Baletní panorama Pavla Juráše (145)

Tentoraz:

• Roberto Bolle slávi s priateľmi narodeniny (3. diel)
• Jiří Bubeníček naposledy
• Svetové hviezdy proti rakovine v Bratislave
• Čo sleduje Roberto Bolle?

Roberto Bolle slávi s priateľmi narodeniny (3. diel)
S fascinujúcou osobnosťou talianskeho tanečníka Roberta Bolleho, ktorý tento rok oslavuje štyridsiate narodeniny sériou umeleckých večerov, by som ľahko zaplnil niekoľko článkov. (prvý diel tu) Ešte niekoľko zaujímavých drobností.

Tanečník bol a je hosťom významných udalostí baletného sveta. Od roku 1998, kedy na tú dobu zariskoval, vzdal sa stáleho angažmán v La Scale a odišiel na voľnú nohu, stihol hodne a o pozvania nebola núdza. „Je to oveľa lepšie pre mňa, byť na voľnej nohe, pretože si môžem vybrať inscenáciu, v ktorej chcem tancovať,“ hovorí tanečník. „Môžem si aj vybrať, kedy ísť do práce a kedy odpočívať. Samozrejme, že som bol spočiatku znepokojený, keď som odišiel z La Scaly… Bol som hlavný tanečník s dobrým platom a bol som zaistený, a pritom som bol veľmi mladý. Našťastie to vyšlo, ale ja by som sa vrátil späť, ak by som na to nemal!“

V moskovskom Veľkom divadle tancoval k 75. narodeninám Maji Pliseckej. Hosťoval v Parížskej opere, ktorá si hosťov pozýva veľmi zriedka. Účinkoval na jubilejnom gala v Mariinskom divadle v Petrohrade.

V roku 2010 sa postaral o „škandál“, keď v divadle San Carlo v Neapole tancoval Albrechta v Giselle, vo verzii Matsa Eka so slávnym finále, kedy sa Albrecht prebúdza nahý na lúke po snovej noci v blázinci. Talianske bulvárne médiá šaleli a paparazzi sa usilovali o čo najlepšie zábery z predstavenia na pohlavný úd tanečníka. Ešte dnes cirkulujú na internete desiatky a stovky tajne nafilmovaných videí, ktoré profanujú tento dojemný koniec legendárnej verzie nesmrteľného baletu. Naopak baletný svet práve týmito náročnými kreáciami oceňuje všestrannosť tanečníka, ktorý nepodľahol túžbe byť len ikonou a celebritou, ale pracuje pre propagáciu baletu a stavia sa do služby choreografom a rolám, ktoré stvárňuje. „Ja sa vždy tak usilovne snažím zlepšiť, naozaj verím v to, čo robím, a niekedy si hovorím, čo viac mám robiť.“ Až by sa dalo povedať, že v prípade mnohých posudzovaní je krása tanečníkovi skôr na ťarchu a je primárne vnímaný ako „krasoň“ a „narcis“.

Samozrejme prešiel rôznym vývojom ako každý – nielen umelec, ale aj ľudská bytosť. Roslyn Sulcas v článku v The New York Times Returning to a Favorite Role for an Almost-Final Goodbye napísal, že „je to tanečník s proporciami gréckeho boha a mužnou intenzitou prežitku, a súčasne s mačacím pôvabom a nádhernými líniami“. Opozitom sú práve recenzie typu Gia Kourlas, kde stojí: „Nie je superstar podľa štandardov virtuozity. Má vizáž filmovej hviezdy.“ O tanci sa radšej nezmieňujú.

A čo hovorí sám tanečník? „Ja čítam niektoré z nich. Áno, niekedy ma ostré slová naštvú, najmä keď verím, že som urobil skvelé predstavenie a snažil som sa čo najlepšie. Navyše publikum a choreograf (alebo kto naštudoval balet) a kolegovia zamestnanci sú všetci šťastní, a potom si prečítam kritiku a tam sa hovorí, že som vysoký a pekný, ale je to len o tom. Je možné, že som vysoký a pekný, ale po všetkej tvrdej práci – a dávam sto percent – tam musí byť oveľa viac ako len toto, a to ma štve, keď to nie je rozpoznané.“ Rozpory a neobjektívnosť kritiky od nepamäti sprevádzajú veľkých umelcov všetkých žánrov. U niečoho tak efemérneho ako tanec je to obzvlášť zložité. Kritika si však všíma aj klady: „Vyžaruje rozpoznateľnú skromnosť, je vynikajúcim a citlivým partnerom“ či „ je úžasnou hviezdou, ako vzhľadom, tak tanečne“. Či dokonca „jedna z jeho očarujúcich vlastností je, že sa zdá, že nevie o tom, aký je pekný“. Tanečník v jednom rozhovore hovorí: „Napríklad včera v noci. Labutie jazero. Naozaj som sa cítil byť v príbehu a robiť to najlepšie.“ Povzdychne si hlboko: „Niektorí pritom tvrdia, že som len niečo pekného na pohľad.“ Dodáva, že mu to tiež vadí, pretože mnoho ľudí číta recenzie v novinách a to nie je to, ako chce byť zobrazený po všetkých tých rokoch tvrdej práce a cestovania.

Sám tanečník je svojím postavením vystavený veľkému tlaku. „Je to ešte horšie, nie lepšie, pretože som lepšie známy teraz, najmä v Taliansku, kde som slávny a urobil som veľa televíznych rozhovorov,“ komentuje tlak na stres Bolle. „Diváci a kritici vždy očakávajú veľa. Je to ťažké, pretože na každom predstavení si ľudia myslia, že to bude môj výkon roka. A nikto nemôže byť vždy stopercentne fyzicky istý… Zvlášť s množstvom cestovania okolo. Samozrejme, že vždy chcem dať to najlepšie, ale niekedy telo nerobí tak, ako by ste to chceli.“ A aké publikum má tanečník rád? Typické talianske, vášnivo hysterické publikum, ktoré jasavo a výkrikmi prerušuje predstavenie? „Páči sa mi to moc… Je pre mňa dôležité cítiť publikum a je to veľmi vzrušujúce. Niekedy som tancoval pred naozaj mŕtvym publikom. Napríklad v Taliansku sa občas dostaví publikum, ktoré je tam väčšinou preto, že majú predplatné do La Scaly a majú jeden alebo dva balety za sezónu hodené medzi opery. A oni tam často sedia a vyzerajú, akoby to naozaj nechceli. A to je pre nás hrozné. Snažím sa robiť to najlepšie, a žiadna odpoveď. Musím publikum cítiť. Japonskí diváci sú vždy úžasní a veľmi vďační a sú veľmi dobre informovaní o balete.“ Samozrejme nechýbajú ani rôzne historky medzi už stovkami predstavení. Napríklad v Labuťom jazere. „Počas pokojnej husľovej hry (v adagiu II. dejstva) som počul ‘aaaaau.’ Keby to bolo v priebehu mazúrky s hlasnou hudbou, nebolo by to také zlé, ale teraz, v jednej z najpokojnejších častí baletu! Myslel som si: ‘Prosím, nie teraz.’ Na ľudí, ktorí kašlú, som zvyknutý, ale nie na plačúce deti.“

S publikom a očakávaním úzko súvisí aj jeden typický stav umelcov, a to je tréma. „Našťastie ňou zvyčajne netrpím. Ale rozhodne inak to bolo v prvých rokoch. Spomínam si, ako som prichádzal do Londýna v roku 1997 robiť Labutie jazero s ENB v Albert Hall a bol som veľmi vydesený. To bolo moje prvé Labutie jazero, moje prvé vystúpenie v Londýne… Veľa vecí dohromady, čo ma veľmi znervózňovali. Bol som tiež veľmi vydesený, keď som mal prvýkrát tancovať v ROH v roku 1999 s Darcey Luskáčika pri znovuotvorení budovy. Bol som vydesený!“

Tanečník má šťastie na vynikajúce partnerky. Ich zoznam je ako prehliadka legiend 20. storočia a najslávnejších a najobdivovanejších balerín posledných dvoch desaťročí. Ruská hviezda Altynai Asylmuratova, koruna v diadéme Kráľovského baletu v Londýne Darcey Bussell, hypnotické mená hviezd, ktoré presiahli ohraničenie jedného súboru či jedného obdobia na vrchole, ako Viviana Durante, Alessandra Ferri, Carla Fracci, Isabelle Guérin, Sylvie Guillem, Greta Hodgkinson, Margaret Illmann, Susan Jaffe, Elena Pankova, Lisa Pavane, Daria Pavlenko, dve veličiny ruského baletného sveta súčasnosti: Diana Vishneva a Svetlana Zakharova, aj naši súčasníci ako Alina Cojocaru, Lisa-Maree Cullum, Lucia Lacarra, Agnès Letestu, Marianela Núñez, Laetitia Pujol, Tamara Rojo, Polina Semionova, Zenaida Yanowsky či Julie Kent. „Bol som veľmi šťastný so svojimi partnerkami; od svôjho veľmi mladého veku, dvadsaťjeden alebo dvadsaťdva, som tancoval s niektorými z najlepších svetových balerín. Moje prvé Labutie jazero bolo s Altynai Asylmuratovou, prvá Bajadéra so Sylviou Guillem, tancoval som s Alessandrou, s Luciou Lacarra, so Susanne Jaffe. To bolo pre mňa všetko veľmi dôležité, pretože som bol naozaj mladý a každá z nich ma toľko naučila.“

Dôkaz o tanečnej inteligencii a uvažovaní dokumentuje aj tanečníkova úvaha, ako dobre bolo tancovať pri jeho výške s menšou Alinou Cojocaru Giselle, pretože aj fyzický kontrast medzi partnermi v takomto deji je veľmi dôležitý. „Takýto tanečník môže túto krehkosť ľahko sprostredkovať… Nie iba prostredníctvom tanca, ale aj kontrastom vo fyzickom vzhľade.“ S Polinou Semionovou tancoval jej prvé Labutie jazero. „Bol som veľmi šťastný, pretože ona je krásna tanečnica. Toto bolo jej prvé Labutie jazero a som veľmi rád, že so mnou.“ V jednom interview dokonca skladá Alessandre Ferri veľkú poklonu vetou: „Existuje veľa dobrých baletiek, ale nie je tam žiadna iná veľká, kompletný umelec ako ona…“ Na podobnom fóre komentuje dnešných tanečníkov slovami: „Baletní tanečníci majú bližšie ku gymnastike v porovnaní s baletnými umelcami z minulého storočia.“ Nevyhýba sa ani kritike pomerov v balete v Taliansku. Novinárov rozrušila jeho kritika talianskej legendy Carli Fracci v dobe, keď bola riaditeľkou baletu Rímskej opery, ktorá sa však nestrannému zdá celkom opodstatnená. „Ona je meradlom pre tanec. Ona môže tancovať, aj keď má osemdesiat, v poriadku. Ale ak rozhodujete o programe pre súbor a všetko sa točí okolo vás, to je zlé. Často si vybrala inscenácie, ktoré boli založené viac na nej ako na mladých tanečníkoch. Preto som povedal, že im mala nechať priestor.“

A v ktorom divadle sa cíti tanečník najlepšie? „Niet pochýb o tom, že v La Scale. Vyrástol som tam. Aj keď som tancoval v mnohých veľkých divadlách, mám istú náklonnosť k La Scale,“ hovorí v tohtoročnom rozhovore Bolle. Aj pár ďalších neokázalých odpovedí vytvára obraz o tanečníkovi. Jeho predobrazy tanečníka? „Vzal som si inšpiráciu od rôznych umelcov, ako sú Nurejev a Baryshnikov. Vzal som si rôzne ponaučenia od každého z nich.“ Na otázku „Kto bol najväčší “maestro”?“ odpovedá pre seba netradične. Neprotežuje choreografov. „Bol by som rád pracoval s Nurejevom a Baryshnikovom, ale to nebolo možné. Nurejeva som stretol, keď som mal pätnásť rokov, ale bohužiaľ, bol som príliš mladý a on krátko nato zomrel.“ A návod mladým tanečníkom? „Ak chcete veriť v seba a vo svoj vlastný potenciál, musíte v nich nájsť silu ísť ďalej a využiť svoj talent. Existuje mnoho príkladov talentu, ktoré môžeme sledovať, a som hrdý, že som bol vybraný ako jeden z týchto príkladov, pretože som naháňal svoj talent s mnohými obeťami. Radím mladým ľuďom, aby sa inšpirovali týmto modelom, získať inšpiráciu a pohon pre dosiahnutie svojich snov. K dosiahnutiu excelentnosti treba prvky: talent a obetavosť, odhodlanie.“

Ako sa dnes udržuje vo forme? „Trénujem päť alebo šesť hodín denne. Niekedy je to veľmi ťažké. Chodím na dovolenku raz za rok. Chodím k moru. Plávam, idem sa potápať a odpočívam.“ Čo je dnes pre neho byť tanečníkom? „To znamená, že je to umelec, ktorý vykladá roly s akciou svojho tela. Emócia sa stretáva s hudbou vo vašom tele, ktoré je ako nástroj, ktorým komunikujete s publikom.“ A obľúbené novinárske otázky na narcizmus? „Áno. Tam je narcizmus. Pretože ste stále pred zrkadlom, ale je to nástroj pre našu prácu, a ja si nemyslím, že tanečníci sú oveľa narcistickejší než ktokoľvek iný.“ Život ako neustále cestovanie? „Nemám žiadny problém v mestách, kam idem. Každé miesto ma obohacuje iným spôsobom.“

Tanečník sa niekedy vyjadruje aj k politike svojej rodnej krajiny. „Dnes Taliansku chýba veľa, bolo by nutné zmeniť mentalitu Talianov, ale predovšetkým mentalitu tých, ktorí nás riadia. Myslím si, že v posledných dvadsiatich rokoch, bez ohľadu na politické strany, sme mali ľudí, ktorí viedli krajinu a boli príliš zaneprázdnení pozornosťou obrátenou na svoje vlastné záujmy skôr než na dobro krajiny, a nakoniec to sa odráža vo všetkých občanoch. Aj v nich v súčasnej dobe vidím nedostatok hodnôt a ideálov; existuje tendencia usilovať iba o vlastné záujmy. Je to veľmi malé a veľmi sebecké videnie.“ A trochu odľahčenia na koniec? Obľúbená neresť tanečníka je tmavá čokoláda, to je jedna z vecí, ako hovorí, „ktorej sa nemôžem vzdať“. Obľúbené talianske jedlo? „Tekvicové rizoto. Zeleninová polievka, pretože mi pripomína domov. Páčia sa mi aj surové rybie pokrmy.“ V Amerike rozhodne neje „American Food“. Žiadne dolky, bagety alebo tvarohový koláč. Nechodí do klubov, ale radšej na Broadway na muzikály a činohru. Čo by nikdy nenosil a naopak, čo nesmie chýbať v jeho kufri? „V mojom prípade sú to vždy džínsy, pretože mám rád obliekať sa prakticky. Džínsy, tenisky a tričká: veci, ktoré vyzerajú dobre, ale sú pohodlné. Neviem o ničom, čo by som nikdy nenosil: Nie som moc výstredný, takže nemám rád nič, čo je veľmi pestré alebo má divný strih.“ Crocsy by si tiež nekúpil. A čím by bol, keby sa nezasvätil baletu? „Asi by som sa stal hercom alebo plavcom.“
(pokračovanie nabudúce)

Aktuality
Zo susedných Drážďan došiel vizuál k novembrovej premiére Manon Kennetha MacMillana. Bez zbytočného patetického tónu tento emotívny balet roznieti ešte reálna skutočnosť, že Jiří Bubeníček sa v prvých dvoch predstaveniach lúči so svojou aktívnou tanečnou kariérou.

Nasleduje tak brata Otta, ktorý sa rozlúčil v júli v Hamburgu (Baletné panorama 132 tu a 133 tu). Za desať sezón, po presťahovaní z Hamburgu, stvárnil neuveriteľnú plejádu rolí, ktoré mu choreografovia v Drážďanoch pridelili; od klasických baletov ako Bajadéra, Spiaca krásavica, Luskáčik cez málo uvádzanú Coppéliu od Balanchina a cez legendárneho Apollona po Forsytha, Kyliána, Dawsona, Ekmana, Godaniho a ďalších. Medzi nimi niekoľko významných kreácií špeciálne pre neho od Stijna Celisa. Niet lepšieho zhrnutia jeho angažmán pod strechou slávnej Semperovej opery než slová komisie, ktorá mu v roku 2013 udelila prestížnu cenu Mary Wigman: „Existujú výnimočné talenty, umelci, ktorí vstúpia na javisko a okamžite preskočí iskra a zapáli publikum. Či už je to dar, či už je to talent spojený s charizmou a znalosťami o účinnosti prejavu – ťažko návštevník môže uniknúť pri javiskovej prezentácii Jiřího Bubeníčka. Atletickosť, sila, mačacia ohybnosť, citlivosť, rýchlosť, dych berúce umenie, šarm a elegancia, to je len niekoľko atribútov, ktorými by sa mohol popísať prvý sólista baletu Semperoper.“ 7. a 11. novembra s ozdobou Royal Balletu v Londýne Melissou Hamilton Jiří Bubeníček prvý a posledný krát ako Des Grieux.

Bubeníček však netrávi čas len prípravami na baletnej sále. Minulý víkend so svojím bratom Ottom podporili svojou účasťou kalendár k téme legionárov, ktorý vo veľkom štýle so slávnymi osobnosťami pripravuje Petr Nikolaev. V Prahe sa možno už naposledy stretli oba bratia aj s dokumentaristom Martinom Kubalom, ktorý sa stal jediným katalyzátorom a archivárom úspechov českých baletných umelcov. Po Klimentovej a Kyliánovi sa diváci môžu tešiť na nový film o slávnych bratoch, ktorí získali svetovú slávu.

Balet Slovenského národného divadla aj tento rok pokračuje v projekte Umenie pre život na podporu Národného onkologického ústavu v Bratislave. 5. novembra sa v novej budove SND uskutoční galakoncert, na ktorý sa oplatí získať vstupenku – a nie je ich mnoho, ktoré divadlo dáva do oficiálneho predaja, preto netreba váhať. Vedenie Baletu zverilo dramaturgiu a umeleckú supervíziu ruskému choreografovi Vasilymu Medvedevovi, ktorý má ako zakladateľ petrohradského festivalu Dance Open, či ako impresário a promotér ďalších prestížnych svetových večerov naprieč kontinentmi, s podobnými podujatiami v najvyššej svetovej lige bohaté skúsenosti.

Vasily Medvedev zostavil silné obsadenie hviezd, ktoré do Bratislavy pricestujú. Nejde len o legendy svetového baletu, ale o úchvatných interpretov. Primabaleríny ako Anna Tsygankova (Het Nationale Ballet, Amsterdam), Principal Dancer ABT Maria Kochetkova, Kristina Kretova (Bolšoj balet, Moskva), Silvia Azzoni (Hamburg Ballett Johna Neumeiera) či Yolanda Correa (Den Norske Opera & Ballet). Sekundovať dámam budú ich partneri: veľká ikona mladej generácie tanečníkov Artem Ovcharenko (Bolšoj balet, Moskva), slovenský rodák, pilier Het Nationale Balletu z Amsterdamu Jozef Varga, jeho kolega – vynikajúci Remi Wörtmeyer, zázrak technických virtuozít Joel Carreño (Den Norske Opera & Ballet). Program má vynikajúcu dramaturgickú skladbu, kde sa snúbia choreografie Rudi van Dantziga, Johna Neumeiera a Christophera Wheeldona so žiarivou klasikou.

Vasily Medvedev dáva veľký priestor domácemu telesu, ktoré sa predstaví druhým obrazom tretieho dejstva Korzára – Oživeným sadom. Celý dámsky ansámbel, poslucháčky Tanečného konzervatória Evy Jaczovej a domáci top sólisti: Romina Kołodziej, Erina Akatsuka, Artemyj Pyzhov, Yuki Kaminaka.

Prvotriedne gala najvyššej kvality samozrejme sprevádza živý orchester, tentokrát pod taktovkou veľkého znalca baletnej literatúry Alexandra Anisimova. Bonusom pred veľkým petipovským jubileom bude slovenská premiéra Grand pas electrique zo zabudnutého Petipovho baletu Modrofúz, v reštaurovanej verzii a redakcii V. Medvedeva, ktorá slávila svetovú premiéru na Dance Open 2014 v Petrohrade (tu). Kristina Kretova si tak zopakuje svoju učebnicovú interpretáciu tohto vizionárskeho diela po tom, ako svetových vyslancov v Petrohrade hypnotizovala svojou technickou bravúrou a oslnivým uchopením nehynúcej dokonalosti klasického tanca.

Čo sleduje

Dnes bude v rubrike sám Roberto Bolle. Web swide sa spýtal Bolleho, čo je pre neho romantika prostredníctvom piatich talianskych piesní. Tanečník „dal“ päť piesní pre imaginárny playlist lásky. „Sú to piesne, ktoré ma sprevádzali v okamihoch môjho života, sú to tie, ktoré mi prvé prišli na rozum: nechcel som príliš veľa o tom premýšľať, riadil som sa inštinktom.“ Takže dnes miesto sledovania, trochu počúvania od slávneho tanečníka v úlohe DJ-a.

V článku sú použité citácie z článkov a rozhovorov:
www.swide.com – 3. 9. 2013 – Roberto Bolle on beauty, love and talent (interview),
www.ballet.co.uk – Simonetta Dixon a Mandy Kent: Roberto Bolle – Principal Dancers,
The New York Times – 25. 6. 2007 – Gia Kourlas: A Final, Radiant Juliet, Then Farewell,
The New York Times – 13. 6. 2007 – Roslyn Sulcas: Returning to a Favorite Role for an Almost-Final Goodbye,
www.granmilano.com – 24. 6. 2011 – Roberto Bolle on why Natalie Portman should give back her Oscar… and more (interview),
www.granmilano.com – 14. 6. 2012 – Roberto Bolle: I conquered America… ABT, Black Swan and solitude (interview),
www.granmilano.com – 6. 6. 2013 – Roberto Bolle: Being a star is hard (interview),
www.granmilano.com – 28. 3. 2015 – Roberto Bolle on (not) retiring at forty (interview),
www.alainelkanninterviews.com – 22. 7. 2007 – Alain Elkan: Roberto Bolle