Baletní panorama Pavla Juráše (79)

Tentoraz:
– Bad Boys ničia balet?
– Hviezdny pár: Rojo a Acosta opäť na scéne
– Dance Open sa sťahuje do Fínska
– Svetový balet sa vracia na Ljubljana Festival
***

Do Londýna sa vypravil americký súbor Bad Boys of Dance s úmyslom podmaniť si ho. Londýn neustále vyzýva k veľkým debutom, prelomovým okamihom i možnosti získať si pozornosť rešpektovanej kritiky. Rasta Thomas, absolvent Kirov Academy vo Washingtone, víťaz napríklad zlatej medaily v kategórii junior vo Varne, prvý Američan, ktorý sa stal členom baletu Mariinského divadla, si v roku 2007 splnil sen a založil vlastnú skupinu so svojou manželkou a tanečnicou Adriennou Canterna. Thomas v práci so svojou skupinou zúročil svoje dlhoročné skúsenosti z hosťovania v súboroch ako Joffrey Ballet, Dance Theatre of Harlem, Complexions Contemporary Ballet, či ABT. Súbor za tú dobu získal medzinárodný ohlas, pozvania, vystupoval vo viac než tridsiatke krajín. Vystúpil na slávnom Fashion Week v New Yorku, v celonárodných amerických TV programoch, ako súčasť programu umelcov Sira Eltona Johna, Lady Gaga, Stinga, Bruce Springsteena a ďalších, otváral slávnu americkú súťaž International Ballet Competition a už trikrát bol pozvaný na petrohradský festival Dance Open. Dve show súboru; Rock The Ballet a Romeo and Juliet hosťovali v mnohých krajinách. Rock The Ballet mal teraz možnosť vidieť konečne aj Londýn.

Za pochvalu a povšimnutie stojí už len skutočnosť ako sa nadácia Sadler´s Wells usiluje o popularizáciu tanca. Len v týchto mesiacoch sa vďaka dramaturgii organizácie objavia v Londýne mimoriadne súbory a tvorcovia. Nový program Sidi Larbi Charkaouia, Nederlans Dans Theater I s britskou premiérou dvoch diel Sehnsucht/Schmetterling od Sol León a Paula Lightfoota. Legendárna Sylvie Guillem s projektom choreografa Russella Maliphanta, Kráľovský švédsky balet so žiadaným majstrovským opusom Matsa Eka Júlia a Romeo. Toto je len malý európsky medzinárodný výber na leto. Treba pripočítať ďalšie anglické súbory s vynikajúcim renomé.

Rasta Thomas spolu s choreografkou a členkou súboru Adriennou Canternou postavili dvojdielny večer na hudbu slávnych mien: Beyoncé, Coldplay, David Guetta, Maroon 5, LMFAO a ďalších hitmakerov. V prvej časti medzi jednotlivými piesňami vládne os mini príbehu, kedy sa muž stretáva so ženou, do ktorej sa zamiluje. V druhej časti sa však táto línia už nijako zvlášť nerozvíja a skôr piesne poskytujú možnosti pre rôzne charaktery tancovania. Romantické zastavenia, vášnivé dueto, športové zborové scény, pohybová akrobacia. Dôležité je, že celý večer je nastavený do ľahkého charakteru. Niet tam miesta pre bolestné problémy vzťahov, je to radostná vysoko rýchlostná cesta Amerikou od jednotlivej zastávky k tej ďalšej. Piesne sú kontrastne vybraté, aby sa náladou striedali a nezapadli do stereotypu.

Je dôležité spomenúť, že už názov súboru veľmi presne vyjadruje o čo ide. Zlí chlapci. A tak v súbore na scéne nájdeme len jednu ženu, ktorá ich sprevádza. Šestica tanečníkov nepôsobí nijako desivo, či nebezpečne, nebezpečná je ich schopnosť zatancovať čokoľvek, ktorá môže spôsobovať závisť a u mnohých diváčok aj nečisté myšlienky. Fyzická sila a erotický náboj, športová kondícia a klasická príprava tanečníkov im umožňuje v nápaditej choreografii využiť rôznorodé pohyby, ktoré sa spájajú do jednej poetiky, podobne ako hudobné postupy v piesňach. Technická úroveň company je nevídaná. Im nerobí problém skákať rondu s grand jeté, zatočiť sedem piruet, skočiť double tour en l´air, grand jeté en tournant, všetky možné variácie pánskych skokov, po ktorých šalie publikum pri variácii z Korzára, Don Quijota, Plameňov Paríža. Zaujímavé je ako choreograf dokáže tieto prvky prepojiť s odkazmi na súčasné tanečné štýly a ako ich plasticky pohybom, ktorý veľmi prirodzene tanečníci interpretujú, posúva ďalej či graduje.Hviezdou obsadenia je James Boyd. Ten má s Canternou najväčší priestor v sólach a duetách. Pohrávajú sa s obsahom i formou a dokážu zdanlivo improvizovať i vytvárať silné javiskové čaro a iskru medzi sebou. Najpôsobivejšie okamihy vedľa zborových pasáží či ansámblových výstupov sú práve duetá ústrednej dvojice. Mini dueto zoznámenia na pieseň Every Teardrop Is a Waterfall, či rande na Moves Like Jagger. A Song for You, neprináša len pieseň pre teba, ale aj priestor pre mini sólo muža s klavírom a dueto. Je zaujímavé a Rasta má pre to výrazný cit, ako je možné hudbu pohybovo stvárniť. Používanie klasického pohybového slovníka je ako alchymistická dielňa, ale spôsob jeho myslenia ako choreografiu stavia je neopísateľný, pretože je to najskôr záhada a tajomstvo autora. Jednoduché kostýmy, ktoré zdôrazňujú súčasný rozmer diela dopĺňa projekcia, ktorá je pre každú pieseň iná a objavujú sa v nej animácie, motívy pop artu, reklamného videa, video artu, inštalácie, všetko čo dnes na videu a PC fičí. Excentrické svietenie inteligentnými aparátmi dodáva oslnivo žiarivý rozmer tanečníkom a ich „smrteľné“ telá tu pretavuje do zbožňovaných obrazov antických sôch, ktoré sa v pohybe ešte viac stávajú božskejšími a na okamih nesmrteľnými a rozptyľujú akúkoľvek pochybnosť o fyzických a gravitačných zákonoch tohto sveta. +++

===Show je ako maratón, ktorý má presne stanovenú dĺžku, ktorú možno fyzicky utiahnuť v malom obsadení, kde dueto len veľmi málo tvorí nutnú pauzu pre ostatných. Prekomponovaný charakter piesní vytvára jednoliaty celok. Bude zaujímavé vidieť súbor Bad Boys of Dance v predstavení Romeo a Júlia, kde príde na rad viac naratívne rozprávanie. V tejto show sa jedná skôr o prezentáciu company a tvorcov i tanečníkov. Je to nezvyklá rock – popová prezentácia ich kuchyne. Že nám poskytujú crème de la crème niet pochýb. Možno však monotónnosť hudobného soundtracku vyvoláva prehnané dojatie spolu s erotickou krásou tiel u dámskej časti publika, ktorá konzumuje večer ako párty pred sľubom manželského celibátu. Ale každému čo jeho je. Bad Boys of Dance a Rasta Thomas ukazujú zaujímavý spôsob tancovania i choreografického myslenia. Zároveň potvrdzujú, že klasický balet nie je mŕtvy tanečný štýl a že dôkladná príprava je pre fyzicky okázalé tancovanie potrebná, ba i nutná.

***

Na záver ešte malá spomienka. Produkciu English National Ballet Romeo a Júlia choreografa Dereka Deana, ktorá sa vrátila na kruhovú scénu Royal Albert Hall som spomenul v súvislosti s posledným predstavením Darie Klimentovej, čoby členky súboru (tu). Vedľa nej si Júliu zatancovala exponovaná Alina Cojocaru a k role sa vrátila aj šéfka, emeritná hviezda Kráľovského baletu Tamara Rojo. Rojo prizvala ako hosťa svojho obľúbeného tanečného partnera Carlosa Acostu, s ktorým ju spájajú posledné veľké večery v predchádzajúcom angažmán, dokumentované aj na DVD záznamoch ako Manon či Romeo a Júlia. Dvojica umelcov, na ktorých je vhodné použiť slovo, ktoré slovenčina nepozná – „věhlasný“, je správne. Obaja (i keď ich už v nemilosrdnom baletnom svete kde vládne mladosť niektorí odpísali do starého železa; Rojo má štyridsať rokov, Acosta o rok viac) majú vitalitu a čím ďalej až robotické technické schopnosti a predviedli mimoriadny výkon. Vidieť ich spolu ako baletnú dvojicu a tanečný pár v role najslávnejších milencov svetového kultúrneho odkazu, je jedinečný zážitok. Carlos Acosta nestráca nič zo svojej prirodzenosti a obrovskej javiskovej charizmy. I keď sa na ňom podpisuje čas a fyzické limity kedysi jeho exaltovanej technickej bravúry, stále je to veľký umelec, ktorý vkladá do svojich postáv všetko. Vedľa samozrejme elementárnych a základných aspektov výstavby roly, Acostovi zostáva vlastná jeho neskutočná javisková prirodzenosť a oheň, ktorými dokáže strhnúť pozornosť k svojej postave. Stále dokáže navyše zatočiť bez problémov šesť – sedem piruet a o jeho istote ako partnera nemožno viesť diskusiu. Ak sa mu v tejto sezóne nie úplne darilo v Kráľovskom balete v rolách Basila či Albrechta je o to zaujímavejšie, že v balete, kde ho nečakajú extrémne technické nástrahy vo variáciách, ale rola mladého veronského milovníka vzkriesil pôsobivú, pre seba typickú interpretáciu. Od prvého príchodu s lutnou, s ktorou vstupuje na veronské námestie a baví sa s priateľmi, až po milostný román, ktorý končí tragickým manželstvom s Júliou Kapuletovou.

Acosta nie je typický lyrický Romeo, od počiatku je to muž činu, neskoršie skúsenejší a starší partner k Júlii. Vie o milovaní viac a o to je pôsobivejšia premena, ktorú s ním urobí nájdenie pocitovo skutočnej lásky. Risk a vrhanie sa do nebezpečenstva bojov medzi dvoma rodmi ako dvoma gangmi i jeho snaha o zmierenie. Acosta sa nenúti do nejakej baletnej štylizácie, jeho pozície nôh pokiaľ netancuje nie sú precízne klasické. Je to okúzľujúci baletný „Belmondo“. Jeho najpôsobivejšie miesta sú práve tie, kedy jeho mužný zjav zrazu prestupuje mužská neha a emócie. Každý dotyk a kontakt s Júliou z neho činia muža snov pre všetky ženy. Pozorného, ochraňujúceho, silného a zároveň takého, ktorý poskytne i duševnú spriaznenosť.

Tamara Rojo dokazuje, že veľká primabalerína nemá vek. A jej umenie je bezčasové. Umelkyňa veľmi dobre vie čo môže, v čom je jedinečná a na týchto kladoch svojho statusu stavia rolu. Práve veľké romantické roly nešťastne trpiacich boli jej doménou v čase, keď jej status svetovej umelkyne zaručoval Kráľovský balet. Dnes je sama sebe šéfkou, čo môže i vhodne zneužiť, prideliť si rolu a trochu poštekliť svoju company. Hlavne snívajúce mladunké ambiciózne karieristky. Zároveň tým môže pritiahnuť pozornosť mecenášov a získať finančné krytie pre svoj súbor a z neho potom zaplatiť hosťov ako Acostu či Friedemanna Vogela. Krutá elegancia dokonalej disciplíny tela baleríny nestratila nič na svojej okázalej pôsobivosti. Od prvého výstupu s priateľkami je Júliou takou, ako ju baletní historici milujú. Krehká, pohybom prostoreká, mladunká, romanticky bažiaca po veľkej láske. Má presne ten image a výzor ako mali veľké Júlie pred ňou. Žiadny detail vonkajšieho vzhľadu nie je náhodný.

Derek Dean kedysi postavil túto verziu práve pre mladú umelkyňu na prahu medzinárodnej kariéry. Rojo vtedy rolu poctivo študovala s britskými herečkami a odborníkmi na odkaz Shakespeara. To všetko sa zúročilo a jej kreácia vo verzii Kennetha MacMillana, tej najžiadanejšej, je dodnes jedným z vrcholov pyramídy jej triumfov. Dnes ako zrelá žena, ktorá vie podstatne viac o živote než predtým, stavia dôraz podobne ako Dean hlavne v tretej tretine baletu, kde sa jedná o Júliinej premene z novomanželky v tú, ktorá spôsobí tragédiu. Akoby sa Rojo zhostila drámy až natoľko, že nás začnú napadať rôzne úvahy. Prečo nepovedala rodičom o svadbe, prečo sa situácia tak vyhrotila? Prečo jej „nie“ Parisovi bolo také nedostatočné? Prečo nenašla v sebe dostatok sily priznať sa a miesto toho volila také radikálne riešenie? Zhoda náhod súkolesia tragédie sa javí dramatickejšia než inokedy. Veľké monológy postavy, ktoré Dean stavia pre balerínu, sú dokonalým divadelným zastavením. Paradoxne sú pôsobivejšie ako monumentálne zborové scény.

Ohromná plocha javiska v Royal Albert Hall, ktoré z troch strán obkolesujú diváci (päť tisíc miest), poskytuje zaujímavý scénický priestor pre tanec. Diváci z každého uhla musia vidieť aspoň časť, aby sa nebúrili a vôbec prišli. Dean si majstrovsky s touto nástrahou poradil. Z každého pohľadu vyzerá jeho choreografická spartakiáda zaujímavo. Monumentálne scény ulice s trhom sú pôsobivo choreografované v zložitých pohybových formáciách. Zaujímavé a prínosné je, že Verončania majú charakterné topánky a ani dámy netancujú na špičkách. Tie sú vyhradené Júlii a jej priateľkám. Páni majú výtvarne pôsobivé, kvázi renesančné topánky. Balet otvára tanec piatich dievok, ktorých význam nie je celkom jasný. Čo je nové, je umiestnenie neznámej krásky na Kapuletovský ples. Sprevádzajú ju dvaja gentlemani a práve ona prvá získa záujem Romea. Či to je oná Rosalinda či iná, o ktorej literárny Romeo básni, nie je jasne vysvetlené. Tým však Dean získava cenný čas, ktorý s napätím graduje, aby oddialil stretnutie Romea s tou pravou. Zaujímavé je aj dôrazné konanie rodičov milencov, ktoré je v mnohých verziách ako konflikt nejasné a postavenie rodičov je karikované. Dean využíva mocné kúzlo hudby Prokofieva a stavia hádajúcich sa pánov domov aj pred veronské knieža. Zaujímavé je aj to, že hlavný vyvolávač nepokoja je Tybalt a Merkucio. Tybalt a priori prichádza ako démon, ktorý neznáša svojich susedov. Mnohokrát si ho však nikto nevšíma a on ako pes schová chvost medzi nohy a aj by zmizol bez toho, aby sa niečo pritrafilo, keby ten trochu drzý nespratník Merkucio nereagoval a neprovokoval ho, či ho ešte viac nezosmiešňoval.

Najhoršia z celého choreografického diela Deana je práve smrť Merkucia. Tá je banálna a nepodarená. O to exaltovanejšie však vyjde nepochybne MacMillanom inšpirovaná scéna lamentácie Kapuletovej nad mŕtvym synovcom. Zaujímavé je, že Dean nezahodil tento motív, kedy Kapuletová viní svojho muža z neschopnosti a jasne bozkáva Tybalta tam, kam nemá. Ak doteraz držala kormidlo rodiny ona, po tejto tragickej strate však upadá do absolútnej letargie a možno práve direktívnosť otca, ktorý si chce napraviť reputáciu a konečne sa dostať spod papuče manželky, vedie k unáhlenej svadbe a k následnej tragédii. Deanovi pôsobivo vychádza ples, kedy v hviezdicovom usporiadaní a v nekonečných radách pribúdajú tancujúci hostia, s ktorými veľmi umne pracuje. Nudne vychádza šerm, teda súboj Merkucia s Tybaltom a potom prechod k vražde Tybalta Romeom.

Scény s pátrom Lorencom nie sú choreograficky vyriešené, sú len čistou pantomímou aj v scéne svadby. Balkónová scéna neprináša choreograficky žiadne prekvapivé riešenia, skôr sa zameriava na zaujímavé psychologické kresby interpretov. Nepochybne päťdesiat percent úspechu večera tkvie v interpretoch. A tak je škoda, že vedľa ústrednej dvojice i Merkucio či Tybalt zanikajú. A v pamäti zostávajú pôsobivé zborové scény a jednotlivé nuansy ústrednej dvojice. Inscenáciu sprevádza realistický kostým. Možno prvýkrát v dejinách inscenovania je Júlia taká farebná. Na plese sa zjaví v okázalej červenej róbe, do hrobky je uložená v smútočných čiernych šatách.

Predstavenie sprevádzal živý orchester English National Ballet, ktorý bol umiestený na balkóne pod centrálnym organom, ktorý bol zahalený. Nevedno či z technických dôvodov v tejto monumentálnej aréne pre päť tisíc divákov bol ozvučený, ale reproduktory ubrali na kvalite zvuku i muzikálnosti telesa, ku ktorej orchester viedol dirigent. Scéna je prostá, pretože by bránila vo výhľade a tak sa funkčne používa len jedna stena akoby renesančnej hradby s bránou. Stačí to však. Celý večer je hlavne o Tamare Rojo a Carlosovi Acostovi. Celý Londýn chcel vidieť ako tancujú, škodoradostne, či ešte môžu a ako im to bude klapať. A klapalo im to. Zaujímavé, že English National Ballet neodišiel na prázdniny, ale v Coliseu hrá Coppéliu.
***

Ak máte cestu do fínskej Savonlinny a zaujala vás reportáž o festivale Dance Open v Petrohrade z apríla (tu, tu a tu), i tento rok sa koná v Savonlinne s „panorámou“ hradnej ruiny slávnostné gala. 20. júla vystúpia Denis a Anastasia Matvienko, Alexander Sergeyev a Filipp Stepin z Mariinského divadla, Irina Perren a Marat Shemiunov z Mikhailovského divadla, držiteľ ceny Dance Open People’s Choice Award 2014 a principal dancer Dutch National Ballet Remi Wortmeyer alebo sólistka Grand Théâtre de Bordeaux Oksana Kucheruk a ďalší. Takže taký malý tip na výlet.

***

Ak máte cestu opačným geografickým smerom, práve v týchto dňoch sa koná už šesťdesiaty druhý ročník jedného z najstarších festivalov v Európe v slovinskej Ljublani. Na festivale Ljubljana Festival v jeho bohatej histórii vystúpili mimoriadne umelecké telesá i jednotlivci: Mariinske divadlo, Mníchovská filharmónia, orchester La Scaly, Royal Philharmonic Orchestra z Londýna, Orchester Maggio Musicale Fiorentino, Viedenskí filharmonici, Valery Gergijev, Sir Simon Rattle, Lorin Maazel, Zubin Mehta, Ennio Morricone, Riccardo Muti, Mstislav Rostropovich, Krzysztof Penderecki, Michael Nyman, Vladimir Ashkenazy, Riccardo Chailly, Yuri Bashmet, Yehudi Menuhin, Vadim Repin, Mischa Maisky. Operné hviezdy ako Paata Burchuladze, José Cura, José Carreras, Dmitri Hvorostovsky, Leo Nucci, Ramón Vargas, Joseph Calleja, Bernarda Fink, Marjana Lipovšek a ďalší.

Predstavenia sa konajú v pôsobivom areáli Križanke Summer Theatre, čo je areál bývalého kláštora s ohromnou architektonickou i historickou hodnotou. Stavebný vývoj stavby od polovice trinásteho storočia doplnil barokový génius Domenico Rossi a stavebný ruch i záchranu dokončil i nám dobre známy, vtedy už osemdesiatročný Josip Plečnik, ktorý po II. svetovej vojne skoro ruinám vrátil dôstojnosť čistou inšpiráciou v renesančnej architektúre a vytvoril tak i nádvorie s mimoriadne dobrou akustikou i designom, kde sa konajú koncerty. Nie náhodou od nepokojných vojnových rokov sídli v areáli umelecká škola pre design a fotografiu.

Veľkú tradíciu v minulosti mali i baletné predstavenia takých súborov ako: Béjart Ballet Lausanne, Boris Eifman Ballet, balet Teatro alla Scala, Bolšoj balet, Wiener Staatsballett. Vedenie festivalu tento rok prizvalo k spolupráci svetového choreografa, pedagóga a neúnavného popularizátora baletu Vasilyho Medvedeva, aby vytvoril špeciálne gala pre Festival Ljublana dramaturgicky i účasťou popredných svetových umelcov. Medvedev vybral jedinečné obsadenie, ktoré je pôsobivé nielen slávou jednotlivých umelcov, ale aj zaujímavými umeleckými rysmi jednotlivých umelcov a ich silnou charizmou. 21. júla diváci uvidia vo veľkých scénach, duetách a pas de deux World Stars of Ballet Gala Evening umelcov: Viktorija Ananjan a Vito Mazeo z HET National Ballet v Amsterdame. Fantastická dvojica, pre ktorú neexistujú technické záludnosti a tancujú s absolútnou vášňou: Yolanda Correa a Yoel Carreno z Norwegian National Ballet. Dve hviezdy Bolšoj baletu: Anastasija Goryacheva a Dmitry Gudanov. Pozvanie prijala i legendárna baletná diva Mariinskeho divadla Yulia Makhalina, ktorá pred rokmi vystúpila v strhujúcom programe i na ruskom baletnom gala v Brne, kde zatancovala vrcholnú Umierajúcu labuť a Mladíka a smrť Rolanda Petita so Stanislavom Fečom.

Zo Staatsballett Berlin Giacomo Bevilacqua a Dinu Tamazlacaru, Gabriel Davidsson z Estonian National Ballet, Margarita Rudina, ktorá za Zdenka Prokeša chvíľočku tancovala v Brne, potom odišla robiť svetovú kariéru a teraz tancuje v St. Petersburg Ballet Theatre. Cennou perlou je aj umelkyňa, ktorú som túto sezónu spomínal niekoľkokrát za jej mimoriadne kreácie Aurory, Odetty, Odílie – hviezda Viedenského štátneho baletu Liudmila Konovalova.

Program je bezpochyby oslnivý. Polonéza z Eugena Onegina na úvod. Le Spectre de la rose Fokina s Makhalinou, Carmen, pas de deux z Bournonvillovej La Sylphide. Fragment z Kráľovstva tieňov z Bajadéry s Liudmilou Konovalovou a Gabrielom Davidssonom. Sinapsi talianskeho choreografa Riccarda di Cosmo zatancuje Vito Mazzeo. Fragment z Onegina Vasilyho Medvedeva zatancujú najpovolanejší, Anastasia Goryacheva a Dmitry Gudanov. A prvá polovica končí pas de deux z Le Corsaire, kde predvedú technické zázraky Correa a Carreno. Po prestávke otvorí druhú časť pôsobivý Tanec hodín zo slávnej Ponchielliho La Giocondy. Nasleduje pas de deux zo Spiacej krásavice, miniatúra Bena van Cauwenbergha na pieseň Jacquesa Brela Les bourgeoise, večer pokračuje pas de deux z Giselle, k vrcholu ho približuje orientálna Šeherezáda, čierne pas de deux z Labutieho jazera, pôsobivá Elegie Raimonda Rebecka na hudbu Arvo Pärta a vrcholom je svadobné pas de deux z Don Quijota.

Prednosťou takýchto gala v cudzine je fakt, že nechýba živý orchester, ktorý zážitok z javiskového stvárnenia umocňuje. Medvedev prizval na spoluprácu vynikajúceho ruského dirigenta Aleksandra Anisimova, ktorý povedie RTV Ljubljana Symphony Orchestra.
Takže ak sa chystáte do obľúbenej destinácie na Jadran a ste smädní po vrcholnom majstrovstve a nie po nejakých lascívnych letných projektoch nevalnej kvality, tu máte istotu, že peniaze za vstupné utratíte výhodne. Meno Medvedeva je zárukou, že vypísaní umelci skutočne dorazia, pretože si choreografa vážia a že to nie je žiadny marketingový trik. A že nebudete kupovať zajačika v klobúku, ale uvidíte vynikajúce výkony, ktoré isto nezapadnú ako spomienky na letnú dovolenku.

Festival trvá až do konca leta. Očakávané sú aj ďalšie podujatia, koncerty Royal Concertgebouw orchestra z Amsterdamu s Marissom Jansonsom či recitál Elīny Garanči.

Foto Arnaud Stephenson, Pavol Juráš,  Mark Olich, Stas Levshin, Nikolay Krusser, archiv