Všechny cesty vedou do Petrohradu

Všetky cesty vedú do Petrohradu
Dance Open 2014 

O festivale Dance Open 2014 v Petrohrade (umelecký riaditeľ Vasily Medvedev) som čiastočne o tom čo bolo aktuálne informoval v Baletnej panoráme (69) tu a (70) tu. Reportáže sa uzavrú zaujímavosťami v Baletnej panoráme v pondelok o vrchole festivalu v podobe uvedenia reštaurovaného Grand pas de deux electrique zo zabudnutého Petipovho baletu Modrofúz vo verzii Vasilyho Medvedeva.

Na úvod 13. ročníka Dance Open sa predstavil jubilujúci súbor Complexions Contemporary Ballet, ktorý slávi v tomto roku dvadsať rokov od svojho vzniku. Pri jeho zrode stál choreograf Dwight Rhoden a Desmond Richardson, mnohými americkými kritikmi označovaný ako legendárny tanečník. Rhoden vytvoril pre súbor Complexions viac než osemdesiat baletov a americká kritika ho radí ku predným osobnostiam contemporary tanca. Okrem toho, že choreografoval napríklad pre Mariinské divadlo, pracoval aj pre predstavenia „iných“ umelcov: U2, Lenny Kravitz, Prince a ďalší. Dnes so súborom zásadne spolupracuje mladý choreograf Jae Man Joo. Je nielen nositeľom ceny Princeznej Grace (2009), ale je aj associate director súboru a je vedúcou osobnosťou vzdelávacích projektov.

Súbor predviedol tri choreografie. Z toho dve v európskej premiére. Večer sa celkovo niesol v inom duchu, než na aký sme si zvykli. Pred začiatkom i cez prestávky hrala v hľadisku tichá reprodukovaná hudba, ktorá evokovala „amerikánsky“ svet. Najbližšie ku európskemu vnímaniu súčasného tanca bola prvá choreografia Moon Over Jupiter na hudobný výber z legendárnych skladieb Sergeja Rachmaninova. Choreograf Dwight Rhoden podobne ako Balanchine vzal európske klasické baletné dedičstvo a vtisol mu americký rozmer i ducha. Ale Balanchine pridal osobitý geniálny vklad, čo pridal Rhoden je záhada. Samozrejme je neporovnateľné porovnávať tieto dve osoby. Ale v divadle sa porovnáva s obľubou. Zázemie Rhodena je celkom iné. Rhoden nenesie žiadnu európsku tradíciu a preto je jeho pocit čisto nový, mladý, americký. A tak vedľa dám na en pointe sa páni napríklad držia dlaňami zeme a robia roznožku, tancujú na rukách dolu hlavou a podobné skôr fitnes či strečingové akrobatické čísla. Neskôr sa všetko premieša. Zjavujú sa duetá, sofistikované zbory. Tak ako sa sólový klavír spája a rozchádza polyfonicky s orchestrom, tak sa rozdrobuje i súbor. Vedľa čistých vysokých arabesiek, precízneho panché na skutočne sto osemdesiat stupňov sa zjavujú až barbarské lomené figúry, či pohybové skeče. Hlavne pánska časť súboru predviedla brilantnú prácu s telom. V duchu veľkých učiteľov Grahamovej a Limóna, plastické i pevné, pád i návrat, až po forsythovské. Celá táto zmes ale pôsobí silne eklekticky a je skôr hrou bez štýlovej jednoty, než rukopisom veľkého tvorcu.

Druhá časť večera Recur na hudobnú koláž z diel Maxa Richtera, Nilsa Frahma, Zoe Keating, Keitha Kenniffa, Valentina Silvestrova už zašla hodne do postmoderných vôd. Po čistej kráse tanečných tiel v Rachmaninovi a lahodnom zvuku klavíra sa zjavili disonancie, kostým, ktorý už psychologizuje, pohybové obrazce, hra svetla a tieňa, ktoré sa dajú mnohorako interpretovať. Choreografia Jae Mana Joo skončila sugestívnym duetom dvoch pánov, ktoré čerpalo z najlepších tradícií pánskeho adagia, ale vďaka rôznorodosti interpretov, ich fyzických dispozícií ho posunul do súčasného, „raw“ vnímania. Bez ozdôb, bez okrás, s búšiacim tónom elektronickej hudby, s mnohorakým divadelným aspektom.

Tretia časť večera, i keď vznikla v tvorivej dielni Dwighta Rhodena v minulom roku, akoby sa vrátila i o päťdesiat rokov skôr. Tradície amerického jazz baletu, rock ‘n’ rollu, avantgardy i obyčajného tancovania ako v slávnej vstupnej scéne Chorus Line, prešli dejinami Ameriky do súčasnosti. Obdivuhodné však bolo ako súbor vedľa akrobatických pohybov výborne zvládol i skoky, premety a iné lineárne pózy. Na optimistickú hudbu piesní Stevie Wondera sa interpreti s pohybom hrali a ukázali, že i „ľahká“ choreografia si vyžaduje nielen invenciu choreografa ale najmä brilantných interpretov. Tanečníci, ktorí majú rytmus v tele, vytvorili energické zborové pasáže i virtuózne sóla a svojou energiou strhli hľadisko. Innervisions začína veľmi vtipne, akoby nejaký zblúdilý hráč amerického futbalu v priliehavých bielych nohaviciach a tielku, koketoval so svojím imaginárnym publikom a provokoval ho svojimi pohybmi, hrou svalov, tlieskaním. Toto obsedantné rytmické blúznenie neskôr rastie a prenáša sa na celú skupinu. Znovu sa zlatá americká mládež baví a raduje zo života i keď sú práve vzťahy medzi Amerikou a Ruskom napäté. Obyčajný skeč na rozptýlenie, remeselne dobre zvládnutý, ale uzavretý v svojich limitoch.

Celkovo večer nepriniesol žiadny šokujúci prevrat, ani nové cesty, kam sa balet a tanec uberie. Zrekapituloval to čo je, čo je dobré a vsadil na to, že akákoľvek i najgeniálnejšia idea choreografov by nestála za nič, keby nemali sebaistých interpretov. Jedno je však isté. V tom americkom contemporary večere je očividné, že klasika je stále základom akéhokoľvek contemporary tanca a že páni prevalcovali dámy. Amerika svoj ideál baleríny od smrti Balanchina najskôr stále hľadá.

Malandain Ballet Biaritz si vydobyl nielen osobité miesto v tanečnom svete, ale i úspech a hmotné zabezpečenie svojej existencie v neľahkom svete dnes ne-národných inštitúcií. Dramaturgickou snahou vedenia festivalu Dance Open bolo priviesť do Ruska súbor, ktorý by predstavil dielo vzťahujúce sa k ruskej kultúrnej tradícii. To Malandainov balet Magifique bezo sporu je. Choreograf Thierry Malandain v ňom totiž nielen spája dve slová, ktoré majú až kúzelný účinok, ale spája v ňom tri nesmrteľné Čajkovského diela: Labutie jazero, Spiacu krásavicu a Luskáčika. Samozrejme len po hudobnej stránke. A to dosť dramaturgicky nevhodne (večer negraduje, je na rovnakej dynamickej úrovni). Hlavne sa choreografovi páčia valčíky, predohry a chronicky známe miesta, ktoré poslucháčov a divákov okúzľujú svojou melodickou genialitou i zvukovým bohatstvom. Neuspokojil sa však len s tým.

Podobne ako hudba evokuje rôzne motívy javiskové i sám Malandain sa necháva v mnohých kúskoch strhnúť k citácii. A tak na predohru k Labutiemu jazeru sa zjavuje štylizovaná labuť, možný Rothbart, akýsi všednejší princ, na Luskáčika sa telo tanečníkov mení vo viac mechanický nástroj než na balet tak na „lúskanie“, v Spiacej krásavici naopak dominuje barokový afekt dvora Ľudovíta XIV. A moment stvorenia a zrodenia. Balet rámcuje záhadná kocka, ktorá má zrkadlové strany a ktorá vplyvom hudby, ktorá sa vznáša v prázdnom priestore, dokáže tento objekt rozbiť. A tak sa homogénna kocka rozpadá, vystupuje z nej skupina ľudí a zrodí sa ich pracovný nástroj. Nie telo, ale baletná tyč. Trochu infantilné. Postmoderne zakuklený kokón nápadov. Bohužiaľ príliš silná pavučina, ktorá strhla i mnohé dobré pohybové nápady a zapriadla ich do zmäti traktátu o ničom. Tá ich formuje a ovplyvňuje ich pohyb.

Malandain nápadito využíva baletnú tyč nielen horizontálne, ale aj vertikálne. Tanečníci sa z detsky naivných pohybov, kedy tyč pripomína skôr preliezačky, dostávajú čím ďalej tým viac k vyššiemu levelu tancovania. Netreba za tým hľadať obzvlášť geniálnu filozofiu a dramaturgiu, to by bolo len na príťaž i keď postmoderný rámec úvah choreografa o hudbe, pohybe, možnostiach ľudského tela, o tanci partnerskom, o funkcii corps de balletu je prítomný. Malandain nevytvára čisto abstraktný mýtus o pohybe a tancovaní, ale dáva mu charakter niečoho tajomného, posvätného, fyzického, erotického, nežného i dramatického. K premenám medzi jednotlivými epizódami kúziel pomáhajú tanečníci v kostýmoch škriatkov, ktorí neustále menia formáciu troch stien bývalej kocky, ktoré sa ešte rozmnožujú na ďalšie tri. Zrkadliace plochy vytvárajú v umnom svietení zaujímavé odrazy a menia prapriestor javiska na rôzne architektonické mizanscény.

Magický večer deväťdesiatich minút baletu začína úvodom zo Spiacej krásavice a hneď nasleduje slávne ružové adagio, v ktorom choreograf zachováva usporiadanie štyroch pánov a jednej dámy. Posledným partnerom alegorickej baleríny je ešte baletná tyč. Tá sa stáva ringom pre vtipnú scénu na hudbu z 2. dejstva na dueto kocúra a mačky, kde v aréne zápasia dvaja páni vo vtipnej zvieracej prezentácii. Zdĺhavú panorámu, ktorá však má neobyčajne kúzelné čaro hudobné, montuje ako veľké tableux s dominantnou rolou Frederika Deberdta, ktorý si svoju vedúcu funkciu zachová v celom balete. Kreuje balerínu, ktorá má ruky zviazané kostýmom a vytvára dojem samotného Petipu, ktorý necháva stvoriť z ducha hudby múzu. Časť venovanú Spiacej ukončuje valčík, kedy sa prezentuje v plnom svetle a jase celý súbor v pôsobivej hravej, technicky virtuóznej až kaleidoskopicky postavenej choreografii.

Vtipný rámec vytvárajú tri steny diagonálne vedľa seba, medzi medzierkami ktorých miznú tanečnici, aby sa vynorili na druhej strane a pôsobili ako nekonečná rada mihotajúcich sa obrazov. Hra na Labutie jazero vyniká predovšetkým využitím potenciálu súboru k plastickému tancovaniu, vedľa dokonalej techniky klasickej. Prináša najvtipnejšiu choreografickú časť večera a tou je Malandainovo pojatie slávneho tanca malých labutí Pas de quatre, ktorý tancujú štyria páni, čo nie je nijaká travestia, ale veľmi nápadité hranie sa s hudbou i originálom. Celkovo je zaujímavé, ako hudba chronicky v predstave spojená s jasnými petipovskými časťami slávnych baletov, má v sebe schopnosť a potenciál pre úplne iné vyjadrenie. Možno ju Malandain niekedy príliš znásilňuje, ale aj to zodpovedá autorskej licencii. Záverečný Luskáčik je spojením postupov predošlých. Fantázie, technickej virtuozity a interpretácie. Maximálne sa tancuje, zároveň choreograf obrazy zdanlivého pokoja a adagiového tancovania rozbíja neustále plynúcim zborom, ktorý behá, skáče vo formáciách grand jeté, manipuluje a ovláda priestor. Vtipná je citácia parížskeho defilé etóiles, či mladík, ktorý omylom vbehne na scénu v inej scéne. Záverečné grand pas de deux adagio už nepatrí pohybu ako takému, je oslavou hudby, keď sa tanečníci zastavia, počúvajú, načúvajú a v závere celkom utopicky miznú v znovu sa formujúcom magickom boxe.

Malandain potvrdzuje to, čo súbor Complexions. Skutočnosť, aká dôležitá je technická vyspelosť tanečníkov. Choreograf síce nenecháva dámy tancovať na špičkách, ale o to obdivuhodnejšie pôsobí ich celková kompaktnosť, krásne nárty, vysoké relevé, vysoké arabesky, prvotriedne jeté. Páni popri pôsobivej maskulínnej zvodnosti, tiež v ničom nezaostávajú. Takto vyspelí tanečníci môžu dokonale interpretovať choreografické ornamenty Malandaina. Keď opomenieme trochu nejasný kontext večera, dramaturgické pozadie diela, práve oná choreografická schéma vystupuje do popredia. Tancovanie pre tanec. Nie žiadne príbehy, nie žiadne vzťahy, ale obrazová krása pohybov, ornamenty, až krasohľad pôsobivého prelínania figúr a tanečníkov. Vziať si možno úmyselne hudbu, ktorá má svoju kauzalitu a zničiť ju, rozbiť a vystaviť na ňu niečo iné a čakať kto sa toho chytí. Nedbať na vnútornú rovnováhu, ale hnať sa v pohybe dopredu, proti pôvodnému zmyslu a nájsť to svoje pálčivé nutkanie „chcem tvoriť“. Lenže potom sa môže stať, že takto umelo vytvorené dielo v akomsi vákuu, môže zahynúť veľmi rýchlo. Že zostane neživé. Je zaujímavé, ako jasavo publikum prijalo napríklad pas de quatre alebo komické scény. Žiadny škandál od petrohradského publika sa nekonal. Či všetkým učarovala technická vyspelosť súboru, či choreografia, ktorá zaujímavo ilustruje hudbu, či tam bolo publikum, ktoré choreografa vyznáva? Záhada. Možno i divadelný zázrak. „Magifique“ okamih sa preniesol i na publikum.

Posledná práca práve pre Dance Open je miniatúra Dance with Harp. Za zvukov harfy, v zovretej dramaturgii diel, ktoré sú pre harfu vhodné, sa akoby z hudby rodia tri dvojice, ktoré v čistej choreografii bez akýchkoľvek schválností, nezmyslov či zbytočných ornamentov tancujú Manenove tri adagia s dvoma pauzičkami pre refrénové tance mužov. Každá dáma má inú farbu, každé adagio má iný charakter, iný použitý stavebný materiál a predsa všetko k sebe ladí, vytvára harmonický celok, je samo osebe poctou veľkému tvorcovi, ktorý nachádza stále fascinujúce prechody zo známych figúr, tisíckrát videné partnerské figúry, ako mávnutím kúzelného prútika pretvára. Motorika zvuku harfy s bohatou škálou chvenia sa prenáša do motoriky pohybov tiel tanečníkov a vytvárajú spoločne neopakovateľné kúzlo plynúceho snenia. HET balet potvrdil svoje čelné postavenie medzi nielen európskymi súbormi. Anna Tsygankova, Igone de Jongh, Jurgita Dronina predviedli nielen oslnivú techniku, ale aj potrebné okázalé vnútorné zaujatie svojimi abstraktnými charaktermi ženských hrdiniek. Jozef Varga hneď v troch baletoch rozlíšil jednotlivé etapy tvorivej cesty Manena a každú figúru posunul smerom k profesionálnej dokonalosti a hrdosti umelca, že môže kráčať cestou interpretácie, ktorá nemá limity v príbehu.Fascinujúci festival, ktorý nemá v svete obdobu, skončil. S trojicou osobností v čele: Vasily Medvedev, Ekaterina Galanova a Olga Belenkis priniesol pestrú a hodnotnú ukážku tanečného života. Prekonal hranice medzi kontinentmi, logistické i socio-politické nástrahy. Vďaka za možnosť vidieť rôzne diela, rôznych tvorcov. Kritické hodnotenie nepadá na vrub festivalu, ktorý chce byť pluralitný, ale k tvorcom týchto diel. Kiežby si z podobnej prehliadky odniesli viac, než fotky pri pamiatkach. Festivalu do nového roku treba pred štrnástym ročníkom priať hodne štedrých mecenášov, aby sa v Petrohrade mohli objaviť súbory, ktoré nielen uchovávajú svoje národné tradície ale posunuli sa aj do 21. storočia.

Foto Nikolay Krusser, Olivier Houeix, Stas Levshin