Všechny cesty vedou do Petrohradu

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Všetky cesty vedú do Petrohradu
Dance Open 2014 

O festivale Dance Open 2014 v Petrohrade (umelecký riaditeľ Vasily Medvedev) som čiastočne o tom čo bolo aktuálne informoval v Baletnej panoráme (69) tu a (70) tu. Reportáže sa uzavrú zaujímavosťami v Baletnej panoráme v pondelok o vrchole festivalu v podobe uvedenia reštaurovaného Grand pas de deux electrique zo zabudnutého Petipovho baletu Modrofúz vo verzii Vasilyho Medvedeva.

Na úvod 13. ročníka Dance Open sa predstavil jubilujúci súbor Complexions Contemporary Ballet, ktorý slávi v tomto roku dvadsať rokov od svojho vzniku. Pri jeho zrode stál choreograf Dwight Rhoden a Desmond Richardson, mnohými americkými kritikmi označovaný ako legendárny tanečník. Rhoden vytvoril pre súbor Complexions viac než osemdesiat baletov a americká kritika ho radí ku predným osobnostiam contemporary tanca. Okrem toho, že choreografoval napríklad pre Mariinské divadlo, pracoval aj pre predstavenia „iných“ umelcov: U2, Lenny Kravitz, Prince a ďalší. Dnes so súborom zásadne spolupracuje mladý choreograf Jae Man Joo. Je nielen nositeľom ceny Princeznej Grace (2009), ale je aj associate director súboru a je vedúcou osobnosťou vzdelávacích projektov.

Súbor predviedol tri choreografie. Z toho dve v európskej premiére. Večer sa celkovo niesol v inom duchu, než na aký sme si zvykli. Pred začiatkom i cez prestávky hrala v hľadisku tichá reprodukovaná hudba, ktorá evokovala „amerikánsky“ svet. Najbližšie ku európskemu vnímaniu súčasného tanca bola prvá choreografia Moon Over Jupiter na hudobný výber z legendárnych skladieb Sergeja Rachmaninova. Choreograf Dwight Rhoden podobne ako Balanchine vzal európske klasické baletné dedičstvo a vtisol mu americký rozmer i ducha. Ale Balanchine pridal osobitý geniálny vklad, čo pridal Rhoden je záhada. Samozrejme je neporovnateľné porovnávať tieto dve osoby. Ale v divadle sa porovnáva s obľubou. Zázemie Rhodena je celkom iné. Rhoden nenesie žiadnu európsku tradíciu a preto je jeho pocit čisto nový, mladý, americký. A tak vedľa dám na en pointe sa páni napríklad držia dlaňami zeme a robia roznožku, tancujú na rukách dolu hlavou a podobné skôr fitnes či strečingové akrobatické čísla. Neskôr sa všetko premieša. Zjavujú sa duetá, sofistikované zbory. Tak ako sa sólový klavír spája a rozchádza polyfonicky s orchestrom, tak sa rozdrobuje i súbor. Vedľa čistých vysokých arabesiek, precízneho panché na skutočne sto osemdesiat stupňov sa zjavujú až barbarské lomené figúry, či pohybové skeče. Hlavne pánska časť súboru predviedla brilantnú prácu s telom. V duchu veľkých učiteľov Grahamovej a Limóna, plastické i pevné, pád i návrat, až po forsythovské. Celá táto zmes ale pôsobí silne eklekticky a je skôr hrou bez štýlovej jednoty, než rukopisom veľkého tvorcu.

Druhá časť večera Recur na hudobnú koláž z diel Maxa Richtera, Nilsa Frahma, Zoe Keating, Keitha Kenniffa, Valentina Silvestrova už zašla hodne do postmoderných vôd. Po čistej kráse tanečných tiel v Rachmaninovi a lahodnom zvuku klavíra sa zjavili disonancie, kostým, ktorý už psychologizuje, pohybové obrazce, hra svetla a tieňa, ktoré sa dajú mnohorako interpretovať. Choreografia Jae Mana Joo skončila sugestívnym duetom dvoch pánov, ktoré čerpalo z najlepších tradícií pánskeho adagia, ale vďaka rôznorodosti interpretov, ich fyzických dispozícií ho posunul do súčasného, „raw“ vnímania. Bez ozdôb, bez okrás, s búšiacim tónom elektronickej hudby, s mnohorakým divadelným aspektom.

Tretia časť večera, i keď vznikla v tvorivej dielni Dwighta Rhodena v minulom roku, akoby sa vrátila i o päťdesiat rokov skôr. Tradície amerického jazz baletu, rock ‘n’ rollu, avantgardy i obyčajného tancovania ako v slávnej vstupnej scéne Chorus Line, prešli dejinami Ameriky do súčasnosti. Obdivuhodné však bolo ako súbor vedľa akrobatických pohybov výborne zvládol i skoky, premety a iné lineárne pózy. Na optimistickú hudbu piesní Stevie Wondera sa interpreti s pohybom hrali a ukázali, že i „ľahká“ choreografia si vyžaduje nielen invenciu choreografa ale najmä brilantných interpretov. Tanečníci, ktorí majú rytmus v tele, vytvorili energické zborové pasáže i virtuózne sóla a svojou energiou strhli hľadisko. Innervisions začína veľmi vtipne, akoby nejaký zblúdilý hráč amerického futbalu v priliehavých bielych nohaviciach a tielku, koketoval so svojím imaginárnym publikom a provokoval ho svojimi pohybmi, hrou svalov, tlieskaním. Toto obsedantné rytmické blúznenie neskôr rastie a prenáša sa na celú skupinu. Znovu sa zlatá americká mládež baví a raduje zo života i keď sú práve vzťahy medzi Amerikou a Ruskom napäté. Obyčajný skeč na rozptýlenie, remeselne dobre zvládnutý, ale uzavretý v svojich limitoch.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na