Batsheva Dance Company Tel Aviv: Naharin provokuje nejen progresívním tancem

  1. 1
  2. 2
Predstavenia Decadence a Venezuela reprezentujú tvorbu popredného izraelského súboru Batsheva Dance Company. Obe spája talent a invencia jej hlavného choreografa Ohada Naharina. Kým Decadence je prierezom Naharinovej tvorby, Venezuela predstavuje jeho aktuálne umelecké videnie sveta. Jedno je určené pre zrelých interpretov, druhé je výbornou školou pre tanečný dorast, no obe sú predovšetkým provokujúcimi umeleckými výpoveďami s charakteristickým pohybovým rukopisom.
Ohan Naharin (zdroj batsheva.co.il)

 

Batsheva Dance Company Tel Aviv: Naharin provokuje nielen progresívnym tancom

 

Decadance
Kultúrne centrum Suzanne Dellal v centre Tel Avivu je základňou umeleckej tvorby svetoznámej tanečnej skupiny Batsheva Dance Company a zároveň poskytuje tanečníkom „malú“ scénu, na ktorej sa prezentujú oba súbory skupiny: hlavný súbor i Young Ensemble. V útulnom priestore malého divadla odohral Batsheva-The Young Ensemble 11. septembra 2017 akýsi „The best of“ program zostavený z predchádzajúcej tvorby jej vedúcej osobnosti Ohada Naharina.

Decadance predstavuje mozaiku Naharinovho rukopisu, ktorá plynie časom v rôznych stupňoch umeleckého vývoja. Jedenásť spolu dramaturgicky nesúvisiacich choreografií z jedenástich predstavení (Kyr, Mabul, Anaphase, Z/na, Zachacha, Naharin’s Virus, Three, George and Zalman, Max, Seder a Sadeh21) spája energia tanečného slovníka izraelského choreografa. Predstavenie sa začína ešte pred konkrétnym začiatkom samotného predstavenia. Diváci už dvadsať minút pred predstavením môžu sledovať na javisku detailne pripravenú choreografiu jedného tanečníka. Nenútené pohyby kombinujúce moderný tanec, breakdance a sexi karibské prvky kopírujú náladu a rytmus hudobnej predlohy. Zvolený prvkový materiál, štýl i talent sólistu posúvajú štylizovaný tanec na hranicu ilúzie nehranej a nenacvičenej prirodzenosti.

Po intenzívnych dvadsiatich minútach začína skutočný Decadance. Osemnásť tanečníkov v nasledujúcej hodine prináša na scénu i do hľadiska energiu, s akou sa divák nestretáva bežne. Odhliadnuc od Naharinovho talentu vyčarovať zo základnej jednoduchej pohybovej kompozície premyslenú tanečnú etudu, z pódia cítiť neviazanú dravosť, občas až agresivitu, spaľujúcu vášeň a nehu, technickú istotu a pohybovú slobodu. Deväť chlapcov a deväť dievčat sa strieda na scéne v skupinových i sólových výstupoch, ktoré sú pretkané duetami i triami a ktorých spoločným menovateľom je oduševnený, miestami extatický, inokedy spirituálny tanec. Dramaturgický výber kladie vedľa seba kontrastné časti ako hymnickú oslavu židovskej viery a romantiku dueta dvoch mužov.

Os predstavenia nesleduje žiadnu dejovú líniu, no dokáže divákov udržať v neustálom napätí. Ohad Naharin sa v pohybových metaforách dotýka izraelských tradícií, ktoré sú zviazané starým náboženstvom, a zároveň hľadí do utopického sveta budúcnosti, ktorý je opakom akejkoľvek bigotnosti, neslobody, netolerancie. Takmer každé jedno číslo Decadance vyvolalo v hľadisku okamžitú odozvu v podobe hlasitého potlesku (a pokriku). A zaslúžene! Predstavenie bolo dokonalou ukážkou odovzdanosti talentu interpretov do rúk inteligentného choreografa s nekonvenčnou fantáziou. Vzájomná dôvera umelcov bola v tomto kontexte doslova citeľná v celom auditóriu.

 

Venezuela
Za zmätočným názvom predstavenia, ktoré nemá nič spoločné so stredoamerickou krajinou, sa ukrýva najnovší repertoárový prírastok izraelského súboru, konkrétne hlavného súboru Batsheva Dance Company. Venezuela sa od spomínanej skladačky Decadance v mnohom líši. Formálne je predstavenie rozdelené do dvoch častí, ktoré sú krokovo úplne identické (diváci sa dvakrát pozerajú na to isté). Rozdiel je len v hudbe. Prvej časti dominuje sakrálny gregoriánsky chorál a druhej súčasná tanečná hudba. Na dve časti je rozdelený aj súbor. Všetci tanečníci síce účinkujú v oboch častiach, ale na iných pozíciách – vymenia si úlohy. Každá časť predstavenia je rozdelená na niekoľko menších celkov, z ktorých každý logicky nadväzuje na predchádzajúcu časť.

Na prázdnej scéne s čiernym horizontom a čiernymi bočnými výkrytmi stojí chrbtom otočená skupina tanečníkov, ktorí pomalým krokom postupujú k horizontu. Zo spoločného rytmu skupiny sa odpúta tanečnica zaujímajúca pózu charakteristickú pre latinsko-americké tance a vzápätí sa k nej pridáva ďalší tanečník. Vyzvanie do tanca. Začína sa teatrálne prehnané karikovanie súťaží tanečného športu so svojou charakteristickou estetikou. Nálada sa zmení. Nasledujúca frekvencia využíva jeden jediný prvok: poskok. Účinkujúci poskakujú (značne s postupom do priestoru) slobodne po celom javisku. S narastajúcou intenzitou poskokov sa všetci začínajú orientovať k pravej strane javiska, odkiaľ postupne vychádza chlapec s mikrofónom v ruke.

Nasleduje rap v podaní dvoch tanečníkov, ktorým sekunduje zvyšok skupiny. Kvôli kriku na mikrofón nie je možné zachytiť celý text, ale z úryvkov je zrejmé, že ide o veľmi vulgárnu spoveď. Napätie strieda uvoľnenie. Na scéne je päť párov, chlapci sú na štyroch a dievčatá im sedia na chrbtoch. Pohyb je obmedzený len na chôdzu chlapcov po štyroch končatinách v pomalom tempe. Dôležité je vnútorné napätie. Možno príliš zdĺhavú časť rozbije až príchod ďalších tanečníkov, ktorí hranatými ostrými „jednokročkami“ prinášajú na scénu kusy bielej látky. Biele vlajky sa na chvíľu stávajú jedinou rekvizitou predstavenia. Ich úloha končí, keď sa stávajú pohrebnou prikrývkou jednému z tanečníkov. V závere sa všetci účinkujúci odovzdávajú intenzívnemu tancu, ktorý je nabitý veľmi energickými sólovými výstupmi, v ktorých Naharin kombinuje moderné tanečné techniky s hip-hopom, latinsko-americkými tancami či breakdancom.

Pohybové „besnenie“ končí v ohlušujúcom hluku do tmy. Po sekunde sa javisko rozsvecuje a na scéne stojí skupina tanečníkov pomaly kráčajúcich k horizontu. Celá choreografia sa opakuje od začiatku s dvoma rozdielmi. Prvým z nich je hudba, ktorá prudko kontrastuje s gregoriánskym chorálom prvej časti a do veľkej miery mení charakter jednotlivých častí. Druhým je to, že namiesto bielych šatiek tanečníci používajú farebné vlajky (údajne vo farbách Palestíny). Divák si pri opakovaní celej choreografie začína všímať detaily. Robili to skutočne takto? Naharin sa doslova hrá s realitou a s pohľadom na ňu. Pravda má zrazu niekoľko podôb. Ten istý pohyb je zrazu úplne iný.

  1. 1
  2. 2

Související články


Napsat komentář

Reklama