Bohovanie Jara Viňarského v Divadle Arteatro
Veľa vzletných slov a málo reálneho zážitku
Pri každej pripravovanej divadelnej udalosti sa stretávame s filozofickými traktátmi, metaforickými uchopeniami akejsi témy a nič nehovoriacimi citátmi autorov. Tliachanie je prítomné ako v kamenných divadlách, tak aj v štúdiových priestoroch. Poslanie týchto textov sa zdá byť identické – mať nejakú noticku k pripravovanému projektu, znieť čo najintelektuálnejšie a nič nepovedať. Inak tomu nebolo ani v prípade Bohovania, ktoré v materiáloch uvádzalo nasledovné:
Režisér a choreograf Jaro Viňarský objasňuje svoju fascináciu fenoménom bohovania: „V rituáloch sa vždy snažíme dotknúť nedotknuteľného, teda toho, čomu nemôžeme porozumieť intelektom… Za predpokladu schopnosti otvoriť sa tejto veľkej neznámej, ochoty dôverovať mystériu života a plne zdieľať vlastnú skúsenosť bytia, sa rituály stávajú jedinečnou, hlboko intímnou situáciou stretnutia, prenosu, transformácie a dôkazom, že všetko so všetkým súvisí.”
Pokiaľ sa dobre pamätám, tak rituál je v prenesenom zmysle činnosť, ktorá sa uskutočňuje podľa určitého opakovateľného vzorca, podporovaná tým, že má zvyklostný charakter a symbolický význam, ktorý však spravidla nemožno vystihnúť slovami. Býva odolný voči zmenám a býva chápaný ako niečo, čo sa vynucuje morálnym príkazom. Rituál by mal byť základným nástrojom sociálnej súdržnosti a jednoty.
Jaro Viňarský argumentuje bezčasovosťou, roztápaním pocitu individuality, aktom cielenej transformácie a intímnou situáciou stretnutia. Očákavania boli teda vysoké a ako to s divadlom rituálu býva, človek sa pripravil na akúkoľvek formu zážitku. Zážitok z Bohovania v Divadle Arteatro nebol ani náhodou nepríjemný, len prázdny a energeticky na úrovni tofu. To, čo si z večera pamätám najvýraznejšie, bola vôňa škorice, medu a zázvoru, ktorý sa varil na boku scény. Obrazy boli výtvarne pekné, ale ničím špecifické. Pocit jedinečného zážitku sa tentoraz nedostavil. S láskou spomínam na zážitky s japonským Buto.
Neznesiteľná predvídavosť nahého lona
Bohužiaľ sa nekonala ani iná forma zážitku, prežitku, či výraznejšieho odovzdanie emócie. Bohovanie malo niekoľko zaujímavých a výtvarne pekných obrazov, ale obávam sa, že myšlienku „dotknúť sa nedotknutelného“ a zažiť mystérium života či transformáciu sa nepodarilo naplniť. Ak sa autor konceptu snažil a napodobnenie „nie konkrétneho rituálu“ či o (nie)napodobnenie vôbec, tak si nie som istá pre koho bolo Bohovanie určené a za akým účelom vlastne vzniklo.
Zaujala Heidi Šinková – dominantnejšia polovica dvojice. Preberala na seba (okrem pohybu) aj zvukovú stránku, ktorá zahŕňala zvuky hrdelné, rytmizované a repetitívne. Stala sa obrazom „znovuzrodenia človeka“ či bohyňou, ktorá sa „vracia k podstate vzťahu so zemou“ a to v momentoch kedy Katarína Zagorski zasypávala jej nahé telo rašelinou. Tento úsek, ako aj jej pohybové sólo boli najdominantnejšími momentmi večera. Nahota so sebou niesla pachuť samoúčelnosti. Viňarského koncept „komplexnej a mysterióznej hry života“ očakávania nenaplnil.
Najvýraznejším elementom bola pre mňa zaujímavá hudba Daniela Špinera. Rôzne projekty na ktorých spolupracuje môžem len odporučiť.
Pozor! Hľadá sa divák?
Pri podobnom type projektov – činoherných či pohybových, vyvstáva jedna a tá istá otázka: Kto je cieľovou skupinou respektíve s akým typom diváka tvorcovia počítajú a komu chcú dielo adresovať. V tomto prípade to bežný divák nebude. Tvorba režisérov ako je Tomáš Procházka dokazuje, že aj „punk“ sa dá niekoľkokrát vypredať. Nestalo sa ego a túžba tvoriť „sám pre seba“ primárnym zámerom tohto typu projektov?
Hodnotenie autorky recenzie: 30%
Bohovanie
Réžia, choreografia: Jaro Viňarský
Autorská hudba: Daniel Špiner
Scéna, kostýmy: Mya Javorková
Svetelný dizajn: Peter Halík
Produkcia: Príchod Godota o.z., Veronika Malgot
Premiéra 27. januára 2018 Divadlo Arteatro Bratislava
Účinkujú – Katarína Zagorski, Heidi Šinková
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]