Boris Berezovsky v Bratislavě vystoupil na Everest

Ruský klavirista Boris Berezovský patrí k itineráru Bratislavských hudobných slávností, hoci ho môžeme zaradiť k jeho nevypočítateľným položkám. Minulý rok do hlavného mesta ani neprišiel a o svojej neprítomnosti dal vedieť päť minút pred dvanástou. Tento rok po dlhom lete z Ruska cez Atény k nám dorazil, no výrazne zmenil repertoár prvej časti koncertu.

Boris Berezovsky v Bratislave vystúpil na Everest

Boris Berezovsky z listu odohral Klavírnu sonátu Bélu Bartóka a Griegových Sedem lyrických kusov. Pri jednom z najväčších umelcov svojej doby je zbytočné rozoberať techniku či interpretačné atribúty. Berezovsky je v prvom rade majster interpretácie. V  rozhovore po koncerte mi na túto tému povedal: „Nikdy neviem, ako interpretácia diela dopadne. Existujú dve možnosti – vždy sú to dve možnosti: Alebo improvizujete, alebo premýšľate nad každým detailom techniky a prednesu. Obe možnosti sú dobré a v prípade tej druhej za pár sekúnd viete, ako dielo chcete predniesť. Ja patrím do prvej skupiny, som improvizátor. Nikdy veľmi nepremýšľam, ako dielo zahrám. Mám rád živé momenty, keď sa niečo stane – zmeníte melódiu, pridáte nové tóny, nový akord. Je to vzrušujúci proces.“

Jeho profesionalita, nikdy neutíchajúci kolotoč presunov z mesta do mesta a z Liszta do Mozarta vyvolávajú pocit, akoby si Berezovsky na recitál z Reduty odbehol z viedenského letiska, na ktoré sa hneď musí vrátiť (autorská predstava: „Počkajte ma, chlapci, ja tam iba niečo zahrám a hneď som späť.“). Na jednej strane to vyvoláva dojem, že predniesť takýto program nie je nič náročné, čo je neklamný znak Berezovského virtuozity, na druhej strane to vyvoláva isté pobúrenie u puritánskych poslucháčov.

Berezovsky je totiž nekonvenčný v pravom slova zmysle. Na pódium dobehne, pohodí na klavír vreckovku a začne hrať ešte do úvodného potlesku. Medzi časťami nerobí dlhé pauzy, akurát si zotrie z čela pot alebo dokonca zapne gombík na košeli (úvod druhej časti koncertu). Griega aj Bartóka prednesie s takou ľahkosťou, že prítomní klaviristi – a nebolo ich v Redute málo – neprestávajú žasnúť. Berezovsky je však na takéto prejavy zvyknutý a záverečný potlesk neodmení prídavkom – iba ukáže na seba, na klavír a prstom si akoby podreže krk. Na dnes stačilo.

Preto diváci, ktorí prišli vidieť umenie v koncentrácii, možno s istou dávkou manier a akousi úctou k dielu, odchádzali rozčarovaní. Nie že by si Berezovsky nevážil majstrovské opusy; on to iba nedával najavo, lebo v cykle každodenných recitálov po svete zrejme túto potrebu stratil.

Všetky tieto negatíva ale dokázal zatieniť Everestom klavírneho repertoáru, Transcendentálnymi etudami Franza Liszta z druhej časti programu. Dovolím si opäť zacitovať Berezovského z osobného rozhovoru: „Liszt bol jednoznačne jedným z najlepších klaviristov, a preto sú aj jeho diela náročné. Pred ním existovala hudba iba pre radosť a potešenie, on bol prvým, kto začal komponovať pre profesionálnych hudobníkov. Fantastickí klaviristi vedia zahrať Mozarta, ale len niekoľko z nich dokáže predniesť Liszta. Musíte byť ozajstným majstrom, aby ste porozumeli hĺbke Lisztovho diela. Je vzrušujúce vidieť všetky tie dvaatridsatinové noty, fortissimá či dlhé behy.“

Keď uznávaný hudobný kritik Bryce Morrison prvýkrát počul nahrávku Transcendentálnych etud Franza Liszta v podaní Borisa Berezovského, svoju recenziu v časopise Gramophone začal slovami: „Nech nikto netvrdí, že pravé umenie a virtuozita sú mŕtve, že ide o zaniknuté plemeno minulých storočí.“ Poslucháč klasickej hudby ani inak nemôže reagovať, ak počúva hrať Berezovského. Kľúčovým dielom jeho včerajšieho recitálu v Redute boli práve Transcendentálne etudy, takmer hodinové dielo pre sólový klavír. Aj tu ohlásený repertoár Berezovsky mierne upravil: Začal štvrtou časťou, Mazeppou, ktorá sa považuje za jednu z technicky najťažších v rámci cyklu.

Boris Berezovsky sa Transcendentálnych etud zhostil nie ako francúzsky elegán či anglický pedant. Stretnutie Berezovského s Lisztovými etudami bolo ako objatie s medveďom, hutné a živelné. Berezovského genialita spočíva vo virtuozite s vonkajšími prejavmi nonšalancie. Čo je pre iných klaviristov nočnou morou, to Berezovsky využíva ako svoju odíšiteľnú črtu. Ruský klavirista zvláda hrať dlhé a rýchle rady nôt s takou ľahkosťou, že je ťažké uveriť, že práve tieto Etudy sú najťažšími klavírnymi skladbami. Na Bratislavských hudobných slávnostiach sa opäť potvrdilo, že Berezovsky je zrejme najväčší majster svojho remesla. No nie pre divákov, ktorý prichádzajú na jeho koncerty rozjímať.

 

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Klavírny recitál – Boris Berezovsky
Boris Berezovsky (klavír)
22. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Béla Bartók: Sonáta, Sz. 80
Edvard Grieg: Sedem lyrických kusov
=prestávka=
Franz Liszt: Transcendentálne etudy

www.bhsfestival.sk