Francúzska torta so slovenskou ozdobou
„Ozdobou“ na ostatnej hudobnej ponuke Slovenskej filharmónie bolo dielo klaviristky a jazzovej improvizátorky Ľubice Malachovskej Čekovskej (1975), v ostatných rokoch čoraz viac vnímanej ako výraznej skladateľky strednej generácie. Legendárny Arvo Pärt (Ľubica Malachovská Čekovská po skončení štúdia hudobnej teórie a kompozície na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, ako aj dvojročného postgraduálneho štipendijného pobytu na Kráľovskej hudobnej akadémii v Londýne, absolvovala u tohto skladateľa jeden z kompozičných kurzov), o nej povedal: „Má vlastnú tvár. Vyžaruje z nej pocit sviežosti a radosti zo života, krása a serióznosť.“ 
Ženský pôvab, vnútorná energia a elegancia zjavu sa u Ľubice Malachovskej Čekovskej snúbia s neobyčajným hudobným talentom, v rámci ktorého sa nediskutuje o „ženskom“ princípe, ale len o kvalite diela.
Priblížme si jej posledné úspechy:
Na 68. ročníku Pražskej jari zazneli (26. 5.) – ako svetová premiéra – jej Štyri kusy pre klavír. Skomponovala ich pre známeho amerického klaviristu Garrika Ohlssona (víťaza Chopinovej súťaže v roku 1970). O deň neskôr uviedla Slovenská filharmónia skladateľke na Pražskej jari Koncert pre husle a orchester (27.5.), ktorého sólový part hral slávny francúzsky huslista Augustin Dumay. A v novembri 2013 bude v Slovenskom národnom divadle ďalšia premiéra tejto skladateľky: opera Dorian Gray podľa námetu Oskara Wildea, na libreto Kate Pullingerovej. Málokomu sa podarí taký úspešný umelecký rok! Možno je to iba zhoda časových náhod(?) – i keď… jej talent kráča cieľavedome dopredu.
Husľové dielo Ľubice Malachovskej Čekovskej bolo dramaturgický osviežením ináč „francúzsky“ zostaveného programu Slovenskej filharmónie a tiež prezentáciou jedného (jednej) zo slovenských skladateľov pred pražským a medzinárodným publikom Pražskej jari. Na ohlas českej kritiky si treba počkať – no slovenské dojmy z počutého koncertu možno interpretovať už dnes.
Festivalový koncert Slovenskej filharmónie (s jej šéfdirigentom Emmanuelom Villaumeom) bol totiž predstavený aj bratislavskému publiku – hoci pár dní po Pražskej jari: na filharmonických abonentných koncertoch v bratislavskej Redute (30. a 31. mája). 
Pre blízkosť Viedne (no určite aj pre stále primeranú cenu vstupeniek) je čoraz častejšie počuť na bratislavských koncertoch početné medzinárodné publikum. Najmä Rakúšania, v Bratislave žijúci cudzinci, no aj turisti využívajú akúkoľvek atraktívnu ponuku hudobného života hlavného mesta Slovenska. A tak meno skladateľky a celý koncert Slovenskej filharmónie im zostane v povedomí nielen ako pekná a hodnotná spomienka, ale možno i ako priaznivé hudobné echo do budúcnosti.
Pri prvom počutí skladby poslucháč sotva analyzuje kompozičné techniky, tonálne, harmonické, formové či štrukturálne cesty novej skladby. V prvom rade ho zaujme jej celostný tvar, pútavosť a nedefinovateľné vyžarovanie hudby, ktoré nedovolí, aby vtieravé myšlienky odviedli pozornosť mimo znejúcej hudby. Po desiatkach rokov počúvania a vnútorného hodnotenia hudby je poslucháčovi jedno, či ide o „modernú“, klasicisticky, prípadne novoromanticky vystavanú partitúru. Podstatné je, či ho tvorca dokáže vtiahnuť do svojho sveta silou výpovede – a či je tá výpoveď tak závažná, že ho po celý čas nepustí zo svojich pút. Stalo sa mi to aj v prípade husľového koncertu Ľubice Malachovskej Čekovskej. Počas takmer dvadsaťminútového trvania skladby pôsobil jej husľový koncert ako zovretý formový tvar s tromi podčasťami, ktoré vytvárali potrebné kontrastné nálady – s vnútornou „mysterióznou“ časťou. Bohatá bola zvlášť orchestrálna inštrumentácia, ktorá využívala tajomné echá bicích. Tie hudbu ešte viac dramatizovali – a niekedy aj zvukovo prekvapili. V harmonicky hustej partitúre po celý čas dominovali nad orchestrálnym aparátom sólové husle, ktoré dielo virtuózne ukončili záverečnou náročnou kadenciou. Dielo naša skladateľka venovala huslistovi svetového mena Augustinovi Dumayovi (premiéru však malo v nemeckej Gere roku 2010 v interpretácii výborného slovenského huslistu Milana Paľa, ktorý sa oddane, priam fanaticky venuje hudobnej moderne). A. Dumay sa naplno a interpretačne zodpovedne oddal ušľachtilej a krásnej hudbe – hoci hrať „súčasnosť“ nie je ľahké – ani s partom na notovom pulte… Napokon – hra spamäti nie je zárukou veľkého umenia! To však v nás francúzsky husľový umelec nielen v súčasnej, ale aj vo vrcholne romantickej, virtuózne vystavanej skladbe: Ravelovej koncertnej rapsódii pre husle a orchester Tzigane. Zaznela po prestávke – ako bonbónik, po ktorom túžia milovníci husľovej hry: s rôznymi stupňami nárokov na technickú bravúrnosť a efektnosť. Ravelovsky neobyčajný je nápad, spojiť sólové husle s čarovným zvukom sólovej harfy. Ohnivosť podania Tzigane, kde od úvodu dominuje sólista, ku ktorému sa v druhej polovici postupne pridá Ravelom príznačne (to jest majstrovsky) inštrumentovaný orchester, podčiarkla u sólistu aj orchestra uhorský štýl i štylizovaný čardášový rytmus, ale najmä zvukovú orgiastickosť Ravela, respektíve módnu exotickosť cigánsko-uhorského sveta, žiadanú v hudbe začiatku 20. storočia .
Šéfdirigent Slovenskej filharmónie Emmanuel Villaume je francúzskeho pôvodu, a tak si dal cieľ, uvádzať so Slovenskou filharmóniou zvlášť diela francúzskych majstrov. Okrem výbušnej, na virtuozite sólistu vystavanej skladby Tzigane uviedol aj ďalšie Ravelovo dielo: Vznešené a sentimentálne valčíky. Suita, vystavaná z ôsmich energických, sentimentálnych i nostalgických valčíkov, bola však pod rukami Villaumea doslova ohnivou lávou. Jej magma pohltila kontrastnú vznešenosť, jemnosť či elegantnosť tohto najpopulárnejšieho tanca Európy. Chtiac-nechtiac vyzdvihla najmä španielske gény skladateľa – a zvlášť neskrotnú energiu i vnútorné dynamo v srdci dirigenta. Pod jeho rukami zvuk orchestra znel síce hutne a šťavnato – no často preexponovane.
Na záver koncertu zaznela jediná, no genialitu francúzskeho skladateľa zhrňujúca Symfónia d mol od Césara Francka. Toto – obsahovo, časovo, formovo, výpovedne – obrovské a hudobne nádherné dielo, bolo korunou koncertu. Dirigent a „jeho“ orchester v ňom burcujúco rozvinuli nastolenú beethovenovskú hudobnú aj myšlienkovú tému: „Muss es sein“. Znela od úvodného Lenta ako vedúca niť, rozvinutá v hudobnom boji, v ktorom dokonca i vedľajšia, spevná myšlienka sa rozvinie do orchestrálnej monumentality. Až druhá časť Franckovej symfónie je akoby hudobným výdychom – so sláčikovým pizzicatom a clivými melódiami anglického rohu, klarinetu i lesného rohu. Vo finále sa však vracia úvodná existenciálna i hudobná téma a zhrnutie tých ďalších, pričom hudobný prúd narastá, no už nie do boja – ale radosti, definujúcej víťazstvo nad životnou rezignáciou, prehrami i otázkami. Vnútorná spätosť Césara Francka s Beethovenom a jeho túžbou po poznaní zmyslu života prostredníctvom hudby (ale aj spätosti symfonickej formy či závažnosti jej obsahu), je v tomto diele obrovským citovým a myšlienkovým apelom. 
Dirigent Emmanuel Villaume a Slovenská filharmónia dokázali – napriek rezignovanému človeku dneška a strate mnohých ideálov – prebudiť v každom z poslucháčov umŕtvené city, ale aj vážne myšlienky o zmysle ľudskej existencie, vždy inom druhu hľadania a každej formy trápenia – ale aj povzbudzujúcu vieru, že to všetko smeruje k niečomu zmysluplnému, nadpozemskému, pre čo sme tak pominuteľne krátko na tomto biednom svete. Pre mnohých je zázrak bytia, jeho tajomstiev i božských darov skrytý práve v hudbe…
Bol to silný umelecký zážitok, vygradovaný veľkým „bravó“ obecenstva. Pre takého chvíle sa oplatí prísť za umením aj v neustále meškajúcej jari!
Hodnotenie autorky recenzie: 90%
Slovenská filharmónia
Dirigent: Emmanuel Villaume
Augustin Dumay (husle)
30. a 31. mája 2013 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z 31.5-2013)
program:
Maurice Ravel: Vznešené a sentimentálne valčíky
Ľubica Malachovská Čekovská: Koncert pre husle a orchester
Maurice Ravel: Tzigane, koncertná rapsódia pre husle a orchester
César Franck: Symfónia d mol
Foto Slovenská filharmónia
