Když před 70 lety bombardovali rafinerii v Bratislavě. Apolloopera na BHS

Tretí koncertný deň Bratislavských hudobných slávností navýšil celkový počet koncertov o tri. Priestor dostali najmä slovenskí umelci a diela, ktoré nie sú často uvádzané. Dokazuje to, že myšlienka roku slovenskej hudby má v dramaturgii festivalu silné postavenie. Obzvlášť vtedy, ak v programe boli slovenské premiéry skladateľa prvej slovenskej generácie viac než sto tridsať rokoch staré.

Tretí deň Bratislavských hudobných slávností priniesol operu a slovenské premiéry

Podvečerný koncert Bratislavských hudobných slávností v nedeľu patril melodráme Apolloopera mladého slovenského autora Marka Piačka. Apolka bola v Bratislave najvýraznejším symbolom druhej svetovej vojny – šlo o rafinériu ropy, ktorú v júni 1944 vybombardovali spojenci. O život vtedy prišlo minimálne sedemdesiat tri zamestancov podniku.

Piaček v deviatich častiach približuje celý príbeh. Prvá časť Adam je idylická, zbor spieva navzájom sa križujúce melódie na pozadí textu o záhradníkovi Adamovi, ktorý spokojne začína svoj deň v prírode. Druhá časť Továreň si zachováva rovnaký optimizmus, ku kontemplácii nad prírodou sa pridávajú ďalšie pocitové atribúty, ktoré autor vystihol v hudbe aj texte: multikultúrnosť národov v Bratislave, sentiment či technologický pokrok. Tretia časť Alchýmia popisuje technologické procesy novej továrne. V popredí je nemecky hovoriaci muž, ktorý popisuje premenu uhlia na benzín. V štvrtej časti Schôdza môžeme cez námet badať akúsi socialistickú intenciu. Ľudia sa neustále obmieňajú, vznikajú robotnícke spolky, ich povahy sú vyjadrené cez škálu viacerých hudobných žánrov. Prvá negatívna udalosť je zaznamenaná až v častiach Piloti a Čin, ktoré sa už tematicky viažu k samotnému bombardovaniu. Autor túto zmenu zachytil aj v hudobnom jazyku; vchádzame do rozšírenej tonality, jednotlivé hlasy zboru častejšie zachádzajú na hranice možností svojho hlasu. V diele sa až do konca križujú slovenský, nemecký a ruský jazyk ako prejav priebehu konca vojny a následného úplného zastavenia výroby v továrni.

Melodráma o bombardovaní Apolloopera je osemdesiaťminútový opus, ktorý má potenciál exportovať súčasnú slovenskú tvorbu ďalej do sveta a súčasne niesť v sebe upozornenie na minulé časy, ktoré sa v terajšej zložitej geopolitickej situácii môžu zopakovať. Autor v bulletine píše mrazivé slová: „Chápem, že osudy ľudí kruto umierajúcich v žeravých plameňoch horiacej nafty dnes zaujímajú málokoho.“ Charakter a výpovednú hodnotu Piačkovej opery by jednoznačne zvýraznilo javiskové alebo filmové spracovanie. O to viac, že libreto spolu s autorom hudby písali aj divadelník Martin Ondriska a nemecký režisér Marold Langer-Philippsen. Prajme autorovi, aby sa mu to s jeho veľkým opusom podarilo.

Na trombónoch hrali členovia Slovenskej filharmónie Albert Hrubovčák a Michal Motýľ, rozprávačom bol herec a recitátor Štefan Bučko. V úlohe zboru sa predstavil Slovenský filharmonický zbor pod vedením Jozefa Chabroňa. Táto zostava do Apolloopery vniesla vysokú interpretačnú úroveň, a ako sme už najmä u zboru zvyknutí, nenašli by sme slabé miesta v prednese.

Po Apolloopere sa mi podarilo stretnúť s dirigentom nasledujúceho koncertu Andrewom Parrottom. V rozhovore sme sa venovali jeho programu a najmä uvedeniu Bellovho diela. Parrott je vyhľadávaným dirigentom starej hudby, nahral už mnoho diel renesančnej a barokovej tvorby, rovnako napísal alebo je spoluautorom vedeckej literatúry o interpretácii týchto diel. Zaujímavosťou teda je, že sa podujal dirigovať diela, ktoré nezapadajú do jeho špecializácie. So Štátnym komorným orchestrom Žilina spolupracoval dirigent po prvýkrát, pochvaľoval si najmä vyššiu úroveň orchestra a hudobné prepojenie. Krátkych päť diel Jána Levoslava Bellu podľa Parrotta nesie jasne rozoznateľné znaky vychádzajúce z folklóru, ktoré je potrebné objaviť a zvýrazniť. Preto sa tešil na spoluprácu s orchestrom a zborom, ktoré fungujú na regionálnej úrovni. Anglický dirigent dúfal, že sa im takto lepšie podarí nájsť rýdzu prostotu Bellových kantát.

Po koncerte môžeme skonštatovať, že nájsť túto jednoduchosť sa podarilo. Štyri kantáty a jedno moteto odohral orchester presvedčivo, s príjemnou nosnosťou zvuku a najmä vysokou úrovňou interpretácie u sláčikových nástrojov. Horšie to bolo v prípade plechových nástrojov, čo je u nás slabou stránkou takmer každého orchestra. Ich zvuk v niektorých momentoch znel nesúrodo a príliš výrazne nad celým orchestrom. V Bellových dielach, z ktorých tri naposledy zneli ešte v rumunskom Sibini koncom devätnásteho storočia, účinkoval aj Pezinský chrámový zbor Ad Una Corda. Kompozície mali vďaka svojmu zbormajstrovi Mariánovi Šipošovi naštudované hodnoverne a interpretačne prepracované. Na svoje limity narážali pri forte častiach orchestra, keď bol zbor poľahky prehlušený. Pri tichších pasážach bolo zboru rozumieť a do popredia sa dostala prirodzená agogika diela – tak, ako ju dokáže objaviť najmä poloamatérsky súbor. Vyzdvihnúť treba tiež tenorové malé sóla v motete.

Sólo spev patril v barytóne a base Tomášovi Šelcovi. Je dobré pozorovať, že jeho technická stránka sa neustále zdokonaľuje. Pregnantná nemecká výslovnosť tu spôsobila viac škody ako úžitku, najmä v koncovkách vyrazeného -d a -t na konci slov. Celkovo Bellove kantáty v podaní regionálnych súborov zneli oveľa hodnovernejšie, ako by ich možno dokázala interpretovať napríklad Slovenská filharmónia a zbor. V atmosfére sme sa akoby preniesli k sedmohradským evanjelikom, kde Bella vychovával mužský zbor Hermania. Na záver treba dodať, že za znovuobjavením Bellových diel a prepísaním partitúry stojí hudobný skladateľ a predseda Festivalového výboru Bratislavských hudobných slávností Vladimír Godár.

Druhá časť koncertu patrila Koncertu pre husle, violončelo, klavír a orchester C dur Ludwiga van Beethovena. Ako sólisti sa so žilinským súborom predstavili dvaja českí virtuózi a mladý slovenský interpret: huslista Ivan Ženatý, violončelista Petr Nouzovský a na klavíri Matej Arendárik. Túto trojicu zrejme netreba českému a slovenskému čitateľovi špeciálne predstavovať. Všetci traja sa často hýbu po našich scénach a ich umelecké majstrovstvo bolo mnohokrát opísané. Ak sa pozrieme na koncertný večer ako predstavenie súčasného stavu Štátneho komorného orchestra Žilina, tak sa na večer môžeme pozerať z dvoch rovín: Orchester nie je natoľko akademický, aby nedokázal uchopiť prosté dielo slovenského autora vychádzajúce z ľudovej tradície, a rovnako je dosť zrelý na to, aby mohol predniesť náročnejšie dielo s majstrovskými sólistami. Beethovenov koncert potvrdil zrelosť nášho severného orchestra. Veľkú časť práce na tom má aj rytmická exaktnosť Andrewa Parrotta a dôsledné udávanie nástupov. Bratislavskí diváci preto mohli odísť domov s pocitom, že v Žiline je všetko v poriadku.

 

Hodnotenie autora recenzie:
Apolloopera – 70 %
Štátny komorný orchester Žilina – 60 %

Bratislavské hudobné slávnosti 2016
Marek Piaček:
Apolloopera
(koncertné uvedenie)
Dirigent: Jozef Chabroň
Libreto: Martin Ondriska, Marek Piaček, Marold Langer-Philippsen
Albert Hrubovčák (trombón)
Michal Motýľ (trombón)
Štefan Bučko (rozprávač)
Slovenský filharmonický zbor
20. novembra 2016 Stĺpová sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
***

Štátny komorný orchester Žilina
Dirigent: Andrew Parrott
Tomáš Šelc (bas)
Ivan Ženatý (husle)
Petr Nouzovský (violončelo)
Matej Arendárik (klavír)
Zbormajster: Marián Šipoš
Štátny komorný orchester Žilina
Ad Una Corda
20. novembra 2016 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Ján Levoslav Bella: Cirkevné kompozície pre hlasy a orchester
Ludwig van Beethoven: Koncert pre husle, violončelo a klavír C dur, op. 56

www.bhsfestival.sk