Novinka z Olomouce i tipy na dárky v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (153)
Tentoraz:

• Artem Ovcharenko ako Nurejev v dokumentárnej dráme BBC
• Dáma s kaméliami v Olomouci
• Čo sleduje Arsen Mehrabyan?

Artem Ovcharenko ako Nurejev
V minulej Panoráme vedľa hlavnej témy – Márnej opatrnosti vo Viedni – začala rubrika aktualít vo vydavateľstvách ako vhodných darčekoch k Vianociam (tu). Na zaujímavé nové DVD je treba nadviazať, keď už konečne je v predaji strhujúca inscenácia Adamovho Korzára z English National Ballet. Jedno z mála výrazných stretnutí západného sveta s touto klasikou vo vizuálne pôsobivej inscenácii Anne-Marie Holmes s výpravou hollywoodskych tvorcov. Bob Ringwood (Batman, Votrelec 3, Star Trek Nemesis, Ai a Troy) vytvoril scénu a kostýmy (tu). Choreografka zaujímavo čerpá (kto vie odkiaľ) kroky, ktoré poznáme z klasických ruských produkcií, ktoré dedičstvo tohto baletu starostlivo uchovávajú. Výtvarný názor si zachováva vzácnu farebnú jednotu a pripomína štýl starých výpravných kolorovaných filmov či fotografií. Nahrávku zaštítili vynikajúci tanečníci: Alina Cojocaru ako Medora, Vadim Muntagirov ako Konrád a ďalší poprední tanečníci ENB: Erina Takahashi, Junor Souza, Yonah Acosta a ďalší. Tanečníci tancujú s ohromným nasadením a úžasnými technickými finesami, ktoré sú ďalším bonusom a dôvodom si DVD či Blu-ray kúpiť.

Napriek umeleckej licencii pod kuratelou, pri ktorej sa tvorca môže s danou témou pohrávať, skúsený divák bohužiaľ na niekoľkých miestach môže vidieť zreteľné nelogickosti a možno povedať miernu bezradnosť. Stačí malá drobnosť proti zvyklostiam, a celá motivácia sa dokáže zrútiť. Prečo paša v 1. dejstve sedí v pohľade diváka napravo, keď všetky sólové tance sú koncipované doľava v diagonále, aby boli smerom k nemu? To už tvorca nevidí. Presadí pašu, zmení mizanscénu, asi aby to bolo niečím iné, ale podstata mu unikne. To je to typické nezrelé zahrávanie sa s klasickým odkazom, neznalosť, neschopnosť štúdia, akési pirátstvo v sťahovaní krokov od iných, ale nerešpektovaním ani predlohy, ani detailov. Ale aj tak, s ohľadom na akútny nedostatok inscenácií, je táto inscenácia veľmi pôvabná a dýcha romanticko-starobylým čarom. Je zaujímavou ukážkou, ako možno s novou optikou pristupovať k zlatej klasike. V čom ju možno rozvíjať, v čom definovať pre diváka nového storočia. Záznam je prešpikovaný výborným technickým tancovaním s lahôdkami v podobe krásneho pas brisé u prvej odalisky, super diagonály dvojitých pirouettes en dehors tretej odalisky, ktorá ich prekladá trojitými. V pas d’action má Muntagirov krásnu variáciu, kde na konci po ronde jeté en tournant ešte vystrihne trikrát double saut de basque na konci. Po dlhej dobe vidím balerínu, ktorá sa predvedie aj gargouilladom.

Je to aj dobrá príprava k veľkej premiére Viedenského štátneho baletu. Ten totiž v jarnej časti sezóny Korzára uvedie a prvýkrát bude choreografovať sám šéf Manuel Legris. Legenda Nurejevových eskapád pre pánsky balet, dlhoročný klenot interpretačnej pyramídy svetových tanečníkov a veľmi starostlivý riaditeľ chce prekvapiť novým pohľadom. Premiéra vo Viedni je plánovaná 20. marca 2016.

Z domácej produkcie v gescii ČT za smiešnu (symbolickú?) cenu je dostupné DVD so záznamom posledného vystúpenia (2014) súboru bratov Bubeníčkovcov Les Ballets Bubeníček s pestrým programom choreografií Jiřího s vynikajúcimi svetovými tanečníkmi na scéne Národného divadla. Viac o dielach na DVD možno dohľadať tu.

Z domácej produkcie je tu ešte nádherný kalendár 2016 baletného súboru Národného divadla. Hviezda baletnej fotografie u nás Pavel Hejný pripravil nádherné čiernobiele snímky popredných členov súboru a tlač i celá grafika kalendára sú na svetovej úrovni.

Koncepcia kalendára je príjemná. Každý mesiac zobrazuje umelcov, ktorí v danom mesiaci slávia narodeniny, a choreografka Zuzana Šimáková sa ich snaží umiestniť do formácie a obrazcov evokujúcich znamenie zverokruhu daného mesiaca. Elegantný čiernobiely dizajn tak zobrazuje známych aj menej známych umelcov. Február napríklad patrí Ondřejovi Vinklátovi a Miho Ogimoto, veľmi pekný je marec s Dmytrom Tenytskyym a Sophií Benoit, apríl patrí Francescovi Scarpatovi, ktorý ozdobil aj titulku, máj Alexandrovi Katsapovovi a Giovannimu Rotolovi, júlový rak Nikole Márovej, august póze leva od Karla Audyho, november korunuje Michal Štípa. Fotograf Pavel Hejný dokazuje svoje prvenstvo v českej baletnej fotografii technicky dokonalými snímkami, v krásnom svetle a striedmej neokázalej poetike. Veľmi dobrý je orez fotografií a grafické spracovanie, ktoré je moderné a vzdušné, nezaťažkané kudrlinkami, ale koncentrované na silu výrazu tanečníkov.

Vedenie Royal baletu v Londýne ako poctu ku rozlúčke Carlosa Acostu po sedemnástich rokoch so súborom (tu) pripravilo aj novú výpravnú knižnú publikáciu Carlos Acosta at The Royal Ballet. Kniha s viac než sto fotografiami zachytáva slávne chvíle tanečníka počas sedemnástich rokov spolupráce s minulými i súčasnými hviezdami Kráľovského baletu ako Leanne Benjamin, Darcey Bussell, Alina Cojocaru, Tamara Rojo, Miyako Yoshida, Sarah Lamb, Laura Morera, Marianela Nuñez, Natalia Osipova a Zenaida Yanowsky.

K štyridsiatym narodeninám dostal Roberto Bolle darček v podobe výpravnej knihy Roberto Bolle: Voyage Into Beauty v dvoch jazykových mutáciách, talianskej a anglickej. Glamour snímky, kde tanečník pózuje v exteriéroch a interiéroch talianskych starovekých pamiatok ako živá socha, doplňujú brilantné baletné snímky z jeho vystúpení. Po dlhšej dobe tak vizuálna stránka publikácií o ňom nezachycuje iba jeho „svetskú“ krásu, ale vracia sa k podstate jeho umenia, k životu tanečníka, ktorého doménou je stelesňovanie postáv, ktoré sa vyjadrujú pohybom a emóciami.

Vy, ktorí chcete aj čítať, a nielen pozerať fotografie a vládnete nemčinou, by ste mali využiť dostupnosť krásnej publikácie o Rosalii Chladek, brnianskej rodáčke a hviezde výrazového tanca 20. storočia: Rosalia Chladek – Klassikerin des bewegten Ausdrucks. Aspoň takto si pripomenúť priekopníčku slobodného tanečného vyjadrenia v roku dvoch jej výročí. Knihu napísali naslovovzaté odborníčky Gunhild Oberzaucher-Schűller a Ingrid Giel. Pokiaľ nemáte jazykové vybavenie, môžete sa v čase vianočného stíšenia vrátiť k prázdninovým dielom Panorámy 135, 136, 137, 138) s esejou práve o tejto výnimočnej osobnosti, dodnes nedocenenej, tak ako to už býva.

Iný darček majú k dispozícii britskí diváci. BBC bude vysielať hraný dokument na pomedzí drámy o tom, ako Rudolf Nurejev na prvom veľkom zájazde ruského baletu na západ utiekol a začal tak kariéru umelca a človeka, ktorý sa stal legendou. Diváci sa vo filme ponoria do štyroch mesiacov roku 1961 v čase vrcholiacej studenej vojny. Ocitnú sa na parížskom letisku Le Bourget 16. júna, kedy Nurejev ako jedinú možnosť úteku z východného sveta, súboru prešpikovaného špiónmi a udavačmi, zvolil teatrálne a dramatické gesto. BBC ponúkla možnosť vyjadriť sa tým, ktorí boli osobne pri tom, a tým, ktorým tento krok Rudolfa Nurejeva v ceste za slobodou zmenil život.

Medzi nich patrí Nurejevova tanečná partnerka na turné vtedajšieho Kirovovho baletu Alla Osipenko (dodnes nie je a nikdy nebude jasná pravda o teóriách, že práve ona bola nasadená od KGB, aby tanečníka sledovala), a – ako Nurejevov súper – sólista Sergej Vikulov. Šírku záberu rozvíja dôverná priateľka tanečníka Clara Saint a tanečník a choreograf Pierre Lacotte, ktorého život tiež zmenili tieto mimoriadne udalosti. Podľa ruských zdrojov odbojný tanečník na turné vôbec nemal ísť, musel však napokon nahradiť zraneného Konstantina Sergejeva, aby zaistil patričný triumf. BBC v svojom pátraní tiež uvádza príspevky od dôstojníkov KGB s priamou skúsenosťou na sovietskych zájazdoch na západ. Ako iné dokumenty z dielne BBC je aj tento detailne zameraný, viacvrstevnatý, nejednoznačný na tému jednej z najnapínavejších intríg dvadsiateho storočia. V zmesi odhaľujúcej svedectvá, v dramatizácii, vo veľkolepých tanečných vystúpeniach Nurejeva ponúka originálnu interpretáciu, prečo k zbehnutiu došlo a aké následky tento akt emigrácie mal. Dnes je tiež viac než aktuálnou pripomienkou toho, čo sa stane, keď sa umenie a politika zrazia. Pre hranú rolu mladého Rudolfa Nurejeva si filmári vybrali hviezdu Veľkého divadla z Moskvy Artema Ovcharenka, ktorý sa veľmi na mladého tanečníka podobá. Ovcharenko tak hrá budúcu hviezdu a jednu z prvých umeleckých celebrít západu v skutočnom príbehu o láske a zrade, balete a špionáži, politických intrigách a triumfe umeleckého vyjadrenia. Premiéru dokumentu Dance to Freedom uvedie BBC 2 v sobotu 19. decembra.

Aktuality
Sympatickú komornú podobu patrične vhodnú pre malé javisko vtisol nesmrteľnej téme Robert Balogh vo svojej olomouckej Dáme s kaméliami. Prejavil sa ako výborný hudobný dramaturg, keď sa rozhodol podporiť drámu hudbou Rachmaninova (a neopakovať ako iní stále len Chopina, alebo ísť cestou podivných koláží a úprav, čo ostatne kedysi zabilo jeho slávnu inscenáciu v Národnom divadle pod režijným vedením geniálneho Petra Weigla s mladunkou Dariou Klimentovou a Stanislavom Fečom). Obrovskú odvahu a zmysel pre gradáciu preukázal Balogh tým, že si vybral čo do minutáže ohromne dlhé hudobné plochy, na ktoré staval vyprofilované choreografické tableaux. Scéna v divadle, vidiek v Provence či druhý ples spejú k úžasným finále. Podobne tak adagio 2. symfónie Rachmaninova pre Elyzejský bulvár vytvára také sugestívne pnutie a bôľ, že je až fyzickým utrpením. Druhý ples je výbornou symbiózou medzi krokmi, hudbou a drámou. V extravagantných zdvíhačkách s poletujúcim zborom sa odohráva vnútorný zápas Armanda a Marguerity, ktorý vyvrcholí zaplatením dlhu za čas kurtizány. Podobne ako v prípade kauzy pražský Luskáčik i bratislavský Nižinskij, aj Dáma s kaméliami je chef-d’œuvre, magnetický titul priťahujúci individuálnu až nevyhnutnú predstavu o tom, čo má či nemá obsahovať. Mimoriadnu javiskovú pravdivosť preukázala milenecká dvojica Irina Laptěva a Lukáš Cenek.

Laptěva nezahodila jediné miesto, kedy sa mohla ponoriť do charakteru Marguerity a rozvinúť ho, a s Cenkom ju spája akési mimoprahové súznenie. Miesto, kedy sa zmaže hranica medzi javiskom, hraním a divákom, je napríklad drobný detail, keď sa formujú rady pre unisono pasáž na plese a Cenek pohľadom zozadu (akoby v náhlej inšpirácii) prepichne Margueritu v páre s barónom a Laptěva intuitívne cítiac ten stravujúci pohľad na zlomok sekundy ustrnie. Podobných miest je viac. Laptěva navyše disponuje krásnym zjavom a technikou, ktorú si udržuje. Neupadá do priemeru regionálnej scény, ale ukazuje krásne nohy a prácu chodidiel. Cenek vedľa evidentne staršej baleríny ako mladý, romantický a sentimentálny mladíček, ktorý nepozná tragédiu života, sa na vlastných chybách vo vzťahu učí, čo je to život. Senzitívny a melancholický charakter tanečníkovi svedčí, pretože nie je a priori lyrický typ, ale je to typ herecko-tanečný, ktorý buduje charakter a dokáže postavu rozkryť. Výborný je pánsky corps de ballet. Páni sa neboja skákať, fyzicky rozvinúť choreografiu. Taliani (Leopoldo Guadagno, Domenico Piscopo), Francúz (Marin Louis Delavaud), Angličania (Paul Oliver, Isaac Cohen) s dobrými a nadpriemernými dispozíciami nadšene tancujú.

Pochvalu si zaslúži aj orchester, ktorý s nutnou dávkou patetického a drásajúceho muzicírovania pod taktovou Tomáša Hanáka hrá emotívne skladby. Krása sláčikov a pomalá veta Rachmaninovej symfónie majú také rozpätie, že ani Gennady Rozhdestvensky by sa hanbiť nemusel za orchester olomouckého divadla. Veľký – ako sa dnes rado hovorí – „rešpekt“ si zaslúži fakt, že celé predstavenie sprevádza koncertná klaviristka Alice Rajnohová (alt. Marie Šumníková) a nič nie je z magnetofónu. Strhujúca Laptěva až do konca autenticky a pravdivo buduje postavu Marguerity a v záverečnej scéne umierania rozkrýva široký diapazón svojho talentu. Posledné zvyšky energie ako umierajúca vkladá do zápasu o pozemské bytie, aby ešte raz stretla svoju lásku. Balerína vie bez námahy správne postaviť učebnicové arabesky či atittudy, má vysoký skok, a čo je pre takúto rolu najdôležitejšie, má dušu a hlboký ponor do emocionálneho sveta, ktorý dokáže zdieľať s publikom. To je v takomto rodinnom, malom divadle, ako je hľadisko Moravského divadla v Olomouci, to najdôležitejšie a pre diváka nepochybne najkrajšie. Byť blízko aktérom príbehu a drámy, vidieť ich herectvo ako v kamere, a toto obsadenie nemá o nádherné miesta núdzu.

Jeden z odvážnych českých tvorcov, ktorý po svojej osi usiluje o súčasný tanec, Martin Dvořák, v dobe zimy dramaturgicky metaforicky privádza na českú scénu slávnu Schubertovu Zimnú cestu. Nemusíme milovať Dvořákovu poetiku, ale musíme uznať jeho neutíchajúcu energiu a boj o rozvoj tanečného umenia jeho projektom ProART či osobitnými predstaveniami, ako je Zimná cesta. Inscenácia mala premiéru vo viedenskej Kammeroper Wien a bude uvedená dvakrát v Brne (17. a 18. decembra, Uměleckoprůmyslové muzeum) a Opave (19. decembra, Slezské divadlo). Nie je to žiadny podfuk, ale inscenácia s fyzicky prítomným sólistom v neľahkom hudobnom parte, barytonistom Tobiasom Greenhalghtom – finalistom slávnej speváckej súťaže Plácida Dominga, so sprievodom poľského klaviristu Marcina Kozieła.

„Formálně jde o propojení výrazových možností operního pěvce-herce a tanečníka-performera. Nejde o doslovné vyprávění příběhu a popisování lyrického textu, spíše o hledání paralel či protivýznamů k textu a hudbě,“ popisuje projekt Dvořák. „Tvůrci a interpreti si kladou otázky o proměně (růstu) člověka-muže a jeho hodnot v závislosti na jeho schopnosti přijímat osud a životní okolnosti jako výzvu k zrání či pouze jako osobní souboj s nemilosrdným údělem a předem rozdanými kartami ke hře.“

Tanečníci z Česka sa úspešne etablujú v svojich domovských divadlách. Michala Krčmáře čaká v Helsinkách mimoriadna Bajadéra 29. januára 2016. Ako Solor sa zamiluje do chrámovej tanečnice, ktorou nebude nikto menší než hviezda Veľkého divadla z Moskvy Svetlana Zakharova.

Tiež dobrý typ na darček: letenky a vstupenky. O generáciu mladší tanečník Václav Lamparter v Drážďanoch zaujal ako nové obsadenie Princa v Luskáčikovi.

Otto Bubeníček zase v slávnom balete v San Franciscu skúša choreografiu svojho brata Jiřího Gentle Memories ako pedagóg a dohliada na výrobu dekorácií. Jiří Bubeníček zase stavia nový balet s pracovným názvom Chapeau v súbore Staatsoper v Hannoveru. Premiéra bude 20. februára 2016.

Čo sledujem

Hosťom dnešnej rubriky je vynikajúci tanečník Arsen Mehrabyan. Cesta pracovitosti, rozvoja talentu a schopnosti nevzdať sa ho viedla z Arménska cez Jerevan až do baletnej školy Johna Neumeiera v Hamburgu, potom do slávneho hamburského baletu, kde z postu sólistu utiekol do nemenej slávneho baletu v Zürichu a dnes je prvým sólistom Kráľovského švédskeho baletu. Český divák ho mohol vidieť v mnohých hosťovaniach súboru bratov Bubeníčkovcov v Česku či na ČT art v zázname baletu Julia a Romeo Matsa Eka, kde legendárny choreograf postavil pre neho postavu otca.

Pre Panorámu napísal: „Zasielam vám reportáž o maliarovi, o ktorom som choreografoval tento rok v lete balet. O jeho tragickom živote. Otto Bubeníček navrhol scénu a kostým a predstavenie bolo zasvätené výročiu sto rokov od arménskej genocídy.“ Reč je o strhujúcej osobnosti a neľahkom životnom údele maliara Arshila Gorkého. Veď stačí len záver maliarovho krátkeho života v exile v USA, kedy po letmých úspechoch, keď to vyzeralo, že bolestná stigma z Arménska je zabudnutá, vyhorel ateliér, kde zhorela väčšina jeho obrazov, on ochorel na rakovinu a pri autonehode si zlomil krčný stavec, čím mu dočasne znehybnela ruka. Opustila ho manželka a odviezla so sebou aj deti.