Nový rozměr staré hudby. Znovuobjevené Bendovy a Voříškovy kantáty

Musica Florea patrí k najstarším a najuznávanejším českým zoskupeniam zameraným na historicky poučenú interpretáciu. Prínos tohto súboru však nespočíva len v kvalite a štýlovosti naštudovania, ale aj v systematickom uvádzaní „zabudnutých“ skladieb v takzvaných novodobých premiérach. Práve to bol prípad koncertu Znovuobjevené kantáty skladatelů Bendy a Voříška. Kantáty boli súčasťou programu z diel Antonína Rejchu, Felixa Mendelssohna-Bartholdyho, Jiřího Antonína Bendu, Ferdinanda Kauera a Jana Václava Huga Voříška, ktorý teleso uviedlo dvakrát: 29. novembra na brnianskom koncerte a o deň na to v Českom múzeu hudby v Prahe. Sólového partu sa ujala sopranistka Irena Troupová.

Experiment – týmto slovom celý večer v úvode označil dirigent, vedúci súboru a violončelista Marek Štryncl. Narážal pritom jednak na samotnú koncepciu zoskupenia, ktoré využíva dobové nástroje, dokonca v starom ladení, ale aj na konkrétne skladby, na svoju dobu neobvyklé, a ich autorov. Diela jedného z takýchto „hudobných vizionárov“, Antonína Rejchu, koncert rovno otvorili. Jeho Le peuple saint a Fuga ve třech oktávách „Alleluia“ v podaní telesa Musica Florea a zboru Collegium Floreum zazneli veľmi presvedčivo, a publikum tak mohlo od začiatku rozpoznať, že má niečo dočinenia s naozaj znamenitými interpretmi.

Kým na poučenú interpretáciu hudby baroka či klasicizmu si už zvykáme, podobný prístup k romantizmu ešte zďaleka nie je tak rozšírený. Musica Florea má na svojom konte však už aj pokusy o tento druh práce, napríklad s dielami Antonína Dvořáka. Aj do včerajšieho programu zaradili kompozíciu z romantického repertoáru: Sinfoniesatz c moll od Mendelssohna-Bartholdyho. Hoci ide ešte o skladbu raného romantizmu, v ktorej je doznievajúci klasicizmus citeľný, intonačné odchýlky a inú zvukovosť som tu vnímala o niečo výraznejšie než v ostatných číslach. Vôbec to však nie je negatívny postreh, práve naopak, išlo o veľmi nevšedný a podnetný zážitok. Celkovo sa mi ale príliš nehodila do dramaturgie večera.

Jedným z ťažiskových čísel koncertu bola svetská kantáta Jiřího Antonína Bendu Amynts Klagen (v preklade Amyntov nárek). Text kantáty je ľúbostnou básňou, ktorá opisuje smútok z úteku milovanej Lalage. Z toho vyplýva aj charakter diela. Dramatické, tragické úseky sú striedané s nežnejšími, ktoré sú napríklad spomienkou na Lalage. Všetky náladové odtiene skvele vystihla sólistka, špecialistka na starú, ale aj súčasnú hudbu Irena Troupová. Napokon, s textom bola pravdepodobne dobre stotožnená, keďže v bulletine bola ako prekladateľka uvedená práve ona. Troupová patrí k umelcom, ktorí si svojou prirodzenou suverenitou dokážu publikum získať od prvého tónu. Jej jasný, prierazný soprán znel pôsobivo najmä vo vyšších polohách, v tých nižších už trochu strácal na výraznosti. K hudbe tohto obdobia však Troupovej prejav výborne sedí.

V Rejchovej klasicisticky rozjasnenej Harmonie der Sphären sa Štryncl prvýkrát na koncerte postavil za dirigentský pult. Interpretácia dala vyznieť všetkým dynamickým a artikulačným nuansám a celok pozdvihol aj kompaktne a farebne zaujímavo znejúci zbor. Telesá spolu navyše výborne kooperovali. Nasledujúca Sinfonia D dur česko-rakúskeho skladateľa Ferdinanda Kauera patrila k momentom koncertu, ktoré som si vychutnala najviac. Priznám však, že to tak bolo aj z celkom osobných dôvodov. Typicky klasicisticky vystavaná Sinfonia v niektorých momentoch tak veľmi pripomína Mozartovu Jupiterskú, že som sa podobnosťou s hudbou môjho najmilšieho autora nechala spontánne uniesť. Každopádne však aj toto dielo zaznelo vo vysokej kvalite. Súčinnosť štýlovosti a kompozície ma niekoľkokrát priviedla k myšlienke, že presne takto hudba klasicizmu dáva zmysel.

Posledné dielo Antonína Rejchu, ktoré sme na koncerte počuli, boli Tři fugy pro sbor a smyčce. Krátke, veľmi pestré a nápadité kusy s českými textami boli predvedené s presnosťou a nasadením, ktoré sme v podaní oboch telies počuli celý večer. Navyše bolo zrejmé, že ide o precízne naštudovanie. Skladby naozaj v niektorých ohľadoch až udivujúco prevyšujú svoju dobu. Určite by teda neboli podané s takou samozrejmosťou a nadhľadom bez hlbokého porozumenia ich zákonitostí.

Kantáta Gefühle des Dankes (v preklade Pocity vďaky) je poďakovaním študentov profesorovi za úspešné zvládnutie akademického roka. Voříšek ju napísal teda ešte počas svojho štúdia filozofie, v roku 1812. Slávnostná, veľmi optimisticky ladená kantáta je komponovaná v intenciách vrcholného klasicizmu. Rámujú ju triumfálne úseky zboru, v stredných častiach je priestor pre sólo, napríklad v melodickej árii. Troupová sa svojho partu zhostila dobre, niektoré frázy sa ale kvôli nie vždy dokonalej artikulácii mierne zlievali. Celkovo ale kantáta koncert veľkolepo uzavrela. Večer bol krásnou ukážkou toho, akým obohatením môže byť poučená interpretácia diel. Nadšenie a vysoká úroveň, ktoré v sebe Musica Florea spája, dávajú „starej“ hudbe úplne nový rozmer. Ostáva len veriť, že v nastolenom trende budú pokračovať.

Hodnotenie autorky recenzie: 95 %

 

Znovuobjevené kantáty skladatelů Bendy a Voříška
Irena Troupová (soprán)
Dirigent: Marek Štryncl
Musica Florea
Collegium Floreum
30. listopadu 2017 České muzeum hudby Praha

program:
Antonín Rejcha:
– Le peuple saint
– Fuga ve třech oktávách „Alleluia“
– Harmonie der Sphären
– Tři fugy pro sbor a smyčce
Felix Mendelssohn-Bartholdy: Sinfoniesatz c moll
Jiří Antonín Benda: Kantáta Amynts Klagen
Ferdinand Kauer: Sinfonia D dur
Jan Václav Hugo Voříšek: Kantáta D dur – Gefühle des Dankes

www.musicaflorea.cz