Odešel nestor slovenské operní kritiky

Večer 9. januára 2014 zomrel najstarší zo súčasných slovenských operných kritikov Ladislav Čavojský, CSc. . Mal medzi nimi ozaj špecifické postavenie. Nielen vekovo, keďže sa narodil 17. januára 1932, čiže cca o desať rokov skôr než ďalšia generácia ľudí, ktorí sa na Slovensku venovali a venujú kritickej reflexii opery (Terézia Ursínyová, Jaroslav a Vladimír Blaho, Pavol Unger).Čavojský bol predovšetkým teatrológom, ktorý svoj život zasvätil základnému výskumu slovenského divadelníctva tak profesionálneho ako ochotníckeho na pôde Kabinetu divadla a filmu Slovenskej akadémie vied. Opera bola skôr jeho koníčkom, ale v tom nebol osamotený, keďže zo spomínaných iba Terka Ursínyová je profesijne hudobnou vedkyňou. V prípade Čavojského však jeho aktivity na poli činohry ďaleko prevažujú nad zameraním operného kritika. Ako divadelný historik  je autorom či spoluautorom viacerých titulov (Slovenské divadlo do roku 1919, Divadlo v Brezne,  Divadlo v Trnave, Slovenské ochotnícke divadlo 1830-1980, Slovenské divadlo v 20. storočí, Prví a prvoradí herci SND, Ferko Urbánek a tak ďalej) a v odbornej tlači kriticky reflektoval aktuálne divadelné dianie na Slovensku.  Opernú kritiku rozvíjal predovšetkým  v dvoch periodikách – v Kultúrnom živote (v šesťdesiatych rokoch) a Literárnom týždenníku (od 1989).Operné kritiky Čavojského podobne ako aj jeho kritiky činoherných inscenácií venovali významnú časť recenzie rozboru režisérskej koncepcii respektíve javiskovej podobe diela, čosi  menej samotnému dielu a ešte menej jeho hudobnému naštudovaniu. Robil tak aj v čase, kedy sa divadelná zložka operných predstavení podceňovala, a tak azda nepriamo aj napomáhal vyváženejšiemu chápaniu jednotlivých štruktúr operného diela. Pritom ale v posledných rokoch, kedy sa niektoré operné recenzie  začínajú redukovať na rozbor často extravagantných režijných exhíbícií, si zachoval chladnú hlavu. Napríklad napriek pozitívnemu hodnoteniu najmodernejších operných inscenácií v Slovenskom národnom divadle, sumarizujúci článok v Literárnom týždenníku končí slovami: „Aby bol ohlas režiséra čo najprenikavejší, vymiškuje myšlienky zo starých libriet a vymyslí nové, často úbohejšie od pôvodných.“  Čím však boli Čavojského recenzie neopakovateľné, bola ich štylistická bravúra miestami sa až vyžívajúca  v bizardnosti, duchaplnosti  a rafinovanosti formulácií. Používal pri tom často prirovnania a slovné archaizmy, čím jeho text získaval osobitú, neopakovateľnú klímu. Napríklad o Nekvasilovej Rusalke v Slovenskom národnom divadle hovorí, že v nej niet českých luhú a hájú, alebo pozitívnej recenzii Konwitschneho Eugena Onegina (2005) dal podnadpis  Kde sú, kde sú, opernej jari veselé dni geniálne parafrázujúc úvodné slová Lenského predsmrtnej árie. Premenovanie známej hry Tennessee Williamsa na Konečná stanica túžba komentoval tak, že „eletrička z názvu hry vypadla, no koľajnice zostali“. Ako človek profesionálne nútený prehrabávať sa v archívnych materiáloch, ako prvý postrehol, že verzia  úspešnej inscenácie Nabucca  (v opere Slovenského národného divadla mala od roku 1966 štyristo dvadsať sedem repríz) je dramaturgickým paškvilom, prevzatým z NDR a úplne prevracajúcim logiku a vzťahy medzi postavami príbehu. Jeho polemický duch  mu vydržal počas celej dráhy kritika, hoci (ako to zvyčajne býva) postupne  z mladíckeho búrliváctva prešiel k starostlivejšiemu váženiu každého slova. Ale v čase vrcholiacej krízy v Slovenskom národnom divadle si trúfol ešte napísať, že: „Rozbitý džbán, rozbitá hra, rozbitý súbor – priveľa črepov na jednu premiéru.“ Nesporným kladom Čavojského recenzií bolo, že v nich každú inscenáciu nielen precízne zhodnotil, ale aj dôsledne popísal, takže na základe jeho textu sa dá verne rekonštruovať. Hodnotenie výkonov spevákov nebolo jeho najsilnejšou stránkou, ale inscenáciu ako celok vedel pomenovať mimoriadne trefne. Jeho artistický štýl a schopnosť udrieť kliniec po hlavičke nám bude veľmi chýbať. Takisto ako jeho šedivá briadka a uhladený vzhľad pripomínajúci ruského grófa z casína v Baden-Badene  už zostane len v našich spomienkach.
Foto archiv, Juraj Broš