Operní Zvolen má laťku vysoko, nelehko se přeskakuje

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Vyše tridsaťročná história opernej časti Zámockých hier zvolenských je dlhou, pestrou a neraz strastiplnou kapitolou o priekopníckom úsilí maličkej hŕstky ľudí (otcom myšlienky bol vtedajší riaditeľ banskobystrického divadla a dnešný šéf opernej časti ZHZ Jaroslav Blaho, náš rozhovor s ním nájdete tu, resp. tu) vniesť do slovenského operného života dovtedy nepoznaný prvok. Letný operný festival pod voľnou oblohou. Mali ho susedia zo všetkých strán, na Slovensku však absentoval. Postupne sa zámer menil na skutočnosť, v „neopernom“ meste začala opera spestrovať činohernú zložku festivalu, dodávajúc mu medzinárodný rozmer. Koncepcia sa menila, raz úspešnejšie, inokedy menej, až v ostatnom necelom desaťročí zakotvila vo výhodnom modeli. Spojením netradičnej dramaturgie, bazírujúcej na slovenských premiérach menej známych diel v koncertnej verzii, s predstaveniami v atraktívnom speváckom obsadení, sa ZHZ postupne etablovali na domácej a pomaly aj zahraničnej mape festivalov.Premiérovým titulom tohto ročníka bola Fedora od Umberta Giordana. Po prvý raz sa toto významné dielo talianskeho verizmu dostalo na slovenské javisko, rozširujúc náhľad na skladateľa, známeho predovšetkým prostredníctvom populárnejšieho Andrea Chéniera. Fedora, uvedená do života roku 1898 v Miláne, prešla etapami obdivu, ignorovania a opätovného návratu na plagáty divadiel. Je zaujímavé, že záujem o dielo prechádza istými vlnami. Po roku 1990 nastal boom jej uvádzania, v súčasnosti opäť spadla do fázy útlmu. Nemení to však na skutočnosti, že čas na jej prvé slovenské uvedenie sa naplnil a inscenáciu Štátnej opery v Banskej Bystrici (kde po zvolenskej premiére bude mať svoj domov) treba z pohľadu dramaturgie plne akceptovať. Je to dielo, ktoré má svoje silné aj problematickejšie hudobné miesta, dejovo je však bežná zápletka okorenená detektívnymi i politickými prísadami. Pestrosť príbehu podčiarkujú aj jeho tri dejiská – prvé dejstvo sa odohráva v Petrohrade, druhé v Paríži a záverečné v Savojských Alpách.

Popredný český režisér Michael Tarant dostal v tejto sezóne zo slovenských divadiel až dve pozvánky. Po košickej Jej pastorkyni mal možnosť uplatniť svoju vyhranenú estetiku aj v bystrickej Fedore. Spolu so scénografom Tomášom Moravcom a kostýmovou výtvarníčkou Klárou Vágnerovou sa snažili o čo najefektnejšie zdivadelnenie príbehu, o vytvorenie javiskovej ilúzie prostredí jednak ilustratívnymi prvkami, ale aj kontrastmi vo farbách a svietení. Vzhľadom na hrací čas v divadle pod holým nebom, iluminácia úvodnej scény bola limitovaná denným svetlom, no po zotmení sa mohli naplno prejaviť aj tieto výtvarné ambície. Tarantov rukopis je realistický (čo vo verizme nie je na škodu), snaží sa každú situáciu ozvláštniť vizuálne. Ako zásadný oponent scénického minimalizmu javisko zahusťuje, zadymuje, obtancuje, takže nuda na ňom nevládne. Skôr naopak. Nebojí sa vyhrotiť krvavé scény (umierajúci Vladimír), ale ani využiť priestory mimo javiska, či už na pohyb špehov po zámockom balkóne, alebo pochod väzňov medzi orchestrom a hľadiskom. Zjavná je režisérova práca s hercami, s emóciami, aj k danému slohu patriacim pátosom. Politikum témy sa nieslo ponad príbeh, bolo ho však po celý večer cítiť.

Partitúry sa ujal šéfdirigent súboru Marián Vach, povestný detailným rozborom predlohy a zdôraznením podstatných čŕt. Vo Fedore je dosť veľa konverzačných úsekov, ale aj vrúcnosťou nabitých árií a dvojspevov. Nehovoriac o pôsobivom intermezze. Orchester v nej nenájde oddychové party, musí sa sústrediť na rozmotávanie motivických kódov, na kolorit prostredí a citlivo sprevádzať sólistov. Vach má tieto základné postuláty veristického slohu v malíčku a hudobníci pod jeho rukami hrajú so zjavnou chuťou.

Premiérové obsadenie malo kvalitných protagonistov, ktorým talianska vokálna estetika je blízka. Cristina Baggio (Fedora) vládne mladodramatickým sopránom, ktorý síce neoplýva mimoriadnou farbou, no keď treba vie kultivovane frázovať, keď si situácia vyžaduje veristický výraz, je schopná ho vložiť. Pre Miroslava Dvorského je Loris novou postavou, v ktorej dokáže zužitkovať svoje dlhoročné skúsenosti v talianskom teréne. Spieval v dobrej kondícii, hlas mal pôsobivú temnejšiu farbu, výšky (nielen v najpopulárnejšej árii Amor ti vieta) mali lesk a niesli sa nad orchestrom. Plastický výraz a kultivovaný barytón vložil do role De Siriexa Zoltán Vongrey, Katarína Perencseiová stvárnila „odviazanú“ Oľgu herecky vierohodne. Zodpovedne boli obsadené aj menšie úlohy, zvlášť vynikol Marián Lukáč ako Cirillo, ale výrazný bol aj Ivan Zvarík ako Gretch.


Pevnou súčasťou programovej štruktúry Zámockých hier zvolenských sú od roku 2005 koncertné uvádzania diel belcantovej literatúry (opera seria predverdiovského obdobia a raný Verdi), ktorých autentickosť majú podčiarkovať zväčša renomovaní zahraniční sólisti. V tejto sezóne sa dostala na rad predposledná  javisková práca Vincenza Belliniho Beatrice di Tenda. Ako v úvodnom slove pripomenul Jaroslav Blaho, v starostlivosti o operné dedičstvo krátko žijúceho, no desiatku opier zanechávajúceho Sicílčana, hrá banskobystrické divadlo -a festival špeciálne – významnú úlohu. Tri jeho opery na ňom zazneli v rozpätí dvanástich rokov v slovenských premiérach (Puritáni, I Capuleti e i MontecchiBeatrice di Tenda), Norma po štyroch desaťročiach  od prvého bratislavského uvedenia v koncertnej podobe.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Hodnocení

Vaše hodnocení - Giordano: Fedora (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 9    Průměr: 4.4/5]

Vaše hodnocení - Bellini: Beatrice di Tenda (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 2    Průměr: 3.5/5]

Vaše hodnocení - Verdi: Simon Boccanegra (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 2    Průměr: 3.5/5]

Mohlo by vás zajímat


Napsat komentář