Strážce a oživovatel slovenské operní historie, jubilant Jaroslav Blaho (1)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Každý, kto na Slovensku v ostatnom už takmer polstoročí prejavil hlbší záujem o operu, nemohol ho prehliadnuť. Jaroslav Blaho – teatrológ, operný kritik a publicista, dramaturg, autor a moderátor rozhlasových relácií, divadelných matiné, otec myšlienky, zapísať na mapu domoviny prvý letný operný festival. Rozhľadený polyhistor, erudovaný analytik i jedinečný sprievodca opernými dejinami a prítomnosťou, vášnivý rozprávač s nevyčerpateľnou pamäťou a osobnostnou charizmou, pedagóg. Jednoducho, slovenský Marcel Prawy. Dnes sa PhDr. Jaroslav Blaho dožíva 70 rokov.V čase, keď som začal intenzívnejšie vnímať operu a mal som túžbu konfrontovať vlastný divácky názor s oficiálnou kritikou, bola na Slovensku na výber najmenej desiatka médií a prinajmenšom toľko recenzentov. Niektorí už nie sú medzi nami, dodnes aktívny je doyen slovenskej kritiky Ladislav Čavojský a pomerne silná bola generácia tvojich vrstovníkov. Keď som neskôr začal publikovať, bolo sa od koho učiť, tlač ponúkala spektrum názorov a priestor na ich selekciu. Ako to bolo v čase, keď si sa začal venovať opere a kritike profesionálne?

Začínal som s kritikou v dobe istého politického odmäku (1965), napokon v opere za totality len v zriedkavých prípadoch išlo „o držku“, tzv. straníckosť a „pokrokovosť“ nikdy nebola v prvom pláne. Stačilo privítať zaradenie ruskej opery pri príležitosti Októbrovej revolúcie, čo v prípade klasiky, ale povedzme aj Prokofieva, žiadnym pokrytectvom vlastne nebolo. Priestoru bolo habadej, aj pre dlhšie analýzy, aj pre grafomanov. Premiéry SND napríklad recenzovali štyri ústredné denníky (v prípade veľkých premiér pôvodnej tvorby aj piaty, pražské Rudé právo) , pravidelne referovali tri krajské denníky (Hlas ľudu, Smer, Východoslovenské noviny), týždenník Kultúrny život, neskôr vtedy ešte reformné Nové slovo,  dvojtýždenník Film a divadlo (od 1969 aj Hudobný život), mesačník Slovenská hudba a pravidelné slovenské príspevky mali aj pražské Hudební rozhledy. Pre kritiku a náročnejšiu opernú publicistiku bol priestor na prvom programe bratislavského Čs. rozhlasu. Do televízie, aj vzhľadom na vtedajšiu komplikovanú výrobu, dostala sa predovšetkým publicistika. Ale aj celé pôvodné operné inscenácie, okrem iných napr. Leoncavallov posthumne premiérovaný Kráľ Oidipus s Bohušom Hanákom v titulnom parte.

Úroveň príspevkov bola pochopiteľne kolísavá. Okrem akademických muzikológov písali o opere aj odvážnejší sotva tridsiatnici Marián Jurík a Igor Vajda, operu ako divadlo reflektoval na stránkach Kultúrneho života ich generačný druh Ladislav Čavojský. Pre mňa, ako školeného a diplomovaného teatrológa, bol možno nie vzorom, ale určite inšpiráciou. Nielenže jednoznačne nazeral na operu ako na divadelný druh, ale predovšetkým inscenovaný tvar viac či menej presne popisoval. K tomuto pohľadu som sa snažil od začiatku pridať hodnotenie hudobnej zložky naštudovania, najmä vokálnej – čo pri presile titulov romantiky a verizmu – bolo azda pochopiteľné. Tu sa priznávam, že mojou muzikologickou univerzitou, okrem dvoch semestrov hudobnej vedy na Filozofickej fakulte UK, boli stovky večerov, strávených na dnes už neexistujúcej galérii SND a stovky hodín pri rádiu a operných prenosoch ORF a RAI. Na talianskych staniciach som zažil „lajfy“ takých titulov,  o ktorých dnes už asi nemá šajnu väčšina „operných“ doktorandov hudobnej vedy. Gomesa, Smaregliu…ale aj Callasovú, del Monaca, Bastianiniho, Simionatovú priamo „ v procese tvorby“. Tieto kontakty boli v atmosfére takmer dokonalej izolácie od západnej opery mimoriadne dôležité.

Publikovaním recenzií sa samozrejme nedalo uživiť. Ty si zakotvil v bratislavskom Divadelnom ústave, bol si teda pri zdroji dokumentácie. Čerpal si z nej a zároveň si ju odborne spracúval

Ďalšia etapa môjho zrenia nastala, keď som v roku 1967 nastúpil na miesto operného referenta bratislavského Divadelného ústavu, kde som  prestávkami vydržal až do odchodu na dôchodok. Od piky som spracúval dokumentačný materiál slovenského operného divadelníctva (kritiky, fotografie, bulletiny), nahádzaný do veľkých, trezorom podobných skríň, vďaka čomu sa pomerne dobre orientujem v dejinách našej opery „pred mojim narodením“. Ako referent mal som možnosť „služobne“ navštevovať všetky slovenské premiéry, príležitostne sa za „štátne“ dostať do Brna, Prahy, ale aj do Berlína, Drážďan, kde sme chodili predovšetkým na  inscenácie Goetza Friedricha, Joachima Herza, Harryho Kupfera. Za normalizácie som postupne z kritiky odchádzal, aj keď nie celkom. Vyberal som si tituly a premiéry a využíval to, že hoci bez „červenej“ legitimácie,  mohol som písať povedzme do Nového slova. Tam malo moje slovo váhu a v prípade protestov dotknutých, redakcia za mnou stála. Stále viac a viac som sa však venoval publicistike a „opernej osvete“ v rozhlase či televízii. Tu a tam som zabrúsil do histórie, napr. v štúdii o bratislavskom období Karla Nedbala. „Jeho“ tridsiate roky sa mi, myslím, podarilo rehabilitovať a povýšiť v istom zmysle slova na najtvorivejšiu a najzaujímavejšiu etapu dnes už takmer storočných dejín Opery Slovenského národného divadla.Ako vnímaš súčasný stav opernej kritiky na Slovensku? Platilo akési nepísané pravidlo, že raz sa desať rokov sa objavil nový kritik. Vyzerá to však tak, že dekáda sa naplnila a na obzore nič. Čím to je? Nedostatkom mediálneho priestoru, nezáujmom o túto prácu, rizikom povolania? Či chýbajúcimi kritériami alebo neochotou dáke si vytvoriť?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na