Peter Valentovič o novém košickém Rigolettovi a také o své práci ve Vídni

  1. 1
  2. 2

Právě dnes večer má v košické opeře premiéru nové nastudování jednoho z nejhranějších a také nejoblíbenějších verdiovských titulů, Rigoletta. V titulní roli se představí Martin Bárta a Ludovic Kendi, Gildu alternují Marianna Hochelová, Michaela Várady a Petra Perla-Nôtová, Vévodou budou Peter Berger a Vincent Schirrmacher. Režie nové inscenace se ujal Peter Gábor, a to na scéně Davida Baziky a s kostýmy Kataríny Holkové, hudebním nastudováním byl pověřen Peter Valentovič, jeden z nejtalentovanějších slovenských dirigentů nastupující generace.
Dobrý den, pane dirigente, jak se vám daří?

Dobrý deň, ďakujem za opýtanie, darí sa celkom dobre, momentálne sa nemôžem sťažovať.

Právě dnes máte v košickém divadle operu nové inscenace Verdiho Rigoletta. Čím je vám blízká hudební řeč Verdiho?

Verdi vždy vedel očariť neuveriteľnými farbami v inštrumentácii a svojimi nezabudnuteľnými melódiami, ktorou rozhodne je aj “la donna e mobile“ z 3. dejstva, ktorú pozná, hádam, každý. Zaujímavosťou je, že keď sa pripravovala premiéra Rigoletta v Teatro La Fenice v Benátkach v roku 1851, bolo to len pár týždňov po tom, ako Verdi Rigoletta dopísal, musel vtedy slávny tenor Raffaele Mirate, ktorý prvý krát v histórii spieval rolu Vojvody, Verdimu prisahať, že si túto (vtedy ešte nikým nepoznanú) melódiu nebude pospevovať, alebo dokonca popiskovať inde ako na skúškach. To bolo kvôli autorským právam, aby to náhodou niekto neskopíroval. Verdi si bol svojím talentom písať melódie veľmi vedomý, a zrejme tušil, že takáto vydarená melódia sa dá veľmi ľahko zapamätať a môže sa znej stať veľký hit.

Rigoletto je na svoju dobu veľmi moderná opera, dokonca sám Verdi o nej tvrdil ako o „revolučnej“. Využíva netradičné farby v orchestri, ako napríklad napodobenie blesku flautou a pikolom, v partitúre špecifikuje kedy sa má blýskať, a dokonca aj presne určuje, na ktorých miestach má pršať, či hrmieť. Zakomponoval rýchle pasáže kontrabasov a violončel na búrku, extrémne nízke tóny kontrabasu, ktoré sa v tom čase málo využívali, ak vôbec, ktoré vyvolávajú strach Rigoletta z Monteronovho prekliatia. Typické motívy veľmi rýchlych šestnástinových nôt, ktoré sa vyskytujú vo viacerých scénach pôsobia ako kriminálna hudba do filmu plná napätia, veľmi zdôrazňujú dramatickosť celej opery. Hudobná reč Rigoletta je rôznorodá, pestrofarebná a kontrastná. Sú v nej krásne mužské zbory z nezabudnuteľnými melódiami ako je „zitti, zitti“ a zbor je tiež použitý bez slov spoza scény ako efekt nepriaznivého počasia. To bolo na tú dobu nevídané. Nie nadarmo sa z Rigoletta stala jedna z desiatich najhranejších opier na operných scénach na celom svete.

Je o vás známé, že tíhnete k hudbě české. Dokonce jste jako první uvedl na africkém kontinentu Dvořákovu Rusalku. Jakou cestou jste se k této tematice v Cape Town probojoval?

Rusalka bola vždy jedna s mojich najobľúbenejších opier. Nielen preto, že je v češtine, ale pretože je tak krásne napísaná a má očarujúci dej, ktorý osloví každé publikum. Rusalka je vo svete veľmi známa opera, takže ju nebolo treba nejak zvláštne predstavovať.

V Kapskom Meste som pri tejto príležitosti učil spievať černochov po česky. Tá hudba im bola blízka ale čeština veľmi nie! Predstavte si, že vy by ste sa mali naučiť naspamäť jeden text z nejakého afrického klanu v ich reči, keď nemáte ani najmenšie tušenie, čo tie slová znamenajú. To by asi každý na začiatku mal s tým menšie problémy. Ale nakoniec to bola veľmi úspešná produkcia. Pamätám si, ako sa Ježibabe páčilo vyslovovať s prehnanými spoluhláskami „čury mury fuk“ alebo „trp, trp!“ alebo Rusalke „stříbrný měsíčku”… To sa každý vždy pýta: „ a ako sa spieva veta alebo slabika bez samohlásky?“ Takže bolo to aj zábavne im vysvetľovať reč, ktorá im všetkým je veľmi vzdialená. Určite pomohlo pri vyberaní opery aj to, že sa Rusalka nikdy predtým na africkom kontinente nehrala a to bol vlastne ten hlavný dôvod ju africkému publiku predstaviť.

Jak byste pojmenoval rozdíl mezi evropským a africkým interpretem a mezi evropským a africkým publikem?

No tak to publikum je iné. Môj prvý šok bol, keď som prišiel prvýkrát do Kapského Mesta. Bol som na jednom výchovnom koncerte pre školy, na ktorom spieval zbor z Cape Town Opera a bol som veľmi prekvapený, že deti počas koncertu začali vstávať a tlieskať počas spevu a tancovali o dušu, keď bol nejaký rezkejší rytmus, keď sa im niečo veľmi páčilo, kričali od radosti a mnohokrát aj prehlušili zbor, ktorý bol na scéne. Tak boli hluční. Samozrejme, že deti reagujú inak ako dospelí. Ale celkovo africké publikum dáva svoje pocity z predstavenia najavo oveľa silnejšie ako napríklad na Slovensku. U nás je publikum viac odmerané, aj keď sa ľuďom predstavenie veľmi páči, málokedy to publikum dá najavo inak ako tlieskaním, prípadne sa postavia a skandovane tlieskajú. Aj keď sú standing ovation po vynikajúcom opernom predstavení, niekedy ľudia ako keby sa hanbili u nás zakričať braaavooo, sú oveľa odmeranejší väčšinou. Vo viedenskej Staatsoper to je zase inak, tam je skoro až tradícia kričať (hlavne na premiérach) buuu alebo bravooo.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na