Richard Samek zanechal v Bratislave príjemný dojem
Poznámka: Táto reflexia si nedáva za cieľ byť recenziou, skôr len reminiscenciou poslednej Bohémy.
Ako asi každý divák vždy kladne hodnotím to, keď niektorý z operných domov pozve, hoc len jedenkrát, na hosťovanie niektorého zo zaujímavých sólistov. Je to príležitosť jednak konfrontácie s „bežnými“ sólistami v rovnakých partoch, ale aj možnosť obohatenia skrz prínos samotného sólistu. V posledný novembrový (listopadový) deň takto hosťoval v Bratislave v úlohe Rodolfa český tenorista Richard Samek.
Na Richarda Samka som sa tešila. Síce ho osobne nepoznám, ale od momentu, čo som v sekcií „Ptali jste se“ čítala rozhovor s ním, som tušila, že je to príjemný mladý muž. Hoci to asi, po odbornej stránke opodstatnenie asi príliš nemá, vždy sa ako diváčka teším na to, ako budem môcť vidieť, no predovšetkým počuť niekoho, kto mi je v niečom sympatický. A môžem povedať, že tieto sympatie pretrvali aj na konci predstavenia.
Konwitschného operná inscenácia nie je pre sólistov nijako jednoduchá. Nie je totiž len o „suchom“ spievaní, keďže nezanedbateľnú úlohu v jeho rukopise hrá aj herecká zložka. V jeho Bohéme hrá dôležitosť i javiskový pohyb, ako, z môjho pohľadu, prostriedok akejsi živosti celého príbehu. Hoci som mala obavy o to, ako Richard Samek zvládne naskočiť do tohto rozbehnutého vlaku, napokon to zvládol ako starý matador a predovšetkým veľký profesionál.
Po hlasovej stránke bol Richard Samek príjemným oživením bratislavskej inscenácie. Jeho lyrický tenor má totiž špecifickú farbu, ktorá je odlišná od Tomáša Juhása i Kyungho Kima. S ľahkosťou zvláda náročné výšky a bol, až na mierne nervózny úvod, hlasovo vyrovnaný počas celej inscenácie. Bol rovnocenným partnerom i pre Evu Hornyákovú, ktorá, ako sa presvedčujem pri každej repríze, sa pre Bohému a Mimi snáď narodila a opäť mi na konci vtisla slzy do očí.
Hoci často ako diváčka a milovníčka opery škrípem pri niektorých hosťujúcich umelcoch zubami a za inscenačne disonantné považujem aj niektoré z môjho pohľadu zvláštne obsadenia (napríklad Juraj Peter ako Alcindor), tak tentoraz objektívne musím Slovenskému národnému divadlu vysloviť pochvalu, za to, že do hlavného mesta priviedli zaujímavého sólistu z „tuzemských“ končín, o ktorom, myslím, budeme ešte určite veľakrát počuť.
Bohéma v posledný novembrový deň ukázala aj svoj veľký divácky potenciál. Napriek tomu, že v rámci SND sa hrali ďalšie tri predstavenia, sála bola z veľkej časti naplnená. Nebýva to v prípade neskorších repríz pravidlom a to ani v atraktívny podvečerný nedeľný čas. Hoci žiadne toľko populárne a pseudo-moderné standing ovations sa tentoraz nekonali, záverečný potlesk ukázal, že obsadenie Richarda Samka rozhodne nebolo chybou, ba práve naopak, prínosom.
I váš text rádi v této rubrice uveřejníme. Naše adresa: [email protected]
Foto archiv, Jozef Barinka
