Umění bylo a zůstane katarzí duše – Iris Szeghy

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4
Témata:Iris Szeghy

Umenie bolo a zostane katarziou duše
So skladateľkou Iris Szeghy o hudbe, živote, spievanom slove a kompozičnom procese 

„Iris Szeghy sa prezentuje tvorbou, ktorá nepôsobí výbojne, ale očaruje nápaditosťou, prepracovanosťou a hĺbkou. Je hľadaním rovnováhy medzi podnetmi avantgárd a veľkou tradíciou európskej hudby. Vychádza z porozumenia nástrojov i možností ľudského hlasu, imponuje kompozičnou zdatnosťou. Snaží sa integrovať ´nové´ i ´staré´ do syntetizujúceho tvaru, v ktorom dochádza na oboch stranách k posunom, typickým pre jej hudobný jazyk. Pre poslucháča potom nie je vnútorná materiálová rozpornosť zdôrazňovaná, ale naopak, býva skôr skrytá, čo dodáva jej hudbe charakteristické ozvláštnenie.“
(Český skladateľ a muzikológ Jaroslav Šťastný)

Byť skladateľkou
je ešte stále čosi neobyčajné. Iris Szeghy (narodená 1956 v Prešove) bola dlhé roky jedinou slovenskou (medzinárodne uznávanou) skladateľkou. Kompozičné štúdiá skončila najprv u profesora Jozefa Podprockého na Konzervatóriu v Košiciach (1971 – 1976), potom na Vysokej škole múzických umení u profesora Andreja Očenáša (1976 – 1981). Na Vysokej škole múzických umení ukončila aj doktorandské štúdium kompozície u profesora Ivana Hrušovského (1986 – 1989). Iris Szeghy žije ako slobodná umelkyňa viac rokov v Zürichu, často sa však vracia na Slovensko, kde medzitým vyrástlo niekoľko výborných skladateliek, no Iris Szeghy je stále umeleckou triedou prvej kategórie.

Medzinárodná prezentácia
Svoje diela prezentovala na Varšavskej hudobnej jeseni, Lucerne Festivale vo Švajčiarsku, na Bratislavských hudobných slávnostiach i na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos. Mala autorské koncerty v Stuttgarte, San Diegu, Hamburgu, Brémach, Zürichu, Luzerne, Berne. Jej diela hrali London Sinfonietta, Hilliard Ensemble, MusikFabrik Köln, Camerata Bern, Festival Strings Lucerne a iní. Získala mnohé ocenenia – okrem zahraničných aj „domácu“ Cenu Jána Levoslava Bellu.Meadow Song
Na komornom koncerte v Bratislave začiatkom februára tohto roka vzbudila pozornosť piesňou Meadow Song pre hlas a melodický nástroj, ktorá v modernom kompozičnom zvukovom podaní (bez slov) ústí do hudobnej inšpirácie slovenskými lúčnymi spevmi. Interpretkou tejto skladby bola sopranistka Eva Šušková a flautistka Andrea Bošková.

Ľudstvo
V abonentnom cykle Slovenskej filharmónie zaznela 20. a 21. marca od Iris Szeghy slovenská premiéra kantáty Ľudstvo pre soprán, miešaný zbor a orchester, ktorá  zanechala hlboký poslucháčsky dojem. Podkladom prvej časti kantáty je báseň rakúskeho expresionistického básnika Georga Trakla, ktorý zahynul ako mladý vojak v prvej svetovej vojne (1887 – 1914). V druhej časti sú zhudobnené slová známeho Žalmu 130 (Z hlbín volám ku Tebe, Pane, počuj môj hlas…). Posolstvom – v texte básne i v hudobnom spracovaní žalmu – je protest voči vojne a hrôzam, ktoré prináša ľudstvu, ako aj úpenlivým volaním o pomoc milosrdnému Bohu. Kantátu dedikovala skladateľka svojim starým rodičom, ktorí zažili hrôzy oboch svetových vojen v dvadsiatom storočí. Tohto roku si totiž pripomíname sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny, takže slovenská premiéra v podaní Štátneho komorného orchestra Žilina (bol založený pred štyridsiatimi rokmi), pod taktovkou Olivera Dohnányiho, mala v bratislavskej Redute dramaturgické, ale aj umelecké zdôvodnenie. K interpretácii sa pripojil vynikajúci Slovenský filharmonický zbor pod vedením zbormajstra Jozefa Chabroňa. V druhej polovici kantáty dala skladateľka – okrem zboru – priestor aj sólovému sopránu. Tak, ako v Meadow Song, bola sólistkou Eva Šušková, spievajúca text žalmu. Speváčka je dnes uznávanou interpretkou súčasnej hudby. Spieva ju s takou istotou a vokálnou kultúrou, ako iní predvádzajú diela klasiky.

O hudobnej reči kantáty
Pri kantáte Ľudstvo poslucháč netriedi kompozičné prístupy autorky, ale zaujme ho celková vyrovnanoť obsahu, formy, mohutný atak zvuku v úvode a doznievajúce zamyslenie sólového hlasu v závere, premyslená formová a zvuková línia, ktorá spája mnohé kompozičné prvky do celku, ktorý je silným morálnym imperatívom. Zvlášť zaujíma pestrá a farebná inštrumentácia, na mnohých miestach podporená organom (najmä pri prechode zboru do sóla), využitie zvukovej pestrosti (i jemnosti) v sekcii bicích, výstavba zborových partov a ich konfrontácia s náročným, v podstate však meditatívne vyznievajúcim sopránovým sólom. Štátny komorný orchestr Žilina, účinkujúci Slovenského filharmonický zbor, sólistka i skladateľka si právom vyslúžili pred plnou sálou Reduty mimoriadny ohlas.

Interview so skladateľkou

Práve absolvujete štvormesačný štipendijný pobyt v Londýne. Čo od neho očakávate? Sledovanie hudobného života v kultúrne bohatom prostredí, alebo sústredenie sa na nejakú konkrétnu tému?

Predovšetkým kľud a sústredenie na komponovanie. Momentálne totiž pracujem na väčšom vokálnom diele – Stabat mater pre miešaný zbor a sólové husle (v poslednej časti zrejme priberiem ku skladbe aj sólový soprán). Je to objednávka Medzinárodného kongresu pre cirkevnú hudbu, ktorý bude v októbri 2015 vo švajčiarskom Berne. Skladba je zaujímavá tým, že zbor v nej delím na tri skupiny, z ktorých jedna bude mimo javiska. V skladbe teda pracujem i s priestorom. Slovenská premiéra skladby bude vo februári 2016 v Slovenskej filharmónii. Mojou ambíciou je v Londýne skladbu dokončiť. Okrem toho obnovím svoje londýnske hudobné kontakty. Do Londýna totiž viedla moja prvá zahraničná cesta po páde železnej opony. Vraciam sa tam po dvadsiatich štyroch rokoch.

O postavení slobodného umelca
Dlhé roky ste riešili svoje postavenie slobodného umelca – aj zahraničnými štipendiami. Nie je to existenčne i ľudsky únavné?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na