Umění bylo a zůstane katarzí duše – Iris Szeghy

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

O akejsi biologickej podstate pri komponovaní by bolo veľmi trúfalé hovoriť. Naše vlastnosti, myslenie a cítenie sú vo výraznej miere výsledkom historického postavenia muža a ženy v spoločnosti. Žena bola vždy tá druhá, nerozhodovala o ničom zásadnom, nemala v rukách moc, prístup k vzdelaniu, bola odsúdená žiť medzi múrmi domácnosti, respektíve „slúžila“ na vonkajšiu reprezentáciu muža. Nepodieľala na tvorbe kultúrnych hodnôt, nemala právo voliť. Za čias Shakespeara žena napríklad nemohla hrať divadlo, jej postavy v opere interpretovali muži – kastráti a podobne. Žena – umelkyňa bola vždy ojedinelým javom. Spoločnosť ženám vnútila postavenie „tej druhej“. Súčasnosť je ešte stále dôsledkom minulosti. Od dôb vzniku feministického hnutia – čo je zhruba sto päťdesiat rokov – sa situácia postupne, aj keď pomaly, mení. Dnes má žena výrazne väčšie šance. Z radov žien sa čoraz viac začínajú objavovať osobnosti v politike, vo verejnom živote, vo vede i v umení. Verím, že ich bude stále viac a spoločnosť to bude považovať za normálny a nie výnimočný jav. Možno za takých päťdesiat rokov môže byť počet a kvalita ženských skladateliek vyrovnaná s mužmi – dokonca aj u nás…O smerovaní a vplyvoch hudby
Ako by ste charakterizovali rôzne kompozičné prúdy, s ktorými ste sa počas umeleckého dozrievania stretli, prípadne na vás pôsobili?

V roku 1981, keď som skončila Vysokú školu múzických umení, boli „top hitom“ takzvaná nová jednoduchosť, minimalizmus, postromantizmus. Vzormi boli  napríklad Alfred Schnittke, Gija Kančeli, Arvo Pärt, Steve Reich, Philipp Glass. Mali veľký vplyv na formovanie mojej generácie, aj keď na mňa osobne nie vo výraznejšej miere. Moja hudba onoho desaťročia bola väčšmi obrátená k tradícii, než – povedzme – moja hudba nasledujúcej dekády. Snaha o syntézu „starého“ a „nového“, tradície a avantgardy dvadsiateho storočia bola vždy cestou, po ktorej som intuitívne i vedome chcela ísť. Avšak vzájomný pomer týchto dvoch vplyvov bol v priebehu rokov rozdielny. V osemdesiatych rokoch bol jazýček váh skôr na strane tradície. Z toho obdobia spomeniem Sláčikové kvarteto Musica dolorosa, piesňový cyklus Tebe, čiastočne opus Hommage á Rodin pre husle a klavír, alebo Poetické štúdie pre husle, violončelo a klavír. Potom prišla revolúcia, otvorenie hraníc – dostala som sa von a zistila som, že prúdy, ktoré boli u nás dominantné, boli vonku okrajové. Ťažisko tvorby na Západe bolo a stále ešte je v rozvíjaní postwebernizmu, postserializmu, tradícií takzvanej darmstadskej školy – aj keď je to dnes, našťastie, už o čosi otvorenejšie. Stále je tu ale „vyžívanie sa“ v konštruktivizme, ktorý je mne osobne cudzí. Napriek tomu je vplyv takzvaného Západu v mojich dielach deväťdesiatych rokov badateľný. Je v nich väčší dôraz na zvukovosť a farbu, na využívanie extrémnejších, zvláštnejších polôh nástrojov a hlasu. Spomeniem napríklad skladbu In Between pre hoboj a mg pás, v ktorom predstavujem hoboj v extrémne tichých, len s mikrofónom počuteľných, alebo extrémne hlasných polohách. Alebo Perpetuum moobile pre klavír, kde využívam preparáciu strún, aj hru nohami na pedáloch. Prípadne už spomínané Story pre hlas a mg pás, v ktorom využívam veľmi širokú škálu ľudského hlasu. Na druhej strane – pri všetkých vplyvoch zahraničia – by tieto skladby v mojom štýle sotva napísal skladateľ v Nemecku. Človek sa nemôže od svojej podstaty odpútať. Aj v tých skladbách som to ja so svojím myslením, cítením, filozofiou. A súčasnosť? Hľadám, nachádzam, nenachádzam… Zdá sa mi, že sa možno oprosťujem, snažím sa väčšmi dopátrať podstaty. Ale to sú subjektívne pocity – určujúce sú pocity tých druhých.

Zmysel umenia v storočí katastrof
Človek v rýchlom plynutí života niekedy podlieha rezignácii. Má vôbec zmysel otvárať vždy znovu sa opakujúce témy ľudskej existencie, hoci novým umeleckým jazykom – no bez nádeje v zmenu človeka? Katastrofický vývoj ľudskej osobnosti, ktorá akoby požierala samu seba, v hrôzach a beštialite súčasnosti, musí nepochybne drásať vnútro vnímavého umelca… Má tento svet, v ktorom sú naživo prenášané popravy desiatok ľudí i jedincov, nejaký zmysel a východisko v umeleckej tvorbe?

Východiskom z biedy sveta by som umenie nenazvala, ale jeho zmysel je, napriek tomu, pre mňa nepochybný. Práve v dnešnom – vďaka digitalizácii ešte viac, než kedykoľvek predtým – krutom svete. Umenie bolo a zrejme i vždy zostane katarziou a pozdvihnutím duše. Je v našej podstate, že túžime prekonať samých seba, nízkosť vyvážiť ideálom, žalostný obraz sveta urobiť znesiteľnejším – práve umením, krásou, láskou. Človek je beštia i boh súčasne a každý má na výber, ktorej podstate dá väčšiu šancu. My, umelci, sme dostali od života veľký dar – talent. Podľa mňa je našou morálnou povinnosťou využívať ho v službách humánnosti, dávať nádej tam, kde jej už zdanlivo niet.

Umenie nie je hrou
Túžite na niekoho pôsobiť, osloviť ho svojou hudbou? Sú totiž umelci, ktorí hovoria, že tvoria kvôli sebe a vysloveniu toho, čo v sebe nosia – akoby ich adresát nezaujímal.

Moja predošlá odpoveď naznačila, že umelec má voči spoločnosti zodpovednosť a mal by ju prijať. Umenie nie je hrou, nie je primárne riešením konštrukčných problémov a vytváraním zvukov pre účely vlastného potešenia. Je rečou ducha a duše, ktorá zvukovými obrazmi hovorí k inému duchu a k inej duši. Dobré umenie pôsobí, zanecháva stopu, tvaruje. To nie je fikcia, ale dokázateľný fakt – napriek nemu tvrdiť, že umenie je len potešením a kratochvíľou, ako (napríklad) poskladanie Rubikovej kocky, teda že ide v ňom len o hru pre umelca a hru pre poslucháča (diváka – čtateľa), je pre mňa ignorantstvom s prvkami pózerstva. V snahe pôsobiť na druhého človeka, by však umelec nemal v žiadnom prípade vychádzať z vkusu prijímateĺa. Za každých okolností by mal zostať sám sebou, písať skladbu akoby pre poslucháča vo svojom vnútri, byť quasi sám sebe skladateľom i poslucháčom. Aspoň ja to tak robím: prehrávam si – ako poslucháčovi – vnútorne či reálne na klavíri alebo z computera, vlastnú skladbu a potom ku nej vznášam pripomienky. Funguje to celkom dobre…

O emocionálnom a racionálnom princípe
Máte dostatočné emocionálne zázemie i konštruktivistické schopnosti. Sú tieto dve stránky bytia vo vás vyvážené?

Chyba sa robí v tom, že tieto dve polohy sa oddeľujú. Človeka nemožno rozdeliť na racionálnu a emocionálnu časť. V každej životnej situácii reagujeme ako komplexné bytosti. V umení, samozrejme, tiež. Vieme azda presne povedať, či nejaký hudobný nápad má korene v našej racionalite alebo emocionalite? Od malička zapájame do vnímania sveta obe stránky našej osobnosti. Sú v nás prepojené ako siamské dvojičky. Veď i racionálna úvaha vedie podvedome k nejakej kladnej či zápornej emócii – a naopak: emócia často vyvoláva racionálny korektív. Racionalita a emocionalita sú dve tváre jednej bytosti a v umení jedna kontroluje druhú. Keď mám pocit, že v istom momente tvorím až príliš konštruktivisticky, opýtam sa: bude to emočne presvedčivé? A naopak: Keď ma niečo quasi spontánne napadne, môj racionalistický duch sa opýta: je to konštrukčne v poriadku? Táto neustála kontrola funguje, či už podvedome alebo vedome, asi u mnohých skladateľov.

Tvoríte ľahko, rýchlo?

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na