Umění bylo a zůstane katarzí duše – Iris Szeghy

Umenie bolo a zostane katarziou duše
So skladateľkou Iris Szeghy o hudbe, živote, spievanom slove a kompozičnom procese 

„Iris Szeghy sa prezentuje tvorbou, ktorá nepôsobí výbojne, ale očaruje nápaditosťou, prepracovanosťou a hĺbkou. Je hľadaním rovnováhy medzi podnetmi avantgárd a veľkou tradíciou európskej hudby. Vychádza z porozumenia nástrojov i možností ľudského hlasu, imponuje kompozičnou zdatnosťou. Snaží sa integrovať ´nové´ i ´staré´ do syntetizujúceho tvaru, v ktorom dochádza na oboch stranách k posunom, typickým pre jej hudobný jazyk. Pre poslucháča potom nie je vnútorná materiálová rozpornosť zdôrazňovaná, ale naopak, býva skôr skrytá, čo dodáva jej hudbe charakteristické ozvláštnenie.“
(Český skladateľ a muzikológ Jaroslav Šťastný)

Byť skladateľkou
je ešte stále čosi neobyčajné. Iris Szeghy (narodená 1956 v Prešove) bola dlhé roky jedinou slovenskou (medzinárodne uznávanou) skladateľkou. Kompozičné štúdiá skončila najprv u profesora Jozefa Podprockého na Konzervatóriu v Košiciach (1971 – 1976), potom na Vysokej škole múzických umení u profesora Andreja Očenáša (1976 – 1981). Na Vysokej škole múzických umení ukončila aj doktorandské štúdium kompozície u profesora Ivana Hrušovského (1986 – 1989). Iris Szeghy žije ako slobodná umelkyňa viac rokov v Zürichu, často sa však vracia na Slovensko, kde medzitým vyrástlo niekoľko výborných skladateliek, no Iris Szeghy je stále umeleckou triedou prvej kategórie.

Medzinárodná prezentácia
Svoje diela prezentovala na Varšavskej hudobnej jeseni, Lucerne Festivale vo Švajčiarsku, na Bratislavských hudobných slávnostiach i na medzinárodnom festivale súčasnej hudby Melos-Étos. Mala autorské koncerty v Stuttgarte, San Diegu, Hamburgu, Brémach, Zürichu, Luzerne, Berne. Jej diela hrali London Sinfonietta, Hilliard Ensemble, MusikFabrik Köln, Camerata Bern, Festival Strings Lucerne a iní. Získala mnohé ocenenia – okrem zahraničných aj „domácu“ Cenu Jána Levoslava Bellu.Meadow Song
Na komornom koncerte v Bratislave začiatkom februára tohto roka vzbudila pozornosť piesňou Meadow Song pre hlas a melodický nástroj, ktorá v modernom kompozičnom zvukovom podaní (bez slov) ústí do hudobnej inšpirácie slovenskými lúčnymi spevmi. Interpretkou tejto skladby bola sopranistka Eva Šušková a flautistka Andrea Bošková.

Ľudstvo
V abonentnom cykle Slovenskej filharmónie zaznela 20. a 21. marca od Iris Szeghy slovenská premiéra kantáty Ľudstvo pre soprán, miešaný zbor a orchester, ktorá  zanechala hlboký poslucháčsky dojem. Podkladom prvej časti kantáty je báseň rakúskeho expresionistického básnika Georga Trakla, ktorý zahynul ako mladý vojak v prvej svetovej vojne (1887 – 1914). V druhej časti sú zhudobnené slová známeho Žalmu 130 (Z hlbín volám ku Tebe, Pane, počuj môj hlas…). Posolstvom – v texte básne i v hudobnom spracovaní žalmu – je protest voči vojne a hrôzam, ktoré prináša ľudstvu, ako aj úpenlivým volaním o pomoc milosrdnému Bohu. Kantátu dedikovala skladateľka svojim starým rodičom, ktorí zažili hrôzy oboch svetových vojen v dvadsiatom storočí. Tohto roku si totiž pripomíname sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny, takže slovenská premiéra v podaní Štátneho komorného orchestra Žilina (bol založený pred štyridsiatimi rokmi), pod taktovkou Olivera Dohnányiho, mala v bratislavskej Redute dramaturgické, ale aj umelecké zdôvodnenie. K interpretácii sa pripojil vynikajúci Slovenský filharmonický zbor pod vedením zbormajstra Jozefa Chabroňa. V druhej polovici kantáty dala skladateľka – okrem zboru – priestor aj sólovému sopránu. Tak, ako v Meadow Song, bola sólistkou Eva Šušková, spievajúca text žalmu. Speváčka je dnes uznávanou interpretkou súčasnej hudby. Spieva ju s takou istotou a vokálnou kultúrou, ako iní predvádzajú diela klasiky.

O hudobnej reči kantáty
Pri kantáte Ľudstvo poslucháč netriedi kompozičné prístupy autorky, ale zaujme ho celková vyrovnanoť obsahu, formy, mohutný atak zvuku v úvode a doznievajúce zamyslenie sólového hlasu v závere, premyslená formová a zvuková línia, ktorá spája mnohé kompozičné prvky do celku, ktorý je silným morálnym imperatívom. Zvlášť zaujíma pestrá a farebná inštrumentácia, na mnohých miestach podporená organom (najmä pri prechode zboru do sóla), využitie zvukovej pestrosti (i jemnosti) v sekcii bicích, výstavba zborových partov a ich konfrontácia s náročným, v podstate však meditatívne vyznievajúcim sopránovým sólom. Štátny komorný orchestr Žilina, účinkujúci Slovenského filharmonický zbor, sólistka i skladateľka si právom vyslúžili pred plnou sálou Reduty mimoriadny ohlas.

Interview so skladateľkou

Práve absolvujete štvormesačný štipendijný pobyt v Londýne. Čo od neho očakávate? Sledovanie hudobného života v kultúrne bohatom prostredí, alebo sústredenie sa na nejakú konkrétnu tému?

Predovšetkým kľud a sústredenie na komponovanie. Momentálne totiž pracujem na väčšom vokálnom diele – Stabat mater pre miešaný zbor a sólové husle (v poslednej časti zrejme priberiem ku skladbe aj sólový soprán). Je to objednávka Medzinárodného kongresu pre cirkevnú hudbu, ktorý bude v októbri 2015 vo švajčiarskom Berne. Skladba je zaujímavá tým, že zbor v nej delím na tri skupiny, z ktorých jedna bude mimo javiska. V skladbe teda pracujem i s priestorom. Slovenská premiéra skladby bude vo februári 2016 v Slovenskej filharmónii. Mojou ambíciou je v Londýne skladbu dokončiť. Okrem toho obnovím svoje londýnske hudobné kontakty. Do Londýna totiž viedla moja prvá zahraničná cesta po páde železnej opony. Vraciam sa tam po dvadsiatich štyroch rokoch.

O postavení slobodného umelca
Dlhé roky ste riešili svoje postavenie slobodného umelca – aj zahraničnými štipendiami. Nie je to existenčne i ľudsky únavné?

Naopak. Podobné štipendiá ma osviežovali, naberala som na nich nové podnety, nadväzovala kontakty, otvárali sa mi profesionálne možnosti. Od revolúcie som si zvykla žiť „na cestách“. Začalo to štipendiom Slovenského hudobného fondu, ktoré mi udelili tri roky po skončení štúdia kompozície na Vysokej škole múzických umení – roka 1984. V roku 1990, keď to bolo už i právne možné, som sa rozhodla pre slobodné povolanie. To si však vyžadovalo riešiť mnohé existenčné otázky. Začala som sa uchádzať o štipendijné pobyty pre skladateľov v zahraničí: okrem krátkodobých štipendií Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (mesačné stáže v Budapešti a vo Varšave v rokoch 1989 a 1991), som absolvovala v rokoch 1992 – 1993 šestnásťmesačný pobyt v Stuttgarte, v rámci štipendia Akademie Schloss Solitude. O rok neskôr nasledoval šesťtýždňový pobyt na University of California at San Diego, kde som bola ako „visiting composer“, to jest hosťujúci skladateľ. V roku 1995 som bola v rámci štipendia STEM Studia na krátkodobom tvorivom pobyte v Amsterdame. Nasledoval trojmesačný pobyt v Štátnej opere v Hamburgu, na základe štipendia Composer in residence. Nasledovala dlhšia pauza – až do januára 1999, kedy som nastúpila ročné štipendium v Nemecku, vo Worpswede neďaleko Brém. Bolo to kedysi kultové miesto výtvarníkov v Nemecku. Pred vyše sto rokmi sa tam tvorili výtvarné kolónie. Nasledovalo pár štipendií vo Švajčiarsku (Künstlerhaus Boswil, Künstlerwohnung Stein am Rhein, Stadtmühle Willisau), štipendiá v Španielsku (Mojácar), Taliansku (Elba), v roku 2011 v Cité Internationale des Arts v Paríži.

Ako ste sa dostávali k ponukám na pobyt v zahraničí?

Zbieraním informácií. Ale to je len jedna vec, oveľa dôležitejšie je, úspešne obstáť v konkurze. Štipendií nie je až tak veľa, obyčajne sa o ne uchádza oveľa viac umelcov, ako môže byť prijatých. Konkurzy prebiehajú bez osobnej účasti, písomnou formou, niekedy je podmienkou i odporúčanie známej osobnosti.

Lákanie ľudského hlasu
Okrem iných zahraničných stáží ste roka 1995 absolvovali aj trojmesačnú stáž ako „composer in residence“ v Štátnej opere Hamburg. Znamená to systematický záujem o fenomén ľudského hlasu, resp. o hudobné divadlo?

Bola to síce šťastná zhoda okolností, ale vokálna tvorba skutočne zaberá v mojom diele veľmi významné miesto. Veď mojou prvou skladbou bola pieseň pre hlas a klavír! Vokálne skladby – sólové, komorné, zborové, v poslednom období i vokálno-symfonické – sa vinú celou mojou tvorbou. Hlas považujem za najkrajší hudobný nástroj, nič nám nemôže byť bližšie ako on, veď je našou súčasťou – spev dojíma hádam najviac. Mám k nemu ako skladateľka veľký rešpekt, virtuóznu „akrobatiku“ si určite skôr dovolím pri nástroji ako pri hlase. Napriek tomu moje vokálne skladby nebývajú ľahké – ak sa však interpret prelúska cez počiatočné úskalia, spievajú sa mu potom, aspoň podľa vyjadrení spevákov, už veľmi dobre. Vo svojej kariére som mala šťastie spolupracovať s množstvom skvelých interpretov, mám na nich pekné spomienky a ostalo mi z nich i veľa vynikajúcich nahrávok diel. Spomínali ste sopranistku Evu Šuškovú. Je pre mňa veľkým objavom na slovenskej hudobnej scéne. Spolupracovala som s ňou doposiaľ na troch dielach: okrem Meadow Song a kantáty Ľudstvo uviedla v júni tohto roka na vernisáži výstavy Moniky a Bohuša Kubinských v pražskom Centre súčasného umenia DOX českú premiéru mojej skladby Story pre soprán a mg pás (z roka 1995) – zvukovým majstrom bol Ing. Juraj Ďuriš. Interpret, akým je Eva Šušková, je pre skladateľa darom. K hudobnému divadlu som sa doposiaľ, žiaľ, nedostala, no táto túžba vo mne žije už pár desaťročí – dúfam, že sa raz naplní.

Inšpirácie, témy
Odborné hudobné publikum si všíma výber umeleckých inšpirácií – u vás podmienený šírkou vzdelania a vzťahom k literatúre i výtvarnému umeniu. Čo vás v tomto smere formuje najviac?

Spomínané presahy k literatúre, výtvarnému umeniu, k celospoločenským a filozofickým témam, k duchovnosti, k prírode a k folklóru… Hudba je pre mňa niečo veľmi osobné, je spôsobom, ako viem vyjadriť svoje postoje, videnie a cítenie sveta a vecí. Áno, pramení z pretlaku, z pocitu, že musím o niečom hovoriť – a možno mám i čo povedať. Hudba vychádza u mňa z prežitého, z očarenia i z bolesti. Za mojou prvou skladbou stála smrť mne veľmi blízkeho človeka. Smrť, odchod, lúčenie a z nich prameniaci smútok sú akoby „mojimi“ témami podnes. V poslednom desaťročí, od presídlenia do Švajčiarska, píšem fakticky už len na objednávky. Ale prijímam len také, ktoré ma vnútorne oslovujú a mám pri nich slobodu pri výbere témy. Ináč by som pravdepodobne nedokázala napísať ani notu. Zhodou okolností i ďalšie diela, ktoré budem písať v roku 2015, budú najmä vokálne: okrem Stabat mater budem pokračovať v práci na väčšom vokálno-symfonickom diele: Rekviem pre sóla, zbor a orchester. Z inštrumentálnej tvorby ma čaká preinštrumentovanie a s tým spojené i čiastočné prekomponovanie kvinteta It-Movements. Mám teda v najbližších mesiacoch čo robiť…

O krídlach slobody
Po skončení vysokej školy ste viac rokov pôsobili na Základnej umeleckej škole. Neláka vás učiť kompozíciu na Vysokej škole múzických umení, kde by ste mohli zúročiť skúsenosti zo zahraničia, poznanie súčasných umeleckých smerov v hudobnom dianí?

Učenie po skončení Vysokej školy múzických umení bolo východiskom z núdze: v roku 1981 nebolo ešte možné, byť v slobodnom povolaní. Keď sa otvorili hranice, začala sa zasa moja štipendijná éra. Neskôr som dostala ponuku učiť na Vysokej škole múzických umení, ale môj život sa medzitým vyvinul ináč. Neučím ani v zahraničí, som plne „slobodná“ – a nemám pocit, že by mi učenie chýbalo. Existenčne je to neľahké, sme však s manželom (je tiež v slobodnom povolaní) na prežitie, našťastie, dvaja. Na druhej strane mi „chudobnejšia“ sloboda dáva krídla… Nemenila by som.

Na Slovensku ste boli dlho jedinou profesionálnou skladateľkou. Dnes je to už iné. Okrem vás máme úspešné skladateľky: Ľubicu Čekovskú-Malachovskú, Petru Bachratú, Vieru Janárčekovú, Janu Kmiťovú, Luciu Koňakovskú a ešte ďalšie. Historicky – pozerajúc do dejín – sme však mali v minulých storočiach len asi dve skladateľky. Prečo je toto povolanie viac mužskou záležitosťou?

Je to, žiaľ, celosvetový jav. U nás to bolo dlhý čas značne horšie ako napríklad v Poľsku, v Čechách, v Rumunsku či v Rusku, kde už pred mnohými desaťročiami boli skladateľky, ktoré mali významné slovo v súčasnej hudbe. Situácia sa však v posledných asi dvadsiatich rokoch u nás zmenila. Na Vysokej škole múzických umení sa vtedy objavili viaceré študentky kompozície, z ktorých väčšina je dnes stále aktívna a veľmi úspešná.

Žena ako skladateľka
Je zábranou v tomto povolaní, pri logickej konštrukcii skladby azda iné vnútorné „ustrojenie“ ženy – jej emotívnejšie vnímanie sveta?

O akejsi biologickej podstate pri komponovaní by bolo veľmi trúfalé hovoriť. Naše vlastnosti, myslenie a cítenie sú vo výraznej miere výsledkom historického postavenia muža a ženy v spoločnosti. Žena bola vždy tá druhá, nerozhodovala o ničom zásadnom, nemala v rukách moc, prístup k vzdelaniu, bola odsúdená žiť medzi múrmi domácnosti, respektíve „slúžila“ na vonkajšiu reprezentáciu muža. Nepodieľala na tvorbe kultúrnych hodnôt, nemala právo voliť. Za čias Shakespeara žena napríklad nemohla hrať divadlo, jej postavy v opere interpretovali muži – kastráti a podobne. Žena – umelkyňa bola vždy ojedinelým javom. Spoločnosť ženám vnútila postavenie „tej druhej“. Súčasnosť je ešte stále dôsledkom minulosti. Od dôb vzniku feministického hnutia – čo je zhruba sto päťdesiat rokov – sa situácia postupne, aj keď pomaly, mení. Dnes má žena výrazne väčšie šance. Z radov žien sa čoraz viac začínajú objavovať osobnosti v politike, vo verejnom živote, vo vede i v umení. Verím, že ich bude stále viac a spoločnosť to bude považovať za normálny a nie výnimočný jav. Možno za takých päťdesiat rokov môže byť počet a kvalita ženských skladateliek vyrovnaná s mužmi – dokonca aj u nás…O smerovaní a vplyvoch hudby
Ako by ste charakterizovali rôzne kompozičné prúdy, s ktorými ste sa počas umeleckého dozrievania stretli, prípadne na vás pôsobili?

V roku 1981, keď som skončila Vysokú školu múzických umení, boli „top hitom“ takzvaná nová jednoduchosť, minimalizmus, postromantizmus. Vzormi boli  napríklad Alfred Schnittke, Gija Kančeli, Arvo Pärt, Steve Reich, Philipp Glass. Mali veľký vplyv na formovanie mojej generácie, aj keď na mňa osobne nie vo výraznejšej miere. Moja hudba onoho desaťročia bola väčšmi obrátená k tradícii, než – povedzme – moja hudba nasledujúcej dekády. Snaha o syntézu „starého“ a „nového“, tradície a avantgardy dvadsiateho storočia bola vždy cestou, po ktorej som intuitívne i vedome chcela ísť. Avšak vzájomný pomer týchto dvoch vplyvov bol v priebehu rokov rozdielny. V osemdesiatych rokoch bol jazýček váh skôr na strane tradície. Z toho obdobia spomeniem Sláčikové kvarteto Musica dolorosa, piesňový cyklus Tebe, čiastočne opus Hommage á Rodin pre husle a klavír, alebo Poetické štúdie pre husle, violončelo a klavír. Potom prišla revolúcia, otvorenie hraníc – dostala som sa von a zistila som, že prúdy, ktoré boli u nás dominantné, boli vonku okrajové. Ťažisko tvorby na Západe bolo a stále ešte je v rozvíjaní postwebernizmu, postserializmu, tradícií takzvanej darmstadskej školy – aj keď je to dnes, našťastie, už o čosi otvorenejšie. Stále je tu ale „vyžívanie sa“ v konštruktivizme, ktorý je mne osobne cudzí. Napriek tomu je vplyv takzvaného Západu v mojich dielach deväťdesiatych rokov badateľný. Je v nich väčší dôraz na zvukovosť a farbu, na využívanie extrémnejších, zvláštnejších polôh nástrojov a hlasu. Spomeniem napríklad skladbu In Between pre hoboj a mg pás, v ktorom predstavujem hoboj v extrémne tichých, len s mikrofónom počuteľných, alebo extrémne hlasných polohách. Alebo Perpetuum moobile pre klavír, kde využívam preparáciu strún, aj hru nohami na pedáloch. Prípadne už spomínané Story pre hlas a mg pás, v ktorom využívam veľmi širokú škálu ľudského hlasu. Na druhej strane – pri všetkých vplyvoch zahraničia – by tieto skladby v mojom štýle sotva napísal skladateľ v Nemecku. Človek sa nemôže od svojej podstaty odpútať. Aj v tých skladbách som to ja so svojím myslením, cítením, filozofiou. A súčasnosť? Hľadám, nachádzam, nenachádzam… Zdá sa mi, že sa možno oprosťujem, snažím sa väčšmi dopátrať podstaty. Ale to sú subjektívne pocity – určujúce sú pocity tých druhých.

Zmysel umenia v storočí katastrof
Človek v rýchlom plynutí života niekedy podlieha rezignácii. Má vôbec zmysel otvárať vždy znovu sa opakujúce témy ľudskej existencie, hoci novým umeleckým jazykom – no bez nádeje v zmenu človeka? Katastrofický vývoj ľudskej osobnosti, ktorá akoby požierala samu seba, v hrôzach a beštialite súčasnosti, musí nepochybne drásať vnútro vnímavého umelca… Má tento svet, v ktorom sú naživo prenášané popravy desiatok ľudí i jedincov, nejaký zmysel a východisko v umeleckej tvorbe?

Východiskom z biedy sveta by som umenie nenazvala, ale jeho zmysel je, napriek tomu, pre mňa nepochybný. Práve v dnešnom – vďaka digitalizácii ešte viac, než kedykoľvek predtým – krutom svete. Umenie bolo a zrejme i vždy zostane katarziou a pozdvihnutím duše. Je v našej podstate, že túžime prekonať samých seba, nízkosť vyvážiť ideálom, žalostný obraz sveta urobiť znesiteľnejším – práve umením, krásou, láskou. Človek je beštia i boh súčasne a každý má na výber, ktorej podstate dá väčšiu šancu. My, umelci, sme dostali od života veľký dar – talent. Podľa mňa je našou morálnou povinnosťou využívať ho v službách humánnosti, dávať nádej tam, kde jej už zdanlivo niet.

Umenie nie je hrou
Túžite na niekoho pôsobiť, osloviť ho svojou hudbou? Sú totiž umelci, ktorí hovoria, že tvoria kvôli sebe a vysloveniu toho, čo v sebe nosia – akoby ich adresát nezaujímal.

Moja predošlá odpoveď naznačila, že umelec má voči spoločnosti zodpovednosť a mal by ju prijať. Umenie nie je hrou, nie je primárne riešením konštrukčných problémov a vytváraním zvukov pre účely vlastného potešenia. Je rečou ducha a duše, ktorá zvukovými obrazmi hovorí k inému duchu a k inej duši. Dobré umenie pôsobí, zanecháva stopu, tvaruje. To nie je fikcia, ale dokázateľný fakt – napriek nemu tvrdiť, že umenie je len potešením a kratochvíľou, ako (napríklad) poskladanie Rubikovej kocky, teda že ide v ňom len o hru pre umelca a hru pre poslucháča (diváka – čtateľa), je pre mňa ignorantstvom s prvkami pózerstva. V snahe pôsobiť na druhého človeka, by však umelec nemal v žiadnom prípade vychádzať z vkusu prijímateĺa. Za každých okolností by mal zostať sám sebou, písať skladbu akoby pre poslucháča vo svojom vnútri, byť quasi sám sebe skladateľom i poslucháčom. Aspoň ja to tak robím: prehrávam si – ako poslucháčovi – vnútorne či reálne na klavíri alebo z computera, vlastnú skladbu a potom ku nej vznášam pripomienky. Funguje to celkom dobre…

O emocionálnom a racionálnom princípe
Máte dostatočné emocionálne zázemie i konštruktivistické schopnosti. Sú tieto dve stránky bytia vo vás vyvážené?

Chyba sa robí v tom, že tieto dve polohy sa oddeľujú. Človeka nemožno rozdeliť na racionálnu a emocionálnu časť. V každej životnej situácii reagujeme ako komplexné bytosti. V umení, samozrejme, tiež. Vieme azda presne povedať, či nejaký hudobný nápad má korene v našej racionalite alebo emocionalite? Od malička zapájame do vnímania sveta obe stránky našej osobnosti. Sú v nás prepojené ako siamské dvojičky. Veď i racionálna úvaha vedie podvedome k nejakej kladnej či zápornej emócii – a naopak: emócia často vyvoláva racionálny korektív. Racionalita a emocionalita sú dve tváre jednej bytosti a v umení jedna kontroluje druhú. Keď mám pocit, že v istom momente tvorím až príliš konštruktivisticky, opýtam sa: bude to emočne presvedčivé? A naopak: Keď ma niečo quasi spontánne napadne, môj racionalistický duch sa opýta: je to konštrukčne v poriadku? Táto neustála kontrola funguje, či už podvedome alebo vedome, asi u mnohých skladateľov.

Tvoríte ľahko, rýchlo?

Riešenia, ktoré ma spontánne napadnú, neprijímam rýchlo – nazerám na ne z rôznych aspektov a dávam si na ne čas. Hľadanie správneho tvaru istého úseku, istých súvislostí, istého celku si u mňa vyžaduje zväčša väčší časový priestor. Tvorba je teda pre mňa dlhší a zložitejší proces. Nie je zriedkavosťou, že k hotovým skladbám sa po rokoch vraciam – a tu a tam v nich niečo zrevidujem. Niekedy – aj po desaťročiach – urobím kompletnú revíziu diela. I to sa už stalo. Niet nad časový odstup a vnútorné dozrievanie…

Korene rodu
Vaša rodina má šľachtický pôvod, ktorý siaha do bývalého Uhorska, na územie blízke Balatonu. Vy ste sa však narodili na Slovensku, kde ste aj študovali a prežili časť svojho dozrievania. Aké korene vo vás prevažujú? Alebo ich – po pobytoch v cudzine – preplietate so všeobecne európskymi?

Obaja moji rodičia pochádzali z uhorských šľachtických rodov, otec z veľmi starého: veď prvá písomná zmienka o rode Szeghy je z roka 1251. Pochádza zo zaniknutej osady Szeg pri Balatone, odkiaľ je pôvod nášho mena. Pred tureckými nájazdmi sa jedna vetva rodu uchýlila na vtedajšie Horné Uhorsko – dnešné Slovensko. Mamičkini predkovia pochádzali zasa zo Sedmohradska, ale aj Spiša, Poľska. V jej žilách kolovala maďarská, nemecká a poľská krv. Som v pravom zmysle Stredoeurópanka, pokrvne i svojím cítením. Na Slovensku sme však takto „pomiešaní“ mnohí. Križovali sa tu dejiny národov a etník. Vyhranené národnostné cítenie teda nemám a nemyslím si, že je mi to nejako na škodu. A naopak – som tým viac otvorená spomínanej európskej, no najmä „človečenskej“ identite. Tolerancii a rešpektovaniu toho druhého. To sú devízy, ktoré sme my, Stredoeurópania, dostali do vienka na svojich etnicky pestrých územiach. Mali by sme si ich vážiť, starostlivo pestovať a uplatňovať aj v najširších oblastiach života. Keby bolo viac otvorenosti a pochopenia k „inému“, bolo by menej vojen a neprávostí. Svet by sa stal lepším miestom na život. Ideológie v mene vlastníctva „pravdy“, vlastnej výnimočnosti a vyhranenia sa voči tým druhým napáchali v dejinách už veľmi veľa zla. A ľudstvo sa napriek tomu zdá nepoučiteľné. V pohnutých časoch umelci nemôžu stáť bokom, mali by dvíhať prostredníctvom umenia svoj hlas a búšiť ním do svedomia ľudstva, či aspoň ním apelovať na to lepšie v nás.

Ďakujem za rozhovor.
Zvukové ukážky:
Iris Szeghy: Ľudstvo, kantáta pre soprán, dvojzbor a orchester na báseň Georga Trakla a 130. žalm (2011) (fragment z diela)
Interpreti: Christine Esser (soprán), Zürcher Kantorei & Kleine Kantorei, Collegium musicum (Jürg Brunner, organ; Sebastian Hofmann, bicie), Johannes Günther, dirigent
(nahrávka je z premiéry diela dňa 1. apríla 2012 v Zürichu)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/10/Ludstvo.mp3]

Iris Szeghy: Vielleicht, dass uns etwas aufginge (Snáď sa nám niečo objasní) pre soprán a sláčiky na básne Klausa Merza (2003) (fragment z diela)
Interpreti: Sylvia Nopper (soprán), Concerto Boswil, Israel Yinon (dirigent)
(nahrávka je z premiéry diela dňa 2. júla 2003 v Künstlerhaus Boswil vo Švajčiarsku)
[mp3:https://operaplus.cz/wp-content/uploads/2014/10/Vielleicht.mp3]

Vizitka:
Iris Szeghy (narodená 5. 3.1956, Prešov)
– 1971 – 1976 Konzervatórium v Košiciach (kompozícia – Jozef Podprocký, klavír – Marta Reiterová)
– 1976 – 1981 VŠMU (kompozícia – Andrej Očenáš)
– 1981 – 1984 pedagogička hudobnej teórie na ĽŠU v Bratislave
– 1984 – 1986 štipendium Slovenského hudobného fondu
– 1986 – 1989 VŠMU, interná ašpirantúra (kompozícia–Ivan Hrušovský), artis doctor
– 1989 mesačná stáž v Budapešti (štipendium Ministerstva školstva SR)
– 1990 umelkyňa v slobodnom povolaní
– 1994 Cena Jána Levoslava Bellu od Hudobného fondu v Bratislave za dielo „Koncert pre violončelo a orchester“
– 2001 – prvé profilové CD autorky v Hastedt Verlag Bremen v Nemecku (komorná tvorba v interpretácii Ensemble SurPlus z Freiburgu i. Br.)
– 2001 – presídlenie do Zürichu vo Švajčiarsku
– 2007 – Hudobná cena kantónu Zürich
– 2010 cena „Zolliker Kunstpreis“, ktoré udeľuje nadácia Hintermeister-Gyger-Stiftung mesta Zollikon
– 2014 – hudobná cena mesta Zürich (ročné tvorivé štipendium)
– 2014/15 – štvormesačné štipendium nadácie Landis & Gyr vo Švajčiarsku pre tvorivý pobyt v Londýne
Vokálne dielo
Spev a orchester:
– Ave Maria, pre hlas a sláčiky (1992)
– Vielleicht, dass uns etwas aufginge (Snáď sa nám niečo objasní), pre soprán a sláčiky, Text Klaus Merz(2003)
– Ľudstvo, kantáta pre soprán, dvojzbor a orchester, Text Georg Trakl, Žalm 130 (2011)
Sólový hlas:
– Žalm, pre sólový hlas, Text Paul Celan (1993)
– Oratio et gratiarum actio pro sanitate matris meae, pre 4 alebo 6 hlasov, Text latinská liturgia (1994)
– Story, pre hlas a mg pás, bez textu (1995)
– Mirabilia musicae, pre 8 ženských hlasov, Text Heinrich Heine (2012)
Hlas(y) a nástroje:
– De profundis, pre hlas a dva melodické nástroje, Text Michelangelo Buonarroti (1990)
– Žalm 130, pre soprán a organ (1999)
– When I Die (Keď umriem), pre soprán/mezzosoprán a bicie, Text Imrich Szeghy  (1999)
– Anrufung des Grossen Bären (Vzývanie Veľkého Medveďa), pre soprán, flautu a klavír, Text Ingeborg Bachmann (2003)
– Hesse-Splitter (Čriepky z Hesseho), pre soprán (tenor) a klavír, Text Hermann Hesse (2006)
– Meadow Song, pre soprán a melodický nástroj, bez textu (2013)
Zbory:
– Vyznania, pre ženský zbor, bez textu (1984)
– Hra, detský zbor, bez textu (1985)
– Bolo to tak? Cyklus detských zborov s klavírom alebo sláčikovým kvartetom, Text Milan Ferko, Daniel Hevier, Tomás Janovic (1985)
– Three Shakespeare Songs, pre ženský alebo miešaný zbor, Text William Shakespeare (1990)
– The Prayer (Modlitba), pre miešaný zbor, Text latinská liturgia (1998)
– Tajná láska, cyklus pre miešaný zbor, Text Emília Husárová (1999)
– Gratia gratiam parit, pre miešaný zbor, Text Sophokles, Vauvenargues, Gottsched, Rosegger, Lamartine (2014)

www.szeghy.ch

Foto Ayse Yavas