Ve Slovenské filharmonii se potkali Mozart s Mendelssohnem Bartholdym

V oboch hlavných abonentných cykloch Slovenskej filharmónie, podľa tradície načasovaných v dvojiciach na štvrtky a piatky, má celkom logicky najpevnejšie postavenie šéfdirigent Daniel Raiskin. Je tiež hodné chvály, koľko času „svojmu“ orchestru v sezóne venuje. Pochopiteľne, popri ňom dostávajú priestor aj ďalší hosťujúci dirigenti.

Len nedávno na festivale Janáček Brno 2022 sa naskytla výnimočná príležitosť stretnutia s absolútnou českou dirigentskou špičkou. Dnes ju predstavuje už stredná generácia (Tomáš Hanus, Tomáš Netopil, Jakub Hrůša), pričom v publiku bolo nemálo tíško a úprimne závidiacich slovenských divákov. Túto trojicu totiž na našich abonentných koncertoch (ale ani na Bratislavských hudobných slávnostiach) nemáme možnosť zažiť. Z mladšej generácie sme spoznali aspoň Jiřího Rožňa, zatiaľ čo z kategórie vekovo zrelých sme na poslednej dvojici večerov Slovenskej filharmónie, v cykle DE, privítali po čase opäť Petra Altrichtera.

Dramaturgicky stála zostava na dvoch dominantách. V prvej časti zaznel Koncert pre klavír a orchester č. 24 c mol, KV 491 od Wolfganga Amadea Mozarta. V sólovom parte sa mala zablysnúť 34ročná čínska klaviristka Zhang Zuo „Zee Zee“ (pod menom v úvodzovkách je vedená aj jej webová stránka), talent, ktorý sa začal rozvíjať v detských rokoch a neskôr získal laureátske tituly na viacerých súťažiach. Do Bratislavy zavítala po prvýkrát a pricestovala z USA. Predtým koncertovala v Taliansku a rodnej Číne, kam povedú aj jej nasledovné kroky. Letmo, no hlavne zo zvedavosti koľko Mozarta v ňom nájdem, som si pozrel jej aktuálny repertoár. Ani ma neprekvapilo, že v jej preferenciách sa na hlavnej koľaji nenachádza.

Z bezmála troch desiatok Mozartových klavírnych koncertov stojí dvadsiaty štvrtý, napísaný skladateľovej v tridsiatke, v priamom susedstve s Figarovou svadbou (oba opusy mali premiéry na jar 1786), no na rozdiel od opery, dýcha odlišnou náladou. Podobne sa líši aj od väčšiny iných koncertných skladieb pre tento nástroj a to nielen rozvinutejším obsadením dychovej sekcie, ale najmä atmosférou. Je o poznanie menej jasavejšia, cítiť z nej emóciu utrpenia, ba až akéhosi tragického podtónu. Napokon, aj základná molová tónina navádza k tomuto účinku.

Neznamená to však, že perlivosť sólového nástroja, ktorého formovanie prechádzalo procesom a zmenami v Mozartovom autografe, by nemala mať adekvátne priehľadné parametre. Je pravdou, že c molový koncert je do istej miery poňatý viac „symfonicky“ (už len rozpracovanie piatich tém v úvodnej vete vypovedá o autorovom úsilí preniknúť do hĺbky svojich pocitov), no sólový nástroj si vždy nájde svoje autonómne postavenie. Poňatie, akým sa predstavila Zhang Zuo, som vnímal ako štýlovo skôr svojrázne, než kopírujúce tradíciu. Jej technické vybavenie je nesporné, no akosi mi v jej prednese chýbala práve tá typická transparentnosť v každom údere a viazaní celkov bez toho, aby sa tóny zlievali. „Zee Zee“ sa odmenila publiku jedným prídavkom z jej bližšieho romantizmu, no ani ten nezarezonoval extrémnou silou.

Nie tak dávno som chválil Slovenskú filharmóniu za výkon v Mozartovom klarinetovom koncerte pod taktovkou Daniela Raiskina. Tento raz Petr Altrichter nevydoloval z orchestra maximálnu mieru presnosti, čistoty a opojnej zvukovej mäkkosti.

V druhej časti zaznela Symfónia č. 2 B dur, op. 52 Lobgesang od Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Nepatrí ani zďaleka k skladateľovým najfrekventovanejším dielam, napriek tomu sme ju mali možnosť počuť v podaní Mníchovskej filharmónie pod taktovkou Thomasa Hengelbrocka a zahraničných sólistov na Bratislavských hudobných slávnostiach 2019. Je to pomerne netypický, vyše hodinový opus, ktorý má svoje obsahové, námetové i štrukturálne špecifiká. Samotný žáner ho napriek pomenovaniu symfóniou, posúva do formátu symfónie-kantáty. Na inštrumentálnu, bezmála tretinu skladby zaberajúcu trojčasťovú „sinfoniu“, nadväzuje deväť čísel, kde sa k orchestru pridáva zbor a trojica sólistov.

Felix Mendelssohn Bartholdy skomponoval symfóniu-kantátu Lobgesang (Chválopsev) ako tridsaťjedenročný pri príležitosti 400. výročia vynálezu kníhtlače Johannesom Gutenbergom. Oprel sa o biblické citácie a žalmové texty, aby prostredníctvom nich a v interakcii s hudbou upozornil na kľúčovú udalosť, vedúcu kresťanstvo do novej etapy, smerujúcej k osvietenstvu. Predovšetkým textová stránka Mendelssohnovho diela slovami zo Svätého písma zdôrazňuje liturgický rozmer, hudbu možno vnímať bez badateľnej hrádze medzi princípom duchovným a svetským. Premiéra sa uskutočnila v Kostole sv. Tomáša v Lipsku 25. júna 1840.

Ako celok pôsobí Lobgesang, otvorený razantnými trombónmi (spájajú tiež inštrumentálnu s vokálno-inštrumentálnou časťou), monumentálne, dynamicky zväčša vo vypätých hodnotách. Jeho inštrumentácia je košatá, zapája tiež organ a veľký priestor patrí zboru i dvom z trojice vokálnych sólistov. Ak sa objavujú isté paralely medzi touto skladbou a Beethovenovou o šestnásť rokov staršou Deviatou symfóniou, tak porovnávanie Ódy na radosť s textami Chválospevu stojí na hlinených nohách.

Slovenská filharmónia v naštudovaní Petra Altrichtera vyzdvihla mohutnosť partitúry, dotýkala sa v intenzite zvuku často maximálnych hodnotôt, pričom priestorov na uvoľnenie či stlmenie sýtej inštrumentácie ani nie je veľa. Sedemdesiatjedenročný dirigent narába veľkými, no adresnými gestami, vyžaruje temperamentom a má silu inšpirovať telesá na javisku.

Slovenský filharmonický zbor opäť pripravil hosťujúci hlavný zbormajster Viedenskej štátnej opery Thomas Lang. Náročný part predniesol tak, ako sme zvyknutí, plným, farebným zvukom, technicky suverénne v každej polohe. Zo sólistov majú najväčší priestor tenor a soprán. Mezzosoprán (resp. často obsadzovaný tiež ako druhý soprán) sa uplatňuje len v pôsobivom duete so sopránom Ich harrete des Herrn. Hlasy však musia harmonizovať, čo sa v plnej miere stalo aj v bratislavskom predvedení.

Keďže Simona Houda Šaturová disponuje sopránom tmavšej a sýtejšej farby, ktorý viedla s noblesou a vkusným frázovaním (azda jedna-dve ostrejšie výšky mohli byť spôsobené aj momentálnou dispozíciou), pochopiteľne druhý hlas musel byť mezzosoprán. Jana Kurucová bola pre malý, hoci dôležitý part, vskutku luxusným obsadením. Krásna farba hlasu a tónová kultúra padli na úrodnú pôdu. Vynikajúcim interpretom tenorového partu, zakotveného hlavne v centrálnom registri, bol Juraj Hollý. Bez námahy sa jeho čoraz objemnejší a krásnym timbrom vybavený hlas niesol aj ponad zbor a zžil sa so spievaným textom v intenzívnom výrazovom a dynamickom nasadení. Či to bol recitatív, s napätím vypointované samostatné tenorové číslo, alebo dueto so sopránom, vždy znel tenor Juraja Hollého žiarivo a plasticky.

Po polemickom stvárnení Mozartovho klavírneho koncertu bola jeho druhá polovica umelecky jednoznačnejšia. Publikum štvrtkového abonentného večera Slovenskej filharmónie odmenilo gradáciu večera zaslúženým potleskom.

Slovenská filharmónia: Mozart, Mendelssohn
1. december 2022, 19:00 hodín
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie

Program
Wolfgang Amadeus Mozart: Koncert pre klavír a orchester č.24 c mol, KV 491
Felix Mendelssohn Bartholdy: Symfónia č.2 B dur, op.52 Lobgesang

Účinkujúci
Zhang Zuo „Zee Zee“, klavír
Simona Houda Šaturová, soprán
Jana Kurucová, mezzosoprán
Juraj Hollý, tenor

Slovenský filharmonický zbor
Thomas Lang, zbormajster
Slovenská filharmónia
Petr Altrichter, dirigent