Ve Slovenské filharmonii se potkali Mozart s Mendelssohnem Bartholdym

Ve čtvrtek 1. prosince 2022 se ve Slovenské filharmonii konal koncert s díly Mozarta a Mendelssohna Bartholdyho. Za klavír usedla čínská klavíristka Zhang Zuo „Zee Zee“ a taktovky se chopil Petr Altrichter.

V oboch hlavných abonentných cykloch Slovenskej filharmónie, podľa tradície načasovaných v dvojiciach na štvrtky a piatky, má celkom logicky najpevnejšie postavenie šéfdirigent Daniel Raiskin. Je tiež hodné chvály, koľko času „svojmu“ orchestru v sezóne venuje. Pochopiteľne, popri ňom dostávajú priestor aj ďalší hosťujúci dirigenti.

Len nedávno na festivale Janáček Brno 2022 sa naskytla výnimočná príležitosť stretnutia s absolútnou českou dirigentskou špičkou. Dnes ju predstavuje už stredná generácia (Tomáš Hanus, Tomáš Netopil, Jakub Hrůša), pričom v publiku bolo nemálo tíško a úprimne závidiacich slovenských divákov. Túto trojicu totiž na našich abonentných koncertoch (ale ani na Bratislavských hudobných slávnostiach) nemáme možnosť zažiť. Z mladšej generácie sme spoznali aspoň Jiřího Rožňa, zatiaľ čo z kategórie vekovo zrelých sme na poslednej dvojici večerov Slovenskej filharmónie, v cykle DE, privítali po čase opäť Petra Altrichtera.

Dramaturgicky stála zostava na dvoch dominantách. V prvej časti zaznel Koncert pre klavír a orchester č. 24 c mol, KV 491 od Wolfganga Amadea Mozarta. V sólovom parte sa mala zablysnúť 34ročná čínska klaviristka Zhang Zuo „Zee Zee“ (pod menom v úvodzovkách je vedená aj jej webová stránka), talent, ktorý sa začal rozvíjať v detských rokoch a neskôr získal laureátske tituly na viacerých súťažiach. Do Bratislavy zavítala po prvýkrát a pricestovala z USA. Predtým koncertovala v Taliansku a rodnej Číne, kam povedú aj jej nasledovné kroky. Letmo, no hlavne zo zvedavosti koľko Mozarta v ňom nájdem, som si pozrel jej aktuálny repertoár. Ani ma neprekvapilo, že v jej preferenciách sa na hlavnej koľaji nenachádza.

Z bezmála troch desiatok Mozartových klavírnych koncertov stojí dvadsiaty štvrtý, napísaný skladateľovej v tridsiatke, v priamom susedstve s Figarovou svadbou (oba opusy mali premiéry na jar 1786), no na rozdiel od opery, dýcha odlišnou náladou. Podobne sa líši aj od väčšiny iných koncertných skladieb pre tento nástroj a to nielen rozvinutejším obsadením dychovej sekcie, ale najmä atmosférou. Je o poznanie menej jasavejšia, cítiť z nej emóciu utrpenia, ba až akéhosi tragického podtónu. Napokon, aj základná molová tónina navádza k tomuto účinku.

Neznamená to však, že perlivosť sólového nástroja, ktorého formovanie prechádzalo procesom a zmenami v Mozartovom autografe, by nemala mať adekvátne priehľadné parametre. Je pravdou, že c molový koncert je do istej miery poňatý viac „symfonicky“ (už len rozpracovanie piatich tém v úvodnej vete vypovedá o autorovom úsilí preniknúť do hĺbky svojich pocitov), no sólový nástroj si vždy nájde svoje autonómne postavenie. Poňatie, akým sa predstavila Zhang Zuo, som vnímal ako štýlovo skôr svojrázne, než kopírujúce tradíciu. Jej technické vybavenie je nesporné, no akosi mi v jej prednese chýbala práve tá typická transparentnosť v každom údere a viazaní celkov bez toho, aby sa tóny zlievali. „Zee Zee“ sa odmenila publiku jedným prídavkom z jej bližšieho romantizmu, no ani ten nezarezonoval extrémnou silou.

Nie tak dávno som chválil Slovenskú filharmóniu za výkon v Mozartovom klarinetovom koncerte pod taktovkou Daniela Raiskina. Tento raz Petr Altrichter nevydoloval z orchestra maximálnu mieru presnosti, čistoty a opojnej zvukovej mäkkosti.

V druhej časti zaznela Symfónia č. 2 B dur, op. 52 Lobgesang od Felixa Mendelssohna Bartholdyho. Nepatrí ani zďaleka k skladateľovým najfrekventovanejším dielam, napriek tomu sme ju mali možnosť počuť v podaní Mníchovskej filharmónie pod taktovkou Thomasa Hengelbrocka a zahraničných sólistov na Bratislavských hudobných slávnostiach 2019. Je to pomerne netypický, vyše hodinový opus, ktorý má svoje obsahové, námetové i štrukturálne špecifiká. Samotný žáner ho napriek pomenovaniu symfóniou, posúva do formátu symfónie-kantáty. Na inštrumentálnu, bezmála tretinu skladby zaberajúcu trojčasťovú „sinfoniu“, nadväzuje deväť čísel, kde sa k orchestru pridáva zbor a trojica sólistov.

Felix Mendelssohn Bartholdy skomponoval symfóniu-kantátu Lobgesang (Chválopsev) ako tridsaťjedenročný pri príležitosti 400. výročia vynálezu kníhtlače Johannesom Gutenbergom. Oprel sa o biblické citácie a žalmové texty, aby prostredníctvom nich a v interakcii s hudbou upozornil na kľúčovú udalosť, vedúcu kresťanstvo do novej etapy, smerujúcej k osvietenstvu. Predovšetkým textová stránka Mendelssohnovho diela slovami zo Svätého písma zdôrazňuje liturgický rozmer, hudbu možno vnímať bez badateľnej hrádze medzi princípom duchovným a svetským. Premiéra sa uskutočnila v Kostole sv. Tomáša v Lipsku 25. júna 1840.

Ako celok pôsobí Lobgesang, otvorený razantnými trombónmi (spájajú tiež inštrumentálnu s vokálno-inštrumentálnou časťou), monumentálne, dynamicky zväčša vo vypätých hodnotách. Jeho inštrumentácia je košatá, zapája tiež organ a veľký priestor patrí zboru i dvom z trojice vokálnych sólistov. Ak sa objavujú isté paralely medzi touto skladbou a Beethovenovou o šestnásť rokov staršou Deviatou symfóniou, tak porovnávanie Ódy na radosť s textami Chválospevu stojí na hlinených nohách.