Wagnerovský zlomek na Bratislavských hudebních slavnostech

Veruže, ďalej ako k jednej štrnástine tetralógie Richarda Wagnera Prsteň Nibelungov sme sa na Slovensku opäť nedostali. Ak nerátame päť predstavení jej „predvečera“, Zlata Rýna, spred deväťdesiatich rokov v Slovenskom národnom divadle (v hudobnom naštudovaní Oskara Nedbala), na našich operných či koncertných doskách z približne štrnástich hodín hudby zaznela len jedna a pár minút. Konkrétne, 1. dejstvo Valkýry, teda prvého dňa (alebo rukolapne druhej časti) slávnostnej scénickej hry. Po desiatich rokoch od koncertného uvedenia v Opere SND sa rovnaký zlomok tetralógie dostal vo štvrtok na program Bratislavských hudobných slávností. Ako jediný bod programu. Či bol úmysel usporiadateľa zvýrazniť jeho význam, alebo sa ani nehľadal doplnok do prvej časti (čo vôbec nemusel byť problém), nič nemení na fakte, že z dramaturgického hľadiska ako celovečerná náplň to bolo málo. 
BHS  4. října 2018, Juraj Valčuha (foto Jan F. Lukas)

Richard Wagner je jedným z tých mála skladateľských géniov, ktorých prijíma publikum rozmanito. Ba ani by som nepovedal, že polarizujúco. Isteže, má svoje „tvrdé jadro“ nezlomných nadšencov, ale aj zarytých odporcov. A medzi nimi tretiu vrstvu (šírku ani jednej si netrúfam odhadnúť), ktorá jeho rozsiahle dielo, predovšetkým od Tristana a Izoldu cez Prsteň Nibelungov po Parsifala, prijíma s triezvym záujmom a obdivom, no bez emócie fanatizmu. Azda aj trocha v duchu citátu slávneho Leonarda Bernsteina: „Wagnera síce nenávidím, ale nenávidím ho na kolenách“. Výrok metaforicky reflektuje na jednej strane jedinečnosť Wagnerovho hudobného slovníka, nenapodobiteľnosť (s výnimkou jeho plagiátorov) spracúvania príznačných motívov, strhujúcu inštrumentáciu a dramatický tok „nekonečnej“ melódie. Na strane druhej sa čnie komplikovaná osobnosť skladateľa, z ktorej sa vynára mnoho nedobrých ľudských čŕt.

BHS  4. října 2018, Juraj Valčuha (foto Jan F. Lukas)

To však nie je meritom zhodnotenia festivalového uvedenia 1.dejsta Valkýry. So Slovenskou filharmóniou ju naštudoval už azda po celé desaťročie najúspešnejší slovenský dirigent, štyridsaťdvaročný Juraj Valčuha. Svoju činnosť delí medzi koncertné a operné vystúpenia, pričom v súčasnosti je hudobným riaditeľom slávneho Teatro San Carlo v Neapole. Práve tam pripravuje v tejto sezóne uvedenie Wagnerovej Valkýry. Možno aj to bol istý impulz, možno dostal voľnú ruku v dramaturgickom výbere. Juraj Valčuha má mnohostranný repertoár, nedokážem odhadnúť v čom sú jeho preferencie, no zjavne má na srdci aj nemeckú hudbu. Napokon Straussovu Elektru uviedol v koncertnej forme so Slovenskou filharmóniou roku 2017. Wagnerovským dirigentom by som ho zatiaľ nenazval, hoci cítiť, že k jeho skladateľskému odkazu sa snaží prepracovať. V Budapešti už dirigoval Parsifala, s Valkýrou sa stretne na jar v Neapole. Bratislavské prvé dejstvo mohlo byť takým „zahrievacím“ predkolom. O to ťažším, že Slovenská filharmónia Wagnerovu tetralógiu nemá v kmeňovom repertoári. Navyše – a to poviem bez okolkov – pre mimoriadne vysoké požiadavky na dychovú sekciu, zvlášť v plechoch, nie je pre ňu ani ideálne disponovaná. Juraj Valčuha prečítal partitúru s veľkou snahou vniknúť do jej jadra, uvážene pracovať s príznačnými motívmi, viazanými na postavy i situácie (len na ploche prvého dejstva je ich nadostač – búrkový, Siegmundov, ľúbostný, wälsungovský, Hundingov, téma Walhally atď.) a dať im identifikovateľnú podobu. Musel prevziať „vládu“ nad veľkým aparátom, dosiahnuť jeho plastickosť, dynamické vrstvy a pritom ani v najvypätejších gradáciách neprekrývať sólistov. Dosiahol ozaj veľmi veľa, netvrdím, že všetko vyšlo ideálne (a nemyslím len na zakolísania plechov), no rozhodne Valčuhovo pôsobenie na čele Slovenskej filharmónie pôsobí inšpiratívne a dvíha úroveň telesa.

Manuela Uhl, Juraj Valčuha, Magnus Vigilius, BHS  4. října 2018 (foto Jan F. Lukas)

„Výhodou“ 1. dejstva Valkýry je absencia zboru a potreba len troch sólistov. Je to skôr konverzačný akt, počas ktorého sa, aj v rámci naratívneho vývoja situácií, udejú pre vývoj udalostí dôležité momenty. Najmä vo vzťahu trojuholníka Sieglinde – Siegmund – Hunding. Hudba však svojimi Leitmotívmi siaha do širších súvislostí. Sieglindou festivalového uvedenia bola skúsená dramatická sopranistka Manuela Uhl. Fakt, že už pomerne dlho sa venuje vypätému nemeckému repertoáru, sa u štyridsaťsedemročnej umelkyne mierne prejavil vo vysokej polohe. Má ju priebojnú, trocha však ostrejšiu a menej koncentrovanú. V stredoch a hĺbkach, ako aj v lyrickejších pasážach partu, pôsobí jej hlas príjemne a najmä štýlovo čisto. Dánsky tenorista Magnus Vigilius do wagnerovského sveta pomaly ale isto preniká. Siegmunda už spieval na menšej nemeckej scéne, čaká ho aj v Neapole pod Valčuhom a roku 2020 by mal v zatiaľ nespresnenej role debutovať v Bayreuthe. Vigiliov hlas pôsobí v tejto chvíli sviežo, prierazne a hoci ešte nejde o hrdinného tenora (lepšie mu pasuje nemecký názov odboru Jugendlicher Heldentenor), objemom tónu dokáže aj bez forsírovania naplniť priestor. Timbrom ide o skôr svetlejší materiál a ak mu ešte niečo chýba, tak je to istá vrúcnosť farby i výrazu. Part Hundinga je trocha menší a Peter Mikuláš v ňom opäť vyvolal zármutok, že sme si ho nedokázali užiť aj v iných, väčších wagnerovských postavách. Je pre ne (azda aj pre Hansa Sachsa, ba i Wotana) disponovaný nielen objemom, basbarytónovým rozsahom, plastickým výrazom a timbrom, ale aj vzorovou deklamáciou.

Juraj Valčuha, Peter Mikulát, Manuela Uhl, Magnus Vigilius, BHS  4. října 2018 (foto Jan F. Lukas)

Bratislavské publikum prijalo krátky wagnerovský večer s veľkým nadšením. Azda je to signál, že pre slovenské publikum nemusia byť jeho opery až takým „strašiakom“, za aké ich považujú dramaturgovia. Raz darmo, je to kultový skladateľ a ustrnúť len v opakovaní (aj to viac než sporadickom) jeho opier po Lohengrina, je nehodné kultúry vyspelejšieho národa.

 

Hodnotenie recenzenta:   80%

 

Bratislavské hudobné slávnosti 2018
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 4.okóber 2018

Richard Wagner: Valkýra (koncertné uvedenie 1.dejstva opery)

Slovenská filharmónia
Juraj Valčuha, dirigent
Manuela Uhl (Sieglinde)
Magnus Vigilius (Siegmund)
Peter Mikuláš (Hunding)