Žagarsův Lohengrin – továrna na otazníky?

Žagarsov Lohengrin – fabrika na otázniky? 

Len s dvojdňovým oneskorením voči dvojstému výročiu narodenia hudobného génia a jedného z najkontroverznejších hudobných skladateľov všetkých čias – Richarda Wagnera – uviedla operná scéna Slovenského národného divadla Lohengrina, dielo, ktoré v chronológii Wagnerovej tvorby možno označiť za prelom medzi jeho  romantickými operami a neskorými dielami Gesamtkunstwerku prinášajúcimi už úplne nové hudobné postupy. To dvojdňové oneskorenie je iste bezvýznamné v kontexte temer dvadsaťročnej absencie akéhokoľvek Wagnerovho diela na pôde SND. Je teda pravdepodobné, že pre generáciu divákov do 40 rokov to bolo prvé domáce stretnutie s jeho tvorbou. V bezprostrednom predpremiérovom období sa poslednej premiére tejto sezóny venoval na miestne pomery nebývalo rozsiahly priestor v médiách, možno kvôli netradičnému titulu, možno kvôli tomu, že sa od tejto poslednej premiéry očakávalo napravenie reputácie celej opernej sezóny v Bratislave.Piatková premiéra (24.mája) začala krásnou predohrou (čisté flažolety, pekné vysoké sláky) a aj  napriek   menšiemu dynamickému rozpätiu, než býva zvykom,  to bolo bezchybné- tak trochu aristokratické –  prevedenie, ktorému nemožno nič vytknúť. Bohužiaľ, jeho čaro v doznievajúcich pianissimách dokonale zničil potlesk hádam polovice publika. S nástupom prvej scény zvolil Friedrich Haider pomerne svižné tempo, ktoré miestami pôsobilo, že ho podaktorí speváci majú problém udýchať.  Prvé kritické miesto – Seht! Seht! Welch ein seltsam Wunder! – potvrdilo, že je tak trochu nočnou morou každého dirigenta. Trvalo nejaký čas, kým sa orchester a zbory dali dokopy. Napriek tomu, že bratislavský šéfdirigent „povyťahoval“ z partitúry množstvo skvelých a farebných pasáží, celkový dojem kazili nepresné nástupy a s pribúdajúcim časom (a zrejme aj únavou) aj falošné tóny, predovšetkým v plechovej sekcii (chronický to problém tohto orchestra). Snáď sa na tom podieľala premiérová nervozita, nevedno, ale v nedeľu hral orchester ako vymenený. Čisto, uvoľnene, konsolidovane, bez kazov, citlivo voči spevákom. Pravda, do dokonalej wagnerovskej farebnosti a motivickej plastickosti to má ešte ďaleko, ale rešpektujem, že tak ako sa s Wagnerom doma stretla malá časť publika, to isté platí aj o hráčoch. Kus práce, ktorý šéfdirigent s orchestrom odviedol, je ale zrejmý.Spevácke obsadenie oboch večerov (takmer kompletne z domácich zdrojov) ukázalo silnejšie aj slabšie stránky. Pokiaľ ide o predstaviteľa titulnej roly, nemôžem sa zbaviť pocitu, že pre prvého prišla o pár rokov neskôr a pre druhého o pár rokov skôr ako by bolo optimálne. Odhliadnuc od  niekoľkých intonačných nepresností v samotnom nástupe pôsobil hlas Miroslava Dvorského po dvoch dejstvách bez objemu, unavene, výšky forsírovane a jeho In fernem Land znelo skôr ako aus fernem Land. Von Bothmerovi síce tretie dejstvo vyšlo veľmi dobre, ale na úkor citeľného šetrenia hlasu na začiatku opery. Jeho hlas je vo výškach pomerne úzky a miestami sa strácal, k čomu určite prispela aj nie ideálna akustika sály a scéna zapustená do veľkej hĺbky. Premiérová nervozita zrejme poznačila aj nástup Adriany Kohútkovej (weit in die Lüfte schwoll bolo znateľne pod tónom), ale čoskoro sa rozospievala a doviedla svoju Elsu ku kultivovanému prejavu, s primeraným lyrizmom, starostlivo oddiferencovanými emočnými prechodmi a vyspelým speváckym umením až do samotného záveru. Alternantka druhého večera Jolana Fogašová ťaží predovšetkým z farebnosti svojho mezzosopránu a sýtych stredných polôh, výšky viac než prirodzenou pohyblivosťou hlasu spieva technicky, ale kultivovane a bez zaťažkávania. Snáď trochu menej vibrata by neuškodilo. Z predstaviteľov Telramunda dávam pred Antonom Keremidtchievom jednoznačne prednosť Jakubovi Kettnerovi, ktorý svojím sýtym barytónom nielen spoľahlivo a bez námahy odspieva celý part, ale dokáže ním postavu aj vokálne modelovať.  Denisa Hamarová v roli mocibažnej, vypočítavej Ortrud predviedla plný a istý hlas v spodných a stredných polohách, vo výškach (predovšetkým vo Fahr heim!) si už siahla na svoje rezervy. Ono ale Wagner vo všeobecnosti predstaviteľky svojich hrdiniek pokiaľ ide o hlasový rozsah v ničom nešetril. Tu sa preverí zdatnosť tak sopránov ako aj mezzosopránov. Pre švajčiarsku sopranistku Monu Somm je ale postava Ortrud výrazne mimo scope jej hlasu. Oba najťažšie výstupy svojho partu síce suverénne „odpálila“ (Entweihte Götter dokonca v znevýhodňujúcej polohe vsede), jej hlas bol ale v registroch nezjednotený, a mimo výšok v podstate nepočuteľný. Výkon Petra Mikuláša v roli Heinricha možno zhrnúť do dvoch slov:  Pán spevák s veľkým P! Myslím, že jeho kráľ by sa presadil aj na nemeckých scénach práve vďaka dokonalému súladu vokálnej a výrazovej monumentálnosti, ktoré táto rola vyžaduje. Výstup oboch predstaviteľov kráľovského hlásateľa v zásade ničím neohúri ani nepobúri. Škoda, že sa do bratislavskej inscenácie nepodarilo priviesť Aleša Jenisa, ktorý ako hlásateľ účinkuje v ostravskom Lohengrinovi. Príjemným osviežením bol nonet hláskov Bratislavského chlapčenského zboru, ktorý v Macht Platz! nahradil tradičné štyri pážatá.Režisér Andrej Žagars sa rozhodol zbaviť príbeh Lohengrina gýčovitej dekoratívnosti, umiestňuje ho do katedrály, kam sa ľudia v ťažkých časoch uchyľujú o pomoc a v snahe priblížiť operu dnešnému divákovi (koľká to už floskula operných režisérov) ho aktualizuje v čase prenesením do obdobia druhej svetovej vojny. Nuž, myslím, že si tým len zarobil na  problémy….Strohá, šedastá scéna pozostávajúca z desiatich pohyblivých  pilierov a asymetrickej niky nepripomína katedrálu absolútne ničím. Jediným krížom, jediným symbolom kresťanského chrámu. Postavy prichádzajú a odchádzajú pomedzi piliere aj cez niku (kde je vlastne vchod do tej katedrály?). Lohengrin neprichádza na loďke ťahanej labuťou ale ako výsadkár vpadne do katedrály aj s krásnym snehobielym padákom (zákony fyziky v opere evidentne neplatia). Ortrud, od výzvy na boží súd až po príchod Lohengrina, je po celý čas mimo scénu (nevedno prečo ani kde), teda prílet hlavného hrdinu nevidí, napriek tomu rozpoznáva retiazku na labuti (alebo podvozok na lietadle?) Elsa na začiatku štvrtej scény druhého dejstva podľa libreta kráča (nasledovaná Ortrudou) do kostola. Prichádza teda na scénu – do katedrály – a na konci scény odchádza aj s Lohengrinom na sobáš. Z jedného chrámu do ďalšieho? Niečo tu nesedí… Režisér chcel podľa jeho vlastlných slov zbaviť príbeh gýčovitej dekoratívnosti, napriek tomu ho však nezbavil gýčovitej popisnosti. Jediný mobiliár katedrály – lavice – neváha použiť na vyznačenie bojiska (kto už kedy pohol  tými masívnymi lavicami v chrámoch?), súboj Lohengrina s Telramundom na nože je ako vystrihnutý z westernu, labuť síce nahrádza lietadlom, ale úplne nekonsekventne premieta na samý záver obraz odlietajúcej holubice, ktorá doviedla Gottfrieda.  Zbor spieva Seht hin! Sie naht, die hart Beklagte! …ale Elsa so svojím fraucimorom v tom čase už asi minútu pobieha po scéne a rozdáva zboristom výtlačky s podobizňou svojho brata, ktorú si páni so záujmom prezerajú, zväčša ale z tej rubovej strany (majú tam snáď natlačený text ďalšieho výstupu?)…jedna nelogickosť sa vŕši na druhú. Odhliadnuc od týchto scénických nezmyslov vnímam ako základný problém Žagarsovej inscenácie práve časový posun príbehu. Porovnávajúc s nedávno premiérovanou ostravskou inscenáciou, ktorá tiež upustila od stredovekej ságy ale umiestnila príbeh do ne-času a ne-priestoru, je druhá svetová vojna veľmi konkrétna a nevedno, ako si v tomto kontexte vyložiť ono “Für deutsches Land das deutsche Schwert!“ atd… Naozaj by sa posol Grálu postavil do čela nemeckého vojska, vojska agresora? Žagars tvrdí: „Nevidím žiadne možné protirečenia medzi tým, čo je napísané v texte libreta a tým, čo sa snažím vyjadriť touto inscenáciou“ (celý rozhovor tu). …A aký má význam Ortrudin starý svet, svet bohov Valhaly? Čo v tomto čase hovorili Nemcom mená Wotan a Freia? Asi toľko, čo nám Svantovít alebo Černobog?Okrem zmätočného inscenovania necítim žiaden vklad režiséra ani pri hereckom vedení spevákov. Zo štyroch dvojíc dejotvorných hrdinov preukázali prirodzenú hereckú inteligenciu len Jolana Fogašová a Denisa Hamarová, ktoré dokázali vizualizovať citové rozpoloženie svojich postáv aj v statických polohách len mimikou. Väčšina ostatných sa uchyľovala  k patetickej operáckosti ako pred desiatkami rokov (M. Dvorský, A.Kohútková), resp. afektovanému prehrávaniu (M.Somm). Neustále pobiehanie Elsy po scéne (predovšetkým u A.Kohútkovej) je síce pri tak dlhej opere úctyhodným športovým výkonom, pôsobí však rozpačito, bezradne a v konečnom dôsledku rušivo. Nejednoznačne vyznieva aj záver: na prvej premiére opona padá nad Elsou vzlykajúcou v náručí brata, Ortrud je síce v ťažkom šoku na kolenách, ale obe sú evidentne živé. Na druhej premiére sa J.Fogašová nehybne zrúti do objatia Gottfrieda a Denisa Hamarová predvádza priam učebnicový záchvat mŕtvice. Ako teda končí Žagarsov príbeh a kto je jeho víťazom? Lohengrin – prostredníctvom Gottfrieda – alebo Ortrud? nevedno…príliš veľa otáznikov zostáva aj po zodpovedaní toho plagátového Kto si?
I váš text rádi v této rubrice uveřejníme. Naše adresa: [email protected]