Andrejs Žagars o Lohengrinovi v SND
Opera Slovenského národného divadla pripravila k 200. výročiu narodenia Richarda Wagnera premiéru jeho opery Lohengrin (premiéry 24. a 26. 5 2013). Toto dielo naštudovala v spolupráci s Litovským národným divadlom opery a baletu, premiéra bola v marci vo Vilniuse. O rozhovor sme požiadali režiséra Andrejsa Žagarsa.
Zdá sa, že Wagner patrí medzi tých skladateľov, ktorí sú alebo milovaní alebo nenávidení, čo podľa vášho názoru rozdeľuje poslucháčov?
Wagner už počas svojho života polarizoval publikum svojou osobnosťou a úplne rozbil v Európe dominujúce predstavy ešte z čias renesancie, že vynikajúci umelec musí byť súčasne aj veľmi dobrým človekom. Som presvedčený o tom, že to nie je prekrásna Wagnerova hudba, ktorá rozdeľuje, ale skôr jeho provokujúce názory grafomansky vyjadrované v teoretických statiach a pamfletoch, ako napríklad Židovstvo v hudbe.
Prvú skupinu, teda prívržencov nemeckého majstra, spája to, že Richarda Wagnera treba hodnotiť len ako skladateľa geniálnej hudby.
Druhú skupinu tvoria tí, ktorí si myslia, že umelecké vyjadrenie sa nikdy nedá úplne oddeliť od osobnosti samotného skladateľa. Existuje dosť veľká skupina poslucháčov, ktorí sú presvedčení, že v tónoch hudby Wagnera a jej duchu sú vyjadrené aj všetky negatívne kvality typické pre tohto skladateľa v čisto ľudskej rovine.
Napokon existuje aj tretia skupina, ktorá sa na Wagnera pozerá z dvoch uhlov: zbožňuje Wagnera ako skladateľa, menej ako autora libreta a neuznáva jeho nacionalistické alebo politické názory a tiež ju nezaujímajú ani peripetie jeho súkromného života.
Vašou prvou réžiou bolo práve dielo Wagnera Blúdiaci Holanďan. Čo vám dal prvý kontakt s Wagnerom?
Blúdiaci Holanďanje moja prvá režisérska práca z roku 2002, ktorú som pripravil na festival Dalhalla vo Švédsku. Miestom konania je bývalý veľký kameňolom s vodnou nádržou umiestnenou pred scénou. Prostredie vyvolalo vo mne asociácie súvisiace s prírodnými prvkami (skaly nórskych fiordov, vodný živel). Wagner sa o tom zmieňuje vo svojich spomienkach „Môj život“, kde popisuje zrod myšlienky skomponovať hudbu na tému Blúdiaceho Holanďana. Stalo sa tak počas jeho legendárnej morskej cesty v lete roku 1839, keď sa snažil zabudnúť na svoje životné problémy minulosti. Túto operu, tento titul som si vtedy zvolil aj preto, lebo má zvláštny význam v dejinách lotyšskej opery. Riga bola druhým mestom, kde v roku 1843 uviedli túto operu len niekoľko mesiacov po svetovej premiére v Drážďanoch. A uvedením Blúdiaceho Holanďana v lotyšskom jazyku v októbri 1918 sa začali písať dejiny Lotyšskej opery. V januári 2003 som tento titul po švédskom festivale uviedol v Rige.
Hudba Wagnera obohacuje, môže inšpirovať každého režiséra. Keď som pracoval na príprave inscenácie, musel som brať do úvahy mnohovrstevnatosť hudobných nuansí partitúry.
Veľkú úlohu pri štúdiu Wagnera hrá aj to, že mnoho jeho opier dáva možnosť rozmýšľať vo veľkých dimenziách, veľkoryso, vo veľkých obrazoch, nestratiť sa v drobnostiach a zachovať štruktúru diela v jeho veľkom oblúku.
Wagner je operným reformátorom, v tomto zmysle ani jeho romantická opera nie je len rozprávkou… O čom je váš Lohengrin?
Som presvedčený o tom, že je veľmi dôležité zachytiť, vymodelovať na scéne, celú škálu a zložitosť wagnerovských charakterov. Bolo pre mňa, ako režiséra, rozhodujúcim ukázať, že Lohengrin nie je jednoznačne pozitívnym hrdinom. V opere sú scény, ktoré nám dávajú možnosť pochopiť, že na tragickom rozuzlení vzťahov nemá vinu len Elsa s jej veľkou zvedavosťou. Napokon nebolo by nič jednoduchšie, ako zo všetkého obviniť ženské hrdinky opery. Elsa, tá sa chce dozvedieť všetko o minulosti milovaného človeka a svojou nedôverou ničí podmienky pre ich spoločnú budúcnosť.
Želanie Lohengina definovať – objasniť si vzťah s Elsou na verejnosti (a takto ju verejne ponížiť), nemožno podľa mňa hodnotiť ako hrdinské správanie sa muža.
Problematickosť a protirečivosť charakterov hrdinov Wagnera sa ešte viac odkrýva na pozadí udalosti vojny, ktoré sú hrozbou pre ideálne čisté romantické vzťahy…
Lohengrin tak ilustruje ľahostajnosť tzv. veľkých udalostí vo vzťahu k individualitám a ich snahám o osobné šťastie.
Aká je vaša koncepcia, výklad metafor, posolstiev (napríklad aj v prípade všetko strácajúcej Elsy)?
Elsa stráca všetko už v samotnej koncepcii Richarda Wagnera, veď návrat jej zmiznutého brata Gottfrieda na konci opery nie je pre hrdinku veľkou kompenzáciou, ktorá môže vyvážiť stratu milovaného človeka po tom, čo sa Lohengrin vracia do kráľovstva grálu.
Predovšetkým som sa snažil vyhnúť symbolu, ktorý by vďaka romantickému zobrazeniu („romantickému gýču“) vyvolal ironický úsmev. Obraz labute, ktorá by doviezla Lohengrina v striebornej lodičke, ako sa o tom zmieňuje Wagner v librete, by vyznel v kontexte vojnových udalostí príliš dekoratívne. V našej inscenácii sme vyriešili príchod Lohengrina adekvátne situácii, ktorá by súčasne vysvetľovala jeho snahu „skrývať“ svoju totožnosť a v ľahkom náznaku demonštrovať, že pre neho nie je dôležitá moc, on proti nej skôr bojuje. Wagner v hudobno-dramatickej stavbe opery venuje pozornosť kresbe charakterov …
Na ktoré ste kládli dôraz, ktoré vás najviac zaujali?
Snažil som sa poukázať na formu a povahu hrdinov tak, ako ich vnímal a vysvetľoval sám autor libreta a huby Richard Wagner: „Lohengrin hľadá ženu, ktorá je schopná dôverovať mu… Je pre neho dôležité, aby ho milovali takým, akým je od začiatku bez doplňujúcich otázok a podmienok“.
Pre samotného Wagnera nie je Elsa absolútny protipólom, protikladom Lohengrina, je súčasťou jeho „ja“ , dopĺňa mužskú povahu hrdinu.
Veľmi zaujímavo píše Wagner Lisztovi 31. januára 1852 o charaktere Ortrudy: „Ortrud je žena, ktorá nepozná lásku a tým je povedané to najstrašnejšie. Jej povahe zodpovedá politika. Muž politik je odporný, žena politička, to je ešte horšie. Aj to som sa snažil vyjadriť.“
Špecifické sú vzťahy nielen medzi Elsou a Lohengrinom, v tejto opere dôležitú úlohu hrá aj „milostná nenávisť“ alebo Hassliebe Ortrudy a Friedricha z Telramundu. Treba vysvetliť príčinu, prečo Friedrich, vojak s vynikajúcou reputáciou, je schopný tak slabošsky sa poddať manipuláciám ženy. Výstupy objasňujúcich vzťahy – Ortrud / Friedrich a Ortrud / Elsa v druhom dejstve a tiež Elsa / Lohengrin v treťom dejstve – sú psychologicky najsilnejšími a veľmi jemne rozpracovanými epizódami v dramaturgii Lohengrina, ktoré by veľmi dobre zniesli aj činohernú scénu.
Operu Lohengrin komponoval Wagner už v predvečer revolučného roku 1848, cítiť podľa vás tento moment v diele?
Predtucha revolučných nálad je v tejto opere druhoplánová. Je zaujímavé, že ich Wagner netlmočí vo veľkých – teda masových scénach, akoby sa dalo predpokladať, ale v popise obrazov Elsy a Ortrud. Ženy, ktoré si dovoľujú neprispôsobiť sa zákonom patriarchálnej spoločnosti a ktoré porušujú podmienky alebo zákazy, ktoré určili muži, riešia vlastne tému emancipácie. Každá revolúcia je svojím spôsobom pohybom emancipácie, porušením princípov existujúceho rozpoloženia síl vytvárajúc nový poriadok.
Je známe, že Wagner miloval revolučne naladenú sólistku Drážďanskej kráľovskej opery prvú interpretku Senty v Blúdiacom Holanďanovi, prvú Venušu v Tannhäuserovi, ktorá sa sama aktívne zúčastňovala na revolučnom boji.
Nesmieme zabudnúť ani na vývoj udalosti: Wagner dokončil komponovanie Lohengrina v apríli 1848 a na revolučných udalostiach v Drážďanoch sa zúčastnil v máji 1849. Preto revolučnosť nálad v Lohengrinovi treba skutočne hľadať, a ak ich nájdete, sú vlastne náhodnou zhodou okolnosti.
Preniesli ste konanie hrdinov opery Lohengrin do čias 2. svetovej vojny. Nevzniknú rozpory medzi textom libreta a tým, čo sa bude na scéne diať? Budete divákov šokovať?
Rytierske vzťahy sa môžu prejaviť v každom období. A čo sa týka vojny, môžem vyjadriť svoj osobný postoj: menia sa vonkajšie prejavy vojny, nepretržite sa zdokonaľuje technika likvidácie ľudí, ale to všetko nemení samotnú jej podstatu. Nevidím žiadne možné protirečenia medzi tým, čo je napísané v texte libreta a tým, čo sa snažím vyjadriť touto inscenáciou.
Nikdy nebolo mojou ambíciou šokovať publikum, podstatné je logicky a pochopiteľne tlmočiť obsah, akcentovať najpodstatnejšie, čo je v skladateľovej partitúre.
Zdá sa mi, že monumentálnosti a veľkým dramaturgickým líniám, ktoré sú charakteristické pre hudbu Wagnera, nezodpovedá gýčová dekoratívnosť. Súvisí to najmä s čistotou a jasnosťou hudby Lohengrina, ktorú Thomas Mann označil za „nebesky modro-strieborný odtieň“. Každý má svoje vlastné asociácie, pre mňa je to predovšetkým zodpovedajúce svetlo – jas a vizuálne čisté prostredie, v ktorom sa sústreďuje pozornosť na podstatu – a to je v Lohengrinovi hudba
Do Bratislave ste prišli s rovnakým inscenačným teamom ako vo Vilniuse…
Vždy som pripravený spolupracovať so skúsenými profesionálmi a takými sú kostýmová výtvarníčka. Kristina Pasternaka a talentovaní umelci mladej generácie. S radosťou predstavím divákom v Bratislave Reinisa Suhanovsa, držiteľa Zlatej medaily z pražského Quadrienale, ďalej som na mnohých inscenáciách spolupracoval so svetelným dizajnérom Kevinom Wyn-Jonesom a tiež s choreografkou Elitou Bukovskou, ktorá veľmi precízne pracuje so sólistami aj so zborom. Výber archívnych historických materiálov, ktoré akcentujú čas a prostredie, pripravila video-dizajnerka Ineta Sipunova, ktorá doplnila celú vizuálnu stránku inscenácie.
Riga patrí k tým operným centrám, v ktorých sme zvyknutí hľadať tú najprogresívnejšiu dramaturgiu. Wagner sa tiež u vás dobre cíti, azda je to aj tým, že v Rige prežil dva roky….
Wagner v Rige žil aj komponoval. Samozrejme, keď čítame jeho spomienky Môj život, môžeme sa stretnúť aj s veľmi kritickými riadkami súvisiacimi s týmto jeho pobytom. No povedzme si, existuje vôbec také miesto, kde by bol býval Wagner so všetkým spokojný? Možnože ako súkromná osoba sa v Rige cítil nepochopený. Práve preto je teraz potrebné predstaviť Wagnera v Rige tak, aby sme tlmočili radosť z jeho hudby a posolstva v skvelých interpretáciách. Veľmi dôležité je nestratiť kontakt so svetom hudby tohto geniálneho skladateľa, preto je Lotyšská národná opera pripravená investovať svoju energiu a prostriedky do realizácie veľkých projektov napríklad Prsteň Nibelungov, ktorý uvedieme v lete na festivale v Rige.
Ste riaditeľom Lotyšskej národnej opery, na čo kladiete dôraz v dramaturgii?
Lotyšská národná opera je jediným operným divadlom v republike a preto sa snažíme získať rôznorodé publikum. Ľudia majú rozličné predstavy o umeleckej hodnote v opere, či balete. Nemôžeme si preto dovoliť úzku špecializáciu na akúkoľvek formu moderného divadla – napríklad uvádzaním inscenácií, ktoré by istým spôsobom provokovali, alebo sa sústrediť na „režisérske divadlo“. Želáme si, aby operu navštevovalo publikum z rôznych sociálnych vrstiev a vekových kategórií. Treba tiež podporovať rozvoj lotyšskej národnej opery, žiadne iné divadlo vo svete sa na to nesústredí. Preto som sa pred časom rozhodol iniciovať objednávky na nové národné opery. Dúfam, že niektoré z nich vyvolajú záujem a pozornosť aj v medzinárodnom kontexte.
V čom pociťujete význam spolupráce s Operou SND?
Každá spolupráca je veľmi dôležitá, lebo nám dáva možnosť spoznať iné kultúry, pozrieť sa na známe veci z iného uhla pohľadu. Som nadšený entuziazmom majstra Friedricha Haidera a jeho snahou zdokonaliť umeleckú úroveň Opery SND a tiež jeho pohľadom na program a rozvoj vašej opery do budúcna. Dúfam, že budeme mať možnosť ešte spolupracovať…
Pozvánkou na premiéru Lohengrina bol na plagáte veľký otáznik – určite prekvapil najmä tých, ktorí túto operu nepoznajú ….
Otáznik skrýva rôzne informačné úrovne. Niekomu môže čisto vizuálne pripomínať labutí krk, druhému tému zakázanej otázky, ktorá je taká dôležitá v tejto opere. Ja chcem v tejto súvislosti spomenúť list Wagnera Lisztovi zo 16. augusta 1850 (dirigentovi svetovej premiéry opery vo Weimare), ktorý sa venuje téme Lohengrina:
„Čo sme to za ľudia! Len ak sa úplne zriekneme svojej podstaty, budeme šťastní: veď byť šťastným znamená, že o sebe už nič nechceme vedieť!“
Výrok Wagnera sa dá interpretovať aj ako otázka k samým sebe: potrebujeme vedieť všetko o sebe a svojich najbližších? Prinesie nám skutočné šťastie poznanie minulosti?
Jeden z odkazov opery Lohengrin možno spočíva vo výzve ctiť a užívať to, čo nám už bolo dané. Nestrácať samých seba úvahami o minulosti či vidinami toho, čo nás ešte len čaká.
Ďakujem za rozhovor.
Vizitka:
Režisér Andrejs Žagars je jednou z výrazných postáv súčasnej medzinárodnej opernej scény. Pôvodne filmový a divadelný herec, ktorý účinkoval v celom rade lotyšských, litovských, estónskych i ruských filmov a divadelných predstavení, je od roku 1996 generálnym riaditeľom Lotyšskej národnej opery, ktorá sa za jeho vedenia stala popredným operným domom strednej a východnej Európy. Operný súbor účinkoval na viacerých renomovaných festivaloch a podnikol zájazdy na Taiwan, do Hongkongu, Mexika i Pekingu. Žagars je zakladateľom Riga Opera Festival, prehliadky najlepších domácich produkcií, ktorá každoročne pritiahne do Lotyšskej národnej opery početné zahraničné publikum. Založil tiež operné štúdio pre mladých spevákov, ktoré sa stalo pre mnohé výnimočné talenty odrazovým mostíkom pre medzinárodnú spevácku kariéru. Ako režisér debutoval v roku 2002 s operou Blúdiaci Holanďan Richarda Wagnera na Dalhalla Opera Festival. Odvtedy sa predstavil s mnohými ďalšími inscenáciami v Lotyšsku i v zahraničí. Pre Novú operu v Moskve vytvoril inscenáciu Verdiho Nabucca, jeho scénickú podobu Bizetovej Carmen videli diváci v Rige i v Teatro Comunale v Bologni, v Erfurte režíroval Massenetovho Werthera, v Michailovskom divadle v Petrohrade Verdiho Maškarný bál a ďalšími zastávkami jeho kariéry boli Stadttheater Klagenfurt, Chorvátske národné divadlo v Záhrebe, Estónska národná opera, Savonlinna Opera Festival, Veľké divadlo v Moskve, tokijské Nové divadlo i Teatro Massimo Bellini v Catanii. Jeho inscenácie videli návštevníci na pohostinských vystúpeniach a festivaloch v Hongkongu, Japonsku, Francúzsku a v Luxembursku. Žagars je nositeľom mnohých domácich i zahraničných ocenení, ako je veliteľ Radu čestnej légie (Francúzsko, 2011), Rad troch hviezd (Lotyšsko, 2002), dôstojník oranžsko-nassauského rádu (Holandsko, 2006), Rad priateľstva (Ruská federácia, 2010), medzinárodné vyznamenanie Baltická hviezda (2011) a iné.
www.zagars.eu
Richard Wagner:
Lohengrin
Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider
Dirigent: Friedrich Haider (alt. Martin Leginus)
Réžia: Andrejs Žagars
Scéna: Reinis Suhanovs
Kostýmy:Kristine Pasternaka
Pohybová spolupráca: Elita Bukovska
Svetelný design: Kevin Wyn-Jones
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Premiéry 24.a 16. mája 2013 Sála opery a baletu, nová budova SND Bratislava
Kráľ Heinrich – Peter Mikuláš / Jozef Benci
Lohengrin – Miroslav Dvorský / Ferdinand von Bothmer
Elsa Brabantská – Adriana Kohútková / Jolana Fogašová
Friedrich z Telramundu – Anton Keremidtchiev / Jakub Kettner
Ortrud – Mona Somm / Denisa Hamarová
Kráľovský hlásateľ – Daniel Čapkovič / Ján Ďurčo
Vojvoda Gottfried – Róbert Klenka / Lukáš Mňačko
Štyria brabantskí šľachtici – Martin Gyimesi, Martin Klempár, Milan Kľučár, Daniel Hlásny / Martin Smolnický, Mário Tóth, Ján Keder, Michal Želonka
www.snd.sk
Foto zo skúžky Alena Klenková
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
