Balet gala s vůní moře

Balet gala s vôňou mora 

Človek by povedal, že v lete dovolenkujú aj tanečníci. Nie tak celkom tí, ktorí „fungujú“ v Balete gala a prezentujú svoje profesionálne tanečné umenie nielen počas divadelnej sezóny, ale aj mimo nej a nielen v kamenných divadlách, ale aj mimo nich. Prísť sa okúpať k moru do harmonickej chorvátskej Opatije, dať si čerstvý krevetový coctail, lahodnú Graševinu  a mať možnosť  kúpiť si vstupenku do Ljetnej pozornice (open air divadlo) na Balet gala považujem za dovolenkový bonus (aj keď priznávam, my sme sa cielene vybrali do Opatije kvoli baletnému podujatiu a nadštandard pre nás bolo to všetko ostatné).Vidieť balet pod holým nebom má svoje špecifiká, možno úskalia, niekedy úsmevné polohy, nezvyčajné reakcie publika a všetko je doslova podmienené počasím. A keďže paradoxne sa v Chorvátsku počas dňa 22. júla podozrivo kopili na oblohe mraky s hrozbou vetra a dažďa, hypnotizovali sme celý deň displaye telefónov, na ktorých sme sledovali vývoj počasia s obavou, že Balet gala bude napokon zrušený. Nestalo sa tak, hoci elegantné šatičky ostali visieť v skrini a navliekli sme na seba jediné kusy odevov s dlhými rukávmi, aby sme dve a pol hodiny vo vetre vydržali.Múza Terpsychoré zrejme poslala hore smsku so žiadosťou o zrušenie búrky. Boh vetra Aeolus rozohnal oblaky, ale oprel sa aj do šálov po stranách scény, ktoré efektne (a trocha nebezpečne ) viali do tanečnej atmosféry, kostýmov tanečníc a rekvizít. Tatiane takmer uletel  Oneginov list, ktorý v réžii vetra dodal scéne ešte väčšiu dramatickosť. Pracovnú náladu improvizovaného zákulisia odhaľovali odhrnuté zábrany plachiet, keď tanečnica v póze odkrútila piruetu, divák mal ešte možnosť neplánovane vidieť ako sa v zákulisnom uvoľnení pripravuje na ďalší výstup (tieto „ukradnuté“ momenty ja osobne zbožňujem). Open air divadlo pre dvetisíc päťsto návštevníkov pohltilo aj rodinky, čo nebolo až tak šťastné riešenie pre uštebotané deti, grandiózny výstup Odílie z Labutieho jazera nervovo nezvládol nejaký havkáč, do drámy na doskách občas zahrmelo, ktosi sa v pozadí potkol o mikrofón, sólistka sa vo svojej variácii z pas de deux z Dona Quijota pri poslednej piruete takmer zamotala do káblov, dovolenkáčikovia nedivadelne tlieskali spravidla tam, kde sa nemá a oslavné cirkusantské „óóóóóóó….“ zaznievalo z hľadiska už pri druhom fouetté.

Nuž áno, takéto dovolenkové performance majú svoje nečakané prekvapenia, neznížili však kvalitu prezentovaného. Príjemnou bola informácia, že aj keď po sedemdesiatich piatich minútach predstavenia začne pršať (čo je vlastne polovica videného), divákom bude vrátené vstupné. Na našich Shakespearovských slávnostiach na hrade máme už po dvadsiatich začatých minútach pri nepriaznivosti počasia  „po ptákach“ (aj po vstupnom). Prizvaný symfonický orchester RTV Ľubľana dirigoval sympatický Alexander Anisimov so spektakulárnym nasadením. Prítomnosť živého orchestra vyprofilovala večer do noblesnejšieho znenia. Na javisku sa vystriedali sólisti baletu z Nizozemskej Národnej opery a baletu z Amsterdamu, z divadla baletu zo St. Peterburgu v Rusku, z Berlínskeho štátneho divadla, z Boľšovo teatra v Moskve, z Nórskej národnej opery a baletu, Mariinského divadla v St. Peterburgu z Ruska, Viedenskej štátnej opery a Estónskeho národného baletu. Umelecký vedúci a režisér programu bol Vasily Medvedev, baletným majstrom a manažérom scénického konceptu Stanislav Fečo.Večer začal Duchom ruže (Le Spectre de la Rose, hudba: Carl Maria von Weber, choreografia: Mikhail Fokin, tanec: Yulia Makhalina a Giacomo Belacqua). Tanečníci akoby sa spočiatku celkom nevedeli zžiť s prostredím a začali trochu rozpačito a nesústredene predovšetkým vo výraze. Tanečne zvládli scénu s prirodzenou profesionalitou, hoci Yulia Makhalina akoby bola vskutku duchom neprítomná a jej partner zas paradoxne prehrával v mimike aj v prenežnelom geste. S dynamikou a netradičnou choreografiou vtrhla na scénu Victoria Ananyan so svojou Carmen (hudba: George Bizet, choreografia: Alberto Alonso) s koncentráciou na pohybové detaily ramien, paží, zo špičiek klesala do civilnej chôdze a priznávala tým „zemitosť“ Carmen s jej prirodzene suverénnou drzosťou a slobodou. Sem – tam by som očakávala vyššie tempo, ale každé premyslené a odôvodnené gesto bolo náležite prežité. Pas de deux z baletu La Sylphide (hudba: Herman Løvenskiold, choreografia: August Bournonville, tanec: Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru) splnilo všetky predstavy o elegancii, krehkosti a zároveň o excelentných skokoch tanečníka. Fragment Kráľovstva tieňov z baletu Bajadéra (hudba: Ludwig Leon Minkus, choreografia: Marius Petipa, tanec: Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson) stál na profesionalite dokonalej tanečnice a subtílnom vysokom tanečníkovi, ktorý spĺňal vizuálne a tanečné predpoklady, avšak výraz mu občas unikal.Kreatívna moderná choreografia pod názvom Sinapsi (hudba: Aphex Twin, choreografia: Riccardo di Cosmo, tanec: Vito Mazzeo) prebrala publikum do trochu erotickej polohy v interpretácii tvárneho mäkkého gesta dekoratívneho tanečníka. Fragment z baletu Evgenij Onegin (hudba: Piotr Iljič Čajkovskyj, choreografia: Vasily Medvedev, tanec: Anastasia Goryacheva, Dmitry Gudanov) nebol zvlášť pre nás prekvapením (Onegina má na repertoári aj Slovenskom národnom divadle v choreografii tohto tvorcu), ale bolo príjemné vidieť part opäť v prevedení týchto tanečníkov. Pas de deux z baletu Korzár (hudba: Adolphe Charles Adam, choreografia: Marius Petipa, tanec: Yolanda Correa, Yoel Carreño) úspešne ukončil prvú časť večera touto sympatickou dvojicou s profesionálnym prístupom, vehementným elánom, dokonalými skokmi a v bledomodrom nádychu kostýmov. Podobnú tanečnú virtuozitu ponúklo pas de deux z baletu Giselle, (hudba: Adolphe Charles Adam, choreografia: Marius Petipa, Jean Coralli,tanec: Victoria Anyan, Vito Mazzeo), kde predviedli obaja už v prvej časti videní tanečníci tentoraz svoju klasickú polohu v dokonalej tanečnej nádhere. Rozkošnícky nastavený výstup Dina Tamazlacaru na šansón Jacquesa Brela Les Bourgeois (choreografia: Ben van Cauwenbergh) bol pohybovo prerozprávaným príbehom so známkami popisnej pantomímy (nie, toto ja síce veľmi nemusím), ale tanečník ju predviedol s takým elánom, radosťou a neskutočnou energiou , že vás musel skrátka dostať k čomu iste prispela aj séria absolútne dokonale zvládnutých skokov prevedených s ľahkosťou a razantným odrazom. Duet z baletu Šeherezáda (hudba: Nikolai Rimsky-Korzakov, choreografia: Mikhail Fokin, tanec: Yulia Makhalina, Giacomo Bevilacqua) nás presunul na chvíľu do čarovného orientu, tanečníci ho prezentovali maximálne profesionálne, ale fluidum rozprávkovej mágie sa stratilo v koncentrácii na predimenzovanú techniku. Pas de deux Čiernej labute z baletu Labutie jazero (hudba: Piotr Iljič Čajkovskyj, choreografia: Marius Petipa, tanec: Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson) bol opäť zážitkom vďaka extra výkonu tanečnice, ktorá okrem iného „odkrútila“ (ak som stihla dobre počítať tridsaťsedem fouettés) a ovládla javisko „falošným“ šarmom prefíkanej Odílie v rafinovanom kostýme, ktorý svojim strihovým riešením so zlatou aplikáciou „korzetových“ pruhov pôsobil sexy. Jej partner bol elegantný, ale vo výraze sa zračila plošnosť a neprítomnosť. Sen o Japonsku (hudba: japonská tradičná, choreografia: Aleksei Ratmansky, tanec: Dmitry Gudanov) predvedený v bielom trikote, s esenciou japonského pohybového minimalizmu kládol dôraz na koncentráciu pomalého gesta vo vyprofilovaných pózach. U divákov zožal úspech, aj keď podľa môjho názoru sa dalo ešte v choreografii aj interpretácii trochu kreatívne „pritvrdiť“. Duet Elegie (choreografia: Raimond Rebeck, tanec: Yolanda Correa, Yole Carreño) disponoval krásnou čiernou eleganciou, osobitým fluidom, akrobaciou a interpretačnou profesionálnou presnosťou.Vrcholom večera bolo nepochybne pas de deux z baletu Don Quijote (hudba: Ludwig Leon Minkus, choreografia: Alexander Gorsky, tanec: Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru). Výbuch dynamiky, tempa, osobnostného nasadenia tanečníkov, excelentný až brutálne energický výraz, perfektné skoky a piruety, ale predovšetkým krásne prirodzené nadšenie a radosť interpretov z tanca. Dinu Tamazlacaru si plným právom vychutnával vlastnú suverenitu v profesionalite s nákazlivou pozitívnou energiou, že by si ho človek najradšej zobral so sebou domov. Grand finále (hudba: George Bizet, tanec: všetci účinkujúci tanečníci) bolo svojím spôsobom trošku varietnou krasokorčuliarskou „klaňačkou“, ktoré sa však do tejto dovolenkovej nálady a vôni mora za nástojčivého škrekotu čajok do kontextu hodilo. Zážitkom  bolo aj finále z opery La Gioconda (hudba: Amilcare Ponchielli) v prevedení symfonického orchestra RTV Ľubľana pod dynamickou taktovkou Alexandara Anisimova, ktorého bola pasia sledovať pri svojej kreatívnej práci. Balet gala v Opatiji mal svoje prímorské čaro, niektoré „čísla“ sme mali možnosť už vzhliadnuť pri iných príležitostiach tohto typu, ale bolo príjemné zopakovať si ich fluidum inde a inak. V Ljetnej pozornici riskujete, že sa zmení počasie, že pri vás bude po celý čas mrnčať nejaké nudiace sa decko, že vám drink cez pauzu nalejú na plasťáku a že sa tam nedajú „počítať opony“. Ale oceníte, že môžete vidieť na dovolenke vlastne len tak „by the way“ svetových umelcov baletného umenia s profesionálnou prezentáciou namiesto nejakého miestneho animátora, ktorý by sa vám snažil „osviežiť“ večer overenými cajdákmi na hotelovej terase.

Idúcky z predstavenia cez park Angolina na dovolenkový „Schlaftrunk“ ma zaujala stena sprayerov , ktorí zobrazili na múre rad svetových osobností. V škále portrétov naďabím na tvár Isadory Duncan. V tichu parku počujem za sebou kroky šustiace v chodníkovom štrku. Zastaví sa pri mne muž, ktorý sa ponúkne , že ma s Isadorou  odfotí. Spoznávam v ňom fotografa, ktorý celý večer dokumentoval Balet gala a tak neštandardne na svoje pomery privolím. Ako vždy tvrdím, náhody neexistujú a ak, tak sú niekým tam hore dobre zorganizované. Vivat Opatija, dobro došli!

Hodnotenie autorky recenzie: 70 %

Najveće svjetske zvijezde baleta
Gala baletna večer
Dirigent: Alexander Anisimov
Umelecká koncepcia a réžia: Vasily Medvedev
Spolupráca a baletný majster: Stanislav Fečo
Orchester RTV Ľubľana
Sólisti baletu Mikhailovsky Theatre a Mariinsky Theatre St. Petersburg, Berlin State Opera, Bolshoi Theatre Moscow, National Ballet London a National Ballet Amsterdam
22. júna 2014 Ljetna pozornica Opatija

program:
Carl Maria von Weber:
Le Spectre de la Rose (Duch ruže)
Choreografia: Mikhail Fokin
Tanec – Yulia Makhalina, Giacomo Bevilacqua

George Bizet:
Carmen
Choreografia: Alberto Alonso
Tanec – Victoria Ananyan

Herman Løvenskiold:
La Sylphide
Choreografia: August Bournonville
Tanec – Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru

Ludwig Leon Minkus:
Bajadéra (fragment Kráľovstva tieňov)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson

Aphex Twin:
Sinapsi
Choreografia: Riccardo di Cosmo
Tanec – Vito Mazzeo

Piotr Iljič Čajkovskyj:
Evgenij Onegin
Choreografia: Vasily Medvedev
Tanec – Anastasia Goryacheva, Dmitry Gudanov

Adolphe Charles Adam:
Korzár (pas de deux)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Yolanda Correa, Yoel Carreño

Adolphe Charles Adam:
Giselle (pas de deux)
Choreografia: Marius Petipa, Jean Coralli
Tanec – Victoria Ananyan, Vito Mazzeo

Jacques Brel:
Les Bourgeois
Choreografia: Ben van Cauwenbergh
Tanec – Dinu Tamazlacaru

Nikolai Rimsky-Korzakov:
Šeherezáda
Choreografia: Mikhail Fokin
Tanec – Yulia Makhalina, Giacomo Bevilacqua

Piotr Iljič Čajkovskyj:
Labutie jazero (pas de deux Čiernej labute)
Choreografia: Marius Petipa
Tanec – Liudmila Konovalova, Gabriel Davidsson

Sen o Japonsku
Hudba: japonská tradičná
Choreografia: Aleksei Ratmansky
Tanec – Dmitry Gudanov

Elegie
Choreografia: Raimond Rebeck
Tanec – Yolanda Correa, Yole Carreño

Ludwig Leon Minkus:
Don Quijote (pas de deux)
Choreografia: Alexander Gorsky
Tanec – Margarita Rudina, Dinu Tamazlacaru

www.festivalopatija.hr

Foto Gianni Vuljanić, Barbara Brathová