Slovenská filharmonie a Thomas Sanderling

Dirigentskú taktovku nad dvojicou abonentných koncertov Slovenskej filharmónie 6. a 7. novembra prevzal Thomas Sanderling, na prestížnych pódiách etablovaný najstarší syn legendárneho Kurta Sanderlinga, aktuálne stály hosťujúci dirigent filharmonického orchestra v rodnom Novosibirsku a zároveň Národnej filharmónie v Moskve. Tento uznávaný umelec sa už v minulosti v Bratislave predstavil, pred našich filharmonikov sa však postavil po prvýkrát až v týchto dňoch. Mimochodom, po bratislavskej zastávke Thomasa Sanderlinga v najbližšom období čakajú záväzky v podobe koncertov, nahrávaní i majstrovských kurzov v Londýne, Šanghaji, Novosibirsku, opäť v Londýne a neustále tak ďalej.Úvodné tóny koncertu patrili Tragickej predohre op. 81 Johannesa Brahmsa, dielu, akoby plynúcemu v dvoch polohách, výbušnejšej aj introvertnejšej, pričom obe z nich Orchester Slovenskej filharmónie s dirigentom veľmi disciplinovane, plynulo, a hlavne zvukovo i výrazovo adekvátne vykreslil, preukazujúc celú škálu dynamických i významových plôch. Slovenská filharmónia v rámci abonentných cyklov priebežne poskytuje priestor sólisticky sa prezentovať i svojim hráčom. V Koncerte pre klarinet, violu a orchester e mol op. 81 Maxa Brucha sa predstavili členovia Slovenskej filharmónie, Jozef Luptáčik (klarinet) a Bálint Kovács (viola). Kompozícia sa nekoncentruje primárne na vonkajškový efekt, ale vyznačuje sa skôr príťažlivými melodickými líniami aj harmonickými postupmi, vďaka čomu okrem technických požiadaviek kladie značné nároky i na súhru a farebné zosúladenie. Oba sólové nástroje pochádzajú zo zvukovo diametrálne odlišných svetov, čo spôsobovalo, že v niektorých do vyššej dynamiky orchestra dimenzovaných pasážach, kde hrali sólisti naraz, sa viola dostávala do zvukového úzadia. Škoda, ale druhej strane je to dané dispozíciami nástroja. (Skladateľ dielo písal pre svojho syna – klarinetistu, že by azda preto zvolil ako druhý nástroj nenápadnejšiu violu?) Obaja umelci však potvrdili, že sú dobre disponovanými sólovými hráčmi, pričom vhodne im sekundovalo dirigentovo úsilie o empatické vedenie orchestra a zopár drobných zakolísaní v celkovej súhre v záverečnej rýchlej časti na výslednom dojme prakticky nezavážilo.Očakávania vzbudzovala už vopred avizovaná dramaturgická zaujímavosť koncertu – v slovenskej premiére zaznelo v druhej časti programu Klavírne kvarteto g moll op. 25 Johannesa Brahmsa v pozoruhodnej inštrumentácii pre veľký symfonický orchester od Arnolda Schönberga. Ako sa publikum mohlo dozvedieť aj zo sprievodného textu ku koncertu, Brahmsovi na diele nesmierne záležalo a veľmi ho preto potešilo, že sa o ňom pochvalne vyjadrili aj ľudia, ktorých názor si mimoriadne cenil – Joseph Joachim a Klára Schumannová. Jeho kvality neskôr neušli ani pozornosti Arnolda Schönberga. „Po prvé, pretože mám toto dielo rád. Po druhé, pretože je zriedkavo hrávané. Po tretie, pretože je vždy interpretované zle; klavirista hrá veľmi hlučne a nemôžete počuť nič zo strany sláčikov. Jedného dňa chcem počuť všetko a toto chcem dosiahnuť,“ zvykol odpovedať na „zvedavé“ otázky, prečo si zvolil na úpravu práve túto skladbu. Nech už to však bolo akokoľvek, v roku 1937 skladateľ dokončil jej orchestrálnu a ako sa ukázalo, zvukovo priam uchvacujúcu podobu. Pravdepodobne bude za to zodpovedná i moja osobná záľuba v mohutne znejúcich a burácajúcich symfonických dielach, ale dojmy z tohto uvedenia som mala celkom solídne.Pre externého pozorovateľa navyše z pódia vyžarovala nie celkom každodenná pozitívna energia – Sanderling a hráči orchestra boli „naladení na jednej frekvencii“, zjavne vzájomne aktívne komunikovali a výsledkom bola koncentrovaná, plynulo sa odvíjajúca interpretácia (vrátane príležitostných sólových vstupov hráčov jednotlivých sekcií). Ak sa niekto inak „obával“ dodekafonických experimentov zo strany jedného z čelných predstaviteľov druhej viedenskej školy (čo by mohlo trochu, i keď nie celkom pochopiteľne, vysvetľovať slabšiu účasť publika), úplne zbytočne. Pretože Schönberg skladbe ponechal aj brahmsovského ducha, pričom ho iba akosi „osviežil“ novou zvukovosťou, vyplývajúcou prevažne z monumentálnej inštrumentácie či hrou s rytmami, skrátka, oplatilo sa počuť.
Hodnotenie autorky recenzie: 85 %

Brahms, Bruch
Dirigent: Thomas Sanderling
Jozef Luptáčik (klarinet)
Bálint Kovács (viola)
6. a 7. novembra 2014 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 7. 11. 2014)

program:
Johannes Brahms: Tragická predohra op. 81
Max Bruch: Koncert pre klarinet, violu a orchester e mol op. 88
Johannes Brahms: Klavírne kvarteto g mol op. 25 (orch. A. Schönberg)

www.filharmonia.sk

Foto Alexander Trizuljak