Friedrich Nietzsche a jeho skladatelská derniéra
Friedrich Nietzsche hudbu miloval. V Zrodení tragédie z ducha hudby, v jednom z jeho najznámejších textov, pripísal hudbe veľkú dôležitosť pri formovaní antickej gréckej tragédie. Dobre známy je aj jeho citát o tom, že bez hudby by bol jeho život len omylom. Franzovi Lisztovi svojho času dokonca napísal, že sa viac považuje za hudobného skladateľa, než za filozofa. Filozofia mu však išla pravdepodobne lepšie.Veľmi dlho sa nevedelo o tom, že Friedrich Nietzsche bol, okrem toho, že bol uznávaným filozofom, aj hudobným skladateľom. Bolo to na jednu stranu prekvapujúce vzhľadom k jeho osobnosti, no na stranu druhú i pochopiteľné, keďže jeho úspechy v tejto oblasti neboli nijako výrazné. Pravdou však je, že oveľa skôr než filozofiou sa zaoberal práve hudobnou kompozíciou. To, kedy sa s tým začal, nie je úplne jasné, ale niektoré zdroje hovoria, že už ako desaťročný. Na rozdiel od iných veľkých skladateľov tých čias však nikdy nenadobudol plnohodnotné hudobné vzdelanie a bol len laikom.
Silným momentom, ktorý ho pri komponovaní ovplyvnil, bolo jeho priateľstvo s hudobným géniom Richardom Wagnerom. Pod jeho zreteľným vplyvom sa nemecký filozof neskôr snažil komponovať. Väčšinu svojich najznámejších (a dochovaných) skladieb napísal ešte pred dovŕšením tridsiateho roku života, kedy bol už uznávaným filozofom a mladým profesorom. V ďalšom období sa však z dôvodov, ktoré dnes bližšie objasníme, svojej pozvoľna sa rozbiehajúcej kariéry vzdal a svoju energiu nasmeroval k filozofií, ktorej rozumel o niečo viac.
Okolnosti konca Nietzscheho kariéry sú úzko prepojené s jednou z jeho posledných klavírnych skladieb pod názvom Manfred-Meditation. Napísal ju v roku 1872, ako 28-ročný a to len pár mesiacov po tom vyšlo jeho Zrodenie tragédie. Názov odkazoval k Byronovej známej romantickej poéme Manfred, ktorú Nietzsche v detstve prečítal a veľmi intenzívne ho zasiahla. Skladba pre štyri ruky bola vylepšením jeho predchádzajúcej Nachklang einer Sylvesternachta a podľa Nietzscheho slov vyjadrovala „najtemnejší pátos“ a bola vytvorená výhradne „z magických fráz“.Nemecký filozof svoj klavírny duet považoval za vrchol svojho dovtedajšieho kompozičného úsilia. A nebol sám. Jeho priateľ zo štúdií, Louis Kelterborn, ktorý s ním zdieľal jeho proklamovanú lásku k hudbe na margo jeho skladby povedal: „Nič nevyjadruje dušu Nietzscheho, tak ako ho poznám a uctievam si ho viac, než Manfred-Meditation.“ Nie každý však, pochopiteľne, prejavoval podobný entuziazmus. Dirigent Friedrich Hegart, ktorý ako jeden z prvých videl niektoré Nietzscheho skladby, ich označil za „viac improvizácie, než premyslené dielo“.
Nietzsche mal vo zvyku svoje skladby vždy niekomu venovať. Kým v prípade skoršieho Nachklang einer Sylvesternacht bola adresátom Cosima Wagner (dcéra Franza Liszta), tak v prípade Manfred-Meditation to bol Hans von Bülow, jej prvý manžel. Von Bülow patril v tom čase medzi prominentných skladateľov a bol predovšetkým veľkým obdivovateľom Nietzscheho prác. Aby mu nemecký filozof ukázal, že je aj dobrým skladateľom, zaslal mu svoju skladbu (údajne inšpirovanú tvorbou Richarda Wagnera) na posúdenie.
Hans von Bülow bol vnímaný ako nevyspytateľný človek. Mal povesť veľmi prchkého, prostorekého, veľakrát nepríjemného až arogantného muža, ktorý mal tú vlastnosť, že bol ku každému úprimný. Bez ohľadu na to, či to bol génius alebo nie. Svojej povesti dostál aj v prípade Nietzscheho.V úvode ho síce označil za génia (pravdepodobne v kantovskom zmysle slova), no ďalej to už bol typický von Bülow: „…(Je to) najviac anti-muzikálne číslo (…) aké sa ku mne za dlhú dobu dostalo. Veľakrát som sa musel pýtať sám seba: Nie je to všetko len vtip…,“ stálo okrem iného v liste.Von Bülow následne Nietzschemu ako profesor nadšenému študentovi vysvetľoval princípy Wagnerovej hudby. Nie však preto, aby ho nejako poučil, ale skôr preto, aby sebe i jemu ukázal, že jeho Manfred-Meditation nemôže byť nič iné než úmyselná paródia na hudbu Richarda Wagnera. Nietzscheho kritika svojho veľkého obdivovateľa síce tvrdo zasiahla, no neprijal ju. Vedomý si svojich domnelých kvalít obrátil sa na kapacitu, ktorú považoval ešte za vyššiu než bol renomovaný Hans von Bülow. Na samotného Richarda Wagnera.
Wagnera navštívil ešte v tom istom roku, 1872. Podľa Cosimy Wagner, ktorá bola na tomto stretnutí prítomná, mal Wagner i ona sama čo robiť, aby neprepukli vo veľký smiech. Nieztsche na Wagnera naliehal, aby sa v „spore“ s Hansom von Bülowom postavil na jeho stranu, čím by vlastne priznal kvality jeho skladbe, no Wagner niečo také nemal v úmysle. Svojmu krajanovi však tlmočil slová Franza Liszta o tom, že Von Bülowovova kritika bola „pomerne extrémna“, čo v Nieztschem vyvolalo dojem, že konečne našiel spojenca, ktorý docení kvality jeho Manfred-Meditation.
Bohužiaľ však nenašiel, hoci Liszt si skutočne myslel, že jeho skladba si až tak veľkú kritiku nezaslúži. Tri mesiace po tom, čo mu Von Bülow adresoval svoj list, mu Nietzsche konečne odpísal. V odpovedi sa mu nielenže pokorne poďakoval za jeho úprimnosť, ale sa aj ospravedlnil za svoju neznalosť v oblasti hudby. Najzávažnejším dôsledkom Bülowovej kritiky však bolo, že napísal, že už podobnú hlúposť nikdy neurobí. Onou hlúposťou myslel komponovanie. Svoj sľub takmer do bodky dodržal a komponovania sa takmer úplne vzdal. Uvedomil si totiž to, že akokoľvek veľmi hudbu miloval, dobrého skladateľa to z neho neurobí.
Richarda Wagnera Nietzscheho neúspech nijako zvlášť neprekvapil. Dával ho do súvisu s problémami v jeho sexuálnej oblasti. Poradil mu, že pokiaľ chce všetko vyriešiť a navyše sa aj zlepšiť v komponovaní, mal by sa čím skôr oženiť.
Foto archiv
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]