Jubilanti slovenské opery (3)

Spomeňme si na jubilantov (3) Mesiac marec bol bohatý na okrúhle jubileá osobností spojených so slovenskou operou. Prv než k prejdem k slovenským  jubilantom – bývalým členom Opery SND, aspoň letmo spomeniem aj českým umelcov, ktorí zanechali v SND svoju pečať.Ide o sopranistku Dobřenu Šimáňovú  (29. 3. 1895–22. 1. 1963), ktorá pôsobila v opere SND celých 13 rokov ako významná smetanovská interpretka s vývojom až k mladodramatickým partom Verdiho a Wagnera, dirigenta Adolfa Vykydala, žiaka Talicha a Rajtera na VŠMU, ktorý by sa 21. marca dožil osemdesiatichpiatich rokov a v SND (od 1958) dirigoval predovšetkým baletné inscenácie.Ďalším bol režisér Karel Jernek (31. 3. 1910–1. 1. 1992), ktorý naštudoval v SND veľa inscenácií od konca 40. rokov. Z nich sú významné prvé uvedenia slovenských opier  – Suchoňova Krútňava, Holoubkova Rodina, Cikkerovo Vzriesenie (v ND Praha) a Mister Scrooge v Bratislave, a v roku 1971 spolu s dirigentom Košlerom pripravil pamätnú inscenáciu Mozartovej opery Così fan tutte v roku 1971, v ktorej začala útok na vedúce pozície nová generácia spevákov (Hajóssyová, Haljaková, Štúrová, Livora, Szucs, Hrubant).Skôr ako sa budem venovať slovenským operným spevákom, treba si pripomenúť aj muzikológa a operného kritika Igora Vajdu, dôverného znalca slovenskej opery (1935–2001), skladateľa Juraja Beneša (1940–2004) s jeho prelomovými avantgardnými operami Cisárove nové šaty (podľa Andersena), Hostina (inšpirovaná Hviezdoslavom) a The Players (parafráza Hamleta).Viac v Čechách než na Slovensku úspešného Olivera Dohnányiho, šéfdirigenta SND v rokoch v rokoch 1986–1990, ktorý sa preslávil ako dirigent pamätnej Bednárikovej inscenácie Gouonodovho Fausta, v 2003 pohostinsky naštudoval Verdiho Macbetha, jednu divadelnú sezónu (1. 7. 2007–8. 7. 2008) bol riaditeľom Opery SND a od 2. marca je šesťdesiatnikom.Pomerne krátkodobo pôsobil v SND aj teraz šesťdesiatnik arménsky tenorista Gurgen Ovsepjan (1994–2011), ktorého vrcholná hlasová forma sa spája s banskobystrickou Štátnou operou (Verdiho Aroldo, Rodolfo v Luise Miller) a v SND s naštudovaním Verdiho Otella.Pravda, spieval tu aj Manrica, Cavaradossiho, no pomerne rýchlo však prešiel k charakterovým úlohám.Z bývalých sólistov SND si zasluhujú našu pozornosť štyria speváci. Basista Ladislav Neshyba (9. 3. 1955), syn významného košického basistu sa do sólistického súboru SND dostal (1991–2007) až po účinkovaní v Revallom založenej Komornej opere v rokoch osemdesiatych, kde jeho životnou úlohou bola Mamma Agata v Bednárikovej inscenácii Viva la Mamma alebo Le convenienze ed inconvenienze teatrali, ktoré v Bratislave prekrstili na Maniere teatrali. Potom sa v SND objavoval v niektorých menších úlohách buffo odboru ako napríklad Kostolník v Toske, Benoit v Bohéme, Bartolo vo Figarovej svadbe respektíve v operetách. Výnimkou bol azda len Don Magnifico z Popolušky opäť v Bednárikovej réžii.Sopranistka Elena Holičková (14. 3. 1950) prišla do SND v roku 1978 (kde pôsobila do 2008) ako žiačka Márie Kišonovej-Hubovej (predtým študovala flautu), zaskvela sa v Kriškovej inscenácii Purcelovej opery Dido a Aeneas (Belinda, 1983), ako Jitka z Dalibora a Mařenka (ktorú spievala aj v pražskom ND). Jej krištáľovo čistý soprán so spoľahlivou vysokou polohou sa dobre uplatňoval v slovanskom a modernom slovenskom repertoári (v operách Obliehanie Bystrice, Tanec nad plačom, Pani úsvitu) ako aj pri interpretácií piesní a koncertných árií, ale spievala aj všetky tri ženské úlohy v Donovi Giovannim a rozšafnú Despinu v málo vydarenej inscenácii Così fan tutte. Po skončení aktívnej speváckej činnosti sa plne sústredila na pedagogickú činnosť (teraz na Akadémii umení v Banskej Bystrici).Najstaršou žijúcou speváčkou spomedzi marcových jubilantov je Marta Meierová, rodená Kurbelová (setra Eleny Kittnarovej a manželka hudobného skladateľ Jaroslava Meiera).Tak ako mnohí slovenskí vokalisti aj ona začala so štúdiom spevu u Jozefa Egema a od roku 1943 bola plných 37 rokov sólistkou bratislavskej opery. K väčším úlohám sa v SND dostávala zriedkavo (Moniuszkova Halka, Kňažná z Rusalky, Kostolníčka z Jej pastorkyne), bola však kvalitnou herečkou a uplatnila sa v charakterových úlohách. Od siedmeho marca jej už chýba do stovky len päť rokov.
***

Osobitú pozornosť si zasluhuje okrúhla jubilantka Mária Kišonová-Hubová, od ktorej narodenia 17. marca uplynulo sto rokov. Bola jednou zo štyroch veľkých slovenských primadon súboru opery SND v jeho histórii (popri Helene Bartošovej, Margite Česányiovej a Elene Kittnarovej) aj napriek tomu, že jej hlasový vývoj neobsiahol všetky sopránové odbory, ale zastavil sa na rozhraní lyrického a mladodramatického odboru. Nezažil som osobne prvé dve fázy jej umeleckej kariéry, čiže jej éru operetnú (1937–1943), počas ktorej delila svoje pôsobenie v súbore medzi operetné a operné postavy a fázu lyricko-koloratúrnu. Herecky mimoriadne zdatná, uplatnila sa v „ľahkej“ múze diel Straussa, Falla, Lehára, Stoltza, Suppého, ale aj domácich matadorov operety Móryho, Schneidera-Trnavského a predovšetkým Gejzu Dusíka. Táto fáza jej umeleckej tvorby sa čiastočne prelínala z následnou dlhšou etapou (ukončenou Verdiho Violettou v roku 1955), kedy ako operná speváčka dominovala v SND v koloratúrnom sopránovom odbore ako Mária z Dcéry pluku, Gilda, Philina z Mignon, Norina, Rossiniho Rosina, Smetanova Barča, no popri tom už vytvárala aj lyrické postavy ako Antóniu z Hoffmannových poviedok, Margaretu z Fausta, Micaelu z Carmen, z tých ešte o poznanie dramatickejších Kňažnú z Ďvořákovej rozprávkovej opery, Taťjanu z Onegina, Marienku z Predanej nevesty. Už v tomto období (konkrétne po prvý raz v 1939) zažiarila vo svojej životnej úlohe Pucciniho Musette, ktorú potom naštudovala ešte v ďalších troch inscenáciách (vrátane krátkeho pôsobenia v pražskej Opere 5. května).Od svojich začiatkov, vďaka jasnému hlasu a disciplinovanému prejavu, bola veľmi vhodným typom pre interpretáciu Mozartových opier, čo sa prejavilo v nasledovných úlohách: Donna Elvira z Giovanniho (v štyroch inscenáciách), Pamina z Čarovnej flauty, Blonda z Únosu zo serailu, Zuzanka vo Figarovej svadbe. A práve mozartovská postava Grófky (1971) bola jej poslednou premiérou v SND.Ďalšie štádium jej umeleckého pôsobenia (od konca 50. rokov) som už prežíval s ňou ako operný divák. Vtedy k predchádzajúcim lyrickým postavám priradila Jitku z Dalibora, Morskú cárovnú zo Sadka, Jaroslavnu z Kniežaťa Igora, Lízu z Pikovej dámy, Eudóru z Halevyho Židovky a zopár ďalších. V niekoľkých predstaveniach sa pokúsila aj o dramatický odbor doštudujúc si Tosku a Elizabetu z Dona Carlosa. Jej najvýznamnejšie postavy som si však nechal nakoniec. Určite k nim patrí éterická Melisanda (1958), Lišiak z Janáčkovej opery (1958), v ktorej vytvárala kongeniálnu dvojicu s Bystrouškou Anny Martvoňovej (1958), zákerná Lutomíra zo Svätopluka (1960) a aj herecky bravúrna Lady Billowsová z Alberta Herringa (1966). Od roku 1975 sa venovala pedagogickej činnosti na VŠMU (okrem spomínanej Holičkovej, jej žiačkou bola dodnes na VŠMU pedagogicky činná Hana Štolfová-Bandová). Bola dlhoročnou predsedníčkou poroty na medzinárodnej súťaži Mikuláša Schneidera-Trnavského v Trnave, veď jej interpretáciu majstrových Ružičiek sme denne počúvali z éteru. Z bohatej koncertnej činnosti zahodno spomenúť záslužnú propagáciou diel slovenských skladateľov v prvých rokoch jej umeleckého pôsobenia. V obsažnej knihe, ktorú na základe jej rozprávania napísala muzikologička dr. Terézia Ursínyová, nájdeme (okrem výborne spracovaného osobnostného profilu umelkyne) aj takú všeobecne málo známu informáciu, podľa ktorej významnú Suchoňovu kantátu Žalm zeme podkarpatskej (dnes spievanú s tenorovým sólom) pôvodne v klavírnej verzii po prvý raz interpretovala práve Kišonová. Výročie tejto významnej osobnosti by malo byť pre slovenský kultúrny (osobitne hudobný) život významnou udalosťou. Ale to by nesmeli vážna hudba a opera byť na periférii záujmu aj u tých, čo o kultúre rozhodujú a u tých (vynímajúc pár operných odborníkov), čo o kultúre, či skôr „kultúre“ píšu.

Foto archiv, archiv SND, archiv ND Praha