Pucciniho týdny v Berlíně

Pucciniho týždne v Berline 

Približne tri mesiace po deväťdesiatom výročí smrti milovaného i opovrhovaného talianskeho skladateľa Giacoma Pucciniho mu Deutsche Opere Berlin venovala celý mesiac marec so šestnástimi predstaveniami jeho piatich opier. Z nich som vynechal iba moju najobľúbenejšiu Bohému v réžii Felsensteinovho žiaka a bývalého dlhoročného riaditeľa tohto divadla Gotza Friedricha. V cykle sa nachádzali prastaré inscenácie Tosky (z roku 1969) a Madama Butterfly (z roku 1987), z ktorých divadlo odvtedy odohralo cca po 140 repríz. Bola tu však aj obnovená premiéra Dievčaťa zo Západu (k názvu Nemci pridávajú prívlastok zlatého), ktorá od premiéry v roku 2004 zaznamenala len dve desiatky predstavení a úplne nová inscenácia Lastovičky (premiéra 13. marca), ktorú v cykle uviedli až päťkrát.

Deutsche Oper má medzi berlínskymi opernými domami špecifické postavenie. Na rozdiel od režisérsky avantgardnej Komische Oper a repertoárovo široko spektrálnej Staatsoper Unter den Linden sa najviac orientuje na medzinárodných operných vokalistov a tradičnejší repertoár, čo pravda neplatí absolútne, ale ako zjavná tendencia. Keď som si vybral cyklus Pucciniho opier, predpokladal som, že neuvidím nejaké prelomové režijné interpretácie jeho opier (Puccini ani priveľmi neznáša radikálny úlet mimo realistického stvárnenia), ale že aspoň zistím, aká je úroveň hudobných naštudovaní repríz významnej európskej opernej scény. Ukázalo sa, že orchester divadla dokáže (za pomoci domácich či zahraničných dirigentov) vyčariť pôsobivý akustický zážitok. V hlavných úlohách vystupujúci zahraniční sólisti mali za sebou vystúpenia v Met či La Scale, v dvoch prípadoch len na významných nemeckých či talianskych operných javiskách. Hoci výkony protagonistov boli kvalitné, práve s ohľadom na zmienený kontext ich úspešnej medzinárodnej kariéry by som očakával v niektorých prípadoch výkony ešte vyššej úrovne. No zdá sa, že s výnimkou dnešného tuctu operných megahviezd, to ostatné zaostáva za úrovňou zlatého speváckeho obdobia prvých desaťročí druhej polovice minulého storočia. Pozrime sa teraz bližšie na jednotlivé inscenácie.Takmer päťdesiatročná inscenácia Tosky v réžii Poliaka Boleslawa Barloga sa len málo líšila od javiskovej podoby troch inscenácií, ktoré som videl od roku 1958 v Bratislave resp. od Zeffirelliho rímskeho stvárnenia príbehu. Teda žiadny Scarpia ako Pinochet, ale stará dobrá klasika. Scénografia Filippa Sanjusta podčiarkla, že prvé dejstvo sa odohráva v bočnej lodi kostola Sant Andrea della Valle s priezorom do hlavnej lode, len obraz Maddaleny, o ktorom sa toľko spieva, bol ukrytý za stĺpom a pre divákov neviditeľný. Zo Scarpiovej pracovne v Palazzo Farnese vanul chlad a strohosť zariadenia korešpondovala s charakterom postavy i s blízkosťou mučiarne. Nad nádvorím Anjelského hradu v poslednom dejstve trónila ako takmer vždy socha Anjela a na plátne v úzadí sa črtala silueta chrámu Svätého Petra.Keďže v priebehu života tejto inscenácie do nej vstupovali tucty spevákov, o detailnejšej práci s hercom ťažko hovoriť. Každý z účinkujúcich si priniesol so sebou svoj vlastný herecký inventár a spieval predovšetkým na publikum. Výkon orchestra s dirigentom Donaldom Runniclesom bol výborný. Pri rešpektovaní pucciniovského štýlu sa dynamicky dostal až na hranicu možného. Dramatickú expresivitu dodal nielen vstupu Scarpiu ale aj predchádzajúcemu nástupu kostolníka s miništrantmi, kým pri zdobení Scarpiovej mŕtvoly prešiel do sotva počuteľného pianisiima. Za spevácky vrchol predstavenia považujem Te Deum v podaní Roberta Frontaliho uplatňujúceho tu svoj dramatický farebný tón. Menej však dokázal hlasovo vyjadriť dvojpólovosť postavy v druhom dejstve a pri zvádzaní Tosky sa zo dva razy vo vyššej polohe dostal do ťažkostí. Opačne to bolo v prípade známeho dramatického tenoristu Marca Bertiho, ktorého kovové výšky mali úžasnú priebojnosť, šírku a expresívnosť. V stredoch mu však robilo problémy lyrické spievanie (osobitne v úvode ó dolci baci), kde tón strácal vibráciu a bol tvorený s viditeľným úsilím. Soprán Viedenčanky Martiny Serafin bol pre part Tosky dosť lyrický, takže lepšie sa počúvala v prvom dejstve než v dramatickej scéne mučenia. Modlitbu začala nádherne, no záver árie jej už tak nevyšiel. Herecky bola čosi tvárnejšia než jej mužskí kolegovia.

Javisková podoba skoro tridsaťročnej inscenácie Madama Butterfly (v jej štvrtej kompozičnej a takmer všade takto uvádzanej verzii) je komplexným dielom známeho Pier Luigi Samaritaniho, pôvodne scénografa a kostyméra a potom i režiséra, ktorého najväčšie úspechy sa viažu na inscenácie v La Scale a na Festivale dvoch svetov Giancarla Menottiho v Spolete. Hoci pre jeho divadelný rukopis je typický perfekcionistický dôraz na drobné detaily, v tejto inscenácii sa prejavil skôr ako minimalista. Okrem paravanu znázorňujúceho vonkajšiu (od druhého dejstva vnútornú) stenu japonského domčeka, ktorého steny sa v emotívne kulminačných momentoch (vstup Butterfly a jej čakanie za zvukov brumendo zboru a napokon v momente samovraždy hrdinky) rozostúpia, hlavným scénických prvkom bola obrovská vlniaca sa plachta zadného horizontu. V závere opery aj vďaka farebnosti kostýmu sa klátiaca sa postava protagonistky na jej pozadí vynímala ako padajúci motýľ. Divadelným mankom bola len opäť rutinná práca s hercami. Dobre hrajúci orchester vedený dirigentom Yvesom Abelom ma tentoraz oslnil o čosi menej než v Toske. Renomovanej Číňanka Hui He príliš nevyšla vstupná scéna, kde jej hlas znel unavene a hoci sa potom zlepšila, jej Cio-Cio-San mi pripadala málo exportná, vo výškach zapichované tóny musela väčšinou doladiť do správnej intonácie a jej spev by zniesol viacej emocionality vo výraze.Pinkerton Fabia Sartoriho s Pavarottiho postavou bol charakterizovaný pekným mäkkým spinto tenorom čosi svetlejšej farby a bezpečnou vysokou polohou, no v závere veľkého duetu ponechal pri vysokom „c“ sopranistku osamotenú a uchýlil sa k pôvodnému Pucciniho notovému zápisu. Najlepším dojmom pôsobil v duete so Scharplessom a dokompovanej árii Addio fiorito asil. Mladý Elia Fabbian bol spoľahlivým lyrickým Scharplessom a Jana Kurucová si za kvalitne zvládnutú Suzuki vyslúžila pri záverečnej klaňačke frenetický potlesk.

Pucciniho La rondine sa všeobecne považuje za najslabšie majstrovo dielo. Iného názoru bol len náš nebohý režisér Braňo Kriška, ktorý dielo obhajoval najprv vo svojej monografii o Puccinim a potom ho v deväťdesiatych rokoch minulého storočia preniesol na javisko v Banskej Bystrici v dosial jedinej slovenskej inscenácii. Osudy hlavnej hrdinky sa niekedy prirovnávajú k Verdiho Traviate, niektoré výjavy príp. citácie textu (osobitne druhé dejstvo, ale aj záverečné lúčenie milencov) k odtragizovanej Bohéme. Veď aj Rodolfo hovorí o Mimi ako o lastovičke vracajúcej sa do svojho hniezdočka. Berlínska Lastovička je údajne štvrtou opernou réžiou tenoristu Rolanda Villazóna a aj keď ju možno zaradiť skôr medzi tradičné réžie, vo viacerých aspektoch ide ďalej než len k realistickému aranžovaniu situácií. Vlastné javiskové skúsenosti režiséra ho vedú k práci s hercom, pričom zvlášť si dal záležať na akciách komickej dvojice Prunier-Lisette, ktorá je hybnou silou inscenácie vyvažujúcou sentimentálnu stránku príbehu. Nad rámec realizmu ide trojica zakuklených tanečníkov v bielom, ktorí zo statických pozícií prechádzajú k striedmym pantomimickým výjavom vždy vtedy, keď sa najviac riešia citové problémy protagonistky. Tá sa od kajúcej a po čistom cite bažiacej kurtizány nebadane posúva do pozície emancipovanej ženy, ktorá nie je stvorená pre manželskú idylu a radšej si zvolí „voľný let lastovičky“, čo je pre dnešného diváka pochopiteľnejšia motivácia než pôvodná, morálnymi dôvodmi motivovaná obeť protagonistky na spôsob Verdiho Violetty. Druhým prostriedkom vybočujúcim z rýdzo realistickej koncepcie bola scénografia Johannesa Leiackera, ktorého poznáme z jeho bratislavskej spolupráce s Petrom Konwitschnym. Platí to hlavne o zadnom horizonte či skôr zadnej opone, na ktorej je v prvom dejstve zobrazený veľký Tizianov portrét Urbínskej Venuše ako symbol lascívneho života Magdy.Potrét sa v druhom dejstve rozpadá na niekoľko torz vyjadrujúc hľadanie čistého citu. V treťom dejstvo však po ňom zostanú len prázdne obrysy azda symbolizujúce zmar lásky k Ruggerovi, ktorému pred odletom (rozchodom) Magda nasadí rovnakú masku, akú majú jej traja v tomto momente trpiaci pantomimickí a surrealisticky pôsobiaci súputníci.Zároveň režisér posunul celý príbeh o pár rokov dopredu z čias rozkvetu secesie do rokov očarenia sa charlestonom, takže výjav v parížskom kabarete – kaviarni naberá trocha zamerikanizovaný podtón a prítomnosť bizardných ľudských typov a sporo odetých tanečníc dodáva druhému dejstvu dekadentný nádych. V závere si réžia ešte neodpustila posledné vybočenie z popisného realizmu a odlietajúca lastovička – Magda sa zaradí uprostred neba na zadnom horizonte medzi svoje predchádzajúce voľnosti holdujúce kolegyne.

Dirigent Roberto Rizzi Brignoli pochopil, že aj partitúra je vedená v duchu lyricko-sentimentálnej komédie, takže viedol orchester k decentnému, zavše až komornému a hravosť akcentujúcemu prejavu bez väčších dramatických vzruchov. Ak je partitúra diela chudobná či málo pestrá na množstvom hudobných motívov, má zato istú rafinovanosť a pohráva sa s drobnými hudobnými detailmi, v ktorých talianski hudobní vedci nachádzajú (a nielen v hudbe ale i texte) niekedy až parodizujúce tendencie či citácie (z Gavaliera s ružou, Figarovej svadby a pod., kým postava Pruniera je údajne paródiou veľkého básnika Gabriela D´ Anunzia). Spevácky šlo o menej vydarenú inscenáciu. Ešte mladá Azerbardžanka Dinara Alieva je síce laureátkou medzinárodných súťaží (Callasovej a Domingovej Operalie), no zatiaľ spieva hlavne na javiskách bývalého ZSSR, v poslednom čase dokonca vo Viedni, Bruseli, Mníchove a Frankfurte (najviac Violettu, Mimi, Tatjanu a Donu Elviru). Jej hlas v stredoch nemá potrebnú pucciniovskú vrúcnosť a farebnosť, zato vo vysokej polohe sa cíti doma a dokáže tóny nasadzovať jemne a dlho ich podržať. Ruggera namiesto premierového Charlesa Castronova nahradil údajne nádejný Brazílčan Atalla Ayan (najviac spievajúci v Stuttgarde, ale v septembri by mal v La Scale spievať Nemorina pod Nello Santim a v roku 2013 už stvárnil Ruggera v Covent Garden), ktorý bol pre mňa veľkým sklamaním. Možno v inom repertoári (spieva aj Mozarta) by natoľko nevadilo, že jeho tón je absolútne bez lesku a bez potrebného pucciniovského sexapellu, no tu pôsobil jeho výkon viac než matne. Interpreti komickej dvojice (Álvaro Zambrano a Alexandra Hutton) boli o poznanie lepší herecky než spevácky.

Po inscenáciách v Banskej Bystrici, Janove a Prahe som bol zvedavý, či sa Pucciniho operný western dá inscenovať aj inak ako pietny dobový obraz Kalifornie v časoch zlatej horúčky. Ruská režisérka Vera Nemirova to dokázala. Pritom vôbec nešla proti zmyslu diela. Veď z dvoch základných hudobných tém, ktoré sa neustále vracajú v rôznych harmonických obmenách, je jedna venovaná nostalgickej túžbe po domove. Po prvý raz ju zanôti potulný spevák Jake Wallace, pričom v skutočnosti ide o skladateľov citát americkej indiánskej piesne s textom „čo robia moji starkí tam v diali, sú smutní, pretože ja sa nevrátim“. Puccini túto túžbu dal spievať americkým zlatokopom, ale v skutočnosti pod nimi myslel talianskych vysťahovalcov, ktorí po nástupe kapitalizmu v druhej polovici 19. storočia sa húfne uberali za prácou do Ameriky. Režisérka ich premenila na dnešných migrantov, ktorých po príchode do „zasľúbenej zeme“ kontroluje polícia, ktorí bývajú v unimo bunkách a ktorí znavení po práci tupo čumia do steny, čo divák mohol sledovať v prvom dejstve na obrazovke, na ktorej sa predtým ukazovali údaje o leteckých spojoch. Z westernového baru Polka sa stal karavan, v ktorom obsluhujú čašník Nick a Minnie, chatka protagonistky bola potom vnútrajšok onoho karavanu.V treťom dejstve scénograf Klaus Werner Noack nasadil vyslovene parodický tón a vytvoril scénu na spôsob detských leporel alebo bábkového divadla. V tom duchu je inscenovaný aj záver opery, keď Minnie s Dickom „odplávajú“ do diaľky na zdvižnom vozíku (žeriave), čo trefne v bulletine vyjadruje nadpis článku Utópia trvá len pokým hrá hudba, zatiaľ čo len zdanlivo happy-endové vyústenie príbehu naznačujú aj ďalšie štúdie v bulletine (Studená nová vlasť, Vlasť ako utópia). Škoda, že režisérka toho chcela povedať naraz priveľa. Inscenáciu ozvláštnila ešte aj výstupom indiánky (v inscenácii černošky) Wowkle pred oponou a záverečným nástupom Minnie z tretieho radu parteru divadla. Ironizujúci podtext sa objavuje v jemných náznakoch a rozbitie ilúzie a paradizujúci akcent podčiarkuje v závere aj premena dovtedy reálne pôsobiaceho maľovaného zadného horizontu na antiiluzívne fórum pre zbor.V aranžovaní už toľko noviniek nebolo. Spomeniem aspoň pokus o podpálenie benzínom poliateho zajatého banditu Castra z prvého a rozohranie partie pokeru na chrbte bezvládneho Dicka Johnsona v závere druhého dejstva. Skladateľova partitúra je významným krokom vpred pokiaľ ide orchestrálnu faktúru s novo pôsobiacou harmóniou a bohatou inštrumentáciou. Puccini však ani tu nezaprel sám seba ako melodicky invenčného skladateľa. Známy dirigent Giuseppe Sinopoli svojho času poznamenal, že hudba skôr než verizmus pripomína hudbu viedenskej dekadencie zo začiatku 20. storočia blízku secesii a bohato vyjadruje horkastý pocit straty čohosi vzácneho. Charakter partitúry výborne vystihol známy dirigent Carlo Rizzi. Volil skôr rýchle tempá a podčiarkol motivickú bohatosť krátkych hudobných myšlienok i zopár miest s rozvinutou širokou kantilénou. Škoda, že predstaviteľka Minnie Emily Magee majúca na najvýznamnejších javiskách skúsenosti tak s wagnerovskými postavami ako Toskou popri skvelej vysokej polohe a solídnych stredoch sa v hlbších polohách partu prezentovala čudesných tónom pripomínajúcim buď starú vyspievanú speváčku alebo naturálny detský tón. Hrdinom večera sa tak stal (napriek ohlásenej indispozícii) tenorista Aleksandrs Antonenko s kovovo znejúcim hlasom a perfektnou vysokou polohou (nádherne prednášajúci najmä známu Ch´ ella mi creda). Švédsky predstaviteľ šerifa John Lundgren by bol vhodnejší do nejakej Wagnerovej opery a hoci part Rancea je dosť drsný, predsa si žiada talianskejšiu farbu a väčší hlasový rozsah. Z množstva vedľajších postáv zaujal Seth Carico ako Sonora a Ronnita Miller ako Wowkle. Zbor (William Spaulding) podobne ako v druhom dejstve Lastovičky či v prvom dejstve Tosky znel výborne.

Štyri predstavenia v Deutsche Oper Berlin ma uspokojili. Kvalitná úroveň kolektívnych telies divadla, dobré obsadenie menších úloh, výkony medzinárodne ostrieľaných spevákov a koexistencia tradičnej a modernejšej réžie – to všetko som mohol sledovať v poslednom marcovom týždni. Z hľadiska vokálneho treba vziať na vedomie, že pucciniovské party si žiadajú hlavne farebnosť, expresivitu tónu a bezpečné spievanie vo vysokej polohe. Najmä to posledné zvládli všetci protagonisti prvotriedne, no sem tam ma prekvapili ich technické problémy či iné drobné nedostatky. Zároveň som si uvedomil, že aj napriek častým výhradám voči domácim slovenským inscenáciám, výkonnostný rozdiel medzi SND a svetom je o čosi menší, než som si pôvodne myslel.

Puccini-Wochen 2015

Giacomo Puccini:
Tosca
Hudobné naštudovanie a dirigent: Donald Runnicles
Réžia: Boleslaw Barlog
Scéna a kostýmy: Filippo Sanjust
Zbormajster: Thomas Richter
Zbormajster detského zboru: Christian Lindhorst
Orchester der Deutschen Oper Berlin
Kinderchor der Deutschen Oper Berlin
Chor der Deutschen Oper Berlin
Premiéra 13. apríla 1969 Deutsche Oper Berlin Berlín
(napísané z reprízy 25. 3. 2015)

Tosca – Martina Serafin
Mario Cavaradossi – Marco Berti
Scarpia – Roberto Frontali
Angelotti – Noel Bouley
Der Mesner – Seth Carico
Spoletta – Jörg Schörner
Sciarrone – Andrew Harris
Ein Schliesser – Thomas Lehman
***

Giacomo Puccini:
Madama Butterfly
Hudobné naštudovanie a dirigent: Yves Abel
Réžia, kostýmy, scéna: Pier Luigi Samaritani
Zbormajster: William Spaulding
Orchester der Deutschen Oper Berlin
Chor der Deutschen Oper Berlin
Premiéra 20. júna 1987 Deutsche Oper Berlin Berlín
(napísané z reprízy 26. 3. 2015)

Cio-Cio-San – Hui He
Suzuki – Jana Kurucová
Kate Pinkerton – Stephanie Lauricella
Benjamin Franklin Pinkerton – Fabio Sartori
Sharpless – Elia Fabbian
Goro – Gideon Poppe
Yamadori – Jörg Schörner
Onkel Bonze – Marko Mimica
Commissario Imperiale – Carlton Ford
L’Ufficiale del Registro – Thomas Lehman
La Madre di Cio-Cio-San – Martina Metzler-Champion
Cugina – Saskia Meusel
Zia – Keum-Shin Kwon-Carlson
***

Giacomo Puccini:
La rondine
Hudobné naštudovanie: Roberto Rizzi Brignoli
Réžia: Rolando Villazón
Scéna: Johannes Leiacker
Kostýmy: Brigitte Reiffenstuel
Svetla: Davy Cunningham
Zbormajster: William Spaulding
Choreografia: Silke Sense
Dramaturgia: Curt A. Roesler
Orchester der Deutschen Oper Berlin
Chor der Deutschen Oper Berlin
Opernballett der Deutschen Oper Berlin
Premiéra 8. marca 2015 Deutsche Oper Berlin Berlín
(napísané z reprízy 27. 3. 2015)

Magda – Dinara Alieva
Lisette – Alexandra Hutton
Ruggero – Atalla Ayan
Prunier – Álvaro Zambrano
Rambaldo – Stephen Bronk
Périchaud – Noel Bouley
Gobin – Sunnyboy Dladla
Crébillon – Thomas Lehman
Yvette – Siobhan Stagg
Bianca – Elbenita Kajtazi
Suzy – Stephanie Lauricella
Ein Haushofmeister – Carlton Ford
***

Giacomo Puccini:
Das Mädchen aus dem Goldenen Westen
(La Fanciulla del West)
Hudobné naštudovanie a dirigent: Carlo Rizzi
Réžia: Vera Nemirova
Scéna, kostýmy: Klaus Werner Noack
Zbormajster: William Spaulding
Orchester der Deutschen Oper Berlin
Chor der Deutschen Oper Berlin
Premiéra 27. marca 2004 Deutsche Oper Berlin Berlín
(napísané z reprízy 28. 3. 2015)

Minnie – Emily Magee
Jack Rance – John Lundgren
Dick Johnson – Aleksandrs Antonenko
Nick – Clemens Bieber
Ashby – Marcel Rosca
Sonora – Seth Carico
Trin – Paul Kaufmann
Sid – Davide Luciano
Jake Wallace – Markus Brück
Bello – Melih Tepretmez
Harry – Gideon Poppe
Joe – Jörg Schörner
Happy – Carlton Ford
Larkens – Thomas Lehman
Billy Jackrabbit – Michael Rapke
Wowkle – Ronnita Miller
José Castro – Andrew Harris
Ein Postillon – Matthew Newlin

www.deutscheoperberlin.de

Foto Bettina Stöss

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat