Wagner a Bellini na závěr sezony v Curychu

Wagner a Bellini uzavreli sezónu v Zürichu 

Posledný mesiac divadelnej sezóny, ktorá sa v Zürichu spravidla končí v polovici júla, patrí festivalu. Nejde o sviatky bezvýhradne operné, nemenia zásadne chod divadla, akurát do finále vstupujú najvýznamnejšie (Opernhaus, Kunsthalle, Tonhalle, Schauspielhaus) aj menšie miestne inštitúcie pod zjednotenou festivalovou hlavičkou. Tento rok s mottom „Peniaze, Moc, Láska – Shakespeare a iné sily“ (alebo iní silní, mocní?).

Do tematického rámca slávností zapadla posledná operná premiéra sezóny, belcantová dráma Vincenza Belliniho I Capuleti e i Montecchi. Dala bodku za nesmierne bohatým divadelným rokom, počas ktorého súbor zahral v blokovom usporiadaní dvadsaťosem titulov. Z nich bolo až deväť premiérových. Repertoárové spektrum pokrýva všetky obdobia od začiatkov opery po dnešok. Dramaturgia tohto divadla (tvorí ju päťčlenný tím) nachádza aj v svetovom meradle len máličko konkurentov. Opernhaus Zürich, napriek tomu, že sídli v meste s počtom obyvateľov nepresahujúcich Bratislavu, sa samozrejme s naším vedúcim divadlom porovnávať nedá v žiadnom ohľade. Pochopiteľne, ani mesto. Krásne a čisté, útulné a pracovité (prestavba námestia Bellevue fičala aj cez víkend neprerušene), liberálne a kozmopolitné. Ale aj drahé. Od hotelovej izby po zmrzlinu – za všetko zaplatíme hádam dvojnásobok ceny z iných západných metropol.

A teraz už k meritu veci. Počas uplynulého víkendu (presnejšie v časovom rámci dvadsiatich troch hodín) som navštívil dve posledné predstavenia sezóny. V septembri uvedená nová inscenácia Lohengrina od Richarda Wagnera sa vrátila v júlovom trojčlennom bloku a doznievala séria v júni naštudovaných Belliniho Capuletovcov a Montecchovcov. Bellini a Wagner. Zdanlivo pramálo spoločného. Aj keď zasa pravda to nie je bezo zvyšku. Ich životy sa síce čiastočne prekrývali (Wagner mal dvadsaťdva rokov keď zomrel vo veľmi mladom veku tridsiatich štyroch rokov Bellini), no ich tvorba nie. Napriek tomu, že kompozičné slohy a celková hudobná estetika oboch velikánov sú diametrálne odlišné, je známe, že Richard Wagner bol veľkým ctiteľom svojho sicílskeho kolegu. Vôbec sa tým ani vo svojich esejach netajil a sú svedectvá, že Belliniho árie si sám pospevoval. Uchvátila ho hlavne vokálna melodika majstra belcanta, ktorá sa na druhej strane značne líšila od Belliniho generačných druhov. Zjednodušene (parafrázujúc autora kníh o belcante Petra Berneho), ak Rossiniho tempom bolo allegro, tak u Belliniho zasa o andante cantabile. Belliniho melódie tečú v plynulom (žeby Wagnerovi blízkom práve tou podobnou „nekonečnosťou“?) legate a Rossinimu (čiastočne aj Donizettimu) blízka ornamentika uňho stráca virtuóznu dominantnosť. Medzi prvými uvedeniami Belliniho I Capuleti e i Montecchi a Wagnerovým Lohengrinom uplynulo len dvadsať rokov. Čo je oveľa menej než napríklad doba medzi premiérou Blúdiaceho Holanďana a Zlata Rýna. Sú to teda generační druhovia.

Zürišský Lohengrin vznikol ako koprodukcia s Viedenskou štátnou operou, kde mal premiéru v apríli 2014. Ide o naplnenie režijného zámeru súčasného intendanta zürišskej opery (predtým dlhodobo zaujímajúceho rovnaký post v berlínskej Komische Oper) Andreasa Homokiho a jeho scénografa – zároveň aj kostýmového výtvarníka – Wolfganga Gussmanna.Už pôvodná viedenská premiéra bola prijatá so značnými výhradami, navyše vtedy kvôli kontroverzii v otázke nepatrnému škrtu sa vzdal dirigentského postu Bertrand de Billy. S inscenovaním Lohengrina v minulosti, kým divadlá neopantala režisérska hegemónia, nebývali problémy. Ponímali ho ako starogermánsku povesť, so všetkým romantickým a hlboko nerealistickým, čo sa okolo rytiera na bielej labuti deje. Dnes je to úplne inak. Režiséri si lámu hlavy, akou myšlienkovou nadstavbou predlohu pretransformovať, aké inotaje (či politikum) do výkladu zasadiť a – mierne povedané – ako odchýliť pozornosť diváka od samotnej hudby. Dnes okrídlená veta „prima la musica…“ je takmer hriechom. Lohengrinovia 21. storočia, či ich zastrešujú mená ako Konwitschny, Neuenfels, Koski či teraz Homoki, zväčša polarizujú mienku. Vlastne, to je aj cieľ mnohých intendantov. Bučanie časti publika patrí k bontónu premiér vo veľkých operných domoch.

Andreas Homoki si našiel svoju vlastnú cestu. Celý dej sa odvíja za paralelnou revuálnou oponou s dvoma plamennými srdcami. „Es gibt ein Glück“ – ako túto myšlienku preložiť… Existuje šťastie? Režírovaná je aj predohra, ako dva výjavy z predhistórie (smútočný obrad po smrti Elsinho a Gottfriedovho otca, ako aj útek Elsy zo zamýšľanej svadby s Telramundom), potom sme už po celý čas v rovnakom, hnedými stenami olemovanom prostredí bavorského (tirolského?) hostinca. Samozrejme, žiadne Antverpy. Tomuto miestu a času zodpovedajú kostýmy – muži v krátkych kožených nohaviciach s „hosentraglami“ a ženy v šatách v štýle „dirndl“. Kľúčový problém pre všetkých režisérov (neraz aj v minulosti), ako rozlúsknuť „zázrak“, ako dostať na javisko loďku ťahanú bielu labuťou s Lohengrinom, vyriešil svojsky. Hračkársku repliku labute, ktorá sa objaví už v predohre, nádejne drží v rukách Elsa a v pravý čas, v zatienení extatickou akciou zboru, sa na zemi v bielej nočnej košieľke zjaví do klbka schúlený rytier.Telramund a Ortrud, aj napriek podivným kostýmom, meniacim ich na miestny sedliacky pár, sú nositeľmi dramatických akcií a najmä scény 2. dejstva (aj spolu s Elsou) sú psychologicky a vo vzťahoch hlboko prepracované. Andreas Homoki svoju podivnú a v zárodku silno kontroverznú koncepciu napĺňa do dôsledkov. S jeho názorom na predlohu nemusíme súhlasiť (vonkoncom nenadchla ani mňa), no že jej prispôsobuje celé uzavreté dejisko, portréty postáv i aranžmány masových scén, je nesporné. Režisér rád posiela spevákov na stoly (Ortud po nich behá odkopávajúc svadobné kytice), obraz znázorňujúci srdcia z opony, zavesený na stene hostinca, má tiež svoju symboliku.Zatiaľ čo pre Elsu je akousi modlou, pre Ortrud terčom nenávisti. Záver opery a odchod Lohengrina rieši inscenácia v intenciách jeho príchodu. Opäť sa dostáva k slovu rekvizita a plastová labuť vo vzopätých rukách nešťastnej Elsy (pri krytí zborom) dáva priestor pre zjavenie sa Gottfrieda. V rovnakej schúlenej podobe ako na začiatku opery Lohengrin. Neistým plazivým pohybom, obdarený prsteňom, rohom a mečom, vstáva nový brabantský vojvodca.Pod hudobné naštudovanie sa podpísala austrálska dirigentka Simone Young, oddávna veľká ctiteľka diela Richarda Wagnera. Súčasná intendantka hamburskej opery má za sebou niekoľko kompletných Ringov na popredných scénach. Pamätám si na jej začiatky vo Viedenskej štátnej opere spred vyše dvadsiatich rokov, už vtedy jej bola najbližšia nemecká opera. Simone Young sa rada opája veľkým zvukom, v tom jej wagnerovský orchester hrá do karty, modelovanie jemnejších odtieňov a „strieborné“ farby lohengrinovskej inštrumentácie nie sú práve jej šálkou kávy. Preto strhujúcejšie vyznela predohra k tretiemu než prvému dejstvu. Aby dosiahla ešte opulentnejší „stereo“ zvuk, umiestnila trubačov do bočných lóží a využila pre inštrumentalistov aj obojstranné vchodové dvere pred priestorom pre orchester (o jame nehovorím, keďže hudobníci nie sú v hĺbke a nie sú ani krytí). Napriek preferencii veľkého zvuku a potrebe objemných dramatických hlasov aj v tomto „romantickom“ titule, malo jej naštudovanie množstvo pôsobivých a detailne vypointovaných miest. Výborne disponovaná Philharmonia Zürich a posilnený zbor tamojšej opery boli dirigentke plne v službách.

V sólistickom obsadení dominovali obe ženské predstaviteľky. Tvrdím to aj napriek tomu, že titulnú postavu stvárnil (síce v dôsledku zranenia s ortézou na nohe, čo pred oponou vysvetlil a zároveň ospravedlnil zmenu v obsadení Heinricha člen vedenia divadla) Klaus Florian Vogt, považovaný za prominentného interpreta roly. Je to určite otázka preferencií v estetike spevu, no cez prizmu tej mojej (ľutujem ale musím byť osobný, o to väčšmi, že si pamätám veľkých, dramatických Lohengrinov), ide o tenoristu s nepríjemne ostrou a svetlou farbou hlasu, spievajúceho výšky na doraz a piana nepoeticky, v uzučkom volumene. V spoločných scénach s Elsou, znel popri Vogtovi hlas Juhoafričanky Elzy van der Heever ako balzam. Konečne raz dramatická interpretka roly, s objemným, vrúcnym timbrom, ktorej azda len trocha chýbala väčšia dôslednosť v artikulácii.Ostrý profil Ortrud vykresala svojím skalopevným mezzosopránom Petra Lang. Krkolomný part zvládla s technickou istotou v celom tónovom rozsahu, od plných sopránových výšok po temné, farebné hĺbky. Navyše nemčina je jej materinským jazykom, takže všetky nuansy výslovnosti a z nej plynúceho výrazu naplnila bezo zvyšku. Martin Gantner (Telramund) ma spočiatku iritoval tenorovou farbou svojho barytónu, ktorý však napodiv znel vyrovnane v registroch, zdolával aj hlbokú polohu, mal objem a prieraznosť. Len farba je veľmi svetlá. Počnúc druhým dejstvom Gantnerovo silné výrazové nasadenie prebilo manko v timbri. Zaskakujúci Günther Groissböck (Heinrich der Vogler) rolu naštudoval už pre Viedeň, nemal teda problém narýchlo vhupnúť do Homokiho koncepcie. Väčšmi však musel sledovať Youngovej taktovku (jej gestá sú však neprehliadnuteľné) a podal solídny výkon najmä v strednej a hlbokej polohe. S výškami má však zreteľné problémy (to sa ukázalo už vo viedenskej Rusalke), spieva ich s tlakom a nemajú plnohodnotnú farbu. Prekvapujúco slabým, v jednostrannom forte spievajúcim Kráľovským hlásateľom bol Michael Kraus.

Hodnotenie autora recenzie: 70 %
***

Belliniho I Capuleti e i Montecchi boli na programe v nedeľu popoludní a – tak ako každé predstavenie – predchádzal ich 45 minút pred začiatkom obsažný dramaturgický úvod. Tamojšie publikum nasáva belcantovú operu pravidelne a vo veľmi širokom rozptyle. V práve skončenej sezóne z pera veľkého predverdiovského trojlístka zaznelo šesť titulov, v budúcej sezóne ich bude päť. Vrátane Rossiniho Cesty do Remeša, kde sa očakáva debut nášho mladého Pavla Kubáňa, či Belliniho Puritánov s Juanom Diegom Flórezom. Vincenzo Bellini má v dramaturgii zürišskej opery pevné miesto, v súčasnosti je v ponuke okrem Capuletovcov aj Norma, nedávno to bola Cudzinka, v budúcej prídu noví Puritáni, ja si spomínam z dávnejších čias na Piráta. Momentálne je iniciátorom oživovania Belliniho titulov generálny hudobný riaditeľ divadla Fabio Luisi.Režisérom novej inscenácie je Christof Loy, v súčasnosti jeden z najvyťaženejších umelcov, neplávajúcich nikdy po povrchu predlohy. Zakaždým čo som jeho prácu videl, nadobudol som presvedčenie, že hľadá vnútorné motívy a súvislosti. Presne to sa stalo aj na zürišskej opernej pôde, kde našiel originálny výkladový kľúč k netradičnému spracovaniu shakespearovskej témy. Ako priznáva, dráždilo ho hlavne to, aká vzdialená je verzia Belliniho a libretistu Felice Romaniho od Shakespeara. Vychádza totiž z iných, talianskych prameňov a nájdeme v nej len posledný úsek zo života veronských milencov. Nič o vzniku lásky, o pouličných bitkách znepriatelených klanov, žiadna balkónová scéna, ples, tajný sobáš. To u Belliniho nenájdeme. Christof Loy oživuje posledných 24 hodín života Romea a Giulietty. Etapu, ktorá z dejového hľadiska je síce kľúčová, no na časové rozpätie dvoch a trištvrte hodín nie priveľmi akčná. Prevládajú v nej skôr rozhovory o úteku a navyše v hudobných  číslach dominujú pomalé elegické melódie. Pozor, ale melódie (ak sú náležite interpretované) silno emotívne a dojímavé.Christof Loy so scénografom a kostýmovým výtvarníkom v jednej osobe Christianom Schmidtom sa rozhodli čeliť špecifickej predlohe istým posunom dejovej osnovy. Ten spočíval v jej obohatení o novú líniu, predpokladajúcu dôvod Giuliettinej váhavosti konania v jej osobnom životopise. Úžasne vymyslená scéna, ktorá na točni otvára celý rad výsekov z interiéru Capelliovho domu, už počas predohry poukazuje na Júliine detstvo a jej možné zneužitie vlastným otcom. Je to len režijný náznak, žiaden ostrý zásah do libreta, skôr akési čítanie medzi riadkami, možno s prebujnenou fantáziou. Ale zaúčinkovalo. Javisko sa počas celej opery mení, otáčaním nazrieme v modernom, stroho až desivo zariadenom byte do spálne, pracovne, kúpeľne, prijímacích priestorov.Z každého kúta číha desivá tieseň, ba smrť. Navyše, Loy pridal nemú postavu Sprievodcu (výborný Gieorgij Puchalski), akéhosi anjela smrti, či osudu, ktorý všadeprítomný pozoruje, asistuje, dotláča udalosti do konca. Koncepciou komornej rodinnej drámy, zdynamizovanej rotujúcou scénickou konštrukciou, sa Loy vyhol akejkoľvek možnej zdĺhavosti. O to väčšmi, že profily postáv (najmä dvoch ústredných) vymodeloval s obrovskou dávkou emotívnosti. Napriek tomu, že hudba a dej k pátosu zvádzajú, protagonistky hrali v štýle moderného divadla.

Fabio Luisi veľmi konzekventne dokázal, že Belliniho orchester má silnú vnútornú dramaturgiu. Akékoľvek jej ignorovanie, či nekompetentné spevácke obsadenie, by priviedlo túto operu k nudnosti. Luisi vie navlas presne vystihnúť tempá, ich nepatrné, ale citeľné zmeny, podobne aj záchvevy v agogike a dynamike. Jeho senzibilita k modelovaniu situácií, árií a duet v ich melodickom a harmonickom oblúku, je prosto to, čo  spontánne a zároveň vedome vyčíta (vycíti, precíti) z partitúry. Luisiho hudobné naštudovanie Capultov a Motecchovcov považujem jednoducho za dokonalé.

V opere vystupuje päť postáv, z nich ťažisko stojí na dvoch. Na jednej zaručenej hviezde obsadenie stálo, ďalšia sa objavila celkom nečakane. Tou istotou bola americká mezzosopranistka Joyce DiDonato, ktorá v nohavičkovej postave Romea rozihrala celú paletu svojho technického a výrazového majstrovstva. Elegantné frázy, plynulé prechody medzi polohami (jej hĺbky majú mezzosopránovú farbu), v cabalette La tremenda ultrice spada aj koloratúrna virtuozita, radia Joyce DiDonato medzi najkvalitnejšie interpretky belcantovej literatúry. Popri nej sa na javisku zjavil priam ukrajinský zázrak. Len 24-ročná absolventka kyjevskej Hudobnej akadémie a novopečená sólistka moskovského Veľkého divadla Oľga Kulchynska ako Giulietta priam šokovala. Nielen krásou kovového, v stredoch tmavšieho a nosnosťou tónu takmer už mladodramatického sopránu, ale aj neuveriteľnou znalosťou fines belcantovej technicky a interpretácie.Nielenže nebol cítiť ruský prízvuk (bolesť väčšiny spevákov z azbukovej zóny), ale jej slohové poňatie, tieňovanie dynamiky, výrazové nuansy a emocionalita radia Kulchynskú medzi najväčšie talenty, aké sa v ostatných rokoch objavili. Napokon, je čerstvou víťazkou prestížnej barcelonskej Speváckej súťaže Francesca Viňasa.

Veľmi dobrý dojem zanechal v síce kratšom, no exponovanom parte Tebalda domáci tenorista Benjamin Bernheim. Vrúcne sfarbený, kovovo lesklý a technicky istý hlas skrýva veľký potenciál už aj v talianskom odbore. Ďalšie dve postavy spievali Moldavčan Alexei Botnarciuc (Cappelio) a Talian Roberto Lorenzi (Lorenzo), prvý trocha neuhladeným basom, druhému zasa chýba trocha viac kovového lesku.Prijatia oboch navštívených predstavení v letnom Zürichu boli veľmi prieznivé, nerátal som počet opôn, no bolo ich nezvyklo veľa. Po Bellinim – čo v zahraničí vonkoncom nie je zvyk – aj s polovičným standing ovation.

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Richard Wagner:
Lohengrin
Hudobné naštudovanie a dirigent: Simone Young
Réžia: Andreas Homoki
Scéna a kostýmy: Wolfgang Gussmann
Svetla: Franck Evin
Sbormajstr: Jürg Hämmerli
Dramaturgia: Werner Hintze
Philharmonia Zürich
Chor der Oper Zürich
(koprodukcia Opernhaus Zürich / Wiener Staatsoper)
Premiéra 21. septembra 2014 Opernhaus Zürich
(napísané z reprízy 11. 7. 2015)

Heinrich der Vogler – Günther Groissböck
Lohengrin – Klaus Florian Vogt
Elsa von Brabant – Elza van den Heever
Friedrich von Telramund – Martin Gantner
Ortrud – Petra Lang
Der Heerrufer des Königs – Michael Kraus
Vier brabantische Edle – Iain Milne, Spencer Lang, Bastian Thomas Kohl, Roberto Lorenzi
Vier Edelknaben – laire Singher, Stefanie Sembritzki, Barbara Hahn, Anja Dorfmüller
***

Vincenzo Bellini:
I Capuleti e i Montecchi
Hudobné naštudovanie: Fabio Luisi
Réžia: Christof Loy
Scéna a kostýmy: Christian Schmidt
Svetla: Franck Evin
Sbormajstr: Jürg Hämmerli
Choreografia: Thomas Wilhelm
Dramaturgia: Kathrin Brunner
Solo-Klarinette: Robert Pickup
Philharmonia Zürich
Chor der Oper Zürich
Premiéra 21. júna 2014 Opernhaus Zürich
(napísané z reprízy 12. 7. 2015)

Capellio – Alexei Botnarciuc
Giulietta – Olga Kulchynska
Romeo – Joyce DiDonato
Tebaldo – Benjamin Bernheim
Lorenzo – Roberto Lorenzi
Der Begleiter – Gieorgij Puchalski

www.opernhaus.ch

Foto Opernhaus Zürich