Baletní panorama Pavla Juráše (147)

Tentoraz:

• „V každom divadle sa odohráva dráma“ – Andrea Laššáková zo Slovenska až do Petrohradu
• Úspechy českých tanečníkov vo fínskej rozprávke
• Čo sleduje Andrea Laššáková?

Zo Slovenska až do Petrohradu
Dnes sa po Európe vydáme na východ, do Ruska, i keď Petrohrad je stále považovaný za európske mesto. Práve tam sa totiž presťahovala mladá sympatická slovenská balerína Andrea Laššáková. Vymenila luxusný život v Helsinkách vo Fínskom národnom balete za rehoľný život v Mikhailovskom divadle. Stodvadsaťčlenný súbor trénuje každý deň od jedenástej až do dvadsiatej. Dámy každý tréning robia na špičkách.

Býva na ubytovni za rohom divadla medzi slávnymi chrámami: Kazanskou katedrálou, ktorá je unikátom v pravoslávnej architektúre, a chrámom Spasiteľa na krvi (Собо́р Воскресе́ния Христо́ва на Крови́, Храм Спа́са-на-Крови́). Ten stojí na pamätnom mieste, kde pučisti spáchali vražedný atentát na Alexandra II. Kazanská katedrála bola zase dlhé roky sprofanovaná a premenená na múzeum dejín ateizmu, aby stopäťdesiattisíc exponátov potvrdilo Marxov výrok, že náboženstvo je ópiom ľudstva. Prečo vymenila pohodlie a radikálne zmenila svoj život? Ako inak, pre lásku k baletu, k najčistejšiemu tancu. Vystupuje na scéne cárskeho divadla, kde pred ňou stáli Matilda Feliksovna Kšesinska, Fjodor Šaljapin, George Balanchine a súbor Sarah Bernhardtovej, režíroval v ňom Mejerchoľd. V hľadisku tlieskali Puškin, Tolstoj či Čajkovskij.

Pred divadlom na slávnom Námestí umení s Puškinovou sochou sa stretávala elita mesta. Rossiho geniálna klasicistická architektonická záhrada a okolo Ploščaď Iskusstv, Michailovské záhrady a palác, filharmónia, samé dôstojné budovy píšuce históriu nie mesta, ale sveta. Tam Čajkovskij pred smrťou dirigoval Patetickú, tam hudobníci na pokraji smrti hrali zbedačenému mestu Leningradskú symfóniu. Bohatá veľkopanská výzdoba budovy prečkala aj obliehanie Leningradu. Na tejto scéne si odtancovala Isadora Duncan ruský debut, tu kritik Pravdy zhliadol a zničil Katarínu Izmajlovnu. Tu Mejerchoľd inscenoval Pikovú dámu a tu sa konala svetová premiéra Prokofievovej opery Vojna a mier. Za rohom sa skrýval kabaret Zatúlaný pes, kde sa schádzala Anna Achmatova s futuristami. Múzeum stráži diela Rubleva, Repina, Surikova, Levitana, Vodkina, Kandinského, samozrejme majstrov spätých s baletom: Benoisa, Baksta, Golovina, Roericha. Ešte aj dnes na tichom námestí môže pútnik obdivovať pamätné stromy, o ktorých dejepisci dumajú, prečo v dobe smrteľnej agónie mesta žiadny obyvateľ nezoťal jediný strom, aby si mohol zakúriť, a radšej pálil nábytok, keď Hitlerova armáda držala mesto v zimnom zovretí. Môže sa niekto diviť, že ktosi chce vystupovať a pracovať v takomto meste historických priesečníkov a zhmotnených dejín?

Mikhailovské divadlo, to je pojem. Čo vás napadlo prvýkrát, keď ste pred ním stáli a dívali sa na vstup pre umelcov?

Boli to zmiešané pocity. (smiech) Pamätám si, že som bola strašne nervózna, ale na druhej strane strašne zvedavá, lebo som nevedela, čo presne ma vnútri čaká.

Má vaša mladá, odvážna generácia, ktorá je zvyknutá na svet, cudzinu a konkurenciu, ešte trému?

Určite áno, ale tým, že hráme toľko predstavení, tak aj tá tréma mizne veľmi rýchlo. Skúšame aj veľa na javisku, čo je podľa mňa veľmi potrebné, aby si tanečník zvykol na javisko, pretože ten pocit je úplne iný ako na sále, aj tým, že javisko u nás je ešte šikmejšie ako na sále. Ale malá tréma tam vždy je… A všeobecne k otázke, že som odišla, to bola aj dilema, obávala som sa, lebo som nevedela, do čoho idem. Vo Fínsku som mala bývalého spolužiaka a ľudí z Čiech, ale myslím, že už som si na to zvykla.

Je pravda, že ste konkurz do divadla robili úplne sama, zatiaľ čo bol súbor na turné?

Áno, je to pravda. Mikhail Messerer (riaditeľ Mikhailovského divadla) dával tréningy v Helsinkách a mňa pozval, aby som prišla na tréning do Petrohradu. No až deň pred som zistila, že celý súbor je na turné. (smiech) Musím povedať, že to bolo veľmi náročné, a som rada, že už je to za mnou…

To je zaujímavé… jediná na konkurze? Uh! (smiech)

Messerer pracuje aj v Európe, bolo to ku koncu sezóny, dával tréningy aj u nás a ja som ho nepoznala predtým, a aj môj bývalý riaditeľ mi hovoril, že tam mám ísť, že má dobré kombinácie, a potom si ma všimol, rozprávali sme sa, a ja som mala jednu ruskú profesorku v junior company a ona sa s ním poznala. A on jej navrhol, či by som nechcela prísť k nim, že sa mám ozvať. Dlho som uvažovala a nevedela som, čo mám robiť. V polovici leta som sa rozhodla, že sa ozvem, že by som to mohla skúsiť. Len mi povedal, že všetko platí, ale že by ma chcel ešte vidieť. Tak som si to zariadila. Hovoril mi, že prídem na jeden deň, že budem robiť tréning so súborom. Bol milý, ja som išla sama a predtým som v Rusku nebola a nevedela som rozprávať. Ale on sa o všetko postaral, o odvoz, ubytovanie. A večer mi prišiel ešte e-mail, že musel dať náhradné voľno súboru, že tam budem sama. Tak som ráno došla a to bol des, pretože bola zima aj vonku aj v sále. Poslal ma rozohriať sa a že príde za pätnásť minút. Myslela som, že budeme robiť normálne tréning. Žrď, voľnosť, potom skoky. A on došiel, hneď ma požiadal, aby som si dala špičky, nerobili sme tyč a hneď mi naložil kombinácie. Strašne dlho to trvalo, ja som sa cítila hrozne, myslela som, že v živote žiadnu zmluvu sem nedostanem. Potom sme sa rozprávali, že určite chce, aby som prišla, že mám čas na rozmyslenie, kedykoľvek budem chcieť nastúpiť. A to bola ďalšia dilema, či ukončiť sezónu, ako to poviem vo Fínsku, či až na konci sezóny, či skôr. Potom som sa po dvoch troch mesiacoch rozhodla, že nastúpim od polovice sezóny. Vo Fínsku bola dráma, ale nakoniec to všetko prešlo.

A akú zmluvu ste teda dostali, že vás to presvedčilo?

Dostala som hneď sólistku, ale záleží to od toho, na čo človek má. Netancuje roly podľa zmluvy či postavenia. Záleží na výsledku. Sú tu aj politické dôvody, že niekto tancuje viac, lebo je starší, s niekým sa pozná.

Predtým vo Fínsku bolo mnoho Čechov a Slovákov, je to zvláštny súbor z tohto pohľadu. Vy idete smerom na východ. Pritom dnes všetci Rusko hodne nenávidia. Čo to?

Tak ja som odišla najmä kvôli tomu, že to bol vždy môj sen, tancovať v Rusku. Je tu skvelé, ako si držia klasický repertoár, a aj to bol ďalší dôvod, prečo som sa takto rozhodla. Ale Fínsko ostane vždy pre mňa srdcovkou, pretože som tam spoznala skvelých ľudí, a vždy sa tam rada vrátim na návštevu, keď mám čas.

Nebojíte sa sama v Petrohrade?

Absolútne nie. (smiech) Som zvyknutá starať sa o seba sama. A myslím, že každý potrebuje chvíľku, kedy potrebuje byť sám. Ja si myslím, že ľudia sú podobní ako vo Fínsku. Zo začiatku sú chladní a dlho som si zvykala, že nie sú hneď priateľskí. Tým, že nie som Ruska a v súbore nie je mnoho ľudí zo zahraničia, tak to bolo ťažké aj pre nich ma prijať, lebo som moc nerozprávala a aj som sa bála. A teraz vidia, že ja som v pohode a chcem komunikovať. Takže myslím, že to chce čas sa usadiť. Cítim sa bezpečne.

Nepoškodili ste si aj finančne? Bývate na ubytovni, nie je to taký krok späť, čo sa týka životného štýlu a pohodlia?

Viete, keby to bolo o peniazoch, nikdy by som neodišla z Fínska. Určite to je finančne úplne odlišné. Ale ja si vážim túto ponuku, ktorú som dostala, a som šťastná, že mám možnosť tancovať.

Bývanie na ubytovni. (smiech) Tak najviac vďačím mojím rodičom, ktorí ma dali na internát, keď som mala čerstvých desať rokov. Takže nebol to tu pre mňa nejaký šok. Samozrejme, že je to iné, keďže som bývala sama v byte skoro štyri roky, ale na všetko sa dá zvyknúť. (smiech)

Aká je u vás nálada po tých hrozných, vlastne smutných škandáloch v Moskve, ale aj v Petrohrade na akadémii, atď.? Hrozí podobný krutý konkurenčný boj aj v Mikhailovskom divadle? Nemáte strach?

Tak ja si myslím, že v každom divadle sa odohráva nejaká dráma alebo škandál, atď. Ja sa snažím držať odstup od týchto vecí, samozrejme, že sa dozvedám nejaké informácie, aj keď nechcem. Ale pokiaľ človek ostane sám sebou a robí si robotu naplno, nemá čas zaoberať sa klebetami. Strach nemám, pretože čo má prísť, príde, a keď to príde, potom to budem riešiť. Snažím sa myslieť pozitívne. (smiech) Počula som aj o Moskve, že dievčatá, keď sa s niekým vyspali alebo to zaplatili, tancovali viac, viem to od kamarátov. Je to ale všade tak. Potom to ale vidieť na javisku, kto si to zaslúžil, a kto nie. Ja som sa dlho pripravovala na Rusko, lebo vo Fínsku sú tiež ruskí tanečníci, a polovica bola fajn a druhá polovica nie. A bála som sa reakcií dievčat, lebo môžu byť zákerné. A tie prvé dva týždne boli hrozné, lebo brutálne na mňa zazerali, akoby ma šli prepichnúť. Ale nič zlé nepovedali, len boli odmerané, až to bolo nepríjemné. Aj ma to zaskočilo. Na jednej strane to chápem, lebo zo zahraničných ľudí je tu len jeden Američan a inak Ukrajina, Bielorusko a jedna napoly Američanka – napoly Ruska a len túto sezónu došla ešte jedna Švédka, Slovinka a ďalšia napoly Američanka – napoly Ruska. Oni majú svoje skupinky. Ja si to nevšímam.

Máte svoju skupinku? (smiech)

My sme tu tá zahraničná skupinka. (smiech) Bývame aj na jednom poschodí. Ale bavíme sa normálne. Niekedy je to aj lepšie, mať trochu odstup.

V súbore máte na rozdiel od západných divadiel hodne predstavení. Cítite to ako výhodu? Je tanečník v lepšej kondícii?

Určite áno. Niekedy mám pocit, že je toho až moc, ale keď už stojím na javisku, tak mám v sebe toľko adrenalínu, že aj zabudnem, že som unavená alebo že ma niečo bolí.

Dalo by sa povedať, že teraz tancujete hrozne nevďačné role: Kráľovnú Dryád, sólový tieň v Bajadére, samé hrozné veci, kde máte jedinú variáciu, ktorá vás môže vyniesť k triumfu, a v trochu nedobrej konštelácii vás potopiť. Cítite taký tlak?

Tak ako sa to vezme. Myslím si, že tanečník by mal byť vždy maximálne pripravený. Pre mňa to nie sú nevďačné role, ja som rada za každú príležitosť. (úsmev) Je to samozrejme taký risk, keď tancujem napr. jednu variáciu, ale tým viac si to snažím užiť a dať divákom najviac, ako môžem. Je to taký proces. Niekedy mám pocit, že to bude trvať večnosť, ale ja mám pevné nervy. (smiech)

Máte vysnenú rolu? Či choreografa?

Tak toho je viac. (smiech) Určite by som si chcela zatancovať v balete Onegin (od Johna Cranka) rolu Tatiany. Milujem tento balet, hudbu, príbeh. Samozrejme tiež Labutie jazero, Spiaca krásavica, Giselle veľmi! A taktiež aj In the Middle Somewhat Elevated (William Forsythe). Ale teraz je veľa nových choreografov so skvelými choreografiami a skvelými nápadmi. Takže ten výber je určite širší, no momentálne si chcem odtancovať klasický repertoár, čo hráme v divadle, a uvidím časom, ako sa to vyvinie. (smiech) Mám aj nevýhodu, že som vysoká a potrebujem vysokého partnera.

A čo máte teraz obľúbené?

Teraz mám najobľúbenejšiu kráľovnú Dryád. V Quijotovi ešte variáciu v 3. dejstve v Grand pas de deux. A momentálne mám takú novinku, že si začnem pripravovať Myrthu. To sú momentálne také roly. Veľké labute, sólo mazúrka a 4. dejstvo v Jazere.

A ako domáci spomínajú na Nacha Duata?

Jeho balety sa stále hrajú. Ale počula som, že boli konflikty. Ale ja som v nich nerobila. Ale myslím, že ľudia ho mali celkom radi. Ja som ho už nespoznala. Jeho moderné balety sa mi páčia, ale učiť sa z DVD Spiacu krásavicu, to radšej nie. Takže keď sa hrajú jeho predstavenia, môžem sa ukľudniť. (smiech)

Pozorujete na sebe technické zlepšenie?

Áno. Myslím, že áno. Cítim sa silnejšia. Keď som prišla, riaditeľ mi povedal, že si musím zlepšiť skok. Takže mi dávali veci, kde sa hodne skáče. Takže na tom pracujem, aby som sa vylepšila. Pracujem aj so svojou profesorkou a tá ma vždy dá do laty. To bola výhra. Tatiana Legat. Taká typická ruská škola, človek si na ňu musí zvyknúť, ale ja som si našla k nej cestu a mám ju rada. Jej „hlášky“: A toto čo je, to nie je ruská škola, celá si vykrivená a podobne. Má svoj štýl. Nemôžem piť na skúške, na konci variácie musím stáť v póze aspoň štyri sekundy, vždy vyskúšať aj poklonu. A keď sme robili kráľovnú Dryád, poprosila som kolegu, aby mi natočil skúšku. Myslela som, že to prejdeme a tak. A ja som to tancovala aspoň štyridsaťkrát aj s entrée. Mala som pocit, že už to nemôžem spraviť ani raz, a potom to spravím ešte desaťkrát.

Na váš vek ste ušli dosť náročnú a dlhú cestu. Ako sa dievčina z Dolného Kubína na Orave dostane na tanečné konzervatórium a potom hneď do SND ako demisólistka?

(smiech) Tak ja som si nikdy nemyslela, že moje povolanie bude baletka. No ako som prišla na konzervatórium, začalo ma to baviť, a myslím, že som sa v tom totálne našla. Samozrejme, že najviac vďačím svojim rodičom, ktorí mi vnukli tento nápad, a svojim profesorkám Kláre Škodovej a Karin Alaverdijan, ktoré zo mňa vysekali, čo sa dalo, a to si neskutočne vážim. Potom som dlho uvažovala, kam by som nastúpila po škole, ale nakoniec som sa rozhodla pre Slovenské národné divadlo. Tak som mala iba sedemnásť rokov, keď som podpísala zmluvu, takže si myslím, že to bol dobrý štart, keďže Bratislava bola ako môj druhý domov. V divadle som ostala dva roky a potom som odišla do Fínska.

Nejako ste zasklili trochu to detstvo v tom Dolnom Kubíne. (smiech)

Väčšinou som bola s maminou doma a neposedná, ale nemala som na nič trpezlivosť. Aj som chodila do krúžku na tanečnú. Ale nebolo to ako balet. Balet by ma v živote nenapadol. Moja starká a rodičia našli v novinách skúšky na Tanečné konzervatórium v Bratislave, tak sa ma opýtali, či to nechcem skúsiť. Ja som povedala, že mi to je jedno. Bola som aj nahnevaná, lebo sa mi to nepáčilo. A keď ma prijali, vôbec som nebola s tým stotožnená. Celkom to trvalo, kým sa to dostavilo. Nikdy nezabudnem, keď bol balet v televízii a otec ma volal a hovoril: „Pozri, toto budeš robiť.“ A ja som vypla telku a povedala som: „Nikdy!“ Potom som sa skamarátila s babami, a aj keď sme mali len desať rokov, tak sme sa nejako do toho dostali, a už si neviem predstaviť nič iné.

Čo by ste boli schopná obetovať, nie kariére, ale jednoducho tancu a baletu?

Tak ja balet neberiem ako obetu. Je to práca, a ak človek chce, tak vždy dokáže nájsť ten správny balans medzi prácou a osobným životom. Ja to beriem ako nádherne povolanie, s ktorým sa nestretnete len tak každý deň. A moja rodina vždy stojí pri mne a neskutočne ma podporujú, takže to si strašne vážim, pretože rodina a priatelia sú to najdôležitejšie v živote!!!

V Mikhailovskom ste krátko, ešte ani kalendárny rok. Aké máte pocity po tejto – nazvime to skúšobnej – dobe?

Tak poviem vám, že som sa už nevedela dočkať prázdnin!!! Bolo to šialené. (smiech) Ale myslím, že začiatky sú všade náročné. Najmä po psychickej stránke, pretože tu je úplne iná mentalita, iný systém práce. Po fyzickej ani nehovorím. Nechcem ani zrátať, koľko sme odohrali predstavení, haha… Ale bol to skvelý polrok, pretože som sa toho veľa naučila.

Viete už, čo vás čaká v tejto sezóne?

Mali sme premiéru Korzára dva týždne po začatí sezóny, do toho Labutie jazero. Prvý mesiac bol veľmi náročný, pretože sme hrali štrnásť Korzárov a päť Labutích, takže sme makali ako stroje. (haha) A všetko ostatné sa uvidí počas sezóny. (smiech) Potom ideme do Japonska na Nový rok, takže sa nedostanem na sviatky ani domov, najskôr asi až v júli. Na budúci polrok ešte program nemáme.

V našich divadlách, tam kde sú opera a balet spolu, balet je chudáčik posledný. Ako je to v Petrohrade, vo vašom divadle? Cítite ako baletná umelkyňa synergiu, rovnováhu s úctou a pozornosťou, ktorá sa dáva opernému ansámblu?

Tak v Rusku je balet na prvom mieste a myslím si, že vždy aj bude. Všetci si vážia baletných umelcov, ale taktiež aj operných. Myslím, že je to vyrovnané.

Máte už nejakého ctiteľa? (smiech)

Sú ľudia, čo mi napíšu na internete, aká som bola. Tak to poteší. Čo je tu ešte špeciálne, je internetové fórum, ľudia, ktorí idú na predstavenie, to tam potom komentujú. Ja som si to pozrela len párkrát, lebo niekedy to nie sú pekné veci.

U vás hosťujú zaujímavé osobnosti. Stretli ste už Osipovu, Vasilieva, Semionovu, Vogela?

Áno, stretla. (smiech) Je to skvelé, vidieť ich naživo, ako pracujú, a myslím si, že sú motiváciou aj pre ostatných tanečníkov. Vasiliev je tu stále. Robil mnoho predstavení. On je super, je vtipálek. Na javisku si fajčí elektronickú cigaretu. Robí si srandu. Minule zaspal na skúšku, došiel desať minút pred a aj tak podal brutálny výkon. Polina tu bola, Vogel hosťoval v Giselle a ten je veľmi milý. Tak sme šli s ním aj na večeru.

Takže Andrea medzi baletom, osobným životom, novým životom v legendárnom meste… Fascinujúcom meste. To by chcelo na záver niečo mimoriadne. (smiech)

Chodíme do jednej katedrály, to je také moje miesto. Kazanská katedrála, tam mám pocit, že môžem vypnúť, zapálim tam sviečky. Pomodlím sa. Za rodinu. Pretože s nimi vôbec nemôžem byť. Aj za tých ľudí, čo sú osamelí. Záleží od situácie. Vnútorne ma to upokojí. Lebo je to strašný stres, v kuse musím na niečo myslieť a stále som taká nesvoja. Vždy, kde sa cítim smutne, tak tam idem a tam nájdem pokoj. A mám pocit, že všetko môžem zvládnuť.

Ďakujem slečne Laššákovej za jej fotodeník. Požiadal som ju, aby pre čitateľov sama alebo za asistencie kolegov nafotila svoj terajší svet.

Aktuality
Dnes to akurát vyšlo tak, že sa vo fotogalérii pripomenie aj bývalý súbor dnešného hosťa. Fínsky národný balet v Helsinkách má už po premiére Malej morskej víly v choreografii šéfa Kennetha Greva. K tradičným českým oporám v súbore, ako Michal Krčmář, pribudla v titulnej postave Lucia Rákosníková, ktorej kariéra rastie, a rolu Cudzej kňažnej dostala Rebecca King, ktorá sa v bývalom angažmán v Prahe naučila výborne česky. Greve sujet rozprávky prepojil s viacvrstevnatým životom H. Ch. Andersena. Veľkorysá výprava oslnila najmä detských divákov. Scénu navrhol Takis, kostýmy Erika Turunen. Fotografie z predstavenia Sakari Viika. Galériu si dobre prezrite pre budúce porovnanie; nie je už tajomstvom, že titul bude v Národnom divadle po úspechu Čarodejovho učňa pripravovať Jan Kodet a SKUTR.

Čo sledujem

Posledné slovo má ešte dnes Andrea. „Vybrala som si toto video, pretože Ulyana je pre mňa veľkou inšpiráciou. Najmä preto, že každý jej pohyb má zmysel. Samozrejme jej port de bras je fascinujúce. Aj moja profesorka Tatiana Legat mi vraví pred každým predstavením, že je potrebné ukázať tanec, nie robotu, a myslím, že Ulyana Lopatkina to absolútne vystihuje.“