Virtuální projekce chtíče – Ohnivý anděl v Mnichově

Amour fou
Prokofjevov Ohnivý anjel v Bavorskej štátnej opere

Mníchovské publikum očividne už niečo len tak ľahko nerozhádže. Ešte pred pár rokmi by sporo odetí muži v sieťovaných pančuchách s podväzkami, hryzúci do salámy, ktorá len pred chvíľou symbolizovala mužské prirodzenie, vzbudili rozhorčenie. Publikum v bašte nemeckého katolicizmu nepobúril ani zbor mníšok v maskách Vykupiteľa. Očakávaný orkán bučania po dvoch hodinách a dvadsiatich minútach koncentrovaného hudobného divadla bez prestávky a veľkolepého hudobného a speváckeho umenia pod taktovkou Vladimira Jurowského sa však nekonal. Naopak. Po záverečnom blackoute zaburácali divadlom nadšené ovácie. Mníchovská premiéra Prokofjevovho Ohnivého anjela v psychologicko-realistickej réžii austrálskeho režiséra a nezriedka polarizujúceho intendanta berlínskej Komickej opery Barrieho Koskyho ukázala, že nielen operné divadlo, ale aj jeho publikum je v Mníchove na svetovej úrovni. Za tie roky kontroverzného, ale aj vysoko kvalitného operného umenia, aké v Nemecku vysoko subvencovaná sieť divadiel ponúka, a s vycibreným sluchom a vkusom bolo schopné oceniť komplexnú a inteligentnú dramaturgiu s kontúrami remeselne hodnotnej a detailne prerozprávanej psychologicko-realistickej režijnej poetiky.

Hornobavorská duchárčina
Chvíľu trvalo, než sa Prokofjevov Ohnivý anjel rozhorel na svetových javiskách. Vášnivá hudba, ktorá podchvíľou akoby spaľovala samu seba, náročné spevácke party až do poslednej vedľajšej postavy a miestami až hystericky blčiaci, dve hodiny trvajúci sopránový part s objemným textom nezaradil tento neskoroexpresionistický skvost ruskej opernej literatúry k dielam, za ktorými by dramaturgie a spevácke ansámble túžobne horeli. Pozitívne treba preto ohodnotiť už len odvahu dramaturgie (Bettina Auer, Miron Hakenbeck), ktorá sa rozhodla, zaradiť toto dielo ako mníchovskú premiéru do repertoáru v réžii jedného z najkontroverznejších operných režisérov súčasnosti. A pritom je to dielo, ktoré sa k juhonemeckej divadelnej kultúre viaže ako malóktoré iné. Ak si odmyslíme jeho expresionistický habitus, ktorého korene siahajú do dvadsiatych rokov minulého storočia, je to hlavne charakter s kaukliarskymi prvkami dedinského „bauerntheater“ juhonemeckej a alemanskej proveniencie, ktorý ho nielen geograficky predestinuje pre javisko Bavorskej štátnej opery.

 

Ruský expresionizmus
Prokofjev skomponoval Ohnivého anjela takmer kompletne počas pobytu v hornobavorskom Ettale, len niekoľko desiatok kilometrov od Mníchova. V hornom Bavorsku prišiel zrejme do kontaktu s umením expresionistických maliarov z okruhu Franza Marca a Vasilija Kandinského. Doložená je však jeho návšteva laických pašijových hier v neďalekom Oberammergau. Ohnivý anjel, do ktorého prenikli aj vplyvy problematického vzťahu k priateľke a neskoršej manželke Line a sto rokov psychoanalýzy, mal vzniknúť v arcikatolíckom prostredí kláštora v Ettale a v horskom prostredí, ktorého náboženská kultúra bola poznačená skôr mystickým folklorizmom než teologicky ukotvenou zbožnosťou. V Ohnivom anjelovi malo ísť o okultizmus, prenasledovanie čarodejníc, hystériu, šialenstvo, exorcizmus a ženu sužovanú erotickým a duchovným bôľom. Ako predloha poslúžila Prokofjevovi rovnomenná novela Valerija Brjusova, ktorú sám skladateľ upravil pre potreby operného libreta.

Hlavná postava Renata prepadla od detstva vízii anjela, za ktorým však v skutočnosti väzí diabol. Tohto anjela rozpozná v postave Heinricha, ktorého začne prenasledovať ako posadnutá. Heinrich ju však odmietne. Rytier Ruprecht, ktorý zase miluje Renatu, ju nevie zbaviť šialenstva. Renata sa napokon rozhodne vstúpiť do kláštora, avšak ani tam ju vízie ohnivého anjela neopustia. Inkvizíciou odsúdená ako čarodejnica umiera na záver na hranici.

 

Expresívny psychogram
Viac než drastický príbeh alebo Renatine mystické vízie zaujíma Prokofjeva skôr ľudská tragédia oboch nešťastne milujúcich postáv, Renaty a Ruprechta. Sám je svojou kompozíciou nadšený. Chápe ju ako majstrovské dielo a naliehavý humanistický apel. V tomto zmysle sa vyjadril aj jeho priateľ a skladateľský kolega Mjaskovsky: „Viete, čo ma prekvapilo najviac? Veľká ľudskosť hudby a to, ako z nej modelujete jednotlivé charaktery. Ruprecht a Renata nepatria do sveta opery a divadla. Sú to žijúci ľudia, hlbokí a skutočne živí, plní ľudskej hĺbky a komplexnosti.“

Aj hudobne vykazuje Prokofjevova opera vysoký stupeň komplexnosti. Extatické, nesmierne expresívne úseky sa striedajú s pokojnými pasážami takmer intímnych lyrizmov. Napríklad v scéne matky predstavenej kláštora: „S tebou prišiel do nášho kláštora nepokoj,“ obviňuje Renatu, „klopanie na stenu, dotyky neviditeľných prstov, preludy a strašné záchvaty sestier.“ Potom sa objaví inkvizítor, ktorého Prokofjev namaľoval temnými farbami, hrozivého, neprístupného a panovačného. „Vstúpi obklopený horiacimi kandelábrami,“ stojí v režijných poznámkach partitúry, ktoré predpisujú: „Chvenie medzi mníškami, všetky padnú na kolená.“

Pôvodnú premiéru už Prokofjev nezažil. Dielo bolo scénicky prvýkrát uvedené v Benátkach v rámci bienále súčasnej hudby pod názvom L’angelo di fuoco až v roku 1955. Náročný spevácky part Renaty a obrovské nároky na javiskové prevedenie spôsobili, že ani Ohnivý anjel sa nestal míľnikom úspechu v kariére Sergeja Prokofjeva.

Obsesie hotelovej suity
Barrie Kosky mal Anjela na programe už dlhšie. Zo spomenutých dôvodov ho ešte donedávna operné divadlá príliš neuvádzali. Súčasne s mníchovskou produkciou je ho možné vidieť od októbra aj v düsseldorfskej opere. Kosky, hlásiaci sa k režijnému odkazu Waltera Felsensteina a Maxa Reinhardta, vyzdvihol najmä psychologickú líniu Prokofjevovho opusu. Na jednotnej scéne Rebeccy Ringst vidíme luxusne zariadenú hotelovú izbu, v ktorej sa práve ubytoval Ruprecht vracajúci sa z Ameriky. Zpod pohodlnej double king size postele sa znenazdajky vysunie Renata oblečená do bledomodrého pyžamového kostýmu zo saténu. Obaja protagonisti sa razom ocitajú v psychohre, aká by sa mohla odohrať za zatvorenými dverami nejednej manželskej spálne. V Koskyho inscenácii niet po ohnivom anjelovi s plamennými krídlami ani stopy. Oveľa viac sa zdá, že Renata je buď „bielou dámou“ hotelovej izby s hysterickými sklonmi, alebo Ruprechtovým démonom, zosobňujúcim jeho nie práve korektný vzťah k ženám. Psychologická dráma medzi Ruprechtom a Renatou sa odohráva po celý čas v tej istej izbe. Mení sa len jej formát. Posúvanie zadnej steny a znižovanie stropu ešte umocňujú stiesnený pocit žalára ich vzťahu. Je i dejiskom okultnej scény vyvolávania ducha ohnivého anjela za pomoci slepej veštice, ale aj do červeného svetla ponoreného bordelu plného transvestitov v dámskych šatách, ktorého hosťami sú aj Mefisto a Faust. Ich výstup býva často vyškrtnutý, Barrie Kosky sa ho však vďačne chopil a inscenoval ho ako vtipne oplzlý balet sexuálnych fetišov.

 

Virtuálna projekcia chtíča
Lampa, ktorá osvetľovala scénu zhora, pripomínala počítačový čip. Decentný a akoby nevdojak zasadený symbol digitálneho konzumu tak minimálne u diváka pevne zakoreneného v technológiách informačného veku nutne evokoval asociáciu so svetom virtuálnej sexuality. Takýto scénický výklad by podporil v konečnom dôsledku koncept Renatiných vízií ako Ruprechtovu projekciu. Dešifrovanie mizanscény spomenutým kľúčom psychodrámy medzi hlavnými protagonistami by bolo aj silným javiskovým argumentom v prospech surreálnej scenérie akéhosi samplingu bezhraničnej ľudskej sexuality mimo jasne definovanej pohlavnej symboliky.

Kláštor, do ktorého sa v závere uchýlila Renata bezúspešne hľadajúca spásu pred svojou obsedantnou víziou, je situovaný taktiež do hotelovej izby. Jej steny sú však už obhorené. Celé tableaux s rehoľnými sestrami v kostýme a maske Spasiteľa sa zdá byť jedno veľké autodafé. Na rozdiel od predchádzajúcich scén tu však Koskymu už inscenačne veľa nenapadlo. Oproti akcionizmu predchádzajúcich obrazov pôsobí záverečná scéna ako veľkolepé oratórium. Otázka pôvodu Renaty zostáva aj po záverečnej scéne nevysvetlená. Tak ako sa objavila na začiatku, tak zostáva aj na konci na scéne. Akoby tu bola odjakživa. Ako prelud či démon, ktorého si Ruprecht nosí stále pri sebe. V scéne duelu s Heinrichom, do ktorého ho Renata animovala, mieri na Renatu oblečenú v pánskom obleku. Napriek malým režijným nejasnostiam sa však Koskymu a jeho tímu podaril turbulentný a inteligentný výklad fulminantného Prokofjevovho hudobného divadla.

 

Grandiózna krútňava hystérie
Psychologický vír na scéne však umocnil aj Vladimir Jurowski s Bavorským štátnym orchestrom. Napriek mohutnej dynamike vykreslili počuteľne každučký motív. Do tutti s tubou, tympanmi, pozaunami a zborom (zbormajster: Stellario Fagone) sa primiešalo i pískanie nejedného zle nastaveného sluchového aparátu v hľadisku a človek si ani len nechcel predstaviť, aký nápor decibelov zaútočil na sluchové orgány hráčov v orchestrisku. Hystéria par excellence vybičovaná do orgiastického tanca tónov plných duchov, neukojených vášní a chronických mindrákov. Jevgenij Nikitin, ktorý kvôli vytetovaným nacistickým runám vyletel ešte pred premiérou Blúdiveho Holanďana v roku 2012 z Bayreuthu, bol azda jediný možný Ruprecht, ktorý mohol držať krok s orchestrom, komplexnou inscenáciou i vyčerpávajúcou rolou. Svetlana Sozdateleva, ktorá zaskočila pôvodne plánovanú Evelyn Herlitzius, excelovala ako emocionálne a herecky presvedčivá Renata. S prehľadom sa vysporiadala i s obrovským a precízne artikulovaným penzom textu. V jej podaní nezaznela Renata ani na okamih rusko-pateticky. Psychogram víziami štvanej hrdinky zahrala čisto, zvnútornene a bez veľkých gest, udržiac napätie a dramatický oblúk postavy až do posledného taktu. Aj v tejto inscenácii ponúkla Bavorská štátna opera exkluzívne obsadenie až do poslednej roly. Heike Grötzinger ako agilná hotelová manažérka, Elena Manistina v postave slepej veštice, Goran Jurić ako sonórny inkvizítor, Kevin Conners ako roztopašný Mephistopheles, ale aj Vladimir Galouzine v postave Agrippu von Nettesheima, ktorý je na iných scénach nemenej úspešným Otthelom či Caniom.

Prokofjevov Ohnivý anjel je silovým aktom. Pre divadlo, hudobníkov, spevákov a v konečnom dôsledku i pre publikum. Nič pre jemné duše hľadajúce v opere únik od reality. V máloktorom meste sa však opera vie hrať a sledovať tak zapálene a obsesívne ako v Mníchove.

 

Hodnotenie autora recenzie: 90 %

Sergej Prokofjev:
Ognennyj angel
(Der feurige Engel)
Hudební nastudování a dirigent: Vladimir Jurowski
Režie: Barrie Kosky
Scéna: Rebecca Ringst
Kostýmy: Klaus Bruns
Světla: Joachim Klein
Sbormistr: Stellario Fagone
Choreografie: Otto Pichler
Dramaturgie: Miron Hakenbeck, Bettina Auer
Bayerisches Staatsorchester
Chor der Bayerischen Staatsoper
Statisterie der Bayerischen Staatsoper
Premiéra 29. listopadu 2015 Nationaltheater Mnichov

Ruprecht – Evgeny Nikitin
Renata – Svetlana Sozdateleva
Schenkwirtin – Heike Grötzinger
Wahrsagerin – Elena Manistina
Agrippa von Nettesheim – Vladimir Galouzine
Mephistopheles – Kevin Conners
Äbtissin – Okka von der Damerau
Faust – Igor Tsarkov
Inquisitor – Jens Larsen
Jakob Glock – Christoph Späth
Mathias Wissmann – Tim Kuypers
Doktor – Matthew Grills
Knecht – Christian Rieger
Schankwirt – Andrea Borghini
Erste junge Nonne – Iris van Wijnen
Zweite junge Nonne – Deniz Uzun

www.staatsoper.de