Současné hudební divadlo na bratislavském Eurokontextu

Eurokontext.sk – festival pre náročnejších

Súčasný generálny riaditeľ Slovenského národného divadla Marián Chudovský ešte v čase, keď stál na čele operného súboru (2002–2006), presadil myšlienku vygradovať sezónu festivalom, zameraným na súčasné hudobné divadlo. Svojich ambícií sa nevzdal ani po návrate do najvyššej funkcie prvej slovenskej scény roku 2012. Festivalu, ktorý medzičasom zanikol, vtisol inovovaný názov a sčasti aj profil. Pred dvoma rokmi bola Bratislava svedkom tzv. nultého ročníka Eurokontextu.sk, na ktorom participovali všetky tri súbory Slovenského národného divadla a nimi pozvaní hostia. Ďalší ročník mal činoherné zacielenie a súčasný, ktorý včera uzatvorilo hosťovanie Štátneho divadla z Košíc, sa niesol na hudobno-dramatickej vlne.

Mottom usporiadateľa bola reflexia medzinárodných trendov zbližovania, spájania, ale aj konfrontácie a vzájomnej inšpirácie umeleckými počinmi na poli opery a tanečného umenia. V nasledovných riadkoch sa upriamim na prvý zo spomenutých druhov umenia. Je nespochybniteľné, že slovenské operné dianie, aj napriek otvoreným hraniciam, žije v značnej izolácii od okolitého sveta. Jednotlivci – diváci, manažéri či umelci – síce v rámci svojich individuálnych možností sledujú život za hranicami, no bežný návštevník opery má túto možnosť obmedzenú. Výber hosťujúcich režisérov, až na ojedinelé výnimky (Peter Konwitschny, hoci už v predimenzovanej frekvencii) nedosahuje reprezentatívnu európsku úroveň, o dirigentoch a sólistoch ani nehovoriac. Ak medzinárodný festival Eurokontext.sk si predsavzal ponúknuť „pestrý výber európskych dramaturgických počinov a tvorivých inscenačných opusov“ (Marián Chudovský v bulletine), tak vo verbálnej rovine nasadil latku takmer až nerealizovateľne. Predsa však nešlo o márny pokus, aj keď jeho záber z hľadiska zemepisného zásahu bol obmedzený na susednú Českú republiku. Ak by teda Eurokontext.sk chcel napĺňať minimálne svoj názov, mal by svoj obzor sústrediť na viacero susediacich krajín či na priestor V4.

Ďalšími témami do diskusie, navzájom súvisiacimi, sú dramaturgická orientácia, programová skladba podujatia a divácke smerovanie. Ak totiž Eurokontext.sk nefiguruje medzi relevantnými medzinárodnými opernými festivalmi (a ani vo svojich začiatkoch nemôže, to mu nezazlievam) a pravdepodobne cielene nepriťahuje zahraničných divákov a kritikov, zaraďovať do jeho programu bežné repertoárové tituly, hoci zrodené v súčasnej a predchádzajúcej sezóne, je skôr len honbou za kvantitou. Verejnosť by ich navštívila (či odignorovala) bez ohľadu na to, či sú na plagáte festivalu. Tento fakt si už dávno uvedomili Bratislavské hudobné slávnosti, ktoré kedysi zastrešovali aj všedné večery Opery SND. Druhá otázka sa týka koncepčných priorít Eurokontextu.sk. Zjavne nejde o tribúnu, ktorá by lákala tým, čo je pre operu všade vo svete najpríťažlivejšie – veľkými speváckymi osobnosťami. V tejto chvíli cítim svojich názorových oponentov, obhajujúcich komplexnosť všetkých zložiek hudobného divadla. S tým samozrejme súhlasím. Prioritu, resp. hegemóniu režisérov však, aj napriek svetovému trendu zjavne poškodzujúcemu kvalitu vokálnych zložiek inscenácií, akceptovať nemôžem. Náš mladý festival teda stavil výhradne na dramaturgiu. Aj tento aspekt má dve stránky mince. Pokiaľ (zrejme z ekonomických dôvodov) boli organizátori nútení obmedziť sa len na výber divadiel z Českej republiky (čím v opernej zložke spochybnili pôvodný zámer širšej medzinárodnej konfrontácie), zaostrili pozornosť predsa len trocha jednostranne. Zjavne s ambíciou saturovať to dramaturgické pásmo, ktoré Slovenské národné divadlo pokrýva len okrajovo. Čiže prevažne 20. storočie. Dmitrij Šostakovič, Sergej Prokofiev, Leoš Janáček, Bohuslav Martinů, k nim do dvojičiek doložený barokový Henry Purcell či Nikolaj Rimskij-Korsakov so slovenskou novinkou Mariána Lejavu skutočne sú v našom repertoári raritami. Ak však tvoria dramaturgickú os festivalu, posúvajú ho k najnáročnejším diváckym vrstvám. Takmer až takzvanou terapiou šokom, na ktorú zareagovali zväčša nenaplnené hľadiská novej i historickej budovy SND.

Niet pochýb, že je užitočné, ak pod strechou vedúceho slovenského operného domu zaznie domácim súborom nikdy neuvedený Ohnivý anjel Sergeja Prokofieva (z jeho tvorby sme spoznali len jednorázovo Lásku k trom pomarančom v roku 1931 a o tridsať rokov neskôr Príbeh ozajstného človeka), ak sa vráti Janáčkova opera Z mŕtveho domu (v SND uvedená len roku 1938, hoci s týmto titulom hosťovalo u nás pražské ND roku 1972 i brnianska opera pred dvanástimi rokmi), ak spoznáme vzácne Šostakovičove dielka, akými sú „fragment z koša na odpadky“ Orango či „opera na zastrelenie“ Antiformalistický jarmok… Ak si rozšírime obzor o Bohuslavovi Martinů (hoci nie operou, ale inscenovaným Eposom o Gilgamešovi) či privítame prírastok do domácej tvorby z pera Mariána Lejavu. Pokiaľ však Eurokontext.sk chce reflektovať skutočný medzinárodný kontext, mal by zasiahnuť širšie spektrum období a štýlov. Navyše, chtiac-nechtiac dramaturgia vyznela pomerne silno rusofilsky (traja skladatelia plus téma Mŕtveho domu). Ak nebola možnosť angažovať súbory z iných štátov (žeby napríklad aktuálne koncertné uvedenie Belliniho Capuletovcov a Montecchovcov v Budapešti, v rámci shakespearovského jubilea, bolo nákladovo neprekonateľné?), z repertoáru ostravskej opery mohla byť alternatívou daktorá z inscenácií Donizettiho tudorovskej trilógie, ktorá je u nás nemenšou vzácnosťou ako privezené dielo. To však už zasahujem do skôr osobných preferencií dramaturgov Eurokontextu.sk. Kontrastnosť programovej ponuky však očividne chýbala.