Ekmanova novinka v Drážďanech v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (166)
Tentoraz:

• Bolšoj Babylon – Osudové ženy Bolšovo baletu (5. diel)
• Ekman v svetovej premiére v Drážďanoch
• Daria Klimentová aj po konci kariéry medzi baletnou elitou
• Čo sleduje Michael Blaško?

Bolšoj Babylon – Osudové ženy Bolšovo baletu (5. diel)
V minulom diele Panorámy sa Bolšoj balet, tak skloňovaný od roku 2013, kedy sa stal útok na jeho riaditeľa a bývalého vynikajúceho prvého sólistu Sergeia Filina, začal javiť ako odraz sveta (tu). Tak ako človek zažíva svoje tragédie v reálnom živote, ktoré mu prináša jeho kráčanie životom, tak aj kráčanie kariérou či poslaním tanečníka má svoje strasti. Po Ekaterine Maximovej a Sergeiovi Filinovi osud nenechal na pokoji ani ďalších umelcov. Nadezhda Vasilyevna Pavlova prvá verejne priznala, aký tlak a psychickú traumu pociťovala ako primabalerína Veľkého divadla. Navzdory tomu, že publikum si ju žiada, že jej meno zdobí plagáty, že má fotografie v časopisoch, že má – v neposlednom rade – aj pekné finančné ohodnotenie. Či Olga Vasiliyevna Lepeshinskaya.

Ohromná perfekcionistka, ktorá chcela byť vo všetkom najlepšia. Zdá sa opäť neuveriteľné, že legendu ruského baletu neprijali ani do baletnej školy. Ale malá Olga toľko chcela tancovať, že trénovala sama. Napokon ju vzali namiesto chorej študentky a postavili ju na posledné miesto k tyči. Skoro nebolo na ňu vidieť. Za pár mesiacov stála medzi dievčatami prvá a všetky pohľady sa sústredili len na ňu. Lepeshinskej sa nedarilo fouetée, ktoré je triumfom každej baleríny. A tak každý deň trénovala sama, do vyčerpania, aby nevybočila z centra. Nakoniec ako primabalerína točila šesťdesiatštyri a fouttée sa stalo jej triumfom.

I mužov si vyberala krásnych, silných a talentovaných. S prvým manželom nevydržala dlho. Neuplynulo mnoho času a vydala sa znovu. Za Leonida Raykhmana, generála, príslušníka sovietskej inteligencie. Veľký generál a hviezda baletu. Krásny pár. Stála za tým láska? Čierne vrany sa zlietali k nim domov. Manžel Leonid bol zatknutý 19. októbra 1951 ako údajný účastník vymysleného sionistického sprisahania. Druhý deň sa v obávanom paláci KGB v kabinete Beriju objavila primabalerína. Vykríkla na Beriju: „Ak je vinný, tak ho zastreľte. Ale ak nie, tak ho prepusťte. Je komunista ako ja a vy, ste povinný!“ Zlé jazyky tvrdila, že slávna balerína sa stala miláčikom súdruha Stalina. Slávny diktátor ju zbožňoval. Už v roku 1941, kedy bola založená Stalinova cena, Olga Lepeshinskaya bola medzi prvými laureátmi ceny za svoj výkon v role Kitri v Donovi Quijotovi. Lepeshinskaya dostala postupne dokonca štyri Stalinove ceny. Zákulisné reči dokonca tvrdili, že bola Stalinovou milenkou. Lepeshinskaya tvrdila, že apeluje na Stalina, aby zachránil život jej manžela. Zostala bez muža, bez peňazí. Zostalo jej len Veľké divadlo. Aj to ju zradilo.

V predstavení Červený mak sa jej stal úraz. Dotancovala variáciu, zamávala kapitánovi a za kulisami skolabovala. Zostala dlhé mesiace pripútaná k posteli. Skúšku vydržala a dokázala sa vrátiť. Osobná sila a umenie sa stali synonymom Lepeshinskej. Tak ju vnímali kritici aj diváci. V marci 1953, po Stalinovej smrti, bol manžel Leonid Raykhman prepustený, rehabilitovaný a menovaný vedúcim revíznej komisie. No už v auguste 1953 bol znovu zatknutý a obvinený, že si vymýšľal trestné kauzy, mučenie väzňov a ďalšie porušovania “socialistickej zákonnosti”. Bol odsúdený na päť rokov väzenia v auguste 1956, ale amnestovaný v novembri 1956. V tom čase už balerína bola zamilovaná do ďalšieho silného muža, generála Alekseia Antonova. Vzala si ho v roku 1956. No prekliatie Veľkého divadla, žiarlivej scény, nedoprialo primabaleríne mnoho šťastia. Generál Antonov zomrel náhle po šiestich rokoch spoločného života na zástavu srdca. Balerína skolabovala a niekoľko dní nevyšla z domu. Nervový šok bol taký silný, že primabalerína na niekoľko mesiacov oslepla. Postupne sa zotavila a zrak sa jej sčasti vrátil. Ona, ktorá toľko milovala balet a moskovskú scénu, sa už na javisko nevrátila. Lepeshinskaya zomrela podobne ako jej milovaný manžel na infarkt, a to 20. decembra 2008 v Moskve vo veku 92 rokov.

Marina Semionova prišla do Moskvy z Mariinského divadla v tridsiatych rokoch, keď ju tam preložil sám veľký vodca súdruh Stalin. Ako prvej sovietskej baleríne jej aplaudoval Paríž, keď pri turné vo Francúzsku vystúpila v Giselle po boku Sergeja Lifara. Jej priateľky mnohokrát spomínali, aké intrigy a nástrahy jej robili a strojili kolegyne. Ale to nebolo nič proti tomu, čo jej pripravil život. 3. mája 1937 bol zatknutý jej manžel Lev Mikhailovich Karakhan, veľvyslanec v Turecku. Obdobie veľkého teroru a veľkých čistiek. 28. septembra bol Karakhan odsúdený na smrť. V ten istý deň sa zmenil život primabaleríny Bolšovo.

Strašný strach ovládol aj ju. Hlavné úlohy dávali menej talentovaným, priemerným balerínam. Strach. Perzekúcie. Veľká balerína však verila, že tancovať bude. Vytrvalo pracovala. Keď súbor odchádzal na turné, všetkým rozdali pasy, jej nie. Miesto pre ňu nebolo. Stalinovi napísali: „Stavil by som fľašu koňaku, že sa nevráti.“ Zo svojej dcéry chcela vychovať balerínu, ale dcéra sa časom od baletu odvrátila, a tak Marina Semionova všetku svoju lásku venovala svojim žiačkam. Bedlivá na každý uhol prstu na ruke, na každý najmenší detail, vychovala legendárne baleríny: Nataliu Bessmertnovu, Marinu Kondratievu, Nadezhdu Pavlovu, Ninu Sorokinu, Lyudmilu Semenyaku, Ninu Timofeyevu či Ninu Ananiashvili.

Jej tanec očaril aj Stephana Zweiga, ktorý ho poeticky opísal: „Keď vyšla na javisko, jej kroky boli prirodzenej povahy, vzhľadom k tréningu akoby naleštené, a zrazu sa vznáša v divokom skoku a ja mám dojem, že búrka náhle rozdeľuje ticho a všednú existenciu.“ Očarila aj Maju Pliseckú: „Čo ona preukázala vo svojej dobe, bolo nezvyčajné, úplne nové, úchvatné. Verila, že je to vždy cesta ďalej.“ Pol storočia bude učiť a snažiť sa očistiť pamiatku svojho muža. Posmrtne bol rehabilitovaný v roku 1956, keď vyšla najavo celá hrôza čistiek v rokoch 1936 až 1938. Celý život Marina oddá ako obetu baletu, ktorý jej režim znemožnil ako sólistke. Semionova zomrela 9. júna 2010 vo svojom dome v Moskve, tri dni pred svojimi stodruhými narodeninami.

Osobný život, utrpenie, fyzické muky, duševný bôľ; slávna scéna si vyberala najkrutejšie dane. Vzala primabalerínam deti, zdravie, mučila ich zraneniami, trestala ich aj glorifikovala. Scéna Bolšovo divadla zmenila život mnohým. Akú strašnú cenu za svoj talent museli splatiť hviezdy Veľkého divadla? Najlepší, najpracovitejší, najtalentovanejší? Zasiahnutí strašnými osudmi. Akoby sa scéna sama mstila svojim najlepším. Ale za čo? Kto bude novou kráľovnou baletu Veľkého divadla? Kto dá život umeniu a ovládne slávnu scénu?

Proti umeleckým darom, ktoré nemožno oceniť, stoja pragmatické problémy a korupcia. Slávny je biznis so vstupenkami. Je ironické, že vedenie si musí robiť starosti kvôli peniazom, aj keď sú predstavenia skoro vždy vypredané. Každý aspoň trochu priemerný turista na návšteve v Moskve chce vidieť balet. Legendárnu značku Ruska, slávnejšiu než matrioška. Návštevníci platia vysoké ceny za lístky, ale väčšinu týchto peňazí divadlo nedostane. Priekupníci prebrali kontrolu nad predajom lístkov a je priam nemožné kúpiť lístok konvenčne v pokladni. Ak chcete vidieť predstavenie, musíte jednať s priekupníkmi. Živý obraz poskytlo niekoľko dokumentov.

Návštevníčka, v skutočnosti novinárka: „Aké lístky máte? – Toľko? Vykúpili ste celé divadlo?“

Odpoveď priekupníka: „Máme v divadle známosti.“

Politika divadla je držať cenu lístkov tak nízko, ako je len možné, aby sa ruskí diváci do divadla dostali. Toto ale tvorí vysoký zisk mafii.

Novinárka zhrnie pre divákov: „Robí to veľa ľudí?“ – Predajca spokojne odpovie: „Áno, pozdĺž divadla nás pracuje päťdesiat a ďalších dvadsať pri pokladni, tiež blízko metra.“

„Máte šéfa?“ dobiedza novinárka. „Platíme polícii a mafii. Každý z nás platí mesačne štyristo dolárov mafii a ďalších sto dolárov polícii. Takže nás to stojí päťsto dolárov, len za to, že tu môžeme stáť.“

Žurnalistka si to prepočíta: „Práve som zistila, že cena v prvej rade v parteri sa na predstavenie pohybuje okolo dvestopäťdesiat dolárov, kým cena na lístku je sto rubľov, čo je v prepočte päť (!) dolárov. To znamená dvestoštyridsaťpäť dolárov zisku pre priekupníkov z jednej takto predanej vstupenky.“ Toto je informácia dosť stará, z dokumentu The Bolshoi’s Final Curtain? z roku 1999. Odvtedy sa situácia ešte diametrálne zdramatizovala a ceny vystrelili ešte vyššie.

A tak je to so všetkým, tak ako v živote. Nie je len čierny a biely, ale pestrofarebný. Vynikajúce výkony na scéne, boje a traumy v zákulisí. Obľúbení aj nenávidení. Zostáva len čakať, čo nový riaditeľ Makhar Vaziev dokáže s najslávnejším baletným súborom na svete urobiť.

(záver nabudúce)

Aktuality
Celkom sa hodí upozorniť na tridsaťdvaročného švédskeho choreografa Alexandra Ekmana. Lebo v sobotu 12. marca, drážďanské krásne Semperovo divadlo ovládla jeho nová kreácia – svetová premiéra baletu COW.

Navyše Ekman sa stáva protegé mnohých súborov, ktoré sa usilujú získať jeho balet pre seba. Podarilo sa to túto sezónu aj Prahe. Možno trošku neskoro, navyše s obľúbeným Ekmanovým titulom Cacti, ktorý prednedávnom hrali práve Drážďany v dramaturgicky výborne vyváženom večere severského svetla a choreografov a v minulej sezóne ním vrcholila prezentácia súčasného tanca Viedenského štátneho baletu. Takže také stretnutie Prahy na ceste z Viedne do Drážďan. Cacti budú súčasťou večera na Novej scéne pod názvom Vertigo. Premiéra je ohlásená na 9. júna. Cacti sa však silne disponovanej časti súboru pre moderné cítenie pohybu hodia a navyše je to jeden z mála komických baletov súčasnosti a vlastne aj baletnej minulosti.

Ekman v rozhovore pre web vyjadril niekoľko zaujímavých názorov na stav súčasného tanca. Podobne robí aj vo svojich zdanlivo zábavných a provokatívnych inscenáciách, pod rúškom smiechu a hyperaktívneho pohybového slovníka.

„Ja sa často pýtam sám seba, prečo je tanečný svet taký malý,“ hovorí choreograf. „Prečo hovoríme tak vecne – idem sa pozrieť na predstavenie – rovnakým spôsobom, ako keď hovoríme „Idem do kina“ alebo „Idem do opery“? A dôvodom je, že ľudia sa nestarajú. Je to jednoduché – tanec nie je dosť často podmanivý. Ak chcete byť choreograf, je to veľmi ťažké – dobré tanečné predstavenie je ako vzácny klenot v mori,“ komentuje otvorene mladý choreograf, ktorý začal svoju kariéru v NDT.

Medzi kreáciou pre Drážďany, ktorá sa volá COW a je na hudbu dvorného skladateľa choreografa Mikhaela Karlssona, choreograf znovu komentuje Kaktusy, tentokrát až v ďalekom Sydney. Čo všetci na tom vidia, že sa tak o Kaktus usilujú? – „Je to len objekt, ktorý upútal moju pozornosť a prácu,“ hovorí Ekman. „Je to zvláštna vec – to je zvláštna kvetina. Je ohrozujúca a zároveň je krásna. Tam je záhada tej veci.“

„Pýtal som sa sám seba, prečo sú Cacti také úspešné, a myslím, že je to sčasti tým, že sme mali dlhý čas na prípravu, takže myslím, že je to veľmi dobre remeselne zvládnuté. Ale je tu tiež fakt – je dôležité, že sa môžeme smiať a diskutovať a diskutovať o tom, ako sme vymysleli túto “kritickú” vec.“ Ekman totiž v Cacti akosi cituje či provokuje otázku kritiky a vnímania. Tak ako vo svojom futuristickom Labuťom jazere, s novou (!) hudbou (samozrejme Karlssona) búra klišé a hľadá ako činoherní režiséri či dramatici nové otázky k témam, ktoré sa v priebehu dejín umenia stali ikonickými až archetypálnymi. „Vytvoril som [kaktusy] zrazu v mojom živote, kedy som sa naozaj snažil. Staral som sa veľa o to, čo kritici napíšu a kto tam bol. Teraz je mi to fuk, úprimne,“ zdôrazňuje.

Teraz je to šesť rokov, čo Ekman vytvoril dielo, a hoci stále cestuje po celom svete hlavne s produkciou Kaktusov, vytvoril hodne baletov, kratších, ako kontrast k celovečernému Labutiemu jazeru. V centre všetkých Ekmanových choreografií je túžba baviť, ale zároveň chce, aby bolo jasné, čo sa rozumie pod pojmom “zábava”. Spomeňte na pražské hosťovanie Ekmanovského večera – Štúdia zábavy na Novej scéne (3. júna 2013). Podľa Ekmana “zábava” môže byť považovaná za formu meditácie – ak je umelecké dielo schopné udržať pozornosť a sústrediť myseľ na jedinú myšlienku alebo k prúdu myslenia. To je v podstate meditatívne.

„Som naštvaný, že to robí tak málo diel,“ hovorí. „Tanečný svet potrebuje zmenu a ja som sám veľmi často prekvapený, ako sa stále udržiava v chode aj napriek tomu, že nedosahuje k ľuďom,“ polemizuje Ekman. Tiež ho zaujíma, či tanečné súbory musia začať klasifikáciu svojho repertoáru, tak ako to robia filmy, ktoré sú klasifikované ako dráma, komédia alebo akčné. „V tanci ste aspoň 80 % času ponechaný niečomu, čo vás baví, povedal by som.“

„Dobré dielo môže zmeniť životy,“ je presvedčený mladý tvorca. „Môže naozaj zmeniť tam, kde sú ľudia, ktorým môže zmeniť smer a dať im inšpiráciu a nádej či posunúť hranice pre to, čo je možné. Keď umenie bude vnímané ako to, čo je veľmi dôležité.“ Ako sa to Alexandrovi Ekmanovi podarí v jeho novom balete, vytvorený špeciálne pre tvorivý, mladý, perspektívny súbor tanečníkov skvelo cítiacich moderný pohyb, môžete vidieť v neďalekých Drážďanoch. I keby vás jeho kreácia mala nahnevať, oplatí sa ju vidieť, lebo je to tvorca, ku ktorému treba nájsť cestu, tak ako ju on hľadá k tancu a vôbec zmyslu javiskového pohybu. Prekvapenia. Pohybové aj vizuálne. Čistá radosť z tanca. To je zaručená receptúra, ktorú môžete od Ekmana čakať. „Kedy potrebujeme balet?“ pýta sa často obrazoborecky Alexander Ekman. „Potrebujeme ho?“ Takže za pár dní v Drážďanoch.

Paríž žije nielen módou, ale aj baletom. Či naopak: baletom, ale aj módou. Spojenie týchto umeleckých odvetví a vzájomnú inšpiráciu prezentuje aj magazín Marie Claire (tu ). Hviezdu parížskej baletnej pánskej zostavy, Josuu Hoffalta, nafotili v modeloch inšpirovaných svetom baletu. “Première classe” módy a prví sólisti a hviezdy baletného súboru majú k sebe blízko.

V Londýne sa konalo minulý víkend, 6. marca, slávnostné gala na poctu pred rokom zosnulej baletnej legendy Maji Pliseckej. Nie ku akejkoľvek príležitosti sa organizátorovi podarí zoskupiť toľko svetových špičiek. A tak baletný svet mal svoje olympijské Rio už teraz. Andris Liepa, dedič slávneho baletného mena, zrežíroval jedinečný galavečer pod názvom Ave Maja. Video výborne dokumentuje, ktorí tanečníci, blížiaci sa žijúcim legendám, na ňom vystúpili. Čo si zaslúži mimoriadnu pozornosť, je, že medzi baletnou elitou z celého sveta mala svoje miesto aj česká primabalerína Daria Klimentová.

 

Čo sleduje

V dnešnom diele rubriky zavítam do cudziny, ale spojenie s Českom zostane. Hosťom je Michael Blaško, rodák z Brna, ktorý sa napriek mladému veku už pretancoval drážďanským baletom až do Zürichu. Pracovitý tanečník, ktorý si vybral náročnejšiu cestu, ale o to zaujímavejšiu a profesionálne plnšiu. Naposledy bol v Panoráme už pred pekným radom mesiacov, keď ešte študoval na slávnej drážďanskej Palucca Schule (tu).

„Toto video mne vždy naplní nesmírnou svobodou a odhodláním, velkou silou. Dodá mi na sebevědomí a přirozenosti,“ hovorí tanečník, ktorý sa chce s novou sezónou posunúť zo Švajčiarska zase ďalej a hľadať nové baletné výzvy. Je dobré, že po silných generáciách tanečníkov, ktorí sa prednedávnom začali lúčiť s kariérou na svetových scénach, sú mladí absolventi odhodlaní vydať sa tiež dosiahnuť svetovú úroveň.