Balanchinovy Drahokamy jsou skutečnou ozdobou pařížských baletních hvězd

Divadelnú sezónu 2017/2018 zahájil baletný súbor Parížskej opery veľkolepým uvedením Balanchinovho baletu Jewels (francúzsky Joyaux). Po otváracom galakoncerte (21. septembra 2017) pre VIP klientelu zaplnili 22. septembra 2017 impozantnú scénu Garnierovho paláca choreografické Klenoty (alebo Drahocennosti, Drahokamy či Šperky) Georgea Balanchina.

Balanchinove Joyaux sú skutočnou ozdobou parížskych baletných hviezd

Uvedenie Balanchinových Klenotov pod francúzskym názvom Joyaux v tomto roku vychádza z dramaturgického odkazu na spoločnú históriu baletného súboru Parížskej opery a otca neoklasiky, ako je často George Balanchine nazývaný. Pred sedemdesiatimi rokmi, v roku 1947, vytvoril Balanchine pre parížsky súbor balet Krištáľový palác (Le Palais de cristal), v ktorom kostýmy zdobili vzácne kamene – idea, ku ktorej sa Balanchine vrátil o dvadsať rokov neskôr.

V roku 1967, míňajúc výklad luxusného klenotníctva na piatej avenue v New Yorku, Balanchine dostal nápad vytvoriť balet Jewels. Nový balet dostal formu triptychu, v ktorom každá časť žiarila ako drahokam a bola poctou trom mestám, ktoré ovplyvnili vývoj hudby a tanca: Paríža, St. Peterburgu a New Yorku. Prvá časť s hudbou Gabriela Fauréa evokuje lyrické nálady francúzskych romantických baletov; druhá časť, vytvorená na synkopickú Stravinského hudbu, vzdáva hold Broadwayu a záver odkazuje na majstrovstvo Čajkovského a Petipu.

V balete nájdeme aj autobiografický príbeh choreografa, ktorý trénoval v tradicionalistickom Petrohrade v posledných rokoch cárskeho Ruska a začiatkom revolúcie, oboznamoval sa s modernizmom v exile vo Francúzsku, až neskôr mal plodné a dlhodobé pôsobenie v Amerike. Dokázal vyabstrahovať zo všetkého to najlepšie, aby ovplyvnený mnohými jazykmi a kultúrami predviedol svetu novú estetiku. Jeho najlepším spoločníkom bola hudba, ktorá mu bola neustálou inšpiráciou. Hudobné predlohy Faurého, Stravinského a Čajkovského sú v tomto prípade ako malé šperkovničky, v ktorých sú ukryté špecifické choreografove spomienky na život v St. Peterburgu, Paríži a New Yorku.

Napriek svojej farebnosti Jewels predstavuje jeden zo série „čierno-bielych“ baletov. Vyznačuje sa čisto remeselnou, minimalistickou prácou dokazujúc, že balet môže byť rovnako moderný ako atonálna hudba alebo abstraktné expresionistické maľby. Jewels ponúka prehľad Balanchinovej estetiky: bezdejová kompozícia ponúkajúca vizuálny preklad hudby, koncipovaná ako stavebná konštrukcia aplikovaná na ľudské telo. Taktiež predstavuje cestu z Mariinského na Manhattan, z klasiky k neoklasike. Balanchine transformuje tanečné divadlo bez popierania jeho koreňov. Zahadzuje nadbytočnú krásu, mimiku a dej, aby všetku pozornosť divákov upriamil na telo tanečníka v pohybe. A v konečnom dôsledku je to žena – tanečnica – múza, ktorá je večným zdrojom inšpirácie. Podobne, ako vo väčšine jeho baletov, aj pri Jewels vzdal hold svojim balerínam: Violette Verdy, Patricii McBride a Suzanne Farrell.

Émeraudes (Smaragdy)
Smaragdy vytvorené na Faurého výber zo suity Pelléas et Mélisande a Shylock sa nesú v pomalom, nostalgickom duchu. Javisko odeté do zeleného šera pôsobí ireálne, ako krásna spomienka na tanečnice v trojštvrťových tutu. Úvodné prelúdium so šiestimi dievčatami zboru a sólovým párom odhaľuje Balanchinovu záľubu v choreografickej architektúre. Laëtitia Pujol (étoile od 2002) a Mathieu Ganio (étoile od 2004) tvoria na javisku dokonale elegantný pár. Pujol vo variácii La Fileuse predvádza dialóg so svojimi rukami. Sólistka nepredvádzala len jemné port de bras, ona so svojimi rukami komunikovala a ony jej odpovedali. Až je škoda, že jej dokonalá pohybová koordinácia bola predvedená na javisku Parížskej opery predposlednýkrát (hviezda sa rozlúčila s kariérou 23. septembra 2017).

Druhú sólovú variáciu Sicilienne zatancovala Eleonora Abbagnato (étoile od 2013). Táto variácia je známa najmä pre svoj charakter, keď tanečnica predvádza sériu revérenceov, ale nie je celkom zrejmé, či koketuje s publikom, alebo s imaginárnym partnerom, prípadne inými postavami. Abbagnato pôsobila vo variácii mierne rozpačito, a to najmä kvôli kŕčovitému port de bras a prílišnému napätiu v hornej časti tela. Renomé si nevylepšila ani v druhom pas de deux, kde jej robil partnera Stéphane Bullion (étoile od 2010). Bullion upúta prirodzeným šarmom, ale v spomínanom pas de deux vyznel skôr znudene a zo spoločného tanca nebolo žiaľ cítiť žiadnu emóciu.

Naopak veľmi príjemným prekvapením bolo pas de trois v podaní prvých sólistov Hannah O’Neill, Sae Eun Park a Arthusa Raveaua. Výkon uvedenej trojice tanečníkov bol pohybovo dynamický, technicky úplne čistý a výrazovo presvedčivý. Osobne som presvedčený, že Hannah O’Neill dosahuje interpretačnú úroveň svojich kolegýň-hviezd. Po svižnom pas de trois nasleduje hudobne utlmujúce finále, ktoré je v protiklade s typickými „roztlieskavacími“ balanchinovskými finále. V roku 1976 Mr. Balanchine pridal nový záver, v ktorom necháva na scéne len mužov, pomaly miznúcich v tónoch elégie. Ide opäť o zvláštny moment, keďže pre Balanchina je charakteristická pozornosť upriamená na tanečnicu. Je to miesto, kde si divák naplno môže vychutnať elegantný pohyb pánov, v tomto prípade najmä dokonalého danseur noble Ganioa.

Rubis (Rubíny)
Stravinského Capriccio pre klavír a orchester (1929) je skladbou v troch častiach, pričom v krajných, rýchlych častiach (Presto a Allegro Capriccioso) hrá klavír striedavo s orchestrom kontrapunktované úseky s rozmanitým charakterom a v pomalej časti (Andante rapsodico) nadväzuje v sólovom klavíru na barokovú ornamentiku. Balanchine vytvoril na ňu choreografiu, v ktorej dominujú, podobne ako v Smaragdoch, dve sólistky. Jedna tancuje sama podporená zborom, druhá tancuje s partnerom. Jedna predstavuje typ amazonky, druhá je hravo koketná. Sólistky sa stretávajú až v závere spoločného finále, čiže si nekonkurujú. Kým prvú krokovo charakterizujú extrémne polohy, čo sa týka šírky druhých pozícií, „zlomených“ zápästí a rozsahu dolných končatín, pre druhú sú charakteristické poskoky, ohnuté „kuracie“ držanie lakťov, flexované zápästia a rotácia.

Pre celé Rubíny je charakteristická práca s panvou, ktorá dodáva predstaveniu sexi šmrnc, a paralelné, často až zatočené pozície dolných končatín. Choreografia ako pocta Broadwayu využíva divácky efektné prvky ako skoky a rotáciu, je koketná, hravá a miestami až infantilná. Jazzové pohyby dokresľujú krátke červené sukničky dievčat, ktoré zvýrazňujú prácu panvy.

Prvou sólistkou bola Alice Renavand (étoile od 2013), ktorá zatancovala svoj part bez akéhokoľvek technického zaváhania. Mne by sa v jej interpretácii však žiadalo viac „cirkusovosti“, väčší, až extrémny rozsah dolných končatín a oveľa väčší zreteľ na dlhé línie. Druhého sóla sa zhostila mladá Léonore Baulac (étoile od 2016), ktorá si dokáže podmaniť publikum prirodzeným šarmom i istou technikou. A i keď sú Rubíny prioritne o ženách, za pozornosť stojí výkon Paula Marquea, ktorý doslova strhol všetku divácku pozornosť na seba. Jeho tanec bol rýchly, dynamický, presný, no najmä jeho charizmatický a profesionálny prejav si získal zaslúžený potlesk publika.

Diamants (Diamanty)
Pocta Mariusovi Petipovi a ruskému cárskemu baletu – to sú Diamanty. Celý večer speje k jedinému cieľu, ktorým je romantické pas de deux a grandiózne finále. Balanchine vytvoril tretiu časť baletu na výber (bez prvej časti) z Čajkovského tretej „poľskej“ symfónie. Úvodný valčík dvanástich dievčat v klasických bielych tutu je odkazom na veľké valčíky z baletov Spiaca krásavica a Labutie jazero, pričom Balanchine akcentuje pohyb smerom dole. Melancholické andante využil choreograf ako pas de deux „labutej kráľovnej“ a jej gavaliera. Mnoho divákov hľadá v spomenutom duete náznak deja, pravdou však je, že Mr. Balanchine chcel len v choreografických detailoch poukázať na výnimočnosť klasického Čajkovského baletu.

Temperamentné Scherzo sa krokovo odvoláva na ruský folklór i na tradičnú ruskú baletnú školu. Šestnásť párov a sólo pár sa stretávajú na scéne v spoločnom polonézovom finále, ktoré predstavuje typický príklad balanchinovského okázalého záveru.

V sólových postavách sa predstavili Amandine Albisson (étoile od 2014) a Hugo Marchand (étoile od 2017). Hugo Marchand, najčerstvejší spomedzi étoiles, má nespochybniteľné interpretačné kvality, no v jeho pohybovom prejave chýba skúsenosť. V porovnaní s Mathieu Ganiom mu chýba povestná francúzska elegancia, jeho pohybová kultúra je sústredená na techniku a svojou mladíckou živelnosťou mi pripomínal Patricka Duponta. Do nostalgického adagia by sa žiadalo z jeho strany vniesť viac „gavalierizmu“ a vznešenosti, naopak jeho temperament absolútne korešpondoval s tempom a technickou náročnosťou finále. Jeho partnerka kládla oveľa väčší dôraz na detail, od práce chodidla až po jemné port de bras, náklony hlavy a pohľady.

Amandine Albisson disponuje krásnym ženským telom s výbornými dispozíciami pre klasický tanec. Výčitku mám len k jej pózam croisées, pri ktorých v Balanchinových baletoch musí byť prekríženie markantné, a k druhým pozíciám, ktoré by mali byť širšie. Naopak veľmi oceňujem jej nedosadanie na päty (charakteristický znak Balanchinovej techniky) a elegantné držanie tela. Pomerne rušivo pôsobila rozdielna výška i rozdielna technická úroveň dievčat v štvrtej časti. Myslím si, že tak prestížny súbor by si to mal ustrážiť.

Joyaux, ktoré sú v repertoári Parížskej opery od roku 2000, sú skutočnými klenotmi, ktoré zdobia sólistické osobnosti, a tanečníci-hviezdy zdobia ich. A to nielen v prenesenom význame, ale aj prostredníctvom luxusných haut-couture kostýmov z dielne módneho guru Christiana Lacroixa.

Joyaux boli v Balanchinovom ponímaní oslavou baleríny a v podaní súboru baletu Parížskej opery sa z bohatého ranku sólistiek stávajú skutočné drahokamy javiska. Predstavenie je oslavou estetiky troch rôznych baletných škôl, troch kultúr, poctou Balanchinovmu choreografickému odkazu a veľkou interpretačnou výzvou. Výzvou, ktorú sa súboru podarilo naplniť viac než uspokojivo.

Balanchinove Klenoty uviedlo povestné Défilé du Ballet na hudbu Hectora Berlioza, ktoré celému večeru dodalo päťhviezdičkový punc.

Hodnotenie autora recenzie: 100 %

George Balanchine:
Joyaux
Hudobné naštudovanie a dirigent: Vello Pähn
Scéna a kostýmy: Christian Lacroix
Svetelný dizajn: Jennifer Tipton
Orchestre Pasdeloup
Premiéra 22. septembra 2017 Palais Garnier Paríž

Émeraudes
Hudba: Gabriel Fauré
Účinkujú – Laëtitia Pujol, Eleonora Abbagnato, Mathieu Ganio, Stéphane Bullion, Hannah O’Neill, Sea Eun Park, Arthus Raveau, Marie-Soléne Boulet, Fanny Gorse, Camille Bon, Laure-Adélaïde Boucaud, Letizia Galloni, Laurène Lévy, Roxane Stojanov, Noémie Djiniadis, Claire Gandolfi, Clémence Gross

Rubis
Hudba: Igor Stravinskij
Piano: Vessela Pelovska
Účinkujú – Léonore Boulac, Alice Renavand, Paul Marque, Alice Catonnet, Charline Giezendanner, Éléonore Guérineau, Silvia Saint-Martin, Pauline Verdusen, Juliane Mathis, Aubane Philbert, Charlotte Ranson, Mallory Gaudion, Allister Madin, Daniel Stokes, Simon Valastro

Diamants
Hudba: Piotr Iľjič Čajkovskij
Účinkujú – Amandine Albisson, Hugo Marchand, Marion Barbeau, Fanny Gorse, Laure-Adélaïde Boucaud, Roxane Stojanov, Yannick Bittencourt, Julien Meyzindi, Jérémy-Loup Quer, Yvon Demol, Camille Bon, Letizia Galloni, Laurène Lévy, Jennifer Visocchi, Naïs Duboscq, Lucie Fenwick, Claire Gandolfi, Gautier de Charnacé, Clémence Gross, Caroline Osmont, Sofia Rosolini, Seohoo Yun, Aurélien Houette, Cyril Mitilian, Adrien Bodet, Thomas Docquir, Alexandre Gasse, Mickaël Lafon, Maxime Thomas, Milo Avêque, Léo de Busserolles, Takeru Coste, Alexandre Labrot, Andrea Sarri

www.operadeparis.fr