Haydn, Mozart, Beethoven: Poslední koncert Slovenské filharmonie s Jamesem Juddem v 70. sezóně

Na začiatku dvadsiateho storočia existovali vo Viedni podľa knihy Zostáva len hluk iba dve možnosti v klasickej hudbe – buď bol človek mahlerovec alebo straussovec. Medzi prívržencami sa viedli búrlivé debaty o výhodách vlastnej a zatracovaní druhej skupiny, hoci autori Druhej viedenskej školy sa navzájom rešpektovali a ako mladí spolu často komunikovali.

Obyvatelia mesta mali sto rokov predtým sťažený výber – Prvá viedenská škola neprinášala takto vypäté situácie, no bolo by rovnako ťažké vybrať si. Haydn, Mozart a Beethoven využívali sonátovú formu, ktorá je vlastne definujúcou charakteristikou klasicizmu. Trojica autorov je taká známa aj preto, že vytvárala hybridné diela sonátových a iných foriem (napríklad variácie či rondo).

Okrem zdanlivej rekapitulácie Haydn rád prekvapoval svojich poslucháčov mnohými nečakanými zvratmi – náhle zmeny tóniny, zvraty v rytme alebo harmónii na neočakávaných miestach. To všetko, samozrejme, v rámci zachovanej sonátovej formy. Jeho symfónie majú pružnú tenziu a excentrické vyjadrovanie. Z trojice viedenských autorov práve Haydn najradšej experimentoval so spôsobmi, ako nanovo prekvapiť poslucháča. V niektorých symfóniách nachádzame pauzy na miestach, kde by sme ich nehľadali. Haydn svojich poslucháčov rád zmiatol aj kombináciou nepríbuzných tónin bez prípravy. Mozart a Beethoven boli určite prístupnejší postupne pripraviť poslucháča na zmenu tóniny.

Haydnovi na napísanie symfónie stačil celistvý motív, z ktorého sa odvíja hudobný tok celej symfónie. Nie je ťažké objaviť monotematické časti symfónií. Občas mu postačovala jedna téma na vytvorenie jednej symfonickej časti, čo je charakteristickou črtou Haydnovej geniality.

Mozart mal v jednej časti radšej niekoľko tém. Aj práve Parížska symfónia má v prvej časti značné množstvo hudobných tém, napriek tomu ide o kompaktný a jednotne znejúci celok. Mozart bol konzervatívnejší a narozdiel od Haydna prísnejšie nasledoval pravidlá. Len málokedy prekvapuje poslucháčov nepripravenými zmenami. Haydn zvykol predstaviť témy v repríze v inom poradí, než ich uviedol po prvý raz, vo forme voľnej reprízy. To by si Mozart nedovolil. Nielen preto, že bol striktný, no mohol si to dovoliť – jeho témy sú nezriedka plnohodnotné lyrické melódie. Napriek pravidelnosti a limitom, ktoré si Mozart sám stanovil, patria jeho symfónie k tomu najlepšiemu v žánri. Zaujímavá je hypotéza, ako by vyzerala Mozartova tvorba, ak by si ponechal toľko voľnosti ako Haydn.

Beethoven nadviazal na najsilnejšie stránky oboch skladateľov. Rád kombinoval Haydnovu vynaliezavú monotematickosť a Mozarotvu celistvú mnohotematickosť. Kombináciu zavŕšil vlastnou invenciou: vytvoril ďalšiu tému, ktorá znie ako prepracovanejšia variácia pôvodnej témy. Najznámejším príkladom je úvod Piatej symfónie. Beethovenova technika však bola príliš rozsiahla a rôznorodá na to, aby sme ju mohli generalizovať.

Tri symfónie najväčších klasicistických symfonikov boli dezertom za pestrými chodmi, ktoré návštevníkom Slovenská filharmónia počas sezóny pripravovala. Koncert bol symbolickou bodkou za koncertmi šéfdirigenta SF Jamesa Judda v jubilejnej 70. sezóne Slovenskej filharmónie. Pod jeho taktovkou sa orchester predstaví opäť v nadchádzajúcej sezóne, na Otváracom koncerte Bratislavských hudobných slávností (27.9.2019) a Koncertoch k 70. výročiu založenia Slovenskej filharmónie (24. a 25. 10.2019).

Symfonický večer bol ukážkou majstrovskej práce dirigenta Jamesa Judda s orchestrom s dôrazom na detail a invenčný prístup. Haydnova symfónia č. 85 B dur znela v prvej časti rýchlejšie, ako ju poznáme z nahrávok (omnoho rýchlejšie ako napríklad Karajanova nahrávka s viedenskými filharmonikmi), no v presných nástupoch a v mnohých dynamických odtieňoch, logicky vystavaných. Orchester bol dobre pripravený, zjavne im počas skúšobného procesu ostal čas na vytvarovanie detailov zvuku, farby a dynamiky.

Mozartova Parížska symfónia bola rovnako v prvej časti rýchlejšia ako známe nahrávky, dokonca sa prehrala o poznanie skôr ako v dvadsiatich minútach, čo je údaj z programového bulletinu. Slovenská filharmónia je v podobe mozartovského orchestra mimoriadne presvedčivá. Rovnako ako pri prvom diele aj tu sme na štvrtkovom koncerte sledovali mimoriadny dôraz na detail v kvalitnom výkone.

Beethovena Eroica je dielom takých rozmerov, že si zaslúži mať čestné postavenie poslednej skladby oficiálnej sezóny. James Judd si ju za cenu udržania jednoty neužíval ako napríklad Thielemann či Abbado, no zvukový efekt zostal nadštandardný aj vzhľadom na dobrú orchestrálnu úroveň. Obzvlášť dobre zneli obe skupiny huslí v prvej časti, lesné rohy v triu a orchester ako celok v závere. Tretia symfónia znela v skrátenej podobe, bez opakovania expozície v prvej časti.

Záverečný koncert trojice klasicistických autorov bol prínosný pre všetkých poslucháčov klasickej hudby – klasicizmus patrí k jej neochvejným základom a náš orchester pod vedením Jamesa Judda podal výborný výkon. Autor článku sa s dirigentom neraz rozprával o dielach viedenských majstrov a potvrdzuje premyslenú koncepciu diel a široký rozhľad o interpretačných možnostiach.

Hodnotenie autora 95 %