Baletní panorama Pavla Juráše (52)

Tentoraz:
– Comeback či rozlúčka? Jiří a Otto Bubeníček v Prahe
– Je miláčik Herman Cornejo alebo Alessandra Ferri?
***

Máme začiatok nového roku. Ten ctíme ako občania, ale ako diváci ctíme skôr divadelnú sezónu. Baletná panoráma pokračuje. Aj vďaka vám, čitateľom.

Sviatočné gala Les Ballets Bubeníček budúci víkend v pražskom Národnom divadle je mimoriadnou udalosťou. Otto a Jiří Bubeníček okrem svojho tanečného umenia predstavia svoje choreografické, režisérske, hudobné a výtvarné vnímanie tanečného umenia. Svetoví tanečníci Iana Salenko, Arsen Mehrabyan a ďalší v štyroch rozdielnych baletoch. Le Souffle de l´esprit je jednodejstvový balet Jiřího Bubeníčka, ktorý je možné označiť ako priesečník jeho tvorby. Od premiéry baletu Unerreichbare Orte na scéne hamburskej Štátnej opery uplynuli dva roky, keď choreografa oslovil šéf Zürišského baletu Heinz Spoerli. Po úspešnom diele pre Hamburg, ktoré obsiahlo pre ďalšiu tvorbu choreografa všetky podstatné motívy jeho výpovede, vedľa vyhraneného dramaturgického tvaru sa choreograf posunul o ďalší krok ďalej. Odstránil lineárnu dejovú linku jasného páru, ktorého príbeh či emócie dominujú a tieto naratívne prvky vložil do pohybu. Tým sa celkom jasne oddelil od vlny postmoderných choreografov, ktorí súčasný balet vnímajú cez epický príbeh či obrazy a Bubeníček sa zameral na to najhlavnejšie: choreografiu. Tá sa stala vyjadrením duše diela. Bubeníček ako interpret s bohatými skúsenosťami vždy v svojej choreografii ctil tanečníka a hľadal nový pohybový slovník, ktorý by vychádzal z jeho vnútra, aby dokázal vyjadriť jeho pocity. Nestal sa však epigónom tvorcov, ktorých balety interpretoval on sám, ale počas svojich improvizácií na baletnej sále začal nachádzať vlastné pohybové možnosti, ktoré telo dokáže, dal im systém, nielen fyzické zákonitosti, ale kontinuálne ich dokázal prepojiť a vyjadrovať sa nimi. Tanečník so svojim telom ako nástrojom sa stal centrom na jeho javisku, v jeho príbehu. Hranice možného tancovania, rozsah figúr, či partnerské tancovanie však posúval ďalej a jeho bohatá invencia ho priviedla k celkom špecifickému pohybovému slovníku. Ak telo tanečníka vždy bolo záujmom a hlavným nástrojom jeho umeleckej výpovede, v balete Le Souffle de l´esprit ho posunul ešte ďalej, k uctievanému a obdivovanému, celkom jedinečnému nástroju i symbolu. Kto sú tieto choreografove postavy, ktoré v takom vrúcnom, harmóniou a slovanskou dušou naplnenom pohybe pred nami stoja? Je to dokonalý renesančný človek, ako postavy z obrazov Leonarda da Vinci, ktorého tváre sa zrkadlia na inak subtílnej architektonickej scéne Otta Bubeníčka? Sú to vôbec reálne postavy, či akýsi radostní anjeli bez kresťanského pátosu v inej, než náboženskej predstave neba? Úspech tohto diela určite tkvie v pravdivosti, ktorú mu choreograf dal.

Bubeníčkova Toccata potvrdzuje myšlienku, že abstraktný balet neexistuje, už len pre fyzickú prítomnosť tanečníka na javisku. Celé dielo vznikalo postupne. Prácu na nej začal Jiří Bubeníček v New Yorku, kde bol pozvaný riaditeľom Petrom Martinsom pracovať s mladými tanečníkmi New York City Ballet na základe svojej úspešnej choreografie Unerreichbare Orte v Hamburgu, ktorú zhliadla primabalerína New York City Ballet Wendy Whelan. Pretože v rámci projektu “New York Choreographic Institute” mal na tvorbu baletu len desať dní, vznikla prvá časť. Tá bola úspešne prezentovaná pre osobnosti baletného sveta, ako riaditeľ ABT Kevin McKenzie alebo dnes už bývalá riaditeľka Royal Balletu Monica Mason. Riaditeľ súboru Peter Martins bol nadšený ako z choreografie, tak z hudby Otta Bubeníčka a požiadal inscenátorov, či by sa nemohli vrátiť a balet dokončiť. Svetová premiéra sa konala 13. mája 2009.

Tento choreografov rafinovaný balet v sebe obsahuje vzácne umocňovanú tanečnosť. Falošné vodítka, ktoré choreograf úmyselne divákovi dáva, vedú k neustálym prekvapeniam. Od úvodnej explikácie sa corps de ballet rozpadá na jednotlivé páry, či lepšie povedané dvojice, ktoré zažívajú osobité mikropríbehy. Vedľa baletu Le Souffle de l´esprit práve v Toccate Bubeníček stavia svoj najneoklasickejší balet. Ale čo je podstatné, povyšuje ho ďalej. Posúva ho do dvadsiateho prvého storočia. Dáva mu nové súvislosti, dáva mu citový obsah a emocionálne bohatstvo. Okrem toho, že skúma vzťahy, skúma aj možnosti partnerského tanca. Zároveň skúma vzťah medzi hudbou, či zvukom a tichom. Medzi pohybom a rytmom. Medzi snom a tým, čo je dosiahnuteľné. Elegancia a dokonalosť francúzskej baletnej školy sa tu spája so slovanskou dušou, ktorá nechce, nežiada len dokonalú formu, ale pociťuje vnútorné záchvevy, tak ako kryštálovo čistá klavírna partitúra. Pohybové arpeggia, kĺzanie, pocit pohybovej fúgy v choreografii vedú k tomu, čo Toccata ako hudobná forma obsahuje. Corps de ballet je ako akordy, ktoré sa striedajú so sólistami – melódiou. A keď sa už zdá, že je koniec, objaví sa nová melódia tanečníka, ktorá naznačuje pokračovanie. Z talianskeho toccare – na dotyk, znamená rýchly pohyb, virtuózne pasáže zručného umelca, tak aj Bubeníček ako skúsený choreograf „na dotyk“ necháva svoje postavy prežiť lásku. To ostatne potvrdzuje aj choreograf a vysvetľuje svoju koncepciu. „Balet se jmenuje Toccata z různých důvodů. Je to styl hudby, v kterém brácha hudbu napsal. Také je to italsky “dotek”. Myšlenka byla: „co může vzniknout z jednoho doteku“. Dotek je začátek tak jako jeden tón. Hudba začíná také jen jedním tónem. Jak balet pokračuje, dotek se promění v obejmutí a hudba je najednou také bohatší. Kam se balet dostane, je potom příběh, který si divák sám poskládá z pocitů, které na něho září z jeviště.“

Tretí balet večera Faun, u Jiřího Bubeníčka zbavený „odpoludnia“, je v kontextu jeho diel výsostným dejovým baletom. Ako hovorí už názov, nejde o dobu dňa či všetko ostatné, ale ide priamo o podstatu Fauna, či už ako satyra alebo Pana, či všemožné asociácie, ktoré vyvoláva. Choreografovi sa vzácne podarilo spojiť dejovú líniu s pohybovým vyjadrením, ktoré sa nedajú rozpojiť a tak sa jedná o umeleckú meditáciu o človeku a jeho temných svetoch. Bubeníčkov inscenačný kľúč nepredstavuje iba popisovanie nejakého moderného Fauna, naopak predstavuje tajomstvo a vracia sa vo svojej úvahe ešte hlbšie než sám Nižinský, možno až do biblického Edenu k prapodstate ľudskej lásky, sexuality a zápasu medzi dobrotivým Stvoriteľom a padlým anjelom. Choreograf si zaslúži obdiv za jasný, aktuálny, logický baletný sujet, ktorý nie je len oslavou mužského tanca, ktorý sa v svetle mediálneho ruchu okolo balerín stráca, ale aj za sugestívne uchopenie témy, pre balet a priori náročnej.

Otto Bubeníček pomáha inscenácii svojou dokonalou výpravou, ktorú pražský divák uvidí privezenú zo Semperoper v Drážďanoch. Tak, ako choreograf nasal niektoré prelomové nápady Nižinského a voľne ich cituje, tak ho inšpirovalo výtvarné umenie a to posúva výtvarník ešte ďalej v scéne a kostýmoch. Designový mobiliár, ktorý navrhol, zhmotňuje priestor a v kostýme hmatateľne cítime citácie Francisa Bacona v drapérii či farbe. Vynikajúci je štylizovaný odev, ktorý v siluete pripomína rúcha rímskej cirkvi, ale svojou skladbou sa stáva vyjadrením rozorvanosti postáv. Vzájomná jednota medzi choreografiou a výtvarným uchopením, s pôsobivým detailom kinetickej scény, ktorá sa mení s narastajúcou drámou, korešponduje s pastorálnou Debussyho hudbou. Bubeníček sa správne pýta: „Čo je dnes pre súčasných ľudí škandálne?“. V závere Bubeníčkovho Fauna, keď duchovno vystriedalo telo cítime, že možno podobne ako Bergman vo svojom filme Hostia večere pána, pohliadol choreograf na človeka v jeho celistvosti a nezľakol sa jeho slabostí.

Dorian Gray Jiřího Bubeníčka je jednodejstvový balet, ktorý by si zaslúžil prívlastok monológ napriek tomu, že v diele vystupujú traja interpreti. Bubeníček vo svojej koncepcii absentuje na dejový balet, či epické rozprávanie a venuje sa charakterom vybraných postáv, ich vzťahom a premenám. Tomu, ako sa postavy ovplyvňujú. Monológ Doriana doplňujú epizódne postavy a modifikujú tvar – od sóla, cez dueto po trio. Choreografia zachádza za samú hranicu fyzického divadla, hereckú sugestívnosť, až po zmyselný balans medzi realitou a divadelnou fikciou. Bubeníčkova choreografia je celkom jedinečnou extrakciou nielen Wildeovej predlohy. Možno to pripodobniť Walterovi Paterovi a jeho citátu z Maria Epikurejca, ktorý súvisí i so samotným Wildeovým dielom: „Nic nedokáže občerstvit duši líp než smysly.“ Choreograf Jiří Bubeníček a scénograf inscenácie Otto Bubeníček venovali balet svojmu otcovi. Idea však nevznikla hneď. Naopak balet má dlhú genézu vzniku. Otec tanečníkov Otto Bubeníček popritom, že bol skvelý artista, rád čítal a už od doby dospievania svojich synov v rovnakej fyziognómii svojich detí videl javiskovú možnosť, že dvaja rovnakí ľudia môžu ideálne vytvoriť reálnu postavu a jej obraz. Ako tanečníci pracovali v Hamburgu a šli z role do role na nápad zabudli a žiadny zo svetových choreografov, ktorí s nimi spolupracovali, na túto ideu neprišiel. Druhým impulzom bola Ottova vášeň pre hudbu a komponovanie. Keď Otto objavil hudbu jedinečného Keitha Jarretta napadlo ho, že by sa hodila pre Doriana Graya. Napísal scenár, to sa ale Jiří ešte aktívne nevenoval choreografii. Posledným impulzom, opäť po niekoľkých rokoch, bola Marcela Tomášková, ktorá vymyslela pre tanečníkov špeciálny letný open air projekt na zámku vo Velkých Losinách. Jiří chcel vytvoriť pre Losiny špeciálne predstavenie, ktoré by tam v premiére uviedol. A tak sa v lete 2011 pred renesančnou arkádou zámku konala svetová premiéra.

Bubeníček člení formálne balet medzi drobné herecké etudy, ktoré spájajú veľké tanečné plochy. Celistvosť tým nie je rozmelnená, naopak obidve rovinu plynú spolu. V zvláštnom rytme monotónnej hudby, choreografia vyviera z bohatého slovníku a arzenálu pohybov choreografa až po v baletnom mužskom tanci nevídaný fyzický partnerský tanec. Okrem krehkého zjavenia ženského aspektu duše v podobe Sibyly, Bubeníček kladie vedľa seba dva diametrálne odlišné pohybové slovníky. Jeden pre Doriana a druhý pre svoju postavu sprievodcu(Basil i Wotton). Ak Dorian uhladenou choreografiou so zaujímavým zapojením klasických figúr pôsobí ako upravený narcis a estét, jeho temný sprievodca viac a viac do tohto pohybového slovníku implementuje lomené, expresívne pohyby. Touto pohybovou premenou, nie formálnym starnutím výtvarného artefaktu Bubeníček demonštruje premenu hlavného hrdinu. Táto premena vedie k záverečnému duetu boja, kedy Doriana prichádza zahubiť jeho vlastné svedomie. Tak ako sa choreografia stáva rýchlejšou, agresívnejšou tak sa zmocňujú hrdinu pochyby a začína strácať svoje istoty a prepadať sa do pálčivých múk vlastnej existencie. Kostýmy Denisy Novej, ktorých rafinovaná symbolika je v divadle nevídaná umocňujú umelecký koncept tejto poémy, len zľahka inšpirovanej Wildem, ktorú každý divák musí čítať svojim pocitom. A ako v nabitom kalendári predstavení choreograf spomína na kreáciu baletu?

„Celé léto jsme s bratrem na Doriana mysleli a připravovali se. Například když jsme byli v Benátkách na gala s Robertom Bollem tak nás napadlo strašně nápadů. Nevím čím to je, ale asi to bylo tím krásným prostředím. Choreografie vznikala po částech. Nejdříve jsem přijel do Hamburku. Pracovali jsme spolu, když měl Otta volno. Pak Otto přijel do Drážďan. Scénu vymyslel brácha. Já měl zkoušku a Otta se šel připravovat na naší zkoušku do Probebühne II. v Semperoper. Je to zkušebna opery, takže je tam hodně nábytku a věci. No, a když jsem přišel, tak Otta měl celou zkušebnu přestavěnou. Byl tam jakoby reálný zhmotněný jeho náčrt – ze židlí, starých kulis a tak dále. Celá scénografie Doriana. I závěsy tam vyseli. Nevím, jak na to brácha přišel, ale najednou to vše zapadalo do sebe! Já jsem si také vzpomněl, že když jsem jeden den byl na návštěvě rodičů v Praze, procházel jsem se ve Staré Praze. Vešel jsem do krásného moderního studia a hned jsem věděl, že to je návrhářka kostýmů, kterou hledám. Kartičku s kontaktem jsem si schoval. Napsal jsem Denise a spolupráce začala.“

Denisa Nová necháva na Dorianovu vestu vytlačiť poslednú kapitolu knihy, pocitovo vyberá materiály a hľadá vnútorné spojnice kostýmu s príbehom. Práve tieto detaily, na divadelnom javisku nie často videné obohacujú choreografickú partitúru Jiřího Bubeníčka spolu s hudbou, scénografiou a samozrejme interpretmi. Balet už s veľkým úspechom videli diváci nielen v Čechách, ale aj v Japonsku či v lete na prestížnom Sommerballet 2013 v Kodani.

Je nutné si uvedomiť, i keď je to bolestné, že je to možno ich posledné vystúpenie v Prahe v roli interpretov. Takže baletný galavečer prichádza práve včas. Jiří Bubeníček ako choreograf má pred sebou ďalšie zaujímavé choreografické ponuky. Taktiež sa celkom zásadne premieňa jeho štýl práce. Od precíznej prípravy choreografie, krokových kombinácií, po umeleckú slobodu a inšpiráciu tanečníkom, ktorého má pred sebou. Ušiť choreografiu presne na mieru na konkrétneho tanečníka. Pracovať s jeho tanečným potenciálom a v spoločnej kreácii nájsť naplnenie pre tvorcu i interpreta.

Čo všetky diela tematicky spojuje, je láska. Je to vnútorná téma choreografa, ktorý jej podoby, či vôbec existenciu skúma v celej svojej choreografickej tvorbe. V krátkych duetách (Intimate distance, Prelude & Fugue, Gentle Memories) i veľkých baletoch Burning Bridges (Gauthier Dance, Stuttgart, 2013), L’Heure Bleue (North Carolina Dance Theater, Charlotte, 2013) a Príbeh vojáka pro Musiktheater im Revier v Gelsenkirchene (2013). Vážne i s nadhľadom. V každej novej choreografii opäť skúma tajomné existenciálne ľudské emócie a z nich tú najdôležitejšiu. Najproblematickejšiu? Najnedosiahnuteľnejšiu? Ak v Le Souffle de l´esprit je láska vyjadrená jasavou energiou, doslova najčistejším neoklasickým La bella danza a je skôr pocitom, v Toccate sa už jasne črtá ako iskra dotyku medzi mužom a ženou a v rôznych peripetiách vzťahu. Protipól romantickej a sebaobetujúcej lásky nachádzame vo Faunovi, žiadostivosť a sexualita. Láska k sebe samému, narcizmus, to je Gray. Sebaláska, ktorá zahubí aj lásku k vnútorne bohatej žene. Privodí smrť a skazu. To nie je len spisovateľova licencia, je to tiež realita. A možno práve v závere Doriana Graya sa choreograf už dotýka lásky absolútnej, nesmrteľnej, lásky ako agapé, lásky transcendentálnej. Čo je láska? Existuje láska, či iba dôkazy lásky. Čo je skutočne pravé v láske? – niečo iné než spoločenské, sociálne očakávania, či médiami produkované romantické ilúzie? Bubeníčkov výskum vedie priamo do vysneného priestoru ľudskej duše. Táto krátka esej nie je samozrejme žiadnym návodom ako balety vnímať, či ich recenziou. Je jedným z možných pohľadov, ako sa na ne dívať.

***

Svieže nápady, modernu a radosť z tanca a tvorby určite prinesú aj Miniatúry členov baletu Národného divadla Praha v interpretácii ich samotných aj kolegov. Choreografujú: Jan Adam, Lionel De Bayser, Jonáš Dolník, Caue Duarte, Jiří Horák, Štěpán Pechar, Andreas Reinier, Marek Svobodník, Zuzana Šimáková, Matěj Šust, Ondřej Vinklát. Akú žatvu talentov prinesie už desiaty ročník dobrodružnej akcie? Uvidíme 8. januára v Stavovskom divadle.
***

Že niekedy stačí aj málo a je to umelecky silnejšie a pravdivejšie, potvrdzuje nová inscenácia Marthy Clarke Chéri. Skoro neznáma Martha Clarke (1944) je americká režisérka zameriavajúca sa na operu, balet, tanečné divadlo, scenáristka, neúnavná hľadačka spojenia divadelných foriem. Choreografovala pre NDT, Joffrey Ballet, American Ballet Theatre, Rambert Dance Company alebo Martha Graham Company. Kritika ju často označuje za nasledovníčku veľkých režisérov ako Robert Wilson, Pina Bausch a tvorkyňu „vizuálneho divadla.“ Jej hlavným inšpiračným zdrojom je výtvarné umenie, ktoré ju často inšpiruje k voľným adaptáciám tém obrazov, či osudov ich tvorcov. Napríklad jej oceňované predstavenie inšpirované obrazom Hieronyma Boscha Záhrada pozemských rozkoší. Tak pripravila aj multižánrové predstavenie Miláčik (premiéra 19. novembra 2013), podľa kedysi škandálnej novely francúzskej autorky Sidonie – Gabrielle Colette (Chéri,1920).

Príbeh o zakázanej a škandálnej láske, tragický príbeh lásky v Belle Epoque v parížskej spoločnosti o vzťahu medzi mladým mužom a staršou ženou. Živá pianistka na scéne, pôsobivá scénografia a traja skvelí umelci. Držiteľka nominácie na cenu akadémie & Zlatý glóbus herečka Amy Irving, ktorá sprevádza poetickým textom dej a dve baletné super hviezdy – Herman Cornejo hviezda ABT a primabalerína assoluta Alessandra Ferri.

Jediná hovorená rola je Charlotte, miláčikova matka, ktorú hrá Amy Irving. Tá začína inscenáciu ako svoje osobné rozprávanie o šesťročnom vzťahu svojho syna, ktorý začal, keď mal osemnásť rokov a jej najlepšia priateľka Léa de Lonval mala štyridsaťtri rokov. Medzi štyrmi monológmi matky, ktorá dopovedá príbeh až do veľkej svetovej vojny, ktorá všetko zmenila, prichádzajú bohatšie textúry ako hovorené slovo. Prichádza reč tanca, ktorú umocňuje klaviristka Sarah Rothenberg, ktorá hrá tematicky i emocionálne príbuzné skladby: Ravela, Debussyho, Mompoua a Poulenca. Vnútornému charakteru inscenácie pomáha aj výtvarník David Zinn, ktorý navrhol stroho zariadený parížsky byt, ktorý dotvára idylický obraz o romániku Miláčika a Léy. Tajomné osvetlenie, ktoré stupňuje architektonickú dokonalosť scénografie sa mení od zmyselného milovania, hravého flirtu, oduševnených pohľadov až po výrazné svetlo, ktoré dovoľuje divákovi pohľad do tváre Léy zdevastovanej osamelosťou, keď čelí realite starnutia, zatiaľ čo jej Miláčik svojou nafúkanou a nesmrteľnou mladíckosťou myslí na slávu a ostrohy z vojenského šialenstva. Výkon Charlotty ako monológ činoherný a adagia tanečníkov sa síce nespájajú v jednoliatom celku, ale v rámci hodiny a piatich minút sa také švy nedajú ani poznať. Fascinujúce výkony, kde sa už maže hranica žánrov a tanečníci sa stávajú hercami v dojemnom nadčasovom príbehu o zmyselnosti, láske a možno aj súčasných obavách o citový život mládeže našej doby.

Škoda, že New York je tak ďaleko. Predstavenie sa hrá v Signature Theatre, ktoré sídli v nádhernej budove na 42. ulici, ktorú navrhol slávny Frank Gehry. O reprízy bol taký záujem, že nebolo treba ani ich mimoriadnu propagáciu. Až teraz sme sa dočkali videa na youtube. Snáď sa s Miláčikom stretneme aj na niektorom z významných európskych gala koncertov. Aspoň, že z Lipska k nám do Česka prídu s baletom Chaplin Maria Schrödera, ale o tom až budúci týždeň.

Foto Rebecca Hoppé, Costin Radu, Joan Marcus