Baletní panorama Pavla Juráše (116)

Tentoraz:
* Jednotlivec a spoločnosť – Boris Eifman V. diel
* Nina Poláková začala kraľovať
***

Ešte stále toho Borisa Eifmana nie je dosť. Po tom, čo som sa dotkol Tradície (tu), Reality (tu), Interpretov (tu) i jeho obľúbeného panoptika v blázinci, nie je náplň jeho tvorby ešte dostatočne popísaná. Pohľad mimo oficiálnych informácií do zákulisia poskytol český baletný umelec Jiří Jelínek (tu). Taká je obsiahla.

Jednotlivec a spoločnosť
Táto formulácia nie je objavná ako by sa zdalo. Mnohé romantické diela 19. storočia už vypovedajú o tragickom a nerovnom zápase jednotlivca so spoločnosťou. Tá svojimi prianiami a pravidlami spôsobuje tragickú zápletku tým, ktorí vzdorujú. Eifman však k tomu zápasu prisunul ešte novú hodnotu a to je obraz spoločnosti vďaka tomuto svojmu jedinečnému hrdinovi. „Balet už nie je o osudoch jednotlivých hrdinov, ale o spoločnosti. Hovoriac o jednom človekovi, možno povedať veľa o spoločnosti“, hovorí choreograf. Napríklad v predstavení My Jerusalem sa nejedná o jednoznačný výklad. Je to predstavenie, ktoré sa dotýka nadčasových problémov ľudskej bytosti. V živom modernom štýle tento tanec, táto inscenácia, rozpráva o troch duchovných pilieroch ľudstva: Viere, nádeji a láske…

Predstavenie sa odohráva v prostredí hudby a hlasu, ktorý pohltí náboženské melódie, etnické rytmy a pulzujúce beat techno. Bližšie ku koncu sa táto hudobná polyfónia spojí do jedného silného prúdu. A prináša ticho. Ticho, z ktorého je nádherná hudba Mozarta, cez ktorú vanie vietor Večnosti. Maximálnu krásu a harmóniu tejto melódie presvedčivo posilňuje duchovné osvietenie hrdinov. Cez utrpenie a chyby, ktoré im odhaľujú pocit veľkej, všeobecnej ľudskej lásky prestupujúcej všetky hlavné náboženstvá sveta. Balet drží sľub nádeje, že náboženské konflikty môžu byť prekonané a bratské zjednotenie všetkých národov nie je obyčajnou fantáziou.

S myšlienkou organizovania tohto predstavenia prišiel choreograf po svojej návšteve Jeruzalemu, odtiaľ je názov baletu, odrážajúci Eifmanov pohľad na večné mesto východu i západu. Na rozdiel od svojich predchádzajúcich baletov je tu Eifman oveľa menej zaujatý príbehom ľudskej drámy. Žiadne zvláštne udalosti alebo skutočnosti nie sú v ňom obsiahnuté. Ale prostredníctvom tanečne plastickej choreografie horí najčistejším odtieňom a duchovný Jeruzalem stojí v našich mysliach. Je to jedno z mála viac abstraktnejších titulov (ešte napr. Mozartovo Requiem), vedľa celovečerných dejových baletov ruského choreografa.

Aj v novom balete Up & Down sa k tomuto bodu dostávame – „Chcel som sústrediť pozornosť na mojich hlavných hrdinov a v tejto malej lokálnej histórii vyjadriť globálnu ideu. V niektorých aspektoch pripomína dráma hlavných hrdinov osud spoločnosti. V tomto je osobitosť nášho umenia. Netreba spomenúť všetkých, možno ukázať jeden tragický osud a každý v ňom môže uvidieť svoj život.“ Nick Driver a jeho žena v sieťach spoločnosti. Samozrejme aj ďalšie tituly sú prepojené týmto väzením jednotlivca v spoločnosti. Čajkovskij so svojim bolestným privátnym životom, či červená Giselle v sieti spoločenských zmien a politických prevratov. Či Rodin, Don Quijote a ďalšie aj nie titulné postavy baletov.

Ruský Hamlet ešte silnejšie ukazuje túto bitku o identitu, ktorá je vlastná ľudskej bytosti. Eifman v prológu naznačuje to, čo sa u Shakespeara až spätne dozvedáme – vražda manžela a panovníka. Katarína je ponížená opitým zhýralým manželom – cárom Petrom III. Jej dvorný obľúbenec jej pomáha pri vedení puču proti cisárovi. Malý princ Pavol sa stane nedobrovoľným svedkom vraždy svojho otca.

V prvom dejstve sme v ruských kráľovských sálach v polovici 18. storočia. Mladý princ Pavol sa cíti sám medzi pokryteckými dvoranmi, v atmosfére naplnenej prázdnym klebetením služobných, ohováraním a intrigami. Jeho matka – cárovná je neprístupná, vždy obkolesená svojimi najobľúbenejšími drží svojho syna od trónu – pre ňu je moc nedeliteľná. Vymyslí pre syna skorý sobáš, aby ho náručie mladej manželky odviedlo od akéhokoľvek pomyslenia na to, že zdedí trón.

Pavol je spokojný so svojou ženou, ale ona, plná ambicióznych plánov sníva o moci a tlačí manžela do boja o ruský trón. Cisárovná odhalí zámery mladej nevesty. Klamstvá a zrada sú bežné v boji o moc a Katarína ničí šťastný život princa v manželstve – jeho žena sa stane korisťou. Fantázie Pavla sa prepletajú s realitou. Nepriateľské labyrinty z kráľovského paláca ho vystrašia a odvádzajú s nádejou od krutej moci cárovnej. Nájde uspokojenie svojich ambícií len vo svete vojačikov, ktorý miloval od detstva a v poriadku vojenskej hodnosti. Uvedomí si, že je to len ilúzia moci a prvýkrát sa rozhodne postaviť matke – ale je znova rozdrvený.

Duch jeho otca, obklopený čiernymi rytiermi, volá Pavla k pomste. Trýznivé spomienky na vraždy vyvolajú u syna zlosť a on hľadá cestu von. Kráľovský palác naďalej vymýšľa nové zábavy. Maskovaná Katarína Veľká vládne slávnosti, ktorá sa čoskoro premení v orgie. Najobľúbenejšia podívaná kráľovského dvora je divadelná hra, ale tentoraz herci predvedú scénu, v ktorej žena a jej milenec zabili jej manžela. Cisárovná zúri – všetko ukazuje na jej úlohu vo vražde Petra III. Strhne masku herca, ktorý hral vražednú manželku a odhaľuje Pavla. Dobrodružstvo sa prepadá do obľúbenej Eifmanovej schizofrénie reality a snov. Cárovná sa zrúti, vidí obete, ktoré boli zničené jej cestou k moci, snaží sa získať späť svoju moc, ale márne. Do toho dedič a sny o pomste. Vrah jeho otca umiera v náručí ducha Petra III, ktorého zavraždil. Fantastické obrazy kulminujú. Pavol chce zavraždiť cárovnú … Ale nemôže zdvihnúť ruku s mečom.

Jedna vízia je nahradená inou. Cárovná je oddelená od svojho syna stenou nenávisti, ktorú sama postavila. Obraz cára, ktorého zavraždila, ju nenecháva pokojnú, mučí ju, dusí ju … Pavlovi snívanie o nástupe na trón neprináša radosť – cíti, že nie je predurčený pre dosiahnutie slávy svojej matky. Chápe: on je len tieňom svojich snov, odraz svojich vlastných fantazmagórií … Eifman majstrovsky splieta reálne historické podklady do zložitej fresky. Peter III. ako oficiálny zakladateľ romanovsko-holštýnsko-gottorpskej dynastie ruských cárov. Jeho manželka neskôr známa ako Katarína Veľká. Zdeptaný syn, o ktorého pôvode sa pochybovalo od počiatku. Narodený až deväť rokov po svadbe po tom, čo cárovná prvé dieťa potratila a po tom, čo cár kvôli fimóze bol dlho neschopný vykonávať manželské povinnosti. Sergej Saltykov je uvádzaný ako pravdepodobnejší otec Pavla. Rovnako ako pochybnosti ohľadne ďalšieho dieťaťa, dcéry Anny, ktorej otcom bol údajne iný milenec Stanislav August Poniatowski. Peter III. donútený k abdikácii, označený za vyšinutého a podivne zosnulý, keď sa údajne vo väzení pohádal s dôstojníkmi. V obraze národa dobrý vládca, tragicky mŕtvy po tom, čo vyhlásil náboženskú slobodu, chystal sa zrušiť nevoľníctvo, zachránil Prusko pred skazou. Rafinovaný historický román by sa dal napísať tak, ako famózna paralela Eifmana s Hamletom Shakespeara. Súboj jednotlivca, respektíve viacerých jednotlivcov so svojimi démonmi a silou tlaku spoločnosti dáva choreografovi výborné prostriedky pre rozohrávanie nejednoznačnosti postáv. Žiadna postava nie je jednofarebná, vždy sa jedná o celú paletu odtieňov.

V tomto kontexte je tiež platný a pozoruhodný titul Don Juan, alebo Molièrova vášeň. Eifmanovi nestačí adaptovať príbeh najväčšieho milovníka žien umeleckých dejín sveta, musí pridať svoje obľúbené motívy a tým vystavať dielo, ktoré je mu blízke. Roztomilý list Molièra, ktorý vytvoril, objasňuje cestu k Donu Juanovi.

Moji najdrahší páni!
Utrpenie je u konca a ja som konečne mŕtvy.
Pohreb bol rovnako problematický ako môj život sám.

Na nejakú dobu nebol pre mňa ani priestor na cintoríne – beda! Ale Jeho Veličenstvo kráľ prikázal a moje telo, ktoré bolo mučené lekármi tak dlho, nakoniec bolo dané zemi. Hra je dokončená, vystúpenie je na konci, opona je dole a pohrebné sviečky horia.

Moje rodné meno je Jean-Baptiste Poquelin. Môj otec bol čalúnnik a sníval, že jeho syn ho nahradí v tomto úctyhodnom povolaní. Ale ja som sa stal známy ako Jean-Baptiste Molière, riaditeľ Kráľovského súboru v Palais Royale, spisovateľ komédií a herec.

Ach, áno … Nebolo ľahké dosiahnuť úspech na divadelných scénach v dobe panovania slávneho kráľa, Ľudovíta XIV. On mi často ukázal svoju láskavosť, ale občas zabudol na moju existenciu.

Ale vždy bola Madeleine na mojej strane – moja Madeleine, krásna žena a ohromujúca herečka. Napriek všetkému, ona vždy zostala oddaným priateľom a dala mi svoju podporu vo všetkých životných skúškach – to znamená, že vo všetkých až na jednu, keď som si chcel vziať jej dcéru, Armande. Keď som narazil na starý španielsky príbeh o láske španielskeho šľachtica Don Juana uvedomil som si, že musím vytvoriť novú hru. A aká to náročná úloha, ukázalo sa! Bezcitne a drzo, Don Juan zlomil všetky zákony medzi nebom a zemou. Závidel som mu a užil si jeho víťazstvo a občas ako jeho tvorca – som mal strach o neho.
Akí podobní sme boli! Obaja sme milovali ženy a slávu, aj keď moja najväčšia vášeň bola divadlo Jeho Veličenstva – moja radosť a moja bolesť, môj život a moja smrť.

S úctou váš,
ako vždy,
Jean-Baptiste Molière

Eifmanovo libreto prelína niekoľké roviny. Molièra ako autora, píšuceho divadelnú hru a jeho osobné zápasy so spoločnosťou i sebou samotným. Píše novú hru. Umelcova predstava vytvára obraz španielskeho šľachtica, ktorý je zvodný a odvážny. Jeho meno je Don Juan. Ticho kláštora, ani protesty jeho sluhu Sganarella nezabránia Juanovi preniknúť dovnútra za jeho krásnou Elvírou. Molière v svojom kresle; jeho hlava sa stále hemží postavami nových hier. Molière sníva o tom, ako urobiť skvelú herečku z Armande, Juan v španielskej dedine hrubo flirtuje s roľníckymi ženami. Sľubuje svadbu a Sganarell, ktorý neskôr za to namiesto Juana schytá hnev keď je podvod odhalený, hrá kňaza – zatiaľ čo Juan sa už utieka ku Elvíre. Molière je zmätený. Herci sú nemožní. Je pripravený hrať každý úlohu sám – Dona Juana, roľníka, Sganarella.

V druhej časti sa rozkol medzi realitou autora sediaceho doma v divadle a imaginárnymi postavami stupňuje. Vyvrcholenie prichádza nie v dráme, ale v realite. Odvážna nová hra je zakázaná. Molière je smrteľne chorý. Divadlo je v chaose. Ale nič nepremôže túžbu tvoriť – a hrdinovia nových hier si žiadajú ich realizáciu. Smiech je jediná záchrana – smiech nad podvodmi a hlúposťou, nad chamtivosťou a zlom. Smiech, smiech, smiech aj napriek mojej smrti, vážení páni! …

Zápasy so sebou samotným a okolím v Eifmanových baletoch dopadajú rovnako ako v živote či literárnych predlohách. Sú ale plné pravdy. A emócií. O tom nabudúce.
***

Aktuality
20. marca sa vo Viedni v bloku repríz Labutieho jazera, ktoré malo vlani premiéru (tu), predstavila v role labutej kráľovnej prvýkrát v dome na Ringu s Wiener Staatsballettom prvá sólistka, rodáčka zo Slovenska Nina Poláková. Po tom, čo jej vlani v riadnom skúšobnom procese osobný debut v predstavení zhatila nemoc, po roku presvedčila vedenie aj divákov o oprávnenosti svojho mena v hierarchii súboru na mieste najvyššom. Zázračná slovenská balerína, ktorá v poslednom ročníku bratislavského Konzervatória Evy Jaczovej už debutovala v celovečernom balete ako Nikia na doskách SND, si mnohé tieto roly z rangu najvyšších zatancovala už doma. Dnes sa k nim vracia v luxusnom balení Viedenskej štátnej opery ako zrelá interpretka aj človek.Polákovej Odetta oplýva všetkým čo si rola žiada. Jej postava a línie tela svetovej baleríny je doplnená čistou technikou, ktorá neukáže žiadne fyzické ani technické limity. Poláková má skok aj rotáciu. Navyše má slovanskú dušu, ktorá čoraz viacej dáva adekvátny výrazový register jej predvedeniu postáv, ktoré tancuje. Od prvého hypnotického výstupu (Nurejev necháva Odettu vyplávať na scénu bez Princa) línia jej port de bras, rafinované mávanie rukami ako krídlami, ktoré odporujú ľudským anatomickým zákonom ovláda javisko svojou subtílnou krásou, ale aj nezlomnou silou zakliatej princeznej. Jej dokonalý aplomb a schopnosť koncentrácie napätia i energie do seba samotnej a toto magické zhmotnenie núti diváka uveriť predvádzanej ilúzii a stotožniť sa s ňou. Jej adagio-vitá, hypnotická Odetta v mesačnej noci, kde sa na chvíľu zastavil čas, keď konečne prišiel k jazeru ten pravý muž ochotný sľúbiť jej vernosť a pokúsiť sa zničiť kúzlo, z nej činí éterickú vílu, ktorá chce dosiahnuť spásu.

Netlačí do výrazu ťažko skúšanej chudinky z ľudského sveta, ktorá je zakliata do zvieracej podoby, ale veľmi jemne, zvnútra vytvára idealizovanú bytosť rozprávkového charakteru s črtami človečenstva, ktorá dokáže ešte lkať a nariekať, svojimi slzami orosiť vodu temného jazera. Ako v snovej pasáži prebieha stretnutie Princa s oslnivými vysokými arabeskami Polákovej, krásne vytočenými nohami, vysokou kultúrou pohybu. Gestická pasáž, keď rozpráva princovi svoj osud, je silným momentom, na ktorom veľmi často zlyhávajú mnohé baleríny, keď iba spartakiádne ukazujú čo sa naučili na sále. To u Polákovej neplatí. Jej mimoriadny vnútorný pokoj, akési abstraktné kladenie baletných figúr za seba v bezčasí, vyžaruje zvláštny hypnotický moment. Biele adagio s Princom je poéziou a vzájomným dialógom, tak ako variácia monológom. Pôsobivý moment Nurejeva, kedy na adagio nasleduje variácia Princa, ktorý tak odpovedá na Polákovej životopis a bolesť Odetty a padá jej k nohám s prísahou vernosti, je logickou bodkou za touto jedinečnou scénou.Odília je úplne samozrejme a správne, celkom inou postavou. Energická bytosť z pekla svojím rafinovaným úsmevom ovládne zásnubnú oslavu Princa. Všetky princezné a hostia vedľa nej strácajú svoj lesk. Už len spôsob ako stojí en pointe, vo víťaznom geste rúk, od svojho príchodu dáva jasne tušiť jej dominanciu. Grand pas de deux, je Nurejevovým vzkriesením veľkého baletu (na čísla partitúry A3Oa, A5b, A19f, A19g), kedy dej či emócie súbežne plynú so zvrchovaným tanečným majstrovstvom dvoch interpretov. Vedľa jeho slávneho Pas de deux z Luskáčika je toto Grand pas de deux klenotom jeho choreografického odkazu. Rafinované vlny Čajkovského hudby dokonale znásobuje pohybom. Veľké promenády, vysoké arabesky a atittudy, vytancovanie každého taktu, v prostriedku gradácia, kedy choreografiou dostáva balerínu do výšky. aby v závere po tom, čo oheň dohasína znovu povzbudzoval napätie medzi tanečnými partnermi, je úchvatné. Ani raz nezabudneme, že sme v Labuťom jazere, ale ani raz nezabudneme, že toto je posledný monument klasického baletu 20. storočia.

Poláková tancuje Odíliu ako heroíny cárskeho baletu. Jej nekonečný balance, ktorým uzatvára všetky promenády, koruna v pohybe keď zostane v póze, aby následne plynule prešla do ešte oslnivejšej figúry, prekrásne port de bras, ktoré robí plastickými strohé elegantné línie, to je mimoriadny výkon. Variácia Odílie je poctou baleríne, ktorá naháňa strach. Neuveriteľný začiatok, ktorý prechádza do technickej skúšky dokonalosti, diagonála s pas balloné sauté, a aby to nestačilo, triumfujúca Odília spečatí svoju mágiu talianskym fouetté, kde Poláková vždy attitude croisé zakončuje s dlhou korunou, kým znovu naberie force a pokračuje. Takúto manifestáciu diabolského talentu k hypnotizovaniu nielen Princa ale aj publika, je možné ukončiť len dokonale predvedenou kódou. Polákovej sošné, extrémne rýchle a precízne fouetté s diagonálou to činí. S neuveriteľnou gráciou a mágiou Poláková vysiela erotické vlny, vášeň i odmietanie Princa, stupňuje jeho žiadostivosť až k tragickému finále, kedy Nurejev necháva ešte malý valčíkový dôvetok a Odília si užíva záujem pomýleného Princa.

V poslednom stretnutí pri jazere je to už opäť iná postava. Žiaľom zlomená Odetta, ktorá stratila nádej na svoju záchranu a ťahá princa preč zo zapovedaného územia, kde mu hrozí smrť. Nepodobne našej Rusalke, sa však Princ nechce vzdialiť ani za cenu života. Bez milovanej bytosti, už stráca jeho žitie zmysel. A tak ho vedie jeho milovaná v ústrety smrti a keď poslednýkrát en pointe sa chveje na skalnom útese nad rozbúreným jazerom, motív zmierania okupuje už pocit niečoho vyššieho tak, ako plynú Polákovej lietajúce ruky, ktoré nad mrakmi hľadajú milované slnko.

Výborným partnerom baleríny bol hosťujúci Denys Nedak, ktorý má za sebou angažmán na Ukrajine, či debut v ABT. V spoločnom tanci sú výbornou dvojicou. Nedak aj sám, ako ústredná postava tohto príbehu veľmi sofistikovane a pôsobivo napĺňa jednotlivé mizanscény Princa a jeho stavy. Pre Nurejevove nekonečné tancovanie, rafinované rond de jambe a medzikroky má mimoriadny talent. Efektne zakončí akúkoľvek náročnú pasáž. Ale celkovo ešte potrebuje nejaký božský dotyk, aby jeho kreácia bola vyššie, než ju predviedol. Ďalšie debuty príliš nezaujali, nudný Rothbart a väčšie či menšie výstupy. Len v Pas de cinque oslnila Nina Tonoli v dámskej variácii.

Je šokujúce, ako sa za roky zmenila nálada v hľadisku. Kedysi ordinárna slávnostná nálada predstavení v Staatsoper je dnes vystavená ťažkej skúške súčasného európskeho multikulturalizmu. Diváci všetkých národností neustále vyrušujú svojimi gigantickými mobilmi, ktoré už Hauspersonal nemôže ustrážiť. Dámy z východu okrem zahalených hláv si už pre istotu nevyzliekajú ani kabáty a nevedia, čo znamená tretie zvonenie. Novodobí divadelní návštevníci si pletú hľadisko divadla s kinom a hlasite sa bavia. Rodičia zase v záujme výchovy svojich detí ťahajú svoje ratolesti na miesta, z ktorých malé princezničky nič nevidia a tak veselo vyskakujú aj na sedačky a zjavujú sa tak oproti osvetlenému javisku ako čierne siluety stromov pri jazere. Toto všetko by bolo pred desiatimi rokmi v paláci múz na viedenskom Ringu nemysliteľné. S veľkou hanbou by boli turistom, ktorí si pletú javisko s viedenskými pamiatkami zabavené fotoaparáty. O vyrušovaní ani nepíšem. Holt doba sa mení. A divadlo sa už neslávi, ale konzumuje.

Foto: archiv, Wiener Staatsballet / Michael Pöhn
V texte je použitá citácia z rozhovoru: Katarína Sedláková: Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu (Magazín Pravda)