Baletní panorama Pavla Juráše (56)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Bolo by vhodné rok potom, čo sme začali, i dokončiť cyklus o Johnovi Neumeierovi. Možno nie je taký aktuálny ako správy o premiérach, rozhovory či aktuálne analýzy, ale choreograf, ktorý tvorí celkom blízko Česka a kariéry nielen bratov Bubeníčkov, ale aj Barbory Kohoutkovej, Ivana Lišku, Adély Pollerovej s ním spojené, si to nepochybne zaslúži. Prešli sme inscenácie klasických baletov ako Labutie jazero, Luskáčik, Spiaca krásavica, symfonické balety na Mahlerovu hudbu, dejové balety, balety duchovné a prichádzame k vrcholu pomyselnej pyramídy do doby nedávno minulej, v ktorej choreograf vytvoril nepochybne sugestívne diela, ktoré vzbudzujú nielen divácky záujem, ale dosahujú aj divácke ocenenie. Skončili sme pri priesečníku jednej veľkej etapy, pri diele maximálne osobnom – u Nižinského. Je potrebné naznačiť ďalší okruh, ktorý sa zatiaľ neuzavrel.

Smrť v Benátkach (premiéra 2003) je omnoho viac expresívnejšia v spôsobe rozprávania príbehu ako dobou vzniku podobný, vrcholný Neumeierov Nižinsky. Nedá sa napísať inak, než geniálna hudobná dramaturgia. Bachova hudba: Das Musikalische Opfer (1747) BWV 1079, Thema Regium (oboe d. caccia), Canon perpetuus contrario motu, Canon a 4 quaerendo invenientis, Fuga canonica in epidiapente, Wagner: Bacchanale z Tannhäusera (parížska verzia 1861), Notenbrief für Mathilde Wesendonck (1856), Ankunft bei den schwarzen Schwänen (1861), Zürcher Vielliebchen-Walzer (1854), Eine Sonate für das Album von Frau Mathilde Wesendonck (1853), Träume – Studie zu Tristan und Isolde. Wesendoncklied Nr. 5 (1857-58), Elegie (1859/1882), moderný Yethro Thull, znovu Bach a Wagner – záverečná Liebestod z Tristana a Izoldy v Lisztovej úprave.

Dramaturgická voľba Bacha nie je vôbec náhodná. Gustav von Aschenbach, slávny choreograf, k svojmu životnému jubileu pripravuje slávny balet o pruskom kráľovi Fridrichovi Veľkom. Jeho skice choreografických nápadov sa mu motajú v hlave so spomienkami na impulzívnu matku, detstvo s obťažovaním novinárov a napokon i so samým Fridrichom a balerínou dvorného divadla la Barbarinou. Táto Neumeierova obľúbená „jednoduchá“ geniálna dramaturgia, ktorá mu už pomohla v mnohých literárnych predlohách, skvelo funguje. Však i sám Visconti vo svojom nesmrteľnom filme pripodobnil Aschenbacha Mahlerovi a nezostal u Mannovej licencie. Také jednoduché riešenie dokáže postaviť na nohy celé dielo tak, že je zovreté a popri dejovej línii sa dokáže zastaviť a meditovať.

Cesta do Benátok je vytúženým vyslobodením. Od začiatku je však zvláštnym snom, na ktorom ho sprevádzajú dvaja rovnakí tanečníci – Otto a Jiří Bubeníčkovci, najprv ako pútnici, potom gondolieri, hostia, tanečný pár, Dionýzos, kaderníci a gitaristi. Je to len druhá, posledná rola, kde Neumeier skutočne identicky využil tanečníkov – dvojčatá (po Odyseovi). Ich spoločné pasáže vynikajú zvláštnym choreografickým rítom a tanečníci ich využívajú k osobitej interpretácii.

Pôsobivá je hlavne scéna gitaristov, ktorá im nielenže dáva priestor využiť ich hudobný cit, ale exhibícia, ktorú s gitarami predvádzajú má zaujímavý minuciózny účinok na diváka, možno omnoho desivejší, než škaredý bezzubý gitarista vo filme. Skutočný tanec smrti – dance macabre. Skvelá je opäť dramaturgická voľba, keď Aschenbachova matka je zároveň matkou Tadzia aj choreografovou asistentkou. Neumeier používa aj svoj obľúbený technický postup – zmrazený čas. Vo chvíli, keď v mukách prechádzajúceho Aschenbacha trafí lopta, s ktorou sa hrá Tadzio s rovesníkmi, sa čas zastaví. Tadzio prinesie loptu a Aschenbachovi podá ruku, aby mu pomohol. Strih. Nasleduje dojemné dueto, to však divák nevie, že to je len sen. Keď lopta ako rekvizita dueta (ako neskoršie golfová loptička v Malej morskej víle) znovu odletí a Tadzio ju prinesie, Aschenbach mu podá ruku a chlapec odbieha. Tým choreograf dokonale vytvára priestor pre vyjadrenie nehlučných, verbálnych pocitov.

Táto myšlienková non verbalizácia je (podobne ako u Peer Gynta, Malej morskej víly a ďalších diel) osobnostným monológom postavy. Nie sú potrebné divné variácie, na ktoré sme si zvykli u choreografov slabšej triedy, kde sa postava zmieta a tvári sa, že niečo prežíva, rozpráva, takéto dueto slúži na vyjadrenie emócií omnoho lepšie. Vrcholom tohto budovania vnútra postavy je finále, keď na rozdiel od knihy a filmu choreograf obidvoch spojí v jedinečnom duete za zvuku Izoldinej smrti z lásky v Lisztovej úprave pre klavír. Geniálne dueto, ktoré vychádza z dokonalej znalosti choreografa, čo dvaja muži môžu technicky ukázať v spoločnom duete, je vyšším levelom dueta Krála a Muža v tieni z Labutieho jazera. Zároveň umierajúca postava Aschenbacha vedľa mladíckou energiou žiariaceho Tadzia a symbolické gesto chlapčenskej triviálnej zábavy „urobme si z dlaní ďalekohľad“, sa spája s vedomím dospelých divákov. Dívať sa tam… do večnosti. Lloyd Riggins v titulnej role, za ktorú dostal Prix de la Benoise de la Danse, exceluje. Ak v mnohých baletoch bol príliš neosobný, jeho zdanlivý chlad a precíznosť sa hodí k neurotickému, konvenciami zviazanému géniovi, ktorý postupne kľučkuje medzi apatiou a exaltovaným vzrušením. Bachovou hudbou, ktorá nepochybne nesie v sebe transcendentálny rozmer, kľučkuje medzi svetskými dielami a dielami silne mystickými, vrcholom ktorých je bezpochyby slávny Ricercar, dodáva vedľa na dreň obnaženej choreografii punc oného dance macabre. Však nielen v stredoveku riadil mor, podobná smrteľná nákaza je aj v Benátkach. Pojem tanec smrti sa zďaleka neobmedzuje na jediný konkrétny tanec alebo presnú tanečnú formu. Musíme si uvedomiť, že je to skôr kultúrny fenomén, ktorý úzko súvisí so životnou mentalitou stredovekého človeka. Je však zaujímavé, že v dobách širokého duchovného expresivizmu sa opäť zjavuje (napríklad baroko, kde ho v balete Neumeiera zastupuje práve Bachova hudba).
***

Ako v iných prípadoch, pojem, ktorý pôvodne vymedzoval celkom určitý jav, postupom času zovšeobecnel a tak danse macabre prežil stredovek a stal sa označením pre deje, ktoré sa týkajú pôsobenia smrti a jej vplyvu na ľudské jednanie a činy. Stretávame sa s nimi v literatúre (napríklad v Španielsku hneď dva tituly španielskej drámy, Ranná paní Alejandra Casonu a Krvavá svatba Federica Garcia Lorcu. Ďalej spomeňme diela Ibsena či Strindberga, u ktorých jedna z jeho najvýznamnejších hier priamo nesie titul Tanec smrti. Alebo si v tomto zmysle pripomeňme Siedmu pečať Ingmara Bergmana.), v hudbe – napríklad slávna Saint-Saensova pieseň, druhá veta Mahlerovej Štvrtej symfónie, štvrtá veta zo slávneho Klavírneho tria č. 2 e moll Dimitrija Šostakoviča alebo skladba Arnolda Schönberga Totentanz der Prinzipien.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na