Berlínský vášněmi zmítaný anděl

  1. 1
  2. 2

Berlínsky vášňami zmietaný anjel

Ako šiesty premiérový titul súčasnej sezóny zaradila Komische Oper Berlin do svojho hracieho plánu Ohnivého anjela.Inšpiráciou pre Prokofieva sa stal rovnomenný román ruského symbolistu Valerija Briusova, s ktorým sa skladateľ oboznámil počas svojho amerického pobytu v roku 1919. Príbeh ľúbostného trojuholníka umiestnený do stredovekého Nemecka, plný nadprirodzena a mágie nesporne zaujal Prokofieva, ktorý sa v tom čase ako člen Christian Science sám zaujímal o kabalu a podobné mystické záležitosti. Po vlastnej úprave textu románu pre potreby libreta opery, najprv trojaktovej, neskôr päťaktovej, začal skladateľ v januári nasledujúceho roka pracovať na klavírnom náčrte. Práca však pokračovala pomaly – najmä kvôli koncertným záväzkom v USA a Paríži – až do marca 1922, kedy sa Prokofiev usadil v Bavorských Alpách, v blízkosti kláštora Etall, kde prvú verziu opery v podobe klavírneho výťahu dokončil.

Uvedenie nového diela na niektorej opernej scéne sa však v nasledujúcom období nevyvíjalo sľubne, a tak ďalšie práce na opere pozastali, až do roku 1926, kedy Bruno Walter prisľúbil uviesť Ohnivého anjela v berlínskej Städtische Oper. Povzbudený touto vidinou sa Prokofiev pustil do veľkej revízie dramatického obsahu, hudobnej stránky aj inštrumentácie a v auguste 1927 vznikla druhá, taktiež päťaktová verzia. Bohužiaľ, Walter naplánoval termín uvedenia diela skôr, než sa podarilo prepracovať orchestrálny part, a tak sa berlínska premiéra nekonala. Zišlo aj z inscenovania na doskách Metropolitnej opery, ktoré sa rysovalo začiatkom tridsiatych rokov, hoci pri tejto príležitosti autor opäť operu zrevidoval (tentokrát na trojaktovku), s použitím nového dramatického obsahu, vrátane náčrtu prepracovania niektorých hudobných čísel. Táto, v poradí tretia verzia, sa však nikdy neskompletizovala, Prokofiev rezignoval na ďalšie práce na tomto diele a podoba, v akej sa Ohnivý anjel v súčasnosti uvádza, zodpovedá teda druhej verzii. Veľká časť hudobného materiálu opery bola použitá pri kompozícii Prokofievovej 3. symfónie. Bolo zrejme prekliatím opery (alebo skladateľa?), že prvého uvedenia, koncertného, sa dožila až rok po autorovej smrti , v roku 1954 a o rok neskôr sa konala scénická premiéra v Teatro La Fenice.

Z okolností vzniku diela (opakované zásahy v priebehu takmer dvanástich rokov) je zrejmé, že Prokofiev sám nebol úplne spokojný s jeho podobou. Literárnu predlohu príbehu Renaty, ktorej sa v detstve zjavoval anjel Madiel a ktorý v čase jej dospievania odmietol jej fyzickú lásku a zmizol z jej života, Henricha, ktorého si Renata stotožňuje s Madielovou ľudskou inkarnáciou a žoldniera Ruprechta, vracajúceho sa z Ameriky, zredukoval na takmer bezdejový obsah sústrediaci sa predovšetkým na psychológiu týchto hlavných postáv a vývoj ich vzájomných vzťahov. Kľúčové otázky, na ktoré dielo neposkytuje jednoznačnú odpoveď, sa týkajú predovšetkým možnosti existencie nadprirodzených síl v reálnom živote a povahy Madiela, ktorý Renatu ovládol v detstve až tak, že si k nemu vytvorila silnejšie puto než k rodičom. Kto vlastne je? Je to anjel alebo démon? Je skutočný, hoc len v Renatinom svete alebo je to jej sugescia, ktorú si stotožňuje s realitou? A napokon, čo je príčinou toho, že v dôsledku jeho neustáleho hľadania končí duševne zruinovaná hlavná hrdinka, odmietajúca reálne vzťahy s mužmi, v pazúroch inkvizície?Možnosť viacerých výkladov týchto otázok poskytuje zároveň viacero možností inscenovania. Austrálsky režisér Benedict Andrews poňal Renatu ako druh Lolity, zrejme v detstve zneužívanej, ktorá sa na svoj patologický vzťah napriek všetkému fixuje. Démonov, ktorí na ňu v úvode prvého obrazu dorážajú, predstavujú jej viacnásobné alter egá (mimochodom, nápad, ktorý už použil Richard Jones v bruselskej inscenácii). Jednoznačne zmyselné gestá prezrádzajú, že psychické rozrušenie má pôvod v sexuálnej hystérii. Pre sexuálny podtón celej výpravy svedčí aj správanie hostinskej, ktorá Ruprechtovi evidentne neponúka len víno a baraninu, ale aj oblečenie veštkyne pripomínajúce dievčatá z E55 (kostýmy Victorie Behr).

Od začiatku do konca stvárňuje Renata submisívnu ženu, ktorá sa nechá pokorne obliecť do imitácie kazajky – samozrejme, lolitkovsky ružovej – a v nej sa pohybuje po scéne temer celý čas až po vstup do kláštora. Evidentne je obeťou lascívnych chúťok mužov, ako prezrádzajú (okrem iného) gestá inak nevýraznej postavy kníhkupca Jacoba Glocka. Jediné jej aktívne rozhodnutie, ktorým sa dokáže takémuto prístupu brániť, je rozhodnutie vstúpiť do kláštora.Ruprecht, ktorý pri sledovaní Renatinho záchvatu v prvom dejstve pôsobí omnoho vydesenejšie, než by sa na bývalého lovca indiánskych skalpov patrilo, sa výrazovo pohybuje medzi zúrivým ošiaľom (pri pokuse zmocniť sa Renaty aj pri návšteve Agrippu) a tupou odovzdanosťou, ktorá kulminuje v záverečnom dejstve, kedy sa len nepríčetne prizerá súdu inkvizície. Obaja speváci hrali svoje roly veľmi presvedčivo, a boli to predovšetkým roly jedincov. Fyzické a vizuálne interakcie medzi nimi sú s ohľadom na vyjadrenie nemožnosti ich vzájomného vzťahu redukované na minimum, čo vyznelo najmarkantnejšie v ľúbostnom duete tretieho dejstva.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Prokofjev: Der feurige Engel (Komische Oper Berlín)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Související články


Napsat komentář