Bratislava: návrat Puritánů a Giovanni s Plachetkou, Kocánem a Kurucovou

Dvakrát v gala, hoci mimo festivalu 

V minulosti bývali operné predstavenia integrálnou súčasťou Bratislavských hudobných slávností. Pokiaľ im prinášali pridanú hodnotu v podobe premiér, hosťujúcich súborov alebo exkluzívnych sólistov, stávali sa paralelným obohatením koncertnej ponuky. Ak však na festivalový plagát paušálne a do počtu pribúdali bežné reprízy, strácal zástoj opery zmysel. Je preto celkom legitímne, že ani počas jubilejného ročníka Slovenské národné divadlo (s výnimkou baletnej premiéry Angeliky) sa na festivalovej ponuke nepodieľa. Hoci by sa aj mohlo…

Puritáni po jednosezónnej odmlke – obohacujúce obnovenie
Posledná opera jedného z najväčších majstrov talianskej romantickej opery spred Giuseppe Verdiho, Puritáni Vincenza Belliniho, sa na javisko Opery Slovenského národného divadla dostala vo vlastnom naštudovaní až v júni roku 2010. Po troch sezónach si dali vyše ročnú pauzu, aby sa minulý piatok vrátili do repertoáru v obnovenom hudobnom naštudovaní a s čiastočne zmeneným obsadením.Pre tento účel vedenie opery veľmi obozretne pozvalo hosťujúceho dirigenta z Talianska. Voľba tridsaťdeväťročného Sebastiana Rolliho sa ukázala v rámci daných možností ako optimálna. S bratislavským súborom už spolupracoval počas éry Petra Dvorského (vtedy vdýchol nový pulz Verdiho Macbethovi), vo svojej rodnej vlasti sa etabloval okrem iného ako znalec talianskej a špeciálne belcantovej opery seria. Na festivale v Bergame v ostatných ročníkoch naštudoval Donizettiho Mariu Stuardu a Mariu de Rudenz (recenzovali sme tu) a v novembri ho tamtiež čaká rovnako málo hraný Torquato Tasso.

Bratislavskí Puritáni pod Rolliho energickou a inšpirujúcou taktovkou (spravidla diriguje spamäti) nabrali pravú južanskú atmosféru. Jeho koncepcii vládli kontrastné tempá, citlivo odlišujúce romance, cavatiny a voľne tečúce duetá od vygradovaných caballiet. Rolli tým, že nemá hlavu v partitúre (ale naopak), udržiava úzky vizuálny kontakt s javiskom, rešpektuje – bez úľav z formy fráz – dýchanie spevákov a vedno so sólistami a zborom aj „artikuluje“ texty všetkých partov. Belliniho predlohu vníma ako silnú, emočne vypätú drámu, ktorá nie je výlučnou doménou sólistov. Ale nezanedbateľnú úlohu vo formovaní atmosféry má aj orchester. Ide o nie ojedinelý fenomén legitímneho vyvracania povrchne tradovaného názoru o podradnom postavení inštrumentalistov v talianskej romantickej opere. Preto pod Rolliho vedením zneli nástroje vo všetkých sekciách mohutnejšie, v širšom dynamickom spektre a najmä v tempách s naliehavými gradáciami.

Piatkové obnovené naštudovanie (škoda, že divadlo nedokáže tento typ repríz využiť aj marketingovo) malo k dispozícii výborné obsadenie. Nováčikom v ansámbli Puritánov bol mladý ruský tenorista Anton Rositskiy (v minulej sezóne na scéne bratislavskej opery debutoval v titulnej postave Mozartovej La clemenza di Tito), ktorého Arturo zniesol prísne medzinárodné kritériá. Umelec absolvoval v lete Accademiu rossinianu v Pesare a neúprosným výberom sa dostal až k postave Conteho di Libenskof v Rossiniho Ceste do Remeša, ktorého dvakrát vytvoril počas prestížneho festivalu. Rositskiy rozhodne ovláda belcantovú školu, plynulo frázuje, jeho lyrický tenor s výborne zvládnutou hlavovou rezonanciou znie konzistentne v polohách a navyše disponuje tým, čo je pre part Artura špecifické. Plnohodnotnými, farebnými, neforsírovanými a nefalzetovými tónmi nad vysokým C. Taktiež jeho herecká kreácia nebola strnulá a vnímala dramatický vývoj diela.

V súvislosti s obsadením Elviry Ľubicou Vargicovou som si nevdojak uvedomil, ako málo je naša dramatická koloratúra využívaná. Ak do konca sezóny má zo tri razy obliecť kostým Belliniho Elviry, Verdiho Violetty a Gildy (plus detská verzia Čarovnej flauty), vnímam to ako hriešne plytvanie kapitálom umelkyne. Neviem, akou je Vargicová Gildou, no som presvedčený, že dnes je ojedinele disponovaná pre takmer celý belcantový primadonský odbor. Jej materiál sa obohatil o sýtosť, objem, hĺbky o prirodzený tmavší zábal, no hlavné je, že extrémna vysoká poloha a ohybnosť hlasu v koloratúre ostávajú stále intaktné. Azda v prvom dejstve ešte niektoré frázy zneli s trocha väčším vibratom, no postupne znel tón pokojne a bez tlaku v každej polohe hravo prekonával orchester.V Petrovi Mikulášovi (Giorgio) má divadlo prvotriedneho basso cantante, ktorý nestráca zo sviežosti, objemnosti a štýlovosti. Popri Antonovi Rositskom druhým debutantom v roli bol Daniel Čapkovič (Riccardo). Ambiciózny barytonista sa postupne dostáva k veľkým postavám a špeciálne belcatové sú vhodným poľom pre rast. Pokiaľ je k dispozícii rozsah, technika a kultúra frázovania, mladému hlasu neuškodia v tejto sfére ani dramatickejšie party. Čapkovič môže ťažiť z kovovej farby hlasu, obzvlášť v strednej polohe už pomerne objemného, ale aj zo zvládania výšok a legatového spievania. Potrebuje jednoducho zrieť. Nesústreďovať sa len na tón, ale aj obsah slova, na dramatické akcenty a výrazové nuansy. Je na dobrej ceste.

Menšie úlohy naplnili príjemnými hlasmi Martin Gyimesi (Bruno Robertson) a Michaela Šebestová (Enrichetta). Inscenačný tvar Pavla Smolíka sa ukázal po štyroch rokoch od premiéry ako veľmi vhodný a praktický pre dlhší život. Jeho striedma modernosť nejde proti hudbe ani textu, speváci sa v ňom dobre orientujú a majú priestor pre osobnostné dotvorenie postáv.

***

Don Giovanni, akého si Bratislava nepamätá
Jozef Bednárik, režisér súčasnej inscenácie Mozartovho Dona Giovanniho na scéne Slovenského národného divadla musel prežívať v pomyselnom nebíčku chvíle blaženosti. Možno dokonca, keď pred trinástimi rokmi pripravoval svoju verziu „opery opier“ ani netušil, v akej umeleckej konštelácii sa raz objaví. A stalo sa. V nedeľu podvečer (predsunutý začiatok na sedemnástu hodinu je dobrým ťahom) zažila Bratislava Dona Giovanniho v kvalite, na akú si ani pamätníci starší odo mňa nespomínajú.O koncepcii hudobného riaditeľa Friedricha Haidera sme písali po obnovení inscenácie v lanskej sezóne. Jeho Don Giovanni je kompaktný trojhodinový ohňostroj mozartovských farieb, vzplanutí a vzápätí pokojných kantilén, s kontrastne ohnivými tempami a konečne (po prvýkrát) aj s vypointovanými secco recitatívmi. Haiderove tempá považujem za ideálne, pomalšie árie sa nevlečú, gradácie majú „brio“ a pritom nestrácajú brilantnosť. Rozsiehle prvé finále je budované v premyslenom oblúku, s bohatým vnútorným členením a finále celej opery je strhujúcou, dych vyrážajúcou drámou. Záverečná moralita, ktorú dnes často škrtajú, má v Haiderovom poňatí hudobnú logiku aj pointu. Prosto, je to pravá „dramma giocoso“. Orchester hral s chuťou a bez prehreškov.

V titulnej postave sa po prvýkrát na javisku bratislavskej opery predstavil dvadsaťdeväťročný český barytonista Adam Plachetka, sólista Viedenskej štátnej opery. Prudko sa rozvíjajúca kariéra mladého Pražana mu skoro otvorila dvere popri materskej scéne aj na Salzburskom festivale a postupne v mnohých významných divadlách. Nevynímajúc milánsku La Scalu (v júni v nej debutoval ako Mozartov Guglielmo) a začiatkom budúceho roku ho čaká prvé vystúpenie na doskách newyorskej Metropolitan Opere (opäť Don Giovanni, ktorého hlavný part spieval vo Viedni, Berlíne a v Prahe, ale Masetto). Pre titulného hrdinu má už dnes vari všetky potrebné dispozície. Vokálno-technické, štýlové, výrazové, inteligenčné, osobnostno-fyzické. Krásne sfarbený jadrný a zároveň mäkký barytón, rovnocenne znejúci v celom rozsahu, s podmanivým timbrom stredov a hĺbok ale aj suverenitou vysokej polohy. Odhalil také spektrum výrazových odtieňov v hlase a hre, aké vo svojej koncepcii nemala zakódované ani réžia. Zrazu všetko fungovalo, každé gesto, každá herecká akcia či nuansa vo vzťahoch boli naplnené zmyslom. Aj to, čo u Jozefa Bednárika zavše stálo na hrane schválnosti, buď nabralo zdôvodniteľnú logiku, alebo padlo do úzadia.Adam Plachetka modeloval portrét Giovanniho možno nie celkom v intenciách bratislavskej réžie. Ak v knihe od Fausta k Orfeovi Michaela Mojžišová píše: „Hoci zvodcovská identita Dona Giovanniho by k tomu mohla motivovať, viac než erotický podtext zaujala Jozefa Bednárika téma osobnej (ne)slobody jednotlivca“, Plachetkov hrdina si vychutnával oveľa viac rozmerov. Vášeň dobíjať ženské telá a slabá odolnosť nežného pohlavia voči jeho čaru bola aj celkom pochopiteľná. Má nielen ideálny vzhľad a činoherno-filmové dispozície, ale aj v hlase toľko rafinovaných farieb a dynamických faziet, že pobalamutenie každej donny či vidieckej dievčiny nebolo ničím prekvapujúcim. Triumfoval prakticky vo všetkom. Počnúc recitatívmi, ktorých často až hovorový prúd (najmä v kooperácii so Štefanom Kocánom)je tým pravým mozartovským urýchľovačom deja. V „šampanskej“ árii odhalil tón v plnej zvukovej kráse a lesku, v serenáde si jednu strofu zanôtil v mezza voce a vo finále rozbaľoval možnosti majestátneho barytónu do fascinujúcej gradácie.

Rovnocenného partnera, spoluhráča a nahrávača našiel v Štefanovi Kocánovi. Náš súčasný basista číslo jeden má na svojom konte v Donovi Giovannim titulnú postavu, Masetta aj Komtúra. Od nedele mu v „registri“ nechýba ani Leporello. Nie časté počuť túto postavu v podaní typického basu s tmavou hlbokou polohou. Nie je to však jediná Kocánova výsada. Jeho hlas má kovovo koncentrované jadro v každej polohe, prechody medzi nimi sú absolútne plynulé, rovnako ako tieňovanie dynamiky. Je to diametrálne odlišný model, ako predstavuje v tejto inscenácii napríklad Peter Mikuláš. Štefan Kocán nerozmieňa na drobné jednotlivé slovíčka a frázy, nepoužíva výrazové klišé, ale vníma svoju postavu presne v intenciách žánrového určenia diela. Je to „dramma giocoso“, sú v nej situácie veselé (bravúrne vyhraná scénka napodobňovania gestikulácie Giovanniho), je v nej kópia móresov svojho pána i strach z jeho osudu. Štefan Kocán síce vytvoril svojho prvého Leporella (a určite sa v ňom potrebuje udomácniť), no jeho rukopis, založený na elegancii mozartovskej frázy, na ohnivosti rytmických gradácií a švihu recitatívov mu zaručujú, že bude žiadaným predstaviteľom tejto roly na najväčších scénach.S postavou Donny Elviry sa Jana Kurucová stretla už na svojej domovskej scéne v berlínskej Deutsche Oper. Spieva sa jej výborne, pretože svojou tessiturou leží tam, kde je umelkyňa ozaj doma. Mezzosoprán Jany Kurucovej je svetlejšieho timbru, rozsah a technická istota ju vpúšťajú aj do partií hraničiacich so sopránom, takže táto postava sa jej interpretuje konformne. A nielen vokálne. Ona Elvirou žije, jej sklamaniami, nádejami, naivnosťou i hysterickými výlevmi. Bola to komplexne podaná, perfektne a v plnom tónovom objeme (pri všetkých variáciách dynamiky) zaspievaná a temperamentne zahraná Donna Elvira, ktorá do hviezdneho hosťujúceho tria zapadla ideálne.Z domáceho obsadenia vyzdvihujem Donna Ottavia v podaní Martina Gyimesiho. Od svojho debutu v roli v minulej sezóne nadobudol javiskovú istotu, je to noblesne frázujúci lyrický (neváham povedať mozartovský) tenor so schopnosťou na dychu vyspievať aj náročné koloratúry druhej árie Il mio tesoro. Gyimesi spieva inteligentne, štýlovo, neforsíruje tón a našťastie netrpí pseudokomplexmi mnohých lyrických tenorov, snívajúcich po skorom „vincero“. Veľmi príjemne sa v roli Masetta počúval bas Martina Mikuša. Tento mladý umelec postupuje skromne, krok po kroku, a kvalita jeho výkonov evidentne rastie. Jana Bernáthová je herecky prirodzenou Zerlinou, vokálne je jej výhodou sýta hlbšia poloha a keby mal jej okrúhly soprán trocha viac lesklej zvonivosti, bola by ideálnou Zerlinou.

Azda jedinou problematickejšou postavou v nedeľnom predstavení bola Donna Anna v podaní Lindy Ballovej. Jej zlyhanie v obávanom koloratúrnom úseku árie Crudele… Non mi dir možno pripísať pravdepodobne takzvanej premotivovanosti (v takejto konštelácii kolegov sa hockedy nespieva), sčasti však aj neskúsenosti s rozložením síl. Nedá sa pritom povedať, že Ballovej technika nezvláda koloratúru, naopak, pohyblivé úseky jej vychádzali presvedčivejšie než dramatické, vzorovo zaspievala intonačne náročný „maskový“ trojspev. Čo mi však u mladej sopranistky stále chýba je osobitejší, okrúhlejší a zabalenejší timbre. Azda slovko k prognóze: čo najmenej bažiť po dramatických úlohách. Ich čas ešte neprišiel.

Hodnotenie autora recenzie:
Puritáni: 85 %
Don Giovanni: 90 %

Vincenzo Bellini:
Puritáni
Dirigent: Sebastiano Rolli
Réžia: Pavol Smolík
Scéna: Marek Hollý
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Pavol Procházka
Orchester a zbor Opery SND
Premiéry 18. a 20. júna 2010 historická budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 3. 10. 2014)

Elvira – Ľubica Vargicová
Arturo – Anton Rositskiy
Giorgio – Peter Mikuláš
Riccardo – Daniel Čapkovič
Enrichetta – Michaela Šebestová
Gualtiero – Ján Galla
Bruno – Martin Gyimesi
***

Wolfgang Amadeus Mozart:
Don Giovanni
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Jozef Bednárik
Scéna: Vladimír Čáp
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Orchester a zbor Opery SND
Premiéry 25. a 26. mája 2001 historická budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 5. 10. 2014)

Don Giovanni – Adam Plachetka
Donna Anna – Linda Ballová
Don Ottavio – Martin Gyimesi
Donna Elvira – Jana Kurucová
Leporello – Štefan Kocán
Masetto – Martin Mikuš
Zerlina – Jana Bernáthová
Komtúr – Ján Galla

www.snd.cz

Foto SND Bratislava / Alena Klenková