Bratislava a Peter Mikuláš – moc a samota

Konvergencie si vybudovali za roky svojej existencie svojské postavenie. Dokázali zblížiť dve komunity: priateľov komornej hudby a zvedavcov pochádzajúcich zo sveta jazzu a populárnej hudby. A práve tento presah charakterizuje aj ideu, ktorá je zaznačená už v ich samotnom názve.

Najpodstatnejšie na ich dlhom trvaní je fakt, že ani po sedemnástich rokoch sa neuspokojili s trvácnosťou a nezmizla z nich domáca atmosféra, ktorá zdobí Konvergencie už od ich začiatku. A nechýbala ani na všetkých dvanástich zrealizovaných koncertoch. Zvykne sa tvrdiť, že zhudobnenie diela je pre literátov tou najväčšou poctou. Hoci sfilmovanie prináša komerčnejší efekt, spojenie hudby a slova je túžobným naplnením estetickej rovnováhy. Keď pred dvoma rokmi zhudobnil poetke Mile Haugovej jej verše Vladislav Šarišský a následne ich odprezentoval na podujatí Dni slovenskej literatúry, tak samotná autorka na javisku s roztraseným hlasom vravela, aké je to úžasné. Sama by vraj chcela disponovať hudobným talentom, no keďže nevie hrať na žiadny nástroj, dáva do svojich básní „spev“. Dobrý spisovateľ musí mať zmysel pre rytmus, a keď to „ucíti“ talentovaný hudobník, väčšinou z toho vznikne lahodná kombinácia. Veď mnohé básnické diela sú predurčené na zhudobnenie, len treba počkať na toho správneho človeka. Svoje by o tom vedel rozprávať Ivan Štrpka, ktorý síce nemal takúto ambíciu, no keď ho oslovil Dežo Ursiny, ktorého postupne opúšťala fascinácia anglickým jazykom a s polootvorenou náručou privítal slovenčinu, tak zaváhal, keďže nevedel, či to bude vôbec možné. Fungovalo to a otvorilo to oči aj ďalším.

Básne Ivana Kraska lahodili mnohým skladateľom. Spomeňme napríklad takého Eugena Suchoňa, ktorý zhudobnil Nox et solitudo, pre mnohých ťažisko jeho skladateľskej práce. Jevgenij Iršai obdivoval Kraska už od nepamäti. Páčila sa mu najmä tá sladko-trpkosť a miešanie melancholickosti s vitalizmom. To, keď smútok tancuje s radosťou vášnivé tango a vy neviete, kto koho vedie. Kraskove verše sú zhmotnením jeho pocitov osamelosti a beznádeje, ale i lásky a romantických gest, ktoré zažíval. Inšpiráciu nachádzal v samotnom živote a tvrdil, že iba precítenie dáva autorovi právo to zaznamenať: „Nikdy nepíš to, čo necítiš, čo v tvojom srdci zrod nemalo.“ Autorovo súkromie plejúce v sivej mútnej kaluži je zaznamenané v diele Nox et solitudo.

Pri slovenskej premiére klavírneho cyklu sa udiali dve dôležité spojitosti: pohnútka festivalu uviesť jedno veľké spevácke číslo a Iršaiova ambícia skomponovať v blízkej dobe operné dielo. Slovenský zošit je takým prvým krokom k naplneniu tohto sna. Z dvadsiatich ôsmich básní z Nox et solitudo si nakoniec Jevgenij Iršai vybral desať čísel, ktoré zhudobnil. Hlavný rozdiel medzi Suchoňovou a Iršaiovou adaptáciou je v prepojení hudobného materiálu. Iršai ho spojil štyrmi interlúdiami, ktorými zachoval podobný charakter s jemnou variabilitou. Tie neboli harmonicky zložité, aby nerušili spevácky part, prinášali však potrebné napätie. Kadencie boli ozvláštnené moduláciou a častým rytmizovaním. A tu sa dostávame k tomu, prečo je Kraskova poézia pre hudobníkov taká lákavá, no zároveň tak ťažko zhudobniteľná. Dôraz na každé slovo, opakovanie, početné čiarky, narúšanie pravidelnosti a samozrejme, zvukomaľba. Práve na ňu sa Iršai zameral a výsledkom bola výrazne rytmická interpretácia básne Keby, keby, kde dosiahol potrebný efekt v rýchlom striedaní slova Keby. Čím ukázal, že nie vždy pri podobnej snahe musí nutne hudba odtajniť alchýmiu veršov. Iršai to nechal na slovách a na ľudskom hlase. Impozantný bas Petra Mikuláša hlboko prenikol do básnikovej rozorvanej duše a rozpitval ju na malé kúsky. Po búrke vyšla dúha a opäť zaťažené mračná. Kraskove slová tak paradoxne najsilnejšie vyzneli bez klavírneho sprievodu. Iršaiovi sa však podarilo zachovať Kraskov typický rytmus, pričom dal do popredia aj vlastnú artikuláciu a nijako nerušil toto libreto. Koncert bol zároveň uvedením rovnomerného autorského projektu v štúdiovej podobe a po skončení nasledovalo symbolické pokrstenie cédečka.

Konvergencie si vytvorili k tvorbe a osobnosti Dmitrija Šostakoviča zvláštny vzťah a tým akosi adoptovali jeho hudbu a adaptovali ju medzi mladých ľudí. Spravili tak bez romantizovania skladateľových činov so zachovaním všetkých temných tieňov, ktoré Šostakovič so sebou vláčil. Čiernobiele videnie oportunistických činov ničia jeho odkaz a organizátori radšej dávajú do popredia, že bol iba výsledkom brutálnej reality socialistického režimu. Už úvodné Dve skladby pre sláčikové kvarteto poukázali na skladateľovu iróniu schovanú v dobovom racionalizme, čo naplno prepuklo v kantáte Antiformalističeskij rajok, ktorá je Šostakovičovým zúčtovaním so štátnym aparátom.

Toto tajné dielo poznali iba jeho najbližší priatelia a skladateľ ho nikdy neuviedol počas svojho života. Svetovej premiéry sa dočkalo až v roku 1989, a to vďaka Svjatoslavovi Richterovi. O vzniku tohto diela kolujú iba dohady (niektorí tvrdia, že na ňom začal pracovať už v roku 1948, ale Šostakovičov blízky priateľ Lev Lebedinsky je presvedčený, že najprv vzniklo libreto a až v roku 1957 ho Šostakovič dokončil). Vie sa však, že pôvodne bolo napísané pre štyri hlasy a zbor, no Dmitrij Šostakovič uviedol, že sólistické úlohy môžu byť zminimalizované pre jedného sólistu, a tak sa všetkých štyroch partov a charakterov zhostil Peter Mikuláš, ktorého doplnil Spevácky zbor ECHO pod zbormajstrom Ondrejom Šarayom.

Na zinscenovanej konferencii Realizmus a formalizmus v hudbe sa stretávajú Predsedajúci, Jedničkin, Dvojkin a Trojkin, ktorí znázorňujú Šostakovičových nepriateľov: Jozefa Stalina, Andreja Alexandroviča Ždanova a Dmitrija Šepilova. Libreto, ktoré znelo v ruskom origináli (diváci dostali preklad v bulletine), vychádza zo skutočných prejavov a zachytáva štýlový prejav týchto „osobností“. Poslucháči sa tak musia prebrodiť blábolmi, žvástami a cynickými urážkami namierenými na formalistov, ktoré vyzdvihujú jediný správny druh komponovania – socialistický realizmus. Existuje tu iba jedna línia, pretože Šostakovič sa naschvál vyhol konfrontácii tzv. národných skladateľov píšucich v tomto slohu, a formalistov – antinárodných skladateľov píšucich dekadentnú žumpu, keďže dialóg v skutočnosti ani nebol umožnený. Gýčové hudobné aranžmány mali zdôrazniť toľko propagovanú heroickosť a monumentálnosť tak, ako to určili sovietski úradníčkovia. Z tohto hľadiska nudí, ale jeho hudobný odkaz nie je dôležitý.

Šostakovičovo dielo srší iróniou, hoci mnohé satirické odkazy venované moci možno chápať až v kontexte skladateľovho života a s pochopením jeho zložitých vzťahov. Skladateľ sa vtipne pomstil všetkým, ktorí mu ublížili. Cez jednoduché valčíky, Stalinovu obľúbenú pieseň Suliko či citáciu z populárnej ľudovej piesne Kalinka vykresľuje potemkinovskú realitu a banalitu režimu. Naschvál poprel harmonickú zložitosť a predvídateľnou hudobnou rečou vystrúhal hlasnú výčitku úradníkom, ktorí chceli silou určovať, čo je v umení správne, ale pritom mu vôbec nerozumeli. Ako keď opitý Trojkin násilnou deklamáciou ‚Glinka, Čajkovskij, Rimskij-Korsakov‘ určuje, kto je podľa neho moderný, a vzápätí na to posiela na všetkých zhýralcov vyhrážku: „Buďte vždy bdelí, nech sa strachom trasú naši nepriatelia! Dívajte sa okolo seba, aby sme našich nepriateľov raz a navždy vykorenili.“ Kolektívnosť, ako má byť! Masovosť nebola v tomto prípade zdôraznená v orchestrálnej časti, ale v zbore sprevádzanom klavírom, v ktorom Iršai zachoval tú ľahkosť a vtip, ktorým Peter Mikuláš hlasno velil a delegoval.

Antiformalističeskij rajok je nielen svojou kontroverznosťou, ale aj nekonečnými spôsobmi, ako sa vyrovnať s jej dramatizáciou, nesmierne príťažlivou témou. Napríklad Národné divadlo v Prahe sa pohralo s jeho scénickou a formálnou stránkou, pričom dôraz kládlo práve na experiment. Konvergencie zase priniesli odľahčený pohľad s hlavným zámerom pobaviť publikum. Prvý úsmev vzbudilo to, ako sa zjavil na scéne klavirista Jevgenij Iršai v pionierskej rovnošate, a čo ešte taký Peter Mikuláš, ktorý ukázal svoju hereckú komediálnu stránku! Nepríjemné zimomriavky zostali po skončení iba tým, ktorí poznajú kontext tohto diela, ostatní sa aspoň dobre pobavili.

 

Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Konvergencie 2016
Šostakovič 110 / Moc a samota
Peter Mikuláš (bas)
Jevgenij Iršai (klavír)
Milan Paľa (husle)
Marián Svetlík (husle)
Peter Biely (viola)
Jozef Lupták (violončelo)
Ondrej Šaray (zbormajster)
Spevácky zbor ECHO
24. september 2016 Moyzesova sieň Bratislava

program:
Jevgenij Iršai:
Slovenský zošit (na básne Ivana Kraska)
– Interludium I.
1. Chladný dáždik
2. Hej, v tej mojej mladej hrudi
– Interludium II.
3. Keby, keby…
4. Balada
5. Srdce moje
– Interludium III.
6. Iba pripomínať
7. Nepozriem viac v tvoje oči
– Interludium IV.
8. Bola jedna mladá pani
9. Jednu len jedinú
10. Modlitba

Dmitrij Šostakovič:
– Dve skladby pre sláčikové kvarteto
I. Elégia
II. Polka
– Antiformalističeskij rajok

www.konvergencie.sk