Bratislava: závěr festivalu Viva Musica! 2014

Aktualizováno 

Viva Opera! Uzavrela (pred)letný festival 

Pred desiatimi rokmi prišiel hudobný manažér Matej Drlička s ambicióznym projektom. Zdieľajúc pocity mnohých Bratislavčanov a návštevníkov slovenskej metropoly či jej okolia, trápila ho chýbajúca hudobno-kultúrna náplň prázdninových mesiacov. Vytvoril festival Viva Musica!, ktorým uprostred leta prilákal na bratislavské námestia a nádvoria stovky divákov. Hudbu pod voľnou oblohou ponúkal spôsobom prístupným širokým masám, v snahe neseparovať žánre a hlavne stierať rozdiely medzi publikom navštevujúcim „klasiku“ a iné hudobné žánre.

Táto „crossover“ dramaturgia skutočne oslovila mnohých, najmä tých, ktorých tolerancia voči hudbe sprostredkovanej prostredníctvom mikrofónov nemala nekompromisné limity. A vnímali letné podujatia bez strechy nad hlavou ako komplex kultúrneho a spoločenského zážitku. Pokiaľ ide o odnož vokálnu, v histórii festivalu svietia také mená ako Ramón Vargas, Dmitrij Chvorostovskij, či víťazi Domingovej speváckej súťaže Operalia Sonya Yoncheva a Stefan Pop. Do roku 2011 časové zakotvenie Viva Musica! festivalu v poslednom júlovom týždni skutočne zapľňalo biele miesta v kultúrnej ponuke metropoly. V ostatných troch rokoch sa termín presunul o mesiac skôr, čím výrazne stratil unikátny „peľ“ letných slávností. Súčasný termín koliduje s viacerými zabehanými festivalmi na Slovensku aj s vrcholiacou regulárnou divadelnou sezónou. Konkurencia úplne zbytočná, ba až kontraproduktívna. Napriek tomu, aj v čase s alternatívnymi ponukami, záverečný koncert s názvom Viva Opera! prilákal v sobotný večer na západnú terasu Bratislavského hradu odhadom do troch tisícok záujemcov.S takýmto diváckym potenciálom neradno hazardovať. Dramaturgia operného koncertu vyzerala vcelku premyslene, keď do dvoch blokov – prvého talianskeho a druhého francúzskeho – sa povedľa notoricky známych árií vmestili aj čísla neobohrané. Možno by večer vyznel priaznivejšie, keby ozvučovacia firma bola kompetentná v danej problematike. Odhliadnuc od neovplyvniteľného zásahu vetra a z neho plynúceho šumu pri upevňovaní a obracaní notového materiálu hráčov, ani pri jeho zmiernení neznel zvuk orchestra plasticky a v adekvátnom pomere k hlasom sólistov. Púšťať sa do akéhokoľvek operného projektu v priestore vyžadujúcom akustické úpravy, vyžaduje nielen mimoriadne citlivú technológiu, ale aj znalosť čítať partitúry a vedieť, v ktorých úsekoch je „pánom“ sólista, v ktorých orchester. Toto sa v prípade Viva Opera! koncertu, žiaľ, nestalo. Takže aj dobrý úmysel a správne určené tempá, ktoré dirigent Martin Leginus v jednotlivých číslach nasadil, vyšli z veľkej časti nazmar. Hudobná stránka a výkon festivalového orchestra sú z recenzentského hľadiska nehodnotiteľné. Zhluk tónov z rôznych kútov javiska, ich prelínanie, občasné trčanie dychových nástrojov, nezriedka dominantnosť nad hlasmi spevákov, pokazili skoro všetko, čo sa len pokaziť dalo.V prvej časti večera vládla talianska opera. Otvárala ju štvorica ukážok z diela Gioachina Rossiniho, predohra k opere Barbier zo Sevilly (ešte z hľadiska kvality zvuku relatívne najčitateľnejšia), dve árie z tohto populárneho titulu, plus ária titulného hrdinu z opery Tancredi. Largo al factotum v podaní Dalibora Jenisa bolo hneď v úvode jedným z mála vrcholných momentov koncertu. Vynikla rovnako zamatová farba sólistovho barytónu, precízne, v ohnivom tempe nesmierne poctivo vyspievané všetky noty, korunované suverénnou vysokou polohou. Mezzosopranistka Jana Kurucová si deň po premiére koncertného uvedenia Rossiniho hrdinskej drámy Tancredi v banskobystrickej Štátnej opere zopakovala vstupnú áriu Oh patria!… Di tanti palpiti, aby dokumentovala, že pre belcanto je disponovaná technicky aj štýlovo. Určite toto číslo znie úplne inak bez ozvučenia, no minimálne ako informácia pre neznalú časť publika bolo jeho zaradenia úplne namieste. Ária Dona Basilia o klebete La calunnia patrí už skôr k populáru, no v interpretácii basistu Štefana Kocána nadobudla nezvyčajne ušľachtilé tmavé farby. Hlas tohto svetoznámeho umelca znel impozantne, v každej polohe technicky vyrovnane, dynamicky a výrazovo vypracovane. Prvé sklamanie sa dostavilo vstupom Adriany Kučerovej. Fakt, že sopranistka je úplne čerstvou mamičkou nemôže nijako ovplyvniť hodnotiace kritériá. Z jej Noriny z opery Don Pasquale (Quel guardo il cavaliere) bolo okato cítiť, že nie je vo forme, ária bola technicky na hranici zvládnutia, ozdobné tóny mazala, výšky nedoťahovala a dokonca vo výraze absentovala Kučerovej najsilnejšia zbraň – osobnostný šarm.

Prvé číslo z verdiovského bloku tiež nedopadlo dobre. Pre Miroslava Dvorského je Alfredova ária Lunge da lei… už trocha za hranicou jeho fachu. Znela ťažkopádne, bez grácie a s tlakom vo vyššej polohe. Bližší je mu Gabriele Adorno zo Simona Boccanegru, z ktorého dvojspev s Fiescom zaspieval spolu s noblesným basom Štefana Kocána. U oboch treba kvitovať aj štýlové frázovanie. Neviem, či to bolo vinou akustiky, zvýšenou hladinou vetra, ale krédo Jaga Vanne, la tua meta… nemalo v podaní Dalibora Jenisa potrebnú dramatickú razanciu a hlas sa v stredoch strácal pod orchestrom. Duet Dona Carla a Rodriga v podaní Miroslava Dvorského a Dalibora Jenisa – aspoň pokiaľ ide o hlasy sólistov (lebo súlad s orchestrom bol skôr vecou šťastnej náhody) – vyznel presvedčivo a s potrebnou gradáciou. Druhým vrcholom úvodnej časti večera (pridlhej, vzhľadom na otváracie prejavy a neadekvátne moderovanie Adelou Banášovou, ktorá akcentovala skôr rozmer jej vlastných šou programov než normálneho, hoci open air operného večera) bola ária Mefistofela Son lo spirito che nega z rovnomennej opery Arriga Boita v podaní Štefana Kocána. K technickej a výrazovej dokonalosti tejto ukážky zo skvelého diela (Kocán ho bude premiérovať v budúcej sezóne v Prahe) chýbalo len neodmysliteľné a predpísané hvízdanie basistu. Škoda, že bodku za prvou časťou dal totálne spackaný kvartet Bella figlia dell´amore z Verdiho Rigoletta. Nik zo sólistov sa v ňom necítil konformne. Kučerovej chýbal jas sopránu, Kurucovej tmavý kontrast vo farbe, Jenis pôsobil s notami v rukách nezúčastnene a Dvorskému dokonca úplne zlyhala vysoká poloha.

Francúzsku časť otvárala – ako inak – Bizetova Carmen. Energicky odpálená predohra a po nej tri árie. Jana Kurucová preukázala okrem technicky zdatného, hoci opäť v hľbkach menej farebného mezzosopránu, veľkú dávku temperamentu. Ako Escamillo sa najmä vo výške zaskvel Dalibor Jenis a Miroslav Dvorský sa rehabilitoval kvetinovou áriou Dona Josého, ktorá jeho dramatickému hlasovému naturelu vyhovuje viac. Dramaturgickým kompromisom bola zámena dvojspevu z Delibovej Lakmé za menej náročnú barkarolu (dvojspev Giulietty a Nicklaussa) z Offenbachových Hoffmannových poviedok. Žiaľ, v podaní Adriany Kučerovej a Jany Kurucovej – opäť aj možno nesprávnym akustickým formovaním zvuku – bez kľúčového farebného kontrastu medzi sopránom a mezzosopránom. Mdlé číslo vystriedala u nás takmer neznáma ária kardinála De Brogniho z Halévyho opery Židovka. Štefan Kocán v nej popri štýlovom frázovaní a zrnitom jadre v hlase potvrdil, že jeho bas má aj smerom do hľbky takmer neobmedzený rozsah. Oficiálna časť programu skončila nevýrazne, bez rafinovaných farieb v hlase a orchestri prednesenou skladbou Léa Delibesa Les filles de Cadix so sólistkou Adrianou Kučerovou. Nedokážem pochopiť, prečo skvelá umelkyňa v tento večer natoľko hazardovala so svojím renomé.V tejto chvíli koncert už rezignoval na dôstojnosť a v prídavkoch skľzol do gýča. Ako-tak akceptovateľnou, hoci intonačne rozladenou bodkou, mohlo byť síce ošúchané, no v tomto type podujatí priam obligátne „brindisi“ z Verdiho Traviaty so všetkými zúčastnenými. Predchádzala mu však znetvorená Calafova Nessun dorma – v podaní tenoristu, barytonistu a basistu. To už komentovať vari ani netreba. Davy šaleli, aplaudovali postojačky a možno väčšina ani nevedela čomu. Takto otvárať „klasiku“ masám je nanajvýš diskutabilné. Vzdelávať a formovať vkus je záslužná misia. Tenký ľad medzi umením a gýčom je však zradný. Mal by byť mementom pre každého, kto naň hoci aj s ušľachtilým úmyslom vstupuje.

Post skriptum: Toto miesto patrí percentuálnemu vyjadreniu kvality podujatia očami recenzenta. Ospravedlňujem sa, ale vzhľadom na neregulárne akustické pomery a rôznorodosť sólistických výkonov by akékoľvek kvantitatívne vyčíslenie, či pokus o vyrátanie priemernej známky, boli skresľujúce a voči niektorým aktérom neférové.

Viva Musica! 2014
Viva Opera!
Dirigent: Martin Leginus
Adriana Kučerová (soprán)
Jana Kurucová (mezzosoprán)
Miroslav Dvorský (tenor)
Dalibor Jenis (barytón)
Štefan Kocán (bas)
Orchester Viva Musica!
28. júna 2014 Bratislavský hrad Bratislava

program:
Gioachino Rossini:
– Barbier zo Sevilly, predohra
– Largo al factotum, ária z opery Barbier zo Sevilly
– Oh patria!… Di tanti palpiti, ária z opery Tancredi
– La calunnia é un venticello, ária z opery Barbier zo Sevilly

Gaetano Donizetti:
– Quel guardo il cavaliere, ária z opery Don Pasquale

Giuseppe Verdi:
– Lunge da lei… De‘ miei bollenti spiriti, ária z opery La traviata
– Propizio ei giunge… Vieni a me, ti benedico, duet z opery Simon Boccanegra
– Vanne la tua meta gia vedo… Credo, in un dio crudel, ária z opery Otello
– E lui!… desso… l’Infante!… Dio che nell’alma infondere, duet z opery Don Carlos

Arrigo Boito:
– Son lo spirito che nega, ária z opery Mefistofeles

Giuseppe Verdi:
– Bella figlia dell’amore, kvartet z opery Rigoletto

=prestavka=

Georges Bizet:
– Carmen, predohra
– Les tringles des sistres tintaient, ária z opery Carmen
– Votre toast, je peux vous le rendre, ária z opery Carmen
– La fleur que tu m’avais jetée, ária z opery Carmen

Léo Delibes:
– Viens, Mallika, les lianes en fleurs… Dôme épais, le jasmin, duet z opery Lakmé

Jacques-François-Fromental-Élie Halévy:
– Si la rigueur et la vengeance, ária z opery Židovka

Léo Delibes:
– Les filles de Cadix

www.vivamusica.sk

Foto Viva Musica!/Zdenko Hanout