Budou znát kroky, ale zapomenou jejich význam. Baletní panorama

Baletná panoráma Pavla Juráša (159)

Tentoraz: 

• Myšiak Plyšiak v Národnom
• Malá smrť v druhom Národnom
• Čo sleduje Claudio Cangialosi?

Myšiak Plyšiak v Národnom
Dnes mal pokračovať v Panoráme druhý diel o Veľkom divadle v Moskve. Rozhodol som sa cyklus nelogicky pretrhnúť, pretože sa v poslednej dobe nahromadilo hodne domácich udalostí. Máme tiež svoje Veľké divadlá. Baletu a tancu sa nevenuje okrem tohto a ešte jedného webu nikto. Nikto nevolá na zodpovednosť tých, ktorí formujú repertoár a výsledky národných súborov. Ani kritici, možno z laxnosti alebo z obáv o svoje voľné lístky, sa nesnažia vo svojich článkoch artikulovať problémy. Analyzovať stav. Zlatý portál chrámu všetkých divadelných stánkov v zemi zdobí slávny nadpis Národ sobě. Je to heslo len mŕtvej budove, či aj živému umeniu pod týmto ikonickým zvolaním?

Tvorcovia sa nemusia zodpovedať ani divákom, ani riaditeľovi. Samozrejme máme u nás jedinečné prípady, kde je tvorca zároveň riaditeľ, takže si môže svoje maslo na hlave riešiť možno doma v kuchyni. Sám si priklepne, čo chce. Sám si to schváli, sám si to urobí. Žiadny kontrolný mechanizmus nefunguje. Viď príklad pražského Luskáčika. Teda Louskáčka a Myšáka Plyšáka. Kto môže vyvodiť dôsledky z takejto premiéry? Šéf baletu, ktorý je za ňu sám zodpovedný? To by mal podať demisiu a odstúpiť? Riaditeľ divadla, ktorý si svojich šéfov vyberá a obhajuje? Publicistika tanečného života odumiera. Niektorí si radšej kopnú do oblastí, aby si nepohnevali mocných vládcov v centrálach. Taká udalosť ako nový Luskáčik na prvej scéne štátu by si zaslúžila viac pozornosti, viac analýzy a viac pestrosti názorov. Veď je to naša vizitka. Praha je turistickým klenotom, turisti navštevujú kultúrne podujatia, ktoré sa chtiac-nechtiac stávajú vizitkou Českej republiky. Tu už nejde len o podvod na českom divákovi, ale o signály vysielané až za hranice. Takíto sme? Týmto sa prezentujeme? Stále dookola sa rečnilo o kúzle adventu, Vianoc, českých zvykoch, Prahe… A čo sme videli?

Nevidel som jediný český zvyk. To, že niekde príde Mikuláš, nie je predsa žiadna pointa. Sprevádza ho čert a anjel, ktorí sa nakoniec skamarátia a bozkávajú sa! Mikuláš inscenuje súboj luskáčikov (nie tých klasických, ale tých klieštikov na orechy) – proti myšiam. Čo má svätý Mikuláš s takýmto mecheche? Aká je pointa? Mikuláš a jeho význam je predsa v odmenení dobra, možno aj potrestaní zla. Je to barometer detského sveta cez pohľad rodičov či predstavených, je to svedomie, ktoré ateistická spoločnosť zamurovala, ale niektoré roztomilosti si uchovala, pretože sú dobrým marketingovým ťahom, biznisom, či pre poéziu detského dospievania. Ale tancujúci Mikuláš s biskupskou berlou, ktorou ako zázrakom v chráme rozlomí škrupinu orecha a v ňom je ako darček myš? To je nejaký český zvyk?

Prečo teda aspoň deti nenájdu v svojich topánočkách či čižmičkách nejaký darček od tejto tancujúcej paródie, ktorá pre istotu skočí aj jeté a rotuje ako Pluščenko? Prečo sa pán choreograf miesto vŕšenia hlúpostí nevenuje radšej dejovej línii a choreografii? Päťdesiat minút prvého dejstva je okrem krátkeho sóla čerta a adagia k neprežitiu. Úbohých šesť párov miesto vločiek? To je vizitka prvej scény? Zuska úplne zlyháva ako režisér. Také mizerné mizanscény na vianočných trhoch na Staromestskom námestí a tá domáca predmikulášska oslava? To je skutočne vhodné použiť hanlivý názov besiedka. Prvok detského interpreta bol vždy vnímaný ako šanca predviesť deťom v hľadisku talentované deti na scéne. Edukácia? Motivácia? Úprimnosť? Ale tieto deti? Bezprizorne poskakujú. Jediný krok nemá váhu. Je to skôr detský domov než teplý rodinný krb. Ten aj na scéne dávno pohasol a zmenil sa v maľovanú kašírku.

Zuska bohužiaľ vo svojom tak vytúženom Luskáčikovi nevie vytvoriť zmysluplné a divadelne účinné mizanscény. Často používané štronza náladu nevykrešú. Pojazdné kiosky, schovávanie detí či dospelých za cedule postáv Ja a Ty? To je nejaké kúzlo? Že pani Márová vytiahla spoza cedule zlatú hviezdu? – A čo? To je nejaká divadelná anticipácia? Rodičia ani deti nie sú ani roztomilou detailne prepracovanou štylizáciou, ani žiadnym filmovým realizmom v zmysle férie či divadelného tableaux. Kŕčovití tanečníci nevedia, čo robiť, tak ako to nevie ich choreograf. Je ťažšie určiť, čo je viac banálne. Poskoky detí, či mechanické a teatrálne gestá ich rodičov. Kde tu tanečníci preukážu talent? Prečo tento talent nikto nežiada aj po choreografovi? – Čo vlastne inscenuje Zuska s príchodom Mikuláša na večierok? Deti reagujú ako z béčkového hororu a nerozruší ich ani čert. Logický prvok obdarovania či váženia si celoročnej usilovnosti, poslušnosti, úcty, pracovitosti detí, je zrušený. Prečo tam teda ten Mikuláš je?

Postavy Ja a Ty rodičia raz vidia, potom nevidia, potom ich okukujú ako sochy, potom po nich dokonca opakujú nejaké pohyby. V dramaturgicky geniálnej scéne pôvodného libreta, kedy s úderom polnoci ožíva rozprávkový svet s desivou naliehavosťou, Zuska necháva deti radšej celé balábile prespať, asi nevedel, čo s nimi. Zlý chlapec zaspal rovnako šťastný so svojim luskáčikom ako jeho sestra s plyšovou myšou. Luskáčiky sa namnožili do tanečnej podoby, myši tiež. Rozumiem zmyslu súboja myš verzus cínový vojačik. Rozumel by som aj iným alegóriám, ale nerozumiem súboju myš verzus luskáčik, ktorý myš priškripne a tá zdochne. Prečo myš neutiekla? Aké schopnosti môže mať oživený luskáčik? A svätý Mikuláš – ikona spravodlivosti, obetavosti – to sleduje. Aby toho nebolo málo, znovu ešte príde aj čert a anjel. Na konci sú všetky myši podochnuté a pre istotu odpadnú aj vyčerpané luskáčiky. Zlý chlapec je zrazu ako vymenený (motivácia?) a ide oživiť zabitú plyšovú myš sestričky. Ale nestane sa nič, len sa so sestrou objíme a asi sa rozhodne, že bude na ňu už odteraz fajn. Čert a anjel sa rozhodnú tiež byť kámošmi. A po nudnej premene zase myš a zase luskáčik, len tentoraz lepšie oblečené; hviezdy národného baletu slečna Kramešová a Francesco Scarpato tancujú nudné dueto pozliepaných figúr z knihy Klasický balet. Oni to aspoň vedia prezentovať.

Zase žiadny výsledok scény, mechanická strihová zmena, našťastie sa už nevrátia vykynožené myši ani kovové luskáčiky. Scénograf nás posunie do abstraktného prostredia pripomínajúceho skrachované filmové štúdio, kde sa má odohrať oslava snehu. Tá skončí kalamitou – a to doslovne, opäť na ceduľkách postáv Ja a Ty. Dobrý nápad Petra Zusku pridať do tradične dámskeho tanca vločiek pánskych gavalierov sa minie účinkom, pretože okrem zatajenej filozofickej podstaty tohto divadelného diela mu chýba invencia pohybová. Iritujúce je vždy prázdne javisko; jedna formácia odskáče do portálu, chvíľku počkáme, kým dôjde ďalšia. Kým sa vločky vydýchajú, uspokoja prázdnu scénu Ja a Ty vtipne s citáciou zimných športov, ale režisér večera ich opäť nevyužije. Nechýbajú ani uzmierení súrodenci, ktorých zasype „kalamita“ dvanástich tanečníkov. Ak takto oslavovať predvečer Mikuláša, tak myslím, že čoskoro celý národ skončí kalamitou, a nie kvôli emigrantom či politikom a tým zlým tunelárom. A kde je tanec?

Na začiatku druhého dejstva je chlapec znovu zlý. Hneď ako dostanú súrodenci kométu, odtrhne jej chvost. Tak hviezdu radšej zahodí za firhang, aby to nikto nevidel. Ale kto? Rodičia tam nie sú. Aby to bolo invenčné, spoza opony Ja donesie pozlátenú pani Márovú a snaží sa ju dlho resuscitovať. Ani znovu pripnutý chvost ju nezachráni. Až keď ju deti pobozkajú, oživne. K myši, luskáčikovi, Mikulášovi, anjelovi, čertovi sa 24. decembra pridáva aj kométa. To, čo chce Petr Zuska po primabaleríne Márovej, aby hrala, po nej nechcel ani mystický mág medzi choreografmi Torres v Bajadére. Miesto nápadov, ako sa v 21. storočí vyrovnať s tancami druhého dejstva, nám predstavenie vŕši ceduľky a banality. Treba aj deťom vysvetliť, že pod stromčekmi (behom roka, keď sú ešte v lese) rastú huby, potom ich ľudia useknú, donesú si ich domov a vyzdobia.

Nelogický a hlboko nemuzikálny prístup k stavbe choreografie je zrejmý u postavy Kométy. Efektné dámske figúry klasického baletu sa tu pitoreskne miešajú s pa-pohybmi. Logická linka chýba, podtexty tak isto. Opravená kométa nechce zaujať miesto na stromčeku a neustále sa hnevá. Princíp tejto hry nie je zlý. Ozdoby môžu pochádzať z rôznych krajín, môžu byť výtvarne stvárnené, ale museli by byť zmysluplne choreografované. Pointa nemôže byť v tom, že orientálnym guľkám v Marakéši či Indii pracovníčky v továrni zabudli namontovať úchytky, aby sa dali zavesiť. A poslať ich ako zmysel čísla po Nikole Márovej, ktorá priskáče v jeté, nezachráni zmysel bezzubého tancovania. Protivná kométa je čím ďalej tým únavnejšia, aj keď kostým ukazuje krásne nohy Nikoly Márovej. Fantastický postmoderný pastiche vrcholí v Grand pas de deux. Úporná snaha po efekte, veľkých zdvíhačkách naskladaných hlava-nehlava na úkor muzikality a vkusu, je trestuhodná. Ak takto choreografuje šéf Baletu Národného divadla, čo k tomu dodať.

Kto môže hodnotiť umelecké dielo? Autorovu licenciu? Azda len divák za cenu toho, že si kúpil lístok a dielo zhliadol, sa môže nadchnúť, potešiť či vytočiť. Je to jeho právo. Takto si môže kritik či esejista, poslucháč divadelnej či tanečnej vedy posťažovať či zaradovať sa o svojej pravde tak, ako sa z nej raduje tvorca presvedčený, že jeho dielo je najlepšie. Vydarené. Je škoda, že napriek veľkej obci čitateľov, ani tu na Opere Plus nevznikla platforma diváckych postrehov, čo sa im vlastne na novom Luskáčikovi páčilo, či v čom ich nepresvedčil. Odvolávať sa na fantáziu detského diváka, ktorí rozumie, či to, čo sa zdá dospelému nudné, jeho fascinuje, je alibistické. Samozrejme, hrať niekoľko sezón Luskáčika Vàmosa je určitý stereotyp, ale Praha a Národné divadlo ako výstavná skriňa národnej kultúry aj identity by si zaslúžili počin, ktorý niečo znamená.

Divák, podobne ako chlapec v príbehu, dostal kliešte na orechy. To je teda darček. Čo si s ním počať? Vyšmariť ho oknom? Schovať medzi náradie? Vystaviť si ho na nočný stolík? Ako rozlúsknuť túto záhadu nového vianočného rodinného titulu? Ako hodnotiť choreografa? Ako hodnotiť tanečníkov, ktorí s výnimkou čerta, dvoch rodičov v pas de deux a adagia, nemajú čo tancovať? Alebo sa naopak „namakajú“, ale efekt odišiel. Vraví sa, že dielo je múdrejšie ako tvorca. Ja premýšľam, kam sa podeli kvalitní českí choreografi? Odišli na oblasť experimentovať? Či boli vyhnaní?

Malá smrť v druhom Národnom
Teraz by mohol byť esejistický koniec, bodka. Ale ono sa dá pokračovať. Vo štvrtok (21. januára) sa uskutočnila medializovaná premiéra v balete Národného divadla v Brne. Večer pod mottom Kyliánovho baletu Petite Mort. Na tieto otázky vrhá nové svetlo, nové otázky a znásobuje tie už vyrieknuté. Ak sklamal Peter Zuska v Luskáčikovi v inscenovaní súčasného tanca na mikulášskej besiedke, mal by sa pozrieť, ako jeho súčasník Lukáš Timulák dokáže pohybom vyjadriť viac vrstevnaté charaktery; dejotvorne, charakterotvorne, vtipne aj zádumčivo.

Timulák vo svojej choreografii Masculine / Feminine nepotrebuje nič. Áno – toto je tanec. Koncentrácia na človeka, na jeho pohyb, ktorý je prepojený s jeho vnútorným svetom. Nepotrebuje tanečníkov vešať na kulisy, tancovať duetá so stolom a nábytkom, ide do hĺbky, k podstate pohybu. Ten je jeho, nie je to kópia nejakej žijúcej legendy. Komický balet je vzácnosť. Jemu sa darí vytvoriť komický balet, ktorý má rozmer intelektuálny a aj humorný. Balans na hrane vtipnými textami traktuje, nič tam nie je navyše. Jeho suverénne kroky nie sú spojené hlúposťami, pomlčkami, nudou, ani jediným neštýlovým medzikrokom. To je umelecké dielo, to je výpoveď. Navyše interpreti majú žatvu, majú čo hrať, musia technicky makať, majú sa chytiť jasných podtextov, môžu ovládnuť scénu a chytiť diváka za pačesy. Tak ako hovorí komentátor, „žena má ešte štyritisíc slov v zásobe“.

Timulák má v zásobe arzenál nápadov, pohybový slovník ťažko opísateľný, neuveriteľne slovanský, športovo efemérny, energický, jedinečný. Má divadelný cit, text dielo neretarduje, naopak ho vzácne povznáša. Takto sa dá predstaviť dnešný pohľad na tanec s prienikom do tanečného divadla, do diela, ktoré nie je len tancom, ale má presah divadelnými žánrami a presah v možnostiach výkladu. Takto môže vyzerať tanečne spracovaná súčasnosť, a bohužiaľ sú odstrašujúce príklady, ako by vyzerať na scéne nemala. Podobný v určitých autokratických rysoch na mieste šéfa je brniansky šéf Mário Radačovský.

Za akým účelom otvára baletný večer fragment z jeho baletu Beethoven, je záhada. Prežiť prvú vetu osudovej symfónie, ktorú choreograf inscenuje na úrovni základnej umeleckej školy, sú muky. Spartakiádne soirée, nuda a nuda. Ešte k tomu nezmyselný nástup tanečníkov so stoličkami, gag na margo brnianskej Kométy a vtipy na prvú. Potom akýsi vážny harmatanec okolo stoličiek, vraj jednotlivé nástroje partitúry.

Druhé dielo Spolu zachraňuje schopnosť pána Radačovského, ako bývalého dobrého tanečníka, tvoriť duetá a zmysel pre partnerskú hru. Inak je dielo obklopené inotajom, opäť úvodom v tichu, ktorý je však zle rytmicky členený a je iba obyčajnou schválnosťou a budovaním image intelektuála a bádateľa. Centrálnej postave chýba na tričku trojuholník. Časť jeho života je vytrhnutá, chýbajúca, a jej aktérov hľadá v spomienkach v svojej ceste. Keby príbeh o mužovi, s ktorým sa stotožňuje pán choreograf, vyrozprával len na tóny Schubertovej hudby v onom rýchlom, romantickom slede, a neťahal do toho všetko to okolo, povýšil by tanec na niečo vyššie. Možno by už mal prekonať bludný kruh svojich tém, ako bola choroba, krivda či sklamanie v kolegoch či vedení súboru, a nájsť si témy univerzálnejšie.

Citácia z programu: „Balet Spolu je vlastně dost osobním příběhem, ohlédnutím za určitou etapou mého života. Po mém doslova hodinovém odchodu ze SND spojeném s nástupem nového generálního ředitele (který byl zanedlouho odvolán pro své umělecké i ekonomické praktiky) jsem reagoval založením souboru Balet Bratislava. Tam jsem v nejistých podmínkách spolu se svými statečnými tanečníky pokračoval v budování ideje jiného směřování tance v 21. století. Kladl jsem důraz na kvalitu a novou estetiku respektující vývoj baletu ve světě. Bohužel, tento soubor byl po třech letech zrušen. Ne pro nedostatečnou uměleckou úroveň, kvalitu, repertoár nebo divácký nezájem. Ale pro nedostatek financí.“ 

Na dôvažok text majstra Kyliána: „Petite Mort je poetický a zvláštní způsob popisu extáze při pohlavním styku. Ve francouzštině, i v některých jiných jazycích, je tento pocit popisován jako „malá smrt“. A možná proto, že ve chvíli potěšení (nebo okamžiku, ve kterém se potenciálně tvoří nový život) nám připomíná skutečnost, že naše životy mají relativně krátké trvání a že smrt od nás nikdy není příliš daleko. Vytvořil jsem tuto choreografii na dvě pomalé věty ze dvou nejslavnějších Mozartových klavírních koncertů. Odřízl jsem je od rychlých částí a nechal je jako zmrzačená torza, ležící bezmocně před posluchačem a divákem. Leží tam stejně jako nějaké starověké zbytky těl, bez rukou a nohou, neschopny pohybu nebo objetí. Není pochyb o tom, že dělat takovéto věci je zvrácené. Ale přesto je děláme. A já nejsem výjimkou. Žijeme ve světě, kde není nic svaté. Od doby, ve které Mozartova hudba vznikla, dodnes bylo vybojováno mnoho válek a proteklo mnoho krve „v řece času“. A byli to většinou muži, kdo mávajíce meči předváděli svoji sílu a moc. A je to vždy „Mort“, která provází naše životy, někdy je „Petite“, někdy „Grand“, ale je to náš nejvěrnější společník, kterého máme, od počátku naší existence až do konce.“

To napísal exulant Kylián v roku 2007. Píše ako kniha. Už len text chytí za srdce. Nemôžem si pomôcť, ale cítiť za tým všetko, čo jeho tvorba má, a ešte niečo viac, človeka, ktorý nám v našich osobných životoch môže byť blízky. Bohužiaľ, ako choreografa si ho v Brne moc neuctili. Tak nesynchrónna úvodná efektná sekvencia sa teda v tých „päťdesiatich divadlách“, ktoré majstra hrajú, neuvidí. Aj keď odčítam premiérovú nervozitu, je to stále málo. Úvod – je učebnicová ukážka, ako môže ticho, merané švihmi kordov a končatín, formovať myšlienku. Nie je to hlúposť, nie je to schválnosť, je to nutnosť. Súboru chýba emotívne vyžarovanie.

Jeden choreograf povedal: „Budú poznať kroky, ale zabudnú ich význam.“ Presne to sa stalo. Studené, technicky nedostatočné, emocionálne vyhasnuté. Po všetkých štyroch dielach sa mi však javí, že je to druhá strana onej modernej mince – totiž túžby vlastniť svetový súbor a pýšiť sa na tlačovkách, z koľkých svetadielov, z koľkých krajín máme tanečníkov. Esteticky nevyrovnané postavy tanečníkov, moderné kostýmy odhaľujúce krátke nohy, nevyformované nástroje tanečníkov, plytké relevé, biedne nárty sú alarmujúce. Schopnosť precítiť dielo je však ešte zarážajúcejšia. Najlepšie z večera vyšli českí tanečníci, ktorí sú v domácich súboroch ohrozeným druhom.

Martin Segeťa fantasticky zatancoval extrémne náročné Timulákovo sólo. Dokonale rytmicky cítil hudbu, jeho plastické telo kulminovalo vo vypätých neľahkých krokoch a pádoch o zem, minuciózny výraz, ktorý dopovedal. Ivona Jeličová, jej stačí stáť a hrá len tvárou, na rozdiel od oného svetového atlasu tanečníkov, ktorí sa len tvária, že hrajú. Jeličová na scéne existuje. Správne vie, čím vybaviť elegantnú ženu u Timuláka a ako sa stať atletickou, ale oduševnenou kyliánovskou interpretkou. Martin Svobodník, ktorý svoje mužné telo dokonale ovláda a nechýba mu divadelný cit pre vyjadrenie subtílnej emócie. Barbora Bielková v Spolu okúzli energiou a nasadením, akoby bojovala o život v každom pohybe.

Rôzne baletné školy, rôzne národnosti na scéne nemôžu fungovať bez pokory k tancu. Timulák aj Kylián potrebujú intelektuálne zdatných interpretov, ktorí sa neučia kroky ako šlabikár, ale učia sa ich podtextami a emóciou. Ešte Ilaria Ghironi (vynikajúce sólo v pohybovej aj hereckej štylizácii u Timuláka), Emilia Vuorio a dvojica ruských tanečníkov Ivanov a Shibaeva z tých väčších sól sú výborní. Ostatní? Napríklad vo všetkých kusoch exponovaný Arthur Abram je zaujímavý interpret, ale v každom zo štyroch baletov je to len Abram, nie je to žiadna z postáv, ktoré tancuje. Je to chyba pedagógov? Neschopnosť interpretov? Priemernosť tanečníkov? Aké sú kritériá? Kde je merateľnosť? Opäť je to národná značka, s dôvetkom v Brne. Je smutné, že Kyliánovi nevieme doma vykonať službu tým, že ho pochopíme, a tým, že budeme jeho tvorbu ako vzácny odkaz rodáka rozmaznávať a uchovávať ju v našich divadlách ako národný poklad, za ktorým by sa rád pozrel cudzinec, ako synovia a dcéry zeme, ktorá zrodila tohto tanečného génia, rozumejú jeho tanečnému bytiu. Samozrejme, tým myslím hlavne Prahu. Stačí si spomenúť na katastrofálnu úroveň nedávnej Polní mše. Timulák ako učeník Kyliána podobne múdro ako majster v svojej intelektuálnej ľudskej múdrosti zdôrazňuje: „Napriek tomu stále existujú záhady, ktoré čakajú na rozlúštenie.“ – Toto je jedna z nich. Kam smerujú české baletné súbory, kam ich vedú ich kormidelníci? – Aká záhada sa skrýva za neplodnosťou tých, ktorí si zvolili tvorbu ako svoje poslanie? Nie je to prekliatie múz za to, že tvorbu zamenili za pyšný háv svojich úradov?

Nechcem nikoho okato či zlomyseľne haniť a kritizovať. Prečo aj? Umelec má sväté právo tvorby, umeleckú licenciu slobody, s ktorou prijíma aj nepríjemné bremeno kritiky či nepochopenia aj od priateľov, od recenzentov, svojich kolegov, umelcov a divákov. Snažím sa len premýšľať, kam to celé speje. Možno vy, diváci, zároveň čitatelia, nájdete lepšie odpovede.

Čo sleduje

Dnešným hosťom rubriky je sólista baletu Semperovej opery v Drážďanoch Claudio Cangialosi. Baletný český divák, ktorý videl Fauna Jiřího Bubeníčka pri hosťovaní v Národnom divadle či si kúpil záznam na DVD z produkcie Českej televízie, určite nezabudne na charizmatického tanečníka v ústrednej postave. Pravidelný divák cestujúci na svetových choreografov do Drážďan si k jeho menu priradí ďalšie postavy, v ktorých taliansky tanečník exceluje. Nie je ich málo.

Svoje obľúbené video tanečník dokonale opísal. Nuovo Cinema Paradiso s hudbou Ennia Morriconeho použil Claudio pre svoju choreografiu “With(in)” na tanečný festival v Benátkach (2012). Tanečník bol ocenený cenou SIAE pre najlepšieho choreografa, a tak má k hudbe srdečný vzťah a množstvo spomienok. „Moc sa mi páči tento film „Nuovo Cinema Paradiso“ a je to jeden z mojich obľúbených filmov… Film rozpráva o chlapovi, ktorý pracoval v kine, a o mnohých filmoch, ktorým chýbali scény bozkávania, pretože predtým to bolo považované za škandál! A na konci filmu ten chlapec už vyrástol a nájde film, kde sú všetky tieto scény, ktoré boli vyrezané z filmov, ktoré videl,“ hovorí Claudio o deji filmu. „Je to veľmi zaujímavý film, pretože, keď sledujeme všetky tie scény, máme pocit, že im niečo chýba. A v závere, keď tie emocionálne scény vidíme, je to veľmi krásne a náš pocit z filmov sa stane zrazu kompletným,“ doplňuje Claudio Cangialosi pre čitateľov Baletnej panorámy.