Budou znát kroky, ale zapomenou jejich význam. Baletní panorama

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Postavy Ja a Ty rodičia raz vidia, potom nevidia, potom ich okukujú ako sochy, potom po nich dokonca opakujú nejaké pohyby. V dramaturgicky geniálnej scéne pôvodného libreta, kedy s úderom polnoci ožíva rozprávkový svet s desivou naliehavosťou, Zuska necháva deti radšej celé balábile prespať, asi nevedel, čo s nimi. Zlý chlapec zaspal rovnako šťastný so svojim luskáčikom ako jeho sestra s plyšovou myšou. Luskáčiky sa namnožili do tanečnej podoby, myši tiež. Rozumiem zmyslu súboja myš verzus cínový vojačik. Rozumel by som aj iným alegóriám, ale nerozumiem súboju myš verzus luskáčik, ktorý myš priškripne a tá zdochne. Prečo myš neutiekla? Aké schopnosti môže mať oživený luskáčik? A svätý Mikuláš – ikona spravodlivosti, obetavosti – to sleduje. Aby toho nebolo málo, znovu ešte príde aj čert a anjel. Na konci sú všetky myši podochnuté a pre istotu odpadnú aj vyčerpané luskáčiky. Zlý chlapec je zrazu ako vymenený (motivácia?) a ide oživiť zabitú plyšovú myš sestričky. Ale nestane sa nič, len sa so sestrou objíme a asi sa rozhodne, že bude na ňu už odteraz fajn. Čert a anjel sa rozhodnú tiež byť kámošmi. A po nudnej premene zase myš a zase luskáčik, len tentoraz lepšie oblečené; hviezdy národného baletu slečna Kramešová a Francesco Scarpato tancujú nudné dueto pozliepaných figúr z knihy Klasický balet. Oni to aspoň vedia prezentovať.

Zase žiadny výsledok scény, mechanická strihová zmena, našťastie sa už nevrátia vykynožené myši ani kovové luskáčiky. Scénograf nás posunie do abstraktného prostredia pripomínajúceho skrachované filmové štúdio, kde sa má odohrať oslava snehu. Tá skončí kalamitou – a to doslovne, opäť na ceduľkách postáv Ja a Ty. Dobrý nápad Petra Zusku pridať do tradične dámskeho tanca vločiek pánskych gavalierov sa minie účinkom, pretože okrem zatajenej filozofickej podstaty tohto divadelného diela mu chýba invencia pohybová. Iritujúce je vždy prázdne javisko; jedna formácia odskáče do portálu, chvíľku počkáme, kým dôjde ďalšia. Kým sa vločky vydýchajú, uspokoja prázdnu scénu Ja a Ty vtipne s citáciou zimných športov, ale režisér večera ich opäť nevyužije. Nechýbajú ani uzmierení súrodenci, ktorých zasype „kalamita“ dvanástich tanečníkov. Ak takto oslavovať predvečer Mikuláša, tak myslím, že čoskoro celý národ skončí kalamitou, a nie kvôli emigrantom či politikom a tým zlým tunelárom. A kde je tanec?

P. I. Čajkovskij: Louskáček a Myšák Plyšák - Mathias Deneux (Já) a Kristina Kornová (Ty) -ND Praha 2015 (foto Hana Smejkalová)
P. I. Čajkovskij: Louskáček a Myšák Plyšák – Mathias Deneux (Já) a Kristina Kornová (Ty) -ND Praha 2015 (foto Hana Smejkalová)

Na začiatku druhého dejstva je chlapec znovu zlý. Hneď ako dostanú súrodenci kométu, odtrhne jej chvost. Tak hviezdu radšej zahodí za firhang, aby to nikto nevidel. Ale kto? Rodičia tam nie sú. Aby to bolo invenčné, spoza opony Ja donesie pozlátenú pani Márovú a snaží sa ju dlho resuscitovať. Ani znovu pripnutý chvost ju nezachráni. Až keď ju deti pobozkajú, oživne. K myši, luskáčikovi, Mikulášovi, anjelovi, čertovi sa 24. decembra pridáva aj kométa. To, čo chce Petr Zuska po primabaleríne Márovej, aby hrala, po nej nechcel ani mystický mág medzi choreografmi Torres v Bajadére. Miesto nápadov, ako sa v 21. storočí vyrovnať s tancami druhého dejstva, nám predstavenie vŕši ceduľky a banality. Treba aj deťom vysvetliť, že pod stromčekmi (behom roka, keď sú ešte v lese) rastú huby, potom ich ľudia useknú, donesú si ich domov a vyzdobia.

Nelogický a hlboko nemuzikálny prístup k stavbe choreografie je zrejmý u postavy Kométy. Efektné dámske figúry klasického baletu sa tu pitoreskne miešajú s pa-pohybmi. Logická linka chýba, podtexty tak isto. Opravená kométa nechce zaujať miesto na stromčeku a neustále sa hnevá. Princíp tejto hry nie je zlý. Ozdoby môžu pochádzať z rôznych krajín, môžu byť výtvarne stvárnené, ale museli by byť zmysluplne choreografované. Pointa nemôže byť v tom, že orientálnym guľkám v Marakéši či Indii pracovníčky v továrni zabudli namontovať úchytky, aby sa dali zavesiť. A poslať ich ako zmysel čísla po Nikole Márovej, ktorá priskáče v jeté, nezachráni zmysel bezzubého tancovania. Protivná kométa je čím ďalej tým únavnejšia, aj keď kostým ukazuje krásne nohy Nikoly Márovej. Fantastický postmoderný pastiche vrcholí v Grand pas de deux. Úporná snaha po efekte, veľkých zdvíhačkách naskladaných hlava-nehlava na úkor muzikality a vkusu, je trestuhodná. Ak takto choreografuje šéf Baletu Národného divadla, čo k tomu dodať.

Kto môže hodnotiť umelecké dielo? Autorovu licenciu? Azda len divák za cenu toho, že si kúpil lístok a dielo zhliadol, sa môže nadchnúť, potešiť či vytočiť. Je to jeho právo. Takto si môže kritik či esejista, poslucháč divadelnej či tanečnej vedy posťažovať či zaradovať sa o svojej pravde tak, ako sa z nej raduje tvorca presvedčený, že jeho dielo je najlepšie. Vydarené. Je škoda, že napriek veľkej obci čitateľov, ani tu na Opere Plus nevznikla platforma diváckych postrehov, čo sa im vlastne na novom Luskáčikovi páčilo, či v čom ich nepresvedčil. Odvolávať sa na fantáziu detského diváka, ktorí rozumie, či to, čo sa zdá dospelému nudné, jeho fascinuje, je alibistické. Samozrejme, hrať niekoľko sezón Luskáčika Vàmosa je určitý stereotyp, ale Praha a Národné divadlo ako výstavná skriňa národnej kultúry aj identity by si zaslúžili počin, ktorý niečo znamená.

P. I. Čajkovskij: Louskáček a Myšák Plyšák - Zuzana Šimáková - ND 2015 (foto Anna Rasmussen)
P. I. Čajkovskij: Louskáček a Myšák Plyšák – Zuzana Šimáková – ND 2015 (foto Anna Rasmussen)

Divák, podobne ako chlapec v príbehu, dostal kliešte na orechy. To je teda darček. Čo si s ním počať? Vyšmariť ho oknom? Schovať medzi náradie? Vystaviť si ho na nočný stolík? Ako rozlúsknuť túto záhadu nového vianočného rodinného titulu? Ako hodnotiť choreografa? Ako hodnotiť tanečníkov, ktorí s výnimkou čerta, dvoch rodičov v pas de deux a adagia, nemajú čo tancovať? Alebo sa naopak „namakajú“, ale efekt odišiel. Vraví sa, že dielo je múdrejšie ako tvorca. Ja premýšľam, kam sa podeli kvalitní českí choreografi? Odišli na oblasť experimentovať? Či boli vyhnaní?


Malá smrť v druhom Národnom

Teraz by mohol byť esejistický koniec, bodka. Ale ono sa dá pokračovať. Vo štvrtok (21. januára) sa uskutočnila medializovaná premiéra v balete Národného divadla v Brne. Večer pod mottom Kyliánovho baletu Petite Mort. Na tieto otázky vrhá nové svetlo, nové otázky a znásobuje tie už vyrieknuté. Ak sklamal Peter Zuska v Luskáčikovi v inscenovaní súčasného tanca na mikulášskej besiedke, mal by sa pozrieť, ako jeho súčasník Lukáš Timulák dokáže pohybom vyjadriť viac vrstevnaté charaktery; dejotvorne, charakterotvorne, vtipne aj zádumčivo.

Timulák vo svojej choreografii Masculine / Feminine nepotrebuje nič. Áno  toto je tanec. Koncentrácia na človeka, na jeho pohyb, ktorý je prepojený s jeho vnútorným svetom. Nepotrebuje tanečníkov vešať na kulisy, tancovať duetá so stolom a nábytkom, ide do hĺbky, k podstate pohybu. Ten je jeho, nie je to kópia nejakej žijúcej legendy. Komický balet je vzácnosť. Jemu sa darí vytvoriť komický balet, ktorý má rozmer intelektuálny a aj humorný. Balans na hrane vtipnými textami traktuje, nič tam nie je navyše. Jeho suverénne kroky nie sú spojené hlúposťami, pomlčkami, nudou, ani jediným neštýlovým medzikrokom. To je umelecké dielo, to je výpoveď. Navyše interpreti majú žatvu, majú čo hrať, musia technicky makať, majú sa chytiť jasných podtextov, môžu ovládnuť scénu a chytiť diváka za pačesy. Tak ako hovorí komentátor, „žena má ešte štyritisíc slov v zásobe“.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
3 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments