Čtyři desetiletí na prknech SND. Před 35 lety zemřel tenorista Janko Blaho

Bol prvým

O+
18_LSSH_2025_banner_600x100_OPERA

Dňa 24. apríla uplynie tridsaťpäť rokov od smrti prvého slovenského tenoristu JUDr. Janka Blaha. Staršia generácia aj mimo okruhu priateľov opery si ho pamätá predovšetkým ako nadšeného interpreta a zberateľa slovenských ľudových piesní z ním milovaného Záhoria. „Skalica je pěkné město“ alebo „Ve Skalici na rínečku“ boli vždy medzi slovenskou populáciou populárnejšie ako „Věrné milování“ alebo „V ľahučkom pohybe“ (slovenský preklad árie Vojvodu z Rigoletta). A hoci Janko Blaho bol prvým slovenským tenoristom v Slovenskom národnom divadle (od 1925 do 1965, z toho prvú sezónu ako stály hosť), najlepšie sa cítil v rodnej Skalici. Narodil sa tam (1901) v rodine významného národného buditeľa, hlasistu a priekopníka česko-slovenskej vzájomnosti MUDr. Pavla Blaha a na tamojšom cintoríne je aj pochovaný.

O jeho prínose pre slovenskú kultúru a o jeho živote sa možno dočítať v knihe Michala Palovčíka Priekopníci slovenskej opery (2001), v knihe jeho dcéry (choreografky) Heleny Jurasovovej Janko Blaho v spomienkach (2008), ale aj v spomienkach samotného speváka Zo skalického rinku (1974). K storočnici jeho narodenia vznikol aj filmový dokument Františka Palondera a Slovenská akadémia vied v tom istom roku vydala zborník z vedeckej konferencie Pocta Jankovi Blahovi. Spevákov hlas sa zachoval aj na platniach a rozhlasových nahrávkach, aj keď nasledovný výpočet (pri toľkých reorganizáciách a známej slovenskej neúcte k minulosti) už dnes nemusí platiť. Práve na spomínanej konferencii sa hovorilo o jedenástich operných kompletoch, v ktorých účinkoval, pričom popri šiestich slovenských operách išlo o nahrávky Únosu zo serailu, Fidelia, Cavallerie rusticany, Borisa Godunova a Moniuszkovej Halky. Blaho tiež nahrával árie, duetá (osobitnú pozornosť si zaslúži gramoplatňa so záhradnou scénou z Fausta z roku 1955, kde s ním spievajú Mária Kišonová-Hubová a František Zvarík) a umelé piesne. V tridsiatych rokoch Blaho nahral pre rozhlas aj operetné árie, prvé Dusíkovo tango a iné skladby „zábavnej hudby“ (tangá, foxtroty, čardáše) a ľudové pesničky s kapelou Samka Dudíka.

Dr. Janko Blaho (foto archív SND)
Janko Blaho (foto archív SND)

V našej rodine sa tešilo umenie nášho strýka priam kultu. Od malička sme si s bratom Jaroslavom (dnes uznávaným historikom opery) púšťali na gramofóne jeho dve duetá (s prvou manželkou Helenou Bartošovou) z Predanej nevesty (na javisku Janíka spieval 218-krát), slovenské národné piesne (Hojže, Bože alebo Kolo Tatier čierňava), piesne vianočné naspievané ešte v češtine (Nesem vám noviny, poslouchejte), ale aj v Berlíne nahrané dve árie Cania z Komediantov (V takých žertech, Směj se, paňáco), v ktorých výnimočne prekračoval hranice svojho lyrického hlasového odboru. Z rádia sme zasa počúvali jeho hlas pri zázname Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí, z ktorej často vysielali duet Orfea a Eurydiky spievaný s Annou Hrušovskou. No predovšetkým sme navštevovali jeho predstavenia. Už ako malí chlapci sme v nedeľné popoludnie s rodičmi navštevovali Predanú nevestuHubičku, pričom to druhé dielo sa nám páčilo viac, lebo strýko v ňom liezol cez oblok a rozbíjal poháre.

B. Smetna: Predaná nevesta - Helena Bartošová (Marienka) a Janko Blaho (Jeník) - SND 1925 (foto archív SND)
B. Smetana: Predaná nevesta – Helena Bartošová (Marienka) a Janko Blaho (Jeník) – SND 1925 (foto archív SND)

Jeho Jonteka v Halke sme nemohli dopočúvať, lebo nás dozorný hasič ako nedospelých vykázal z večerného predstavenia. Od polovice päťdesiatych rokov bol Janko Blaho do hlavných tenorových úloh obsadzovaný už len výnimočne. Zato ich často spieval v záskokoch. V roku 1957 predviedol skvelý výkon v náročnej titulnej úlohe Auberovho Fra Diavola a úlohu Pucciniho Pinkertona spieval až do konca svojej kariéry (celkovo 110-krát). Ešte aj v roku 1963 (vo veku 62 rokov) účinkoval v druhej premiére novej inscenácie Trubadúra. No jeho slávnym Manricom bol ten z roku 1942, kedy po odspievaní stretty a spustení opony ju musel ešte raz zopakovať na rampe.

V poslednej fáze svojej opernej činnosti sa stal majstrovským interpretom charakterových postavičiek. Išlo napríklad o Trabucca zo Sily osudu, Franza v Hoffmannových rozprávkach, Torquemadu v Španielskej hodinke, Pisára Boba v Mistrovi Scroogeovi, Smelkova vo Vzkriesení. Jednou z jeho životných úloh bol Šujskij v Musorgského opere, v ktorej ideálne dokázal vyjadriť úlisnosť postavy dvorného intrigána. Veľmi pôsobivo však stvárňoval aj postavu Gajdošíka v Jurovi Jánošíkovi a keď v „krčmovom“ obraze zanôtil ponášku na ľudovú pieseň „ani som nekričal, ani som neplakal“, jeho hlas pôsobil mimoriadne emotívne.

J. Cikker: Mister Scrooge - Janko Blaho (pisár Bob) - (foto archív SND)
J. Cikker: Mister Scrooge – Janko Blaho (pisár Bob) – (foto archív SND)

Vo svojej veľkej ére bol však považovaný za ideálneho interpreta opier Mozarta a Smetanu. Predurčoval ho k tomu jeho jasný, mäkký lyrický hlas s dokonalým legátom. Podaktorí recenzenti (najmä osobne zaujatý Ivan Ballo) mu vyčítali málo mužný hlas, istú povrchnosť v interpretácii (najmä hereckej) a tiež to, že spieva nad svoje možnosti. Domnievam sa, že je to nesprávny názor. Vari vyslovene lyrickí tenoristi (spievajúci Lindora, Dona Ottavia a pod.) pôsobia mužne? A pokiaľ ide o prepínanie, veď tenorista v Daliborovi spieval nie titulnú postavu, ale Vítka, vo Fideliovi len Jacquina, a nie Florestana, v Otellovi zasa Cassia, Cavaradossiho spieval zriedkavo (zato často Rudolfa a Pinkertona), v Komediantoch Beppeho, a nie Cania, a z Verdiho veľkých úloh len Alfreda, Vojvodu, Riccarda a Gabriela Adorna a navyše bol údajne ideálnym Fentonom vo Falstaffovi. Jeho vysoké tóny niektorých nadchýnali, iní ich považovali za trocha tlačené. Osobne si spomínam na jeho „céčkový“ súboj s Lorenzom Andreja Kucharského vo Fra Diavolovi.

D. Auver: Fra Diavolo - Anna Hrušovská, Janko Blaho - SND 1957 (foto archív SND / Gejza Podhorský)
D. Auver: Fra Diavolo – Anna Hrušovská, Janko Blaho – SND 1957 (foto archív SND / Gejza Podhorský)

Ojedinelou kvalitou bola jeho obrovská muzikalita a hudobná pamäť. Jeho muzikalitu si nevedeli vynachváliť aj zahraniční hostia, po boku ktorých v Slovenskom národnom divadle spieval, a dirigenti, s ktorými spolupracoval. Tak sa v roku 1930 dokázal rýchlo naučiť v záskoku part Narabotha v Straussovej Salome a do viacerých inscenácií vstupoval po mnohoročnom časovom odstupe bez orchestrálnych skúšok. Napríklad úlohu Alfréda odspieva ako záskok v roku 1962 po jedenástich rokoch, Lodníka z Blúdiaceho Holanďana v roku 1956 po dvadsiatich rokoch, Vítka z Dalibora v roku 1959 po dvanástich rokoch, ale zaskakoval aj ako Čemický v Jurovi Jánošíkovi, Pong v Turandot alebo Lenskij, keď pri indispozícii dr. Pappa ho vymenil v súbojovom obraze. Ale pohotovo zaskočil za kolegu aj v Slovenskej filharmónii v roku 1949 v Beethovenovej Deviatej. Ako uvádza na základe spevákovho denníka Elena Martišová, za 43 bratislavských operných sezón (počítané od jeho prvého vystúpenia v SND ako Jonteka v Blodkovej opere v roku 1924) odspieval 2.648 predstavení, pričom naštudoval 151 operných alebo operetných postáv.

G. Puccini: Turandot - Dr.Janko Blaho (Pang), Franio Hvastija (Ping), František Hájek (Pong) SND 1942 (foto archív SND)
G. Puccini: Turandot – Janko Blaho (Pang), Franio Hvastija (Ping), František Hájek (Pong) SND 1942 (foto archív SND)

Bol aj koncertným spevákom. Čoskoro po návrate z milánskych štúdií (u profesora Stevu, ktorý dopracoval to, čo ho naučila v Prahe súkromne Bulharka Kristina Morfová) mal pozitívne ohlasy jeho bratislavský koncert s talianskym barytonistom Umbertom Urbanom. Často absolvoval koncertné turné po slovenských mestách s Helenou Bartošovou. Z veľkých vokálno-symfonických opusov je nepochybne najvýznamnejšia jeho interpretácia tenorového partu v Suchoňovom Žalme zeme podkarpatskej, ktorý v roku 1948 spieval aj na Pražskej jari a potom v Krakove, aby ho napokon nahral s Ladislavom Slovákom vo veku 58 rokov. Pri nárokoch tohto partu to bol naozaj obdivuhodný výkon. Ďalším jeho koncertným triumfom bol výkon v parte Cochona v Honeggerovej Johanke z Arcu na hranici v roku 1965.

F. Lehár: Zem úsmevov - Janko Blaho (Sou Chong) SND 1942 (foto archív SND)
F. Lehár: Zem úsmevov – Janko Blaho (Sou Chong) SND 1942 (foto archív SND)

Od roku 1955 Blaho vyučoval spev na Vysokej škole múzických umení. Z jeho „dielne“ vyšli neskoršie opory opery SND ako Pavol Mauréry, František Livora, Štefan Janči, pre banskobystrickú operu vychoval tenoristu Jána Zemka a sopranistky Otíliu Hagarovú a Máriu Morozovú-Murgašovú. Dva roky (do jej odchodu do Národného divadla v Prahe) vokálne viedol budúcu hviezdu Gabrielu Beňačkovú. Z košických sólistov „doškoloval“ tenoristu Stanislava Martiša. Hodiny spevu väčšinou realizoval doma, takže „cez steny“ (býval v našom dome) sme počúvali hlasy jeho žiakov a s viacerými sme sa spriatelili. Keďže bol vynikajúcim klaviristom, nepotreboval korepetítora, ale žiakov sám sprevádzal. Jeho muzikalitu som mal možnosť viackrát zažiť, keď v spoločnosti niekto začal spievať a on okamžite „chytil tóninu“ a sprevádzal ho.

Dr. Janko Blaho (foto archív SND)
Janko Blaho (foto archív SND)

Dnes by to mal náš prvý tenor trocha ťažšie. Okrem „pokladu v hrdle“ sa žiada pekná postava. No spevácke umenie zostáva aj dnes len speváckym umením.

O+

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

[mc4wp_form id="339371"]

Mohlo by vás zajímat