Drážďanský Don Quijote v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (200) 
Tentoraz:

• Štyristo rokov od smrti Cervantesa si pripomína aj baletný svet
• Nová verzia Dona Quijota v Drážďanoch
• Václav Lamparter ako toreador
• Čo sleduje Joshua Lee?

 

Štyristo rokov od smrti Cervantesa si pripomína aj baletný svet
Pred štyristo rokmi zomrel veľký či skôr výnimočný autor Miguel de Cervantes. Možno aj tento fakt dramaturgicky súvisí s novými naštudovaniami baletu Don Quijote, ktorého praotcom je Petipa a ktorý sa inšpiroval v monumentálnom románe Cervantesa. V piatok 4. novembra mal premiéru v Moravskom divadle Olomouc Don Quijote v redakcii Hany Vláčilovej. Len o deň neskoršie, 5. novembra, mal v Drážďanoch premiéru tiež Don Quijote, zase vo vízii šéfa súboru baletu Semperovej opery Aarona S. Watkina. Zatiaľ čo Vláčilová sa držala predlohy, ktorú pozná z doby, ktorú strávila v bývalom Sovietskom zväze, a ktorú už na javisku stavala, Watkin sa vybral niekam úplne inam. Watkin už inscenoval po svojom viac diel z klasického baletného repertoáru: Labutie jazero, Spiacu krásavicu, Luskáčika (ten vyšiel z toho najlepšie) a Bajadéru. Samotná premena sa v Drážďanoch neudiala len u libreta. Watkin vyhodil polovicu Minkusovej hudby (nedržal sa však len partitúry Quijota a pridal napríklad úryvky z baletu Le Source) a druhá časť baletu je inscenovaná na časti z diel Manuela de Fallu, ako napríklad Čarodejná láska či Trojrohý klobúk.

Príbeh sa odohráva v Španielsku, ale nie v historickom kontexte románu, ale v päťdesiatych rokoch 20. storočia, v dobe vlády generála Franca. Španielsky ľud sa obracia v dobe temna a teroru k svojim tradíciám ako historickým koreňom národa. To reprezentuje zdôraznený prvok koridy, španielskych ľudových tancov. Na vidieku ľudia stále nosia tradičné odevy, pôsobiace až orientálne. Seňor Lorenzo je riaditeľ továrne na autá. Jeho dcéra Kitri, teda u Aarona S. Watkina je to Aldonza Lorenzo, prináša robotníkom výplatné pásky. Jej tajný milý je jeden zo zamestnancov, ale nevolá sa Basil (to meno má ako priezvisko), ale Miquel. Aldonzin otec – seňor Lorenzo – si tento vzťah nepraje. To zostalo z pôvodného libreta a zápletky.

Práca končí a Miquel sa s pomocou svojich kolegov za zvuku fandanga prezlieka do toreadorského odevu. Aldonza sa k nemu pripojuje v tanci. Miquel, Aldonza a Miquelovi priatelia, zamestnanci, v rytme a víre fandanga odchádzajú z továrne. Na scéne zostanú dve postavy. Alonso Quijano/Don Quijote a Juanita Sanchez/Sancha Pancha. Alonso je rojko a podivín, v továrni nemá žiadnych priateľov okrem Juanity, o ktorej ostatní robotníci nevedia, že je dievka prestrojená za chlapca, a týchto dvoch ignorujú. Alonso začína čítať v svojej obľúbenej knihe, ktorá sa volá Sen o doni Dulcinei. Tá sa aj objaví na scéne a vedie Quijota do sna. Alonsov sen má zaujímavú podobu. Miquel zvíťazil v koride nad býkom a Aldonza mu prevoláva vivat. Parafráza na baletné sny romantickej a postromantickej baletnej éry je tu zaujímavo citovaná v podobe rozmnoženia a v logickom využití dámskeho ansámblu. Don Quijote vidí v sne Aldonzu dvadsaťštyrikrát (má dvadsaťštyri dvojníčok). Nasleduje divertissement (Miquel, Aldonza, toreadori a týchto dvadsaťštyri Aldonzí). Nechýba ani dueto Aldonzy a Miquela. Don Quijote sa zapája a ovplyvňuje chod svojho sna – zovrie kopiju a zabije býka (či skôr minotaura), v ktorom vidí Miquela – svojho rivala, pretože je presvedčený, že Aldonza je dievka jeho snov, jeho doňa Dulcinea del Toboso, ideál ženy. Aldonza najprv tancuje romantickú variáciu a je presne taká, akú si ju Quijote vysníval. Potom ale zistí, čo Quijote urobil jej milencovi, a je šokovaná a rozhnevaná. Objavuje sa doňa Dulcinea, ktorá mení chod a smer sna Quijota. Ukazuje šesťkrát Quijotovi, čo svojím spontánnym chovaním vykonal. To Watkin ukazuje tancom šiestich minotaurov a šiestich Aldonzí.

Na scéne sa objavujú dvojníčky Dulciney – dryády. Dulcinea oživí Miquela a nasleduje trio Miquel, Aldonza, Quijote. Miquel a Aldonza opúšťajú Quijota, ktorý zostáva na javisku sám. Vzápätí ho však obklopujú dryády na čele s Dulcineou (Divertissement, demi-sólo dryády, Kráľovná dryád Dulcinea). Vírenie zakončuje kóda. Sen končí. Robotníci s Miquelom a Aldonzou sa vracajú späť. Nachádzajú Quijota spiaceho na stole. Ten sa vzápätí prebudí a všetci sú dokonale zmätení, pretože má na sebe Miquelov toreadorský odev a okolo krku Aldonzin šál! Miquel zaútočí na Quijota, je však zastavený svojimi kolegami. Prichádza riaditeľ don Lorenzo a žiada si vysvetlenie, čo sa to v jeho továrni deje. To sa však zvrtne, keď ešte ku všetkému pristihne Aldonzu a Miquela spolu. Milenci rýchlo prchajú z fabriky aj zo scény. Quijote zastavuje dona Lorenza, nakoniec sa postaví na stranu milencov ako v pôvodnej verzii. Don Lorenzo toho má po krk a vyhodí Quijota a jeho družku Juanitu na hodinu z továrne. Skončia chudáci na ulici. Tesne než sa brána továrne zavrie, sa im ešte podarí vyrvať Lorenzovi z rúk knihu o doni Dulcinei. Týmto obrazom prvé dejstvo nového Dona Quijota Aarona S. Watkina v Drážďanoch končí. Ak ste šokovaní, ďalej už nečítajte. Ak vás to naopak baví, pokračujte. Snáď už nemáte aspoň chaos v menách a prestali ste hľadať Kitri či Basila.

Druhé dejstvo začína putovaním Quijota s Juanitou po španielskom vidieku. Od ich „vyhadzovu“ z práce uplynulo niekoľko dlhých rokov. Putujú a putujú. Stretávajú najrôznejšie postavy. Watkin so svojim britským výtvarníkom Patrickom Kinmonthom sa inšpirovali slávnymi fotografiami z tej doby. Stretnú pastiera, rozdelia sa s ním o jedlo a ponúknu mu nocľah vedľa seba. Quijote zase sníva o Dulcinei, hoci mu spôsobila toľko nepríjemností. Holt osud a chiméra snov sú fatalistické. U romantického rojka ešte viac. Dulcinea, ako sa patrí v poriadnom balete, sa zhmotní a zatancuje. Keď sa Juanita s Quijotom prebudia, zistia, že pastier, ku ktorému boli takí veľkodušní, je preč a ukradol im aj ich posledné peniaze, všetko jedlo a vodu. Možno aj víno. Jediné, čo im zostalo, je kniha o Dulcinei. Prichádza pútnik, ktorý im daruje vodu a nakoniec ich vedie cestou, kde nájdu cigánsky tábor.

Po rozsiahlom úvode silná tanečná scéna. Cigánsky tanec. Juanita sa pripojuje k ich až zmyselnému a divokému víreniu a prvýkrát odkryje svoju ženskosť. Teda mal som skôr doposiaľ písať, Sancha Pancha, a nie Juanita. Tento šok, že roky vedľa seba trpí kamaráta a spojenca, o ktorom nevedel, že nie je muž, privodí Quijotovi zase mdloby a bludné predstavy. Na povel kapitána cigánov sa veterný mlyn otočí a odkryje bábkové divadlo, v ktorom je Juanita jednou z marionet. Avšak cigánska hra ide príliš divoko a laná marionet sa čoskoro tak zamotajú do seba, že tým uviažu Juanitu. Táto režijná barlička vytiahne hrdinu z jeho apatie, aby ako šľachetný hrdina šiel dáme, keďže už vie, že to je ženská, na pomoc. Quijote vyráža na pomoc, ale po ceste sa stretne s lopatou veterného mlyna, tá ho naberie a krúti ním hore a dolu. Cigáni z neznámeho dôvodu pokračujú v týraní Juanity. Možno sú to skôr banditi či špióni generála Franca? Možno ozbrojená brigáda v cigánskom prestrojení? Alebo americkí novinári? – Na dôvažok okrem transvestitky Juanity nájdu aj Quijota pod mlynom, zviažu ich a strčia ich obidvoch do vriec. Prichádza polícia a nariaďuje zlikvidovať cigánsky tábor. (V dobe vlády Franca boli cigáni prenasledovaní – to je známe. U Watkina je to možno aj narážka na súčasné problémy Európy s prisťahovalcami.)

Na prázdnu scénu prichádza konečne niekto významný. A vraciame sa niekam späť k príbehu. Je to seňor Lorenzo. Nejdú mu dobre obchody, kto by asi v dobe španielskeho fašizmu kupoval autá, keď zem trpí, a chudák Lorenzo musel zavrieť svoju továreň. Ako diváci stále netušíme, čo sa stalo s Kitri a Basilom, teda s ich nasledovníkmi v dvadsiatom storočí. Lorenzova továreň na autá je teda zavretá a slúži ako sklad na zemiaky. Robotníkov stále zamestnáva, ale miesto súčiastok a karosérií nosia vrecia zemiakov. Keď sa Quijote a Juanita dostanú z vriec von, zisťujú, že sú tam, kde to všetko začalo – v továrni. Teraz teda v sklade. Ale sú živí a zdraví. Juanita prehrabáva odpadky vo vreciach. Sú v nich veci, ktoré policajti pri likvidácii cigánskeho tábora nahádzali do vriec a popletený Lorenzo ich so zemiakmi z okolia asi doviezol do továrne. Vtom sa však do skladu vracajú seňor Lorenzo a skladníci. Lorenzo po chvíli poznáva Quijota a Juanitu. Pozná ju napriek tomu, že tá už nehrá chlapca a navyše je veľmi peknou dievkou. Akoby to nestačilo, konečne prichádza niečo pozitívne. Po tom, ako Quijote prišiel o prácu, roky blúdi španielskym vidiekom, spí pod holým nebom a ešte aj pastier ho okradol a cigáni ho zbili a strčili do vreca ako nejakého chlipného Falstaffa – poštár prináša zásielku. Quijote dostáva balíček. Je v ňom poklad. Dedičstvo pre Quijota po bohatom príbuznom.

Quijote a Juanita za poklad vykúpia sklad od Lorenza, ktorému už všetko to zemiačnisko lezie hore krkom. Quijote po boku s Juanitou sa prejavuje ako dobrý stratég a podnikateľ, obnovuje obchod a továreň a zamestnáva späť všetkých, čo stratili prácu. Aj keď ich predtým mali za divných. Veľkodušné. Prichádza aj Miquel, potom čo si jeho interpret dostatočne odpočinul. Neprichádza však len tak, veď uplynul nejaký ten čas. Občianska vojna v Španielsku nebola žiadna krátkodobá kratochvíľa. Je s ním Aldonza, ktorá šťastnému Miquelovi po úteku od zlého majiteľa a otca porodila dve detičky. Prichádzajú seňor a seňora Lorenzovci. Miquel a Aldonza sa snažia schovať. Z toho divák pochopí, že teda v prvom dejstve navždy opustili (teda skôr aj doposiaľ) továreň, a seňora Lorenza, teraz už sympatického, nechali, nech sa obáva o život svojej jedinej dcérky. Seňor Lorenzo však spozoruje deti a aj so svojou manželkou sú takí dojatí, že svojej divokej dcére odpúšťajú. Prípitok a hurá! Nový majiteľ don Quijote pozve všetkých na fiestu.

Sme v balete, dokonca v modernej verzii dámy radi tancujú na špičkách, a tak nechýba Divertissement. Bohatý. Slávnostný záver príbehu a večer v krásnej Semperovej opere. Entrée (hudba de Falla) – toreadori tancujú s priateľkami Aldonzy. Grand Pas de deux na hudbu Minkusa aj s variáciami Miquela a Aldonzy. Zapojí sa aj Juanita. Potom Pas de quatre des filles (hudba Minkus), Coda a Finále (tentokrát už hudba opäť de Falla). Keď sa všetci vytancovali, na scéne zostáva iba Juanita a don Quijote, ktorému až teraz dochádza, že to, čo celý život hľadal – ideálnu ženu, podľa svojej rozprávky najlepšie takú, ktorá sa volá Dulcinea – mal celú dobu ťažkých životných peripetií stále pri sebe. Ako inak, Juanitu. Aby sa zakončila aj táto dejová linka a vzťah, ktorý prešiel toľkými skúškami. Chudinka Juanita, ktorá v prestrojení za mladíka drela v továrni, konečne nachádza lásku. Celý balet Aarona Watkina zakončuje romantické dueto na hudbu de Fallu. Aj táto dvojica má pred sebou, napriek bezútešnej dobe a budúcnosti diktátora, šťastný vzťah. A s láskou prekonajú všetky nástrahy i nepriazeň osudu.

Takže, ak vás naladili zaujímavé videošoty, ktoré dramaturgia k svetovej premiére novej verzie pripravila, neotáľajte s cestou. K návšteve vás ešte môže naladiť Václav Lamparter, ktorý v súbore pracuje a v tejto verzii dostal postavu toreadora.

A ako sa mu tancuje v novej verzii? „V nové verzi baletu Don Quijote se mi tančí dobře. Na rozdíl od většiny klasických baletů je tu poměrně dost prostoru a příležitostí i pro pánskou část souboru. Choreografie vyžaduje muzikálnost i technickou připravenost. Myslím, že nám sedne, a během soustředění na výkon si můžeme tancování užít.“ A čo sa mu okrem toho na novej adaptácii páči? „Líbí se mi, že libreto přináší do tohoto baletu více přirozenosti a odkrývá více odstínů lidských citů,“ odkazuje z Drážďan rodák z Brna. A ktoré miesta si v novom Donovi Quijotovi obľúbil? Odpovedá: „Mám několik oblíbených částí. V prvním dějství je to Corrida – taneční divertissement toreadorů, Aldonzy a Miquela. Tradiční hudba Ludwiga Minkuse je prostě to pravé pro tento balet, jak ho známe, a je až nakažlivá svojí veselostí a tanečností. Naopak cikánský tanec a několik výstupů Dulciney ve druhém dějství přinášejí zcela jiné kvality a vytvářejí rozdílnou atmosféru. Impresionistická a smyslná hudba Manuela de Fally dodává příběhu téměř filmovou atmosféru, prohlubuje a umocňuje španělský charakter tohoto baletu.“

Výlet do Drážďan nie je nikdy na škodu, nielen pre ich mimoriadny genius loci, ale aj pre zaujímavý baletný súbor. Navyše tam, len kúsok od galérie starých majstrov, môžete vidieť asi prvého progresívneho Dona Quijota v dejinách baletu. Premeny Labutích jazier, Luskáčikov, Gisellí a ďalších titulov sa vyčerpali. Musí sa ísť nutne ďalej, kým sa koleso neotočí a nevráti zase k počiatku. Tak ako napríklad Vasily Medvedev, ktorý v národnom balete vo Vilniuse inscenoval na konci minulej sezóny Dona Quijota v čo najautentickejšej verzii. S gigantickým, typicky petipovským výpravným bohatým obrazom Sna, ako sa patrilo na cársky balet. S množstvom štatistov a veľkým ansámblom. V novodobej histórii post-ruského baletu, po nútenej prestávke v období Lenina, potom Stalina a ZSSR, dohľadal zvedavý choreograf v historických zbierkach ruských kultúrnych inštitúcií napríklad taký zaujímavý fakt, že pred scénou Sna, ktorý nebol len tak nejakým preludom Quijota, scénografi cárskeho divadla dokázali zostrojiť pavúka, ktorý sa ako symbol šťastia spustil z povraziska, a tak ako to pavúk vie, celý portál scény obmotal pavučinou a vytvoril tak rozprávkovú ilúziu a predel medzi realitou, ktorá rozpráva dej, a oslavou klasického tanca v scéne Sna. Medvedev za svoju verziu zožal nadšené recenzie popredných kritikov, napríklad obávanej ruskej kritičky Anny Gordeevy.

Pre koho je to už moc a nad históriou si hlavu neláme, je tu zas ďalší extrém: Inscenácia Alexeia Ratmanského, jedna z jeho prvých re-verzií klasického baletu Quijote na scéne Het Baletu v Amsterdame so zaujímavo chladnou poetikou obrazov ako od rozhnevaného Goyu. Inscenácia je dostupná aj na DVD v brilantnej interpretácii Anny Tsygankovej a Mathewa Goldinga. Chvála Bohu a slobode, či tejto forme politického usporiadania sveta, že divák hladný po kultúre môže slobodne vidieť toľko inscenačných názorov. Snáď sa tá politická nekorektnosť a divokosť dvadsiateho storočia tak rýchlo nevráti s množstvom utrpenia, ktoré človekovi priniesli. Hurá za toľko verzií baletov toho istého titulu. Pre znalca je to mimoriadny pôžitok, vrátiť sa v novej re-interpretácii. To sú živé, nápadité, divadelné produkcie. Nie je to zvláštny prepis baletu zo starej videokazety na javisko. Celkom zaujímavé by bolo, ako by sa k tejto českej forme inscenovania klasiky staval autorský zákon či tí v pokoji odpočívajúci otcovia a vizionári baletu.

 

Aktuality
Nezabudnite, že 10. november je baletný deň. Dve svetové premiéry v malom Česku. Dve konkurenčné divadlá s prívlastkom „národné“. V Prahe má svetovú premiéru Malá mořská víla Jana Kodeta a SKUTRu, v Brne sa čaká svetová premiéra Chvění Petra Zusku. A 11. novembra ešte v Liberci svetová premiéra Romea a Júlie Aleny Peškovej.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je mladý tanečník z Veľkej Británie Joshua Lee, ktorý zakotvil v angažmán v Plzni. Nie je tu dnes náhodne. Jiří Horák si ho ako choreograf vybral pre Princa v Labuťom jazere, ktoré bude mať v Plzni premiéru za pár dní. Veľká príležitosť pre tanečníka i zaujímavá skúsenosť pre diváka – uvidíme, ako sa sympatický umelec, absolvent Elmhurst School for Dance v Birminghamu, s touto výzvou popasuje. To môžete zistiť už od 19. novembra v Plzni. V budúcej Panoráme bude na Joshovom mieste v rubrike jeho alternácia, mladý poľský tanečník Grzegorz Mołoniewicz. Je pozitívne, že súbor v Plzni sa internacionalizuje a jeho šéf a choreografovia dávajú priestor mladým tanečníkom. Len tak môžu nájsť adekvátne generačné náhrady za veľké mená minulosti. Stretnutie iných národností a kultúry je vždy inšpirujúce aj pre otvorených kolegov a spolupracovníkov. Ešte dodám, že v pláne je aj hosťovanie plzenského rodáka, člena Bavorského štátneho baletu Adama Zvonaře ako Princa. Ale teraz už Joshovo video.

„Video z YouTube, ktoré som si vybral, je balet Still Life at the Penguin Cafe v choreografii Davida Bintleya z Birmingham Royal Balletu. Tento balet je môj obľúbený. Mám rád všetko na tomto balete, od hudby cez kostýmy až k choreografii. A mal som to šťastie hrať v tomto predstavení v roku 2012,“ dodáva Josh Lee, ktorému treba zapriať úspešný záver skúšobného procesu novej role, a nech si ho choreograf vyberie pre premiéru. Toi, toi, toi!