Kenneth MacMillan: Národní oslavy. Londýn vzdal hold velké osobnosti klasického tance

MacMillanove Národné oslavy v Covent Garden

Z pestrého programu MacMillanových národných osláv som mal možnosť v Covent Garden navštíviť dve predstavenia, konkrétne 27. októbra a 1. novembra 2017.

Prvým uvedeným baletom v programe 27. októbra bola Gloria – MacMillanov lament venovaný obetiam Prvej svetovej vojny. Inšpirovaný autobiografiou Very Brittain Testament of Youth vytvoril Kenneth MacMillan expresívny sled tanečných obrazov na skladbu Francisa Poulanca Gloria. Religiózna téma hudobnej predlohy plynie v kontraste s hororovými vojnovými výjavmi. Pred horizontom Andyho Klundera pripomínajúceho dym nad ‚krajinou nikoho‘ choreograf citlivým spôsobom kreuje tanečné miniobrazy, ktoré sú svojím spôsobom krásnymi pohybovými etudami. Desivý emocionálny charakter je zakotvený vo výraze tanečníkov, ktorí len zriedka dvihnú zrak. Celá metafora vojny je sústredená do výrazu očí, ktoré sú uplakané, unavené, plné beznádeje a neschopné pozrieť sa do budúcnosti. Smutnú, až pietnu atmosféru baletu vhodne dokresľujú Klunderove kostýmy v jesenných zemitých farbách pozostávajúce z celotrikotov, ktoré sú „potrhané bombovými šrapnelmi“. Takmer polhodinu zúfalstva tesne pred koncom baletu pretne svetielko nádeje v podobe pozitívneho pas de quatre. MacMillanova choreografia je rozdelená do častí, ktoré kopírujú hudobnú partitúru, pričom choreograf ako vyjadrovací prostriedok využil techniku klasického tanca, kladúc dôraz na čisté veľké pózy. Interpretácia baletu patrila hosťujúcemu umeleckému telesu Northern Ballet, ktorý zatancoval technicky náročné časti bez akéhokoľvek zaváhania. Trojica sólistov Riku Ito, Minju Kang a Giuliano Contadini sa vo vyčerpávajúcom tanečnom maratóne predviedla bravúrne. Slová chvály musia byť adresované aj sopranistke Sarah-Jane Lewis.

Ďalším uvedeným baletom bol The Judas Tree, ktorý bol zároveň prvým uvádzaným baletom v predstavení 1. novembra s rozdielnym obsadením. Balet je nekompromisný a patrí k najkontroverznejším MacMillanovým dielam. Autor sa v ňom vyspovedal z vecí, ktoré ho ťažili na srdci. Prioritná biblická téma Judášovej zrady slúži ako obal, v ktorom sú zabalené spoločensko-sociálne témy ako sexuálne násilie, ľudská krutosť, využívanie strachu na manipuláciu s ľuďmi. Hudba Briana Eliasa ponúka dostatočne expresívny a industriálny zvuk korešpondujúci s prostredím, kde sa dej baletu odohráva – stavbou v londýnskom finančnom dištrikte. Ústrednou témou je žiarlivosť charakterizovaná postavou predáka, ktorá má za následok zradu priateľa, znásilnenie, vraždu i samovraždu. Kenneth MacMillan v tomto balete proti sebe postavil ženský a mužský princíp, vzájomnú sexuálnu príťažlivosť s fatálnymi následkami. Choreografia je prešpikovaná množstvom technicky mimoriadne náročných skokov, ale nepôsobí cvičebne ani cirkusovo. Živočíšne pudovému predstaveniu dominuje postava predáka, v ktorej sa alternovali Thiago Soares a Bennet Gartside. Soares je fyzickou stavbou dominantnejší, no trochu prehrával. Gartsideov výraz bol oveľa prirodzenejší a uveriteľnejší. V úlohe priateľov sa v prvý večer predstavili Reece Clarke a Edward Watson, v druhý večer ich alternovali Matthew Ball a Calvin Richardson. Obe alternácie boli veľmi silné, ale podľa mňa výkon pánov z druhého obsadenia bol oduševnenejší. Jedinou ženskou postavou v balete je Žena. Lauren Culbertson v krátkom sexi kostýme ukázala svoje neuveriteľne dlhé nohy, ktoré podčiarkli jej koketnú ženskosť. Okrem istej techniky predviedla mimoriadne presvedčivý herecký talent, a to najmä v stvárnení pocitu hanby a bezmocnosti v scéne po znásilnení. O herecký ohňostroj sa postarala aj Melissa Hamilton, ktorej Žena bola vo výraze o niečo viac dievčenská a mäkšia, po fyzickej stránke prevládali hypermobilné kĺby poprehýbaných dolných končatín. Jedenásť pánov zboru ukázalo mimoriadne silnú pánsku zložku Kráľovského baletu, ktorá výrazne dominovala predstaveniu po estetickej, technickej i výrazovej stránke. Milým prekvapením bolo malé sólo Slováka Tomáša Mocka, ktorý v úvode baletu predviedol sériu náročných skokov ako pas de ciseaux či revoltade do oboch strán s vysokým a ľahkým letom a hlbokými, mäkkými dopadmi. Predstavenie napriek svojej explicitnej brutalite nepôsobí vulgárne, dokonca je miestami zľahka erotické a jeho emocionálne vyhrotené scény vyvolávajú vlny zimomriavok.