Marián Vach pětašedesátiletý

Zámocké hry zvolenské zanikli, umenie Mariána Vacha zostáva 

Marián Vach je umelec mimoriadne všestranný. Najmä v prvej fáze jeho aktívnej umeleckej činnosti sa profiloval ako zborový dirigent. Predpoklady k tomu získal najprv na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského a potom na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde ho zbormajsterstvu učil Juraj Haluzický, orchestrálne dirigovanie študoval u Ladislava Slováka a operné u Tibora Frešu (všetko v rokoch 1972-1977).Už počas týchto štúdií začal pracovať so speváckymi zbormi. Vari najhlbokejšiu brázdu vyoral ako dirigent Detského speváckeho zboru Československého rozhlasu v Bratislave (1972-1977 dirigent, potom do 1985 aj umelecký vedúci), s ktorým získal viacero ocenení na medzinárodných zborových súťažiach. Viedol aj ďalšie neprofesionálne (Ľudový spevokol učiteľov Slovenska, košický Collegium Technikum a v rokoch 1998-2005 zbor Lúčnice) a potom profesionálne spevácke zbory (SĽUK 1986-1987, Slovenský filharmonický zbor 1990, zbor Opery Slovenského národného divadla 1995-1997). Popri spomínanom detskom rozhlasovom zbore je vari najviac cenená jeho spolupráca s košickým Collegiom Technikom, s ktorým uskutočnil aj viacero úspešných zahraničných zájazdov.

Ako symfonický dirigent sa Vach neprofiloval, zato sa vypracoval na operného dirigenta v slovenských pomeroch ojedinelých kvalít. Svoju stopu zanechal v troch operných súboroch. Z nich azda najmenej významná bola tá, ktorú vtlačil opere Štátného divadla v Košiciach, kde pôsobil od roku 2002, predtým bol dirigentom (od 1988) a umeleckým šéfom dnes už neexistujúcej Komornej opery (zanikla v roku 1999) a v rokoch 1999 až 2001 a potom od roku 2005 dodnes určoval hudobný profil Štátnej opery v Banskej Bystrici ako šéfdirigent, umelecký šéf a dirigent. Niektorým jeho „štáciam“ sa treba venovať osobitne.Názory na ani nie pätnásťročnú existenciu Komornej opery (najprv existujúcej pri Slovenskej filharmónii, potom pri Slovenskom národnom divadle) sú protirečivé. Vach dirigoval hneď druhú inscenáciu tohto súboru ešte v réžii Jozefa Bednárika (Gluckove Čínanky a Fallovo El retablo de Maese Pedro, 1987) a k tomuto prúdu repertoáru súboru môžeme priradiť napríklad Brittenovo Zneuctenie Lucrezie (1989), Mozartovho Lucia Sillu (1990), Gazzanigovho Dona Giovanniho (1992), úpravu Donizettiho Rity (1994), Ariadnu Bohuslava Martinu (1995). Ak tieto inscenácie boli prijímané kriticky, bolo to skôr pre nedobudovanie sólistického ansamblu a rozpaky z niektorých  réžií. Repertoárovú podskupinu  tvoria dve inscenácie verizmu, v budove Slovenského národného divadla premiérovaná Sestra Angelika (ako bratislavská premiéru diela v roku 1990, vďaka ktorej sa potom Liliana Larin dostala medzi sólistov Slovenského národného divadla) a úspešná Leoncavallova La bohème, ktorou súbor ukončil svoju činnosť (1998) a pri ktorej Vach ukázal, že verizmus  bude aj v budúcnosti veľmi blízky jeho cíteniu.

Najzaujímavejšiu repertoárovu líniu (hoci nepatričnú, lebo suplovala nedostatok belcantového repertoáru na veľkých javiskách) predstavovali tri inscenácie  Donizettiho tragických opier: Lucrezia Borgia, Anna Bolena, Caterina Cornaro a Mercadanteho Giuramento (1994-1997), ktoré sa síce uviedli aj v Bratislave, no boli pripravované ako špeciálny program pre Zvolenské hry zámocké (kde odzneli aj so zahraničnými sólistami). Okrem toho v tom čase Vach ako dirigent orchestra Komornej opery nadviazal spoluprácu so zahraničí, (aj v spolupráci s rakúskym združením Amici del Belcanto), čoho plodom boli napríklad inscenácie Mercadanteho opery Il bravo na festivale v Martina Franca (1990) alebo Ernaniho (s takými sólistami, ako boli Bonaldo Giaiotti a Carlo Cosutta), ktorého generálka odznela v Bratislave a premiéra v Rakúsku (1994). V roku 2010 zopakoval Vach podobnú aktivitu s banskobystrickým orchestrom a so zahraničnými sólistami uviedol v rakúskom Termitze Donizettiho operu Maria Padilla. S orchestrom Komornej opery dirigent naštudoval (väčšinou pre zahraničie) aj Requiem Mozarta, Verdiho, Cherubiniho, Beethovenovu Deviatu a na podnet talianskeho veľvyslanca v Bratislave aj Mascagniho Omšu F dur uvedenú v Dóme svätého Martina, kde sa korunovali uhorskí králi.