Operní sezóna na Slovensku: Mimobratislavské scény přetrumfly SND

OPERA SND V DEFENZÍVE A BEZ OPTIMISTICKÉHO VÝHĽADU
Stav, charakterizujúci skončenú opernú sezónu 2018/2019 v Slovenskom národnom divadle, nevznikol zo dňa na deň. Stručne rekapitulujme. Uprostred minulého leta ministerka kultúry SR Ľubica Laššáková odvolala generálneho riaditeľa Mariána Chudovského a bez výberového konania, hoci v súlade so zákonom, vymenovala na uvoľnený post Vladimíra Antalu. Tú istú persónu, ktorá nemalým podielom, z pozície šéfa ekonomického úseku, zodpovedala za údajný, no jednoznačne nekvantifikovaný, finančný úpadok opery. Čiže domnienka, že išlo o čisto politickú nomináciu (resp. odmenu za zasielanie informácií ministerstvu poza chrbát Chudovského, čo napokon Ľubica Laššáková neobozretne vyzradila), nebola vyvrátená. Začiatkom sezóny, na nátlak odborárov, opustil funkciu riaditeľa operného súboru Slavomír Jakubek. Na druhý deň ho nahradil šéfdirigent predchádzajúcej etapy Rastislav Štúr. Posledná Jakubekova sezóna 2017/2018 nebola vôbec šťastná (takmer nereprízovaná Ravelova Španielska hodinka, po dvoch premiérach pre kontaminovanú zeminu na javisku zlikvidovaný nákladný Rimského-Korsakovov Sadko, populárna Pucciniho Tosca sa zrodila tesne pred koncom sezóny), takže isté argumenty oponentom priamo vkladala do rúk.

Zmena vo vedení mohla byť obohatením, keby do vyprázdneného kresla zasadol pripravený, ambiciózny, koncepčne a s trendom súčasného svetového operného divadla zosúladený riaditeľ. Opak sa stal pravdou. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že Rastislav Štúr tento model nereprezentuje. Sezónu 2018/2019 síce dramaturgicky nemenil (prvá premiéra, Verdiho Don Carlo, už bola vo vysokom štádiu prípravy), odstránil plánované Brittenove komorné opery a po objednanej detskej opere Rozprávka o šťastnom konci, z pera slovenského skladateľa Petra Zagara, napokon uzreli svetlo sveta aj Offenbachove Hoffmannove poviedky. Avizovaný ukrajinský inscenačný tím nahradil domáci a bez hosťujúcich zahraničných tenoristov (jednou z výhrad odborárov, mimochodom nezmyselnou, bolo priveľa nedomácich spevákov) by si súbor neporadil. O oboch inscenáciách sme písali, ani jedna sa však do histórie divadla nemá šancu zapísať. Rastislav Štúr „vládne“ bez tímových spoluhráčov. Sám si (pre istotu) ponechal časť šéfdirigentského úväzku, hoci paradoxne diriguje menej a súbor tak ani teoreticky nemá pod kým rásť. Tretí pilier štandardného vedenia, ktorým je popri riaditeľovi a šéfdirigentovi silná osobnosť dramaturga, takisto chýba. Dvaja interní dramaturgovia sú zároveň aj režisérmi. Raz sedia na jednej stoličke, inokedy na druhej. Výsledkom je dramaturgický plán na storočnicu Slovenského národného divadla. Mimochodom, oficiálne neprezentovaný, keďže plánovaná tlačová konferencia (od nepamäti zaužívaná) sa nakoniec nekonala. Veď prečo k storočnici, všakže?

Jubilejná sezóna ponúkne Dvořákovu Rusalku, Verdiho Aidu a Mozartovu Figarovu svadbu. Isteže, tituly ako také obstoja vždy, no v istom dramaturgickom kontexte, istom čase. So storočnicou SND však majú máločo spoločné. A inšpirácií sa núka toľko, že by pokryli aj dve hracie obdobia. Naša prvá scéna má predsa svoju históriu, na ktorú sa práve teraz dalo nadviazať. Nemálo fundovaných teoretických textov bolo publikovaných o dramaturgii počas éry Oskara Nedbala. Z desiatky, možno i dvojnásobku titulov z tejto éry, by bolo čo vyberať a išlo by o diela, ktoré odvtedy neboli uvedené. Kde sú prvé slovenské opery, kde nereprízované a pritom kvalitné opusy domácich skladateľov? Kde je tabuizované obdobie predverdiovského belcanta, kde skutočný Richard Wagner, kde klasika dvadsiateho storočia? Ani stopa. O súčasnej svetovej spisbe ani nehovorím. Čo tak (opäť nič nové pod slnkom) rekonštruovať historicky zapísanú Bednárikovu inscenáciu Gounodovho Fausta spred tridsiatich rokov? Nielen premiéry budúcej sezóny, ale aj pohľad na hrací plán vyvoláva pocit zúfalstva z provinčnosti najvyššieho zrna. Niet ani náznaku po ambícii k najpopulárnejším titulom postaviť niečo „objavné“ (hoci päťdesiat kilometrov západne od Bratislavy dávno objavené), niet túžby dvíhať latku kritérií, vychovávať si publikum i samotný ansámbel. Bondovky v opere (so spevákmi z oblasti populárnej hudby), mikulášsky, silvestrovský a prvoaprílový koncert by mohli byť okrajovými doplnkami. A otvárací koncert by mal odznieť pod taktovkou šéfdirigenta! A keď už koncerty, tak prečo nie kompletné opery v neinscenovanej forme, a nakoniec, prečo nie aj niečo z oblasti symfonicko-vokálnej? Ak sú prioritami pre vedúci operný dom krajiny najzákladnejšie kasové diela (v jubilejnej sezóne počtom repríz vedú dve rozprávky, dvadsaťročná podoba Nabucca a o tri roky mladšia Carmen), tak z práva i povinnosti byť reprezentatívnym, sa sám diskvalifikuje. Žiaľ, status quo je zrkadlom osôb, ktoré chod SND garantujú (Ministerstvo kultúry SR) a vedú inštitúciu na vyššom (generálny riaditeľ) i nižšom (riaditeľ Opery) stupni. Rozmýšľam: je to nekompetentnosť, naivnosť, klapky na očiach, strata zmyslu pre realitu? Pred rokom zriaďovateľ premárnil šancu na zmenu. Poslednú pred jubileom.