Naděje britského baletu Liam Scarlett v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (203)
Tentoraz:

• Nová hviezda nielen britského baletu – Liam Scarlett (1)
• Baletné novinky
• Francúz ako riaditeľ Hudobného divadla Nemiroviča–Dančenka v Moskve
• Čo sleduje Jiří Waňka?

 

Nová hviezda nielen britského baletu Liam Scarlett (1)
V priehrští búšiacich noviniek a aktuálneho diania, rozhovorov a pripomienok sa niekedy stane, že niečo sa zabudne či nestihne. Je to súčasť nášho každodenného života, všedný stres, ktorý spôsobuje, že nám mnohé zostáva skryté a nepovšimnuté. Alebo že v pozlátke médií zanikne niečo hodnotné, čo nemá dostatočný PR. Väčšinou to bývajú jubileá či spomienky na významné osobnosti, či aktuálne aj úmrtia, ktoré končia krátkym povzdychnutím a notickou aspoň v Lidových novinách. Jedným z takých dlhov voči kvalite je osobnosť, budiaca dnes čoraz väčšiu pozornosť už naprieč zemepisnými kontinentmi: baletný choreograf Liam Scarlett. Rodák z Veľkej Británie, tanečník, ktorý vo veľmi mladom veku začal choreografovať a veľmi rýchlo pochopil, že jeho životné šťastie nespočíva v angažmán v baletnom zbore, ale niekde úplne inde. Toto zázračné dieťa sa narodil sa v roku 1986 – nie, nie je to chyba, má za sebou už niekoľko dôležitých inscenácií, ktoré rozrušili baletný svet.

Ak niekto o ňom doposiaľ pochyboval a mohlo sa mu zdať, že abstraktné balety na hudbu Glassa a Poulanca či transkripcia libreta do pozície súčasnej drámy na špičkách je výbuchom mladého extravagantného tvorcu, po svetovej premiére baletu Frankenstein v Kráľovskom balete v Londýne na konci minulej sezóny má už asi každý jasno. Kde inde než v Británii by mal vzniknúť balet inšpirovaný kultovým gotickým či sci-fi alebo fantasy románom Mary Wollstonecraft Shelleyovej? Kde inde by našli lepšie pochopenie dusnej atmosféry i zložitosti slovných literárnych obrazov autorky než v krajine veľkých dramatikov, ako bol istý Shakespeare, či básnikov jazyka ako Elliot či Joyce. Je až neuveriteľné, že slávny román napísala autorka už v roku 1818. Storočie pred Čapkovým robotickým svetom R.U.R. priviedla na svetlo ideu človeka stať sa zvrchovaným stvoriteľom života a dokázať vytvoriť ľudskú bytosť. Shellyovej monštrum však dosahuje pozoruhodnú zrelosť, pretože dokáže uvažovať a myslieť, chce aj milovať, chce byť plnohodnotným človekom, mať dušu. V dobe technickej revolúcie mal román jasnozrivý význam, ktorý mal vniesť zábavné varovanie moderným rozumom, ktoré chceli strojmi uľahčiť prácu človeka a vniesť akýsi druhý dych osvietenstva do 19. storočia. Priemyselná revolúcia priniesla v Británii mnohé bolestné chvíle, keď ľudia – prichádzajúci o prácu kvôli strojovej výrobe – prepadávali fabriky, rozbíjali stroje a snažili sa vlastným telom zastaviť pokrok. Dnes, v dobe umelej inteligencie a konšpiračných teórií, takéto varovanie už nie je úsmevné.

Baletná inscenácia koncentrovaná v deji a pôsobivých obrazoch ešte viac a silnejšie než román púta pozornosť k otázkam o moci človeka. O moci slobodnej vôle, rozhodovaní a sile, ktorá dokáže prekonať až zákony božské aj zákony ľudské i zdivočiť či spútať silu prírody. Za svetovou premiérou baletu na scéne Royal Opera House Covent Garden je osobnosť mladého britského choreografa Liama Scarletta. Choreograf, často označovaný za zázračné dieťa choreografie, mnohokrát však nepochopený, hodený ako biblický Daniel medzi levov. V dvadsiatich deviatich rokoch choreografovať Frankensteina pre Kráľovský balet? – Wow! chce sa povedať. Ale Liam nemal, napriek mnohému obdivu, na ružiach ustlané.

Napríklad Edward Villella mu na kostýmovej skúške v Miami City Ballet kreáciu Viscera pekne sťažil. Choreograf už v detstve rád organizoval všetky možné predmety do rôznych formácií a vzorov. Má mladšieho brata, ktorý je svetelný dizajnér pre rockové kapely. „Môj otec bol grafický dizajnér, potom sa stal záhradným architektom. Mamka pracuje s počítačom. Netuším vôbec, čo robí,“ smeje sa Liam. „Išiel som do bieleho domčeka (poznámka autora: Royal Ballet Lower School), keď som mal jedenásť.“ Tancoval však už od štyroch rokov na rôznych školách. „Bolo to ako dovolenka na celý život po dobu piatich rokov. Miloval som učenie, zhromažďovanie informácií a tú akademickú stranu školy. Bolo tam pár zlých zranení na tej ceste. Nebolo to len slnko a dúha celou cestou, ale bolo to celkom dobré detstvo,“ spomína dnes choreograf, ktorý vďaka baletnému telu a divoko kučeravým vlasom vyzerá ešte mladší, ako je. Pred tromi rokmi definitívne skončil s tancovaním a naplno sa ponoril do choreografie.

Londýn, asi ako jediné baletné teleso sveta, má troch kmeňových choreografov. Rezident choreograf Wayne McGregor, artistic associate Christopher Wheeldon a artist-in-residence Liam Scarlett. Prvé dve mená už dnes pozná skoro každý, kto balet sleduje, a kto nepozná mená, isto pozná trochu ikonickú Chromu alebo Alenku v krajine divov. Už dlhoročná riaditeľka Kráľovského baletu Monica Mason si všimla talent Scarletta a dala mu šancu. Ten sa z Londýna rozbehol do sveta a dnes má v svojom portfóliu také súbory ako Norwegian National Ballet, BalletBoyz, English National Ballet, San Francisco Ballet či American Ballet Theater. Téma Frankensteina rozhodne nie je šokujúca pre Scarletta. V balete tradíciu spracovania nemá, s výnimkou jednodejstvového baletu Wayna Englinga na hudbu populárnej skupiny Vangelis. Práve Scarlett miluje temné záhady duše, ako kedysi v dekoratívnejšej podobe MacMillan. Ale dosť už porovnávania. Scarlett už od začiatku veľké šance, ktoré dostal od Monicy Mason a po jej odchode z čela baletu Royal Opera House od Kevina O’Haru, využil.

Jeho výrazná choreografia, jednodejstvový Asphodel Meadows, učinila z neho sledovanú osobu. Pôvodne abstraktné tri duetá posunul svojím pocitom k rovine gréckeho mýtu, nie však bezhlavo, ale vo vzťahu k osobe človeka, ktorý je postihnutý stratou.

Smútok, melanchólia a spomienky ako kontrapunkt voči desivému Hádovi a podsvetiu. (Tieto myšlienky neskôr vyústili do kreácie Acheron pre New York City Ballet.) Akoby hudobná partitúra Poulancovho súboja dvoch klavírov symbolizovala svojím zvukom klavíra jeden celok roztrhnutý na dva elementy. Zároveň už v tejto práci ukázal, aké dôležité je pre neho herectvo tanečníkov. Nehybnosť tela a čisté pohľady tanečníkov sú tu viac než tisíce krokov. Sofistikovaná koláž ani dnes nestratila nič zo svojej pôsobivosti.

To Liam Scarlett v balete Sweet Violets nechal Jackom Rozparovačom ubodať baletnú hviezdu Tamaru Rojo, aby naopak v rozprávke Hansel and Gretel (Janko a Marienka) ukázal McCarthyho éru amerického života. Nechýbalo zneužívanie detí, pedofília a ďalšie rozhodne nie literárne horory. Moderný scénický design, fragmenty rozpadajúceho sa domu na predaj, ako symbol rozvrátenej rodiny.

„Keď sa hovorí o ľudskej psychike, má sa na mysli sedem prvkov. Ak si urobíte psychopatický test – negatívnych vám vyjde až päť. Mozog na pochopenie zlých vecí je väčší než ten na dobré veci. Príbehy rozprávajú predstavy o veciach, ktoré sme nikdy nemohli zažiť či nechceme zažiť v reálnom živote. Ide o riadený aspekt teroru,“ hovoril pred premiérou Frankensteina v jednom rozhovore choreograf.

Vytvoril ale aj zvláštneho a neopísateľného Kolibríka pre hviezdu San Francisco Baletu Yuan Yuan Tan. Tá sa v príbehu, viac abstraktnom než dejovom, vracia v rôznych obmenách, aby na hypnotickú Glassovu hudbu prežívala akýsi vtáčí spev kolibríka zaspievaný telom. Vzdušnou choreografiou na prostej, vizuálne obrazovo komponovanej scéne.

V Amerike tiež inscenoval jeden zo svojich posledných baletov – Sen noci svätojánskej, ako poetickú baladu vo výtvarne prepychových kostýmoch na magickej scéne. Nechýba osol, robotníci-ochotníci zo Shakespeara, Oberon a Titánia a ich milostné rozpory, dva páry aténskych zamilovaných, víly, škriatkovia i deti v kúzelnom lese. Opäť hlavne nechýbajú dámam špičky, klasické figúry vedené veľkým gestom k sýtemu energickému vášnivému tancu. V Nórsku pre národný balet naopak na hudbu Bizetovej opery postavil dramatickú Carmen v troch dejstvách, ktorá srší vášňou a španielskym dramatickým nervom emócií posunutých až k základu európskeho divadla – ku gréckej tragédii.

Popisné kostýmy v tom najlepšom zmysle slova, architektonická scénografia, všetko to, čo by divák čakal od tohto námetu, tam je. Carmen vyzerajúca ako Carmen, tancujúca na špičkách, vojaci ako vojaci, toreador, ktorý vyzerá ako toreador… a predsa je to akási iná Carmen než tá, ktorú má baletný divák v podvedomí od Pliseckej, Eka či ďalších tvorcov. Akoby Scarlett nenechal nič bokom svojmu fókusu. Dostane do drámy všetko, vizuálne nezostane nič dlžný, a na scéne vzniká akýsi tanečný film, ktorý omámi oči diváka vizuálnou pôsobivosťou. Allegrové divoké pasáže temperamentných cigánok, podivné premeny lásky medzi Josém, toreadorom a Carmen v choreografii, ktorá nehľadá štylizáciu či nejaké nové rezolútne pradivo pre súčasnosť, ale virtuózna tanečná forma, jednoduchá, živelná a zároveň tak vznešene akademická, sa tu snúbi s dramatickými situáciami a obrovským prežitkom interpretov.

Vizuálna sila zameraná na celok aj detail výpravy, farebné tóny kostýmov, svetlá, rekvizity, vytvárajú dusnú horúcu noc. Záleží na imaginácii diváka, do ktorého storočia si príbeh zaradí. Záverečný obraz v aréne, ktorá (konečne) vyzerá ako aréna, s tanečným vyvrcholením dejovej linky je nesmierne strhujúci. Podobne to bude aj vo Frankensteinovi, kde aula akadémie bude vyzerať ako reálne miesto, kde sa študenti učia, a dom bude pôsobiť ako dom, a nie lacná kulisa. Ešte aj svetlo nebude pôsobiť ako obyčajné umelé svetlo z divadelného reflektoru, ale ako svetlo slnka, ktoré zakrývajú mračná hrôzy, ktoré sa už unavené nechce dívať, a keby nebolo nesmrteľné, zostúpi a odíde. Aby nevidelo ďalšie pokolenia človečenstva, ktoré chce kolobehu vesmíru nasadiť okovy.

Tento novodobý MacMillan britskej baletnej scény dozrieva k výnimočnému tvorcovi, rozprávačovi dejových baletov, ktorý vedľa zostarnutého Neumeiera a ďalších, ktorí sú už na pravde božej, chýba. Konkurenta by mal akurát v Ratmanskom, ktorému by kontroval v dramatickom dueli, keby sa ruský choreograf nerozhodol, že miesto nových baletov začne hľadať pravdu o tých starých.

„Keď som začínal, mal som pocit, že potrebujem, aby mal deň dvadsaťpäť hodín,“ hovorí Scarlett o veľkej túžbe tvoriť, ktorú mal už od dôb na baletnej akadémii. S dospievaním sa upokojil a tento jav uspokojenia sa odrazil aj v jeho práci. Ako napísal britský novinár po nominácii choreografa na začiatku kariéry na Olivierovu cenu: „Je to rovnováha geometrie, hudobnej odpovede, telesnosti, a aj mimoriadne citlivé vykresľovanie emocionálnych stavov. Na rozdiel od niektorých iných slávnych choreografov pozná hodnotu pokoja rovnako ako pohybu.“ Táto veta doposiaľ precízne platí. A je zrejmé, že tak čoskoro asi ani neprestane. „Vždy by malo existovať spojenie s hudbou,“ vyhlasuje choreograf programovo. „Aj keď je to niečo minimálne, musí existovať vzťah medzi tým, čo sa deje v orchestrisku, a tým, čo sa deje na javisku. A musí to byť vizuálne potvrdené. To je moja vizitka, že by som bol rád, aby som v svojich baletoch prekladal hudbu do reálneho života.“

O to sa snažil aj v baletnom stvárnení novely The Age of Anxiety (Vek úzkosti) držiteľa Pulitzerovej ceny Wystana Hugha Audena na rovnomennú symfóniu Leonarda Bernsteina.

Jedna jediná noc v bare, kde samozrejme nechýba alkohol, a štyria podivní cudzinci, ktorí sa dajú do reči. Stimulovaní chľastom, v dobe druhej svetovej vojny, hľadajú riešenia pre svoje životy. „Auden povedal, že alkohol môže z najslabšej osoby urobiť tú najsilnejšiu, alebo z najmiernejšej najodvážnejšiu,“ hovoril Scarlett. „Je to len jedna z tých nocí,“ doplnil. Scarlett sa pokúsil zložité jazykové hlavolamy, aliterácie, plynutie, metafory, juxtapozície poémy a symfónie č. 2 Bernsteina pretaviť do pohybu. Vybral si štyroch obľúbených umelcov z Kráľovského baletu: Španielku Lauru Moreru, Austrálčana Stevena McRaeho, Brita Benneta Gartsida a Američana Tristana Dyera.

Napriek všetkému, čo bolo tu napísané, choreograf Liam Scarlett je aj optimista. „Nie je všetko tma! – Robím príležitostne aj veselé,“ rád hovorí novinárom so smiechom. Čo je však hlavné, Scarlett je jedným z mála mladých choreografov, ktorý vytvára nové balety, svieže diela – však silne zakorenené v klasickom balete. Zatiaľ, čo mnohí riaditelia súborov potrebujú nekonvenčných tvorcov, ako je Wayne McGregor, ktorí boria všetky existujúce predstavy o tom, čo balet môže byť, veľká časť publika potrebuje tvorcov ako napríklad Scarlett, ktorí stavajú na tradícii. Tvorcov, ktorí nemajú záujem na deštrukcii, ale na objavovaní. A Scarlett má zmysel pre remeslo a kompozíciu a jeho práca je bohatá na krásu a muzikálnosť.
(pokračovanie nabudúce)
***

 

Aktuality
Štedrú decembrovú ponuku detských predstavení v Berlínskom štátnom balete doplňuje Coppélia. Jedná sa o predstavenie Baletnej školy. Choreografia je upravená špeciálne pre štyridsať päť žiakov a predstavenie určené deťom od päť rokov trvá sedemdesiat minút. Riaditeľ školy David Simic je autorom choreografie. Klasické výpravné predstavenie nepostrácalo nič zo svojej „dospelej“ verzie a je určené pre celú rodinu.

Naopak vo Viedenskom štátnom balete idú inou cestou. Už vlani sabotovala Luskáčika Márna opatrnosť. Tento rok zašli ešte ďalej. Od 22. decembra sa hrá celý blok Glazunovovej Raymondy vo viedenskej verzii Rudolfa Nurejeva. Takže výborné luxusné vianočné sviatky pre dospelých baletomanov. Prvé obsadenie je tiež šokujúce – hviezda súboru Slovenka Nina Poláková a mladý sólista Jakob Feyferlik, ktorému sa otvára hviezdna kariéra. Vo Viedni to majú bohaté. Na svojej druhej scéne vo Volksopere súbor premiéroval verziu Popolušky od Thierryho Malandaina. Excentrická verzia slávneho choreografa, ktorý šéfuje vlastnému súboru Biarritzu, isto stojí za návštevu. Predstavenie je na repertoáru v tejto sezóne do januára 2017.

Personálne otrasy stále sprevádzajú nielen veľký svet politiky a spoločenského života, ale aj balet. Novinkou je menovanie „cudzinca“ Laurenta Hilaira za riaditeľa Hudobného divadla Nemiroviča-Dančenka v Moskve. Obsadil tak voľné miesto po odchode Igora Zelenského do Mníchova. Slávny francúzsky tanečník, hviezda Nurejevových predstavení v deväťdesiatych rokoch, étoile, prvý Solor v parížskej Bajadére, dnes baletný majster, tak bude po Nachovi Duatovi ďalším (zatiaľ druhým) západným umelcom, ktorý získal prestížne miesto v Rusku. Baletný súbor po ohlásení odchodu Zelenského opustilo okolo štyridsať tanečníkov. Na čele bol Sergej Polunin či mladá hviezdna balerína Ksenia Ryzhkova. Ruská tlač s nádejou očakáva vyjadrenie „Francúza“, ako ho titulujú, k svojim plánom v tomto slávnom divadle. Zatiaľ sú tajné. Články tak sprevádzajú pochvaly na Hilairovu oslnivú sólistickú kariéru, výborné pedagogické výsledky a kritické reflexie, podľa väčšiny, na hrozné obdobie Duata v Petrohrade. Hilaire nastúpi 1. januára 2017 a podpísal päťročnú zmluvu. Okrem zvedavých novinárov a obecenstva ho očakáva hlavne sto dvadsať (!) členov baletného súboru.

 

Čo sleduje?

Dnešným hosťom je jeden z mála českých umelcov medzi sólistami v internacionálnom súbore Baletu Národného divadla v Prahe, demi sólista Jiří Waňka. Sympatického tanečníka diváci mohli vidieť v mnohých rolách naprieč širokým a pestrým repertoárom. Ak by mohol čitateľom niektorý titul odporučiť, bolo by to decadance od Ohada Naharina. Bol by rád, keby sa predstavenie hralo aj častejšie, tanečníci ho radi tancujú napriek jeho náročnosti a teší ich aj veľký divácky záujem, keď diváci obsadia aj schody, aby predstavenie videli. Skvelá energia sa prenáša zo scény do hľadiska a naopak. Ďalšou udalosťou, na ktorú Jiří len tak nezabudne, je dátum 27. novembra 2013. Teda presne pred tromi rokmi. Na javiskovej skúške sa zranil a podstúpil náročnú, bolestivú a dlhú rekonvalescenciu s kolenom. „Moc mi poté pomohl film, který mě donutil se nad vším zamyslet,“ spomína v pauze medzi sobotným dvojákom tanečník. „Jedná se o film Pokojný bojovník (Peaceful Warrior). Odnesl jsem si z toho různé pohledy na život. Vědomí, že to, jak události či věci chápeme, nemusí být takové, jak se na prvý pohled zdá,“ doplňuje Jiří. „Všem čtenářům vřele film doporučuji!“ Ideálny tip od Jiřího Waňky pre dlhé tmavé zimné večerné chvíle.

***

V článku sú použité citácie:
– www.thestage.co.uk/features/interviews/2016/liam-scarlett/
– www.independent.co.uk/arts-entertainment/theatre-dance/features/liam-scarlett-dances-hottest-property-8399660.html
– www.standard.co.uk/goingout/theatre/barfly-ballet-choreographer-liam-scarlett-on-creating-the-age-of-anxiety-for-the-royal-ballet-9830405.html