(Nejen) Michaela Wenzelová v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (207) 
Tentoraz:

• Americký baletný rok 2016
• Duato končiaci v Berlíne nebude ani v Prahe
• Ballerina a La danseuse – baletné filmy z Francúzska
• Miláno, Viedeň a Mníchov – vianočné baletné premiéry vo veľkých baletných domoch
• Vianočné chvíle s Michaelou Wenzelovou
• Čo sleduje Silvia Azzoni?

Americký baletný rok 2016
Prestížny žurnál New York Times v závere roka zverejnil svoje hodnotenie najlepších tanečných počinov končiaceho roku. „Za rok, ktorý priniesol politické a kultúrne problémy, je povzbudivé si uvedomiť, aké rozmanité druhy tanečnej kultúry priniesol,“ píše úvod článku od renomovaných baletných kritikov USA. Kritikov zaujala premiéra projektu choreografa Marka Morrisa, ktorého viac poznajú diváci prenosov operných inscenácií z Met. Choreografovi ďakujú za krásy indickej Odissi, ktoré predstavil v októbri na festivale White Light Festival pod názvom Sounds of India.

***

Z veľkého baletného sveta nadchol kritikov opäť Alexej Ratmansky (tu). Vysoko hodnotia jeho májovú premiéru Serenády podľa Platónovho sympózia na rovnomennú hudbu Leonarda Bernsteina. Choreograf ju po svojich úspechoch s New Yorkom, ako boli Concerto DSCH pre New York City Ballet či Obrázky z výstavy, naštudoval s American Ballet Theatre. Kritici dokonca neváhajú použiť na adresu Ratmanského slová ako „najlepšie balety tohto storočia“. Nová premiéra podľa hodnotenia skúma niektoré z najlepších úrovní našej civilizácie – filozofické diskusie o láske, krásu husľového koncertu či ľudskú rozmanitosť klasického tanca.

Tým však chvála na adresu Ratmanského nekončí. Kritici upriamili pozornosť na udalosť, ktorou bola Ratmanského verzia Labutieho jazera v koprodukcii dvoch prestížnych baletných a operných domov, Opery v Zürichu a milánskej La Scaly (tu). „Každý akt priniesol čerstvé zjavenie z Petipovej éry. Napríklad vo veľkom meradle zborového valčíka, strateného po celé desaťročia. Alebo úžasné dotyky pátosu, s ktorými Odetta kolíše v štvrtom dejstve. A žiadnu čiernu labuť. Odília mala na sebe tutu mnohých farieb.“ Američania trochu, ako to u nich často býva, majú skreslené vnímanie diania na európskom kontinente. V Rusku rozhodne verzia valčíka, aj s využitím stoličiek ako rekvizity, pre tanec stratená nie je. S vysokým ratingom pre Ratmanského súvisia aj tanečné výkony. Saru Mearns hodnotia ako výkon roku 2016 za sólo Ratmanského Fandanga, ktoré v roku 2010 postavil pre Wendy Whelanovú na medzinárodný baletný festival.

S podtitulom „Svietivosť dvoch generácií“ prechádzajú k iným tanečným žánrom. Eiko, v Japonsku narodená choreografka a performerka, za projekt Danspace Project’s Platform 2016: A Body in Places. Projekt, v ktorom šesťdesiatštyriročná Eiko aj tancuje. Mladú generáciu pre New York Times reprezentuje balerína Indiana Woodward z New York City Ballet za svoju Sylfidu či sólo v titule For Clara. „Eiko a pani Woodward môžu byť generácie od seba a tancovať rôzne formy tanca, ale každá sa pohybuje tak, ako keby neexistovali žiadne zajtrajšky.“

Z alternatívnej scény súčasného amerického tanca vyzdvihli predstavenie Bethy Gillovej Catacomb, ktoré sa hralo v továrni na čokoládu. Ešte odvážnejšie bolo predstavenie Ishmaela Houstona-Jonsa a Miguela Gutierreza Variations on Themes From Lost and Found: Scenes From a Life and Other Works by John Bernd v rámci projektu Danspace Project – Platform 2016: Lost and Found, šesťtýždňové meditácie tanečníkov zasiahnutých chorobou AIDS na hudbu už zosnulého skladateľa Johna Bernda, ktorý boj s vírusom prehral v roku 1988 vo veku tridsaťpäť rokov.

Pochvalu si vyslúžil aj choreograf Lar Lubovitch, ktorého diváci poznajú ako autora Otella pre ABT či veľkých muzikálových projektov. Lubovitch sa usadil v Joyce Theater, kde založil projekt a platformu pre kolegov s názvom NY Quadrille. Do politickej problematiky sa vmiešal nečakane na festivale v Berkshire Jacob’s Pillow. Predstavenie sa v dobe vrážd černochov stalo vyjadrením bolesti. „Sila tanca ako kanál prejavu – ako metóda prežitia – len zriedkakedy jasnejšie sa môže javiť tanečné divadlo.“ Toľko mozaika udalostí zo Severnej Ameriky.

***

Neviem, či je možné Američanom závidieť pestrosť. Hlavne v dňoch, keď prvá scéna Česka zverejní správu až teraz, že za dva mesiace sa nebude konať premiéra baletu Nacha Duata. Pretože niekto urobil fatálnu chybu a nezistil, či sa na scénu vojde výprava k baletu? Podivné. Či už je balet Duata Forms of Silence and Emptiness ohraný, či nie, je jedna vec, ale to, že šéf baletu svetového choreografa nahradí sebou samým, je skôr smutné než dramaturgicky prínosné. V dnešnej dobe prísnych zmlúv pre inscenátorov sa divím, že zmluva Národného divadla Brno s choreografom Zuskom neobsahuje typickú klauzulu, že nový balet nesmie choreograf po určitú dobu inscenovať nikde inde. V Prahe totiž publikum dostane balet Chvění, ktorý mal premiéru v Brne v novembri. Neviem si predstaviť, že v geograficky veľkej krajine by mali dve najdôležitejšie baletné telesá rovnaký balet na repertoáru. A u nás, kde z Brna do Prahy docestujete rýchlejšie než z periférie Prahy do jej centra, to je ako žart na prvý apríl. Situácia je o to podivnejšia, že aj ďalšia premiéra po marcovom Chvění je titul od šéfa a choreografa Petra Zusku.
***

Ako zamyslenie krásna fotogaléria (tu) z webovej verzie britského The Guardian. Galéria ukazuje strhujúce fotografie z jednej dekády tvorby svetovej jednotky Wayna McGregora pre Kráľovský balet v Londýne. Všimnite si časový odstup jednotlivých premiér a potom sa pozrite do našej kotliny na počty práce šéfov domácich súborov napríklad v Prahe, Brne, Olomouci.
***

Vo Francúzsku sa dočkal premiéry nový baletný film Ballerina. Nejedná sa však o film typický pre baletné prostredie, o konkurencii, zdravotných problémoch, intrigách. Jedná sa o film pre deti, ktorý je vytvorený technikou počítačovej animácie. Jedná sa o príbeh Félicie, siroty, ktorá utečie s priateľom Victorom z rodného kraja do Paríža. Ona chce byť slávna balerína, ale chýba jej vzdelanie, a Victor chce byť vynálezca. Félicie sa dostane až do Parížskej opery, kde s podporou tajomnej správkyne Palais Garnier si chce splniť svoj sen a stáť na scéne. Film vznikol v štúdiách v Montreale. Ale francúzsky balet je v ňom celkom autentický vďaka dvom baletným hviezdam. Filmári nasnímali tanečné sekvencie s hviezdami súboru, s Auréliou Dupont a Jérémie Bélingardom, a nafilmované sekvencie potom previedli do animácie. Je to prvýkrát, čo reálnu klasickú baletnú choreografiu filmári takto transformovali. Dupont sa medzitým stala riaditeľkou tristoročného súboru a teraz má svoju animovanú podobu. Škoda, že aj u nás nevychádza film k Vianociam aspoň na DVD. Isto by české deti potešil viac než hrôzostrašní decembroví Luskáčikovia.

***

Francúzi nezaháľajú a na konci roku predstavili svetu aj film La danseuse (Tanečníčka). Týka sa ich histórie. Ich ikony. Režisérka Stéphanie Di Giusto si vybrala pre svoj celovečerný debut rýdzo ženský projekt. Film s podmanivými kostýmami, výpravou, extatickou hudbou a mimoriadnou obrazovou krásou predstavuje na vrchole Belle Epoque dve umelkyne. Loïe Fullerovú, rodáčku z Ameriky snívajúcu o tom, že bude jedného dňa tancovať na scéne parížskej opery. Sen sa jej splní a vznikla legenda o jej revolučnom tanci s excentrickým kostýmom s krídlami. Do chudobnej dcéry farmára sa zamilujú v meste nad Seinou Toulouse-Lautrec, bratia Lumierovci či Rodin. Hodiny, dni, roky tvrdej práce, aby sa dostala na vrchol, zastaví až nová hviezda – Isadora Duncan. Vo filme si vedľa mladých filmových hviezd, ako sú Soko či Lily-Rose Melody Depp (rodáčka z Francúzska, dcéra Johnnyho Deppa a francúzskej matky, speváčky a herečky Vanessy Paradis), zahrala aj česká herečka Petra Bučková. Časti filmu, ktoré sa odohrávajú v legendárnom parížskom kabarete Folie Bergere, sa natáčali v Prahe v Obecním domě a v hoteli Európa.

***

Aj pred Vianocami baletné súbory pracovali. V milánskej La Scale mal premiéru Romeo a Júlia Kennetha MacMillana, ktorý zachránil prvú baletnú premiéru sezóny po tom, ako tesne pred začiatkom skúškového procesu na premiéru Coppélie zo zdravotných dôvodov Mauro Bigonzetti rezignoval nielen na choreografiu, ale aj na funkciu šéfa baletu. Hlavným lákadlom Coppélie mal byť taliansky idol Roberto Bolle (prvý diel miniseriálu tu). Ten zostal hviezdou premiéry Romea a zopakoval si svoju oslavovanú kreáciu.

Ako sa na hviezdu patrí, vybral si za svoju Júliu provokatívnu balerínu z ABT Misty Copeland, ktorá plní stránky módnych žurnálov dráždivými snímkami módy či baletného oblečenia (tu). Udalosť storočia? Prečo nie. Júlia v Taliansku tancovaná čiernou balerínou na najslávnejšej scéne. Bravo! A to nie je všetko. Na scénu sa vracia aj baletná diva Alessandra Ferri, bojovníčka za práva balerín (tu). Jej Romeom bude hviezda ABT Herman Cornejo. Šancu dostali aj mladí. Martina Arduino, ktorá očarila srdcia divákov svojou Odettou v júni (tu), súčasná kráľovná La Scaly Nicoletta Manni či Claudio Coviello a Timofej Andrijashenko.

***

V Mníchove Igor Zelensky pokračuje vo vízii, v svojej vízii Bavorského štátneho baletu. 22. decembra mal premiéru Grigorovičov Spartakus s tradičnou výpravou Simona Virsaladzeho. Lesk premiére dodalo obsadenie. Zelensky prizval svojho „adoptívneho“ syna Sergeia Polunina. Tentokrát mu nezveril ústredného hrdinu, ale dôležitú postavu Spartakovho súpera Crassa. Polunin zase nechce vystupovať bez svojej aktuálnej priateľky – Natálie Osipovej. Takže tá si oblečie kostým Poluninovej milenky Aeginy. Zelensky postupuje ako v prípade septembrovej Giselle, ktorou otváral svoju prvú sezónu po vláde Ivana Lišku. Prizval svojich obľúbených ruských tanečníkov, ktorí však nie sú kamaráti a kšeft, ale extra trieda. V ďalších reprízach práve v týchto dňoch sa tak predstavia v ústrednom kvartete sólistov Vladimir Shklyarov, Maria Shirinkina, Ksenia Ryzhkova.

***

Od 22. decembra je vo Viedni na programe blok predstavení Raymondy vo verzii Rudolfa Nurejeva. Šéf súboru Manuel Legris ju po dlhej dobe vyhrabal z fundusu a dodal jej nový lesk aktuálnym naštudovaním a špičkovým obsadením. V hlavných partiách uvidíte hviezdy súboru ako Ninu Polákovú, Liudmilu Konovalovu, mladú hviezdu Jakoba Feyferlika, o ktorého talente hovoria i píšu nielen všetci rakúski kritici (tu), Davida Data a ďalších. Veľkolepá výprava Nicholasa Georgiadisa, verného dizajnéra Nurejeva, je pastvou pre oči a potešením pre všetkých, kto chcú vidieť kulisy, v ktorých sa odohráva libreto. Renomovaný baletný dirigent Kevin Rhodes je zase zárukou opulentných hudobných vianočných hodov z mnohovrstevnatej Glazunovovej partitúry.

***

Posledný diel rubriky s ohľadom na slávnostné dni bude bohatší. Dnešným milým hosťom špeciálne k Vianociam je sólistka Baletu Národného divadla Michaela Wenzelová. S touto sympatickou a talentovanou interpretkou, ktorá stelesňuje postavy a tanečné štýly celého spektra rôznorodého repertoáru Národného divadla, som sa k sviatočným dňom aj pozhováral. Pracovitá balerína, ktorá je mediálne trochu v tieni dravších a akčnejších prvých sólistov či najmladšej generácie, ktorá sa vie zviditeľniť, si to isto zaslúži.

Ako rodená Pražáčka poznáte dokonale Prahu. Ktoré miesto má pre vás najlepšiu atmosféru či špecifický génius loci?

Miluji týnskou stranu Staroměstského náměstí. Kde jinde najdete tak malebně rozestavěné stavby tolika architektonických stylů napříč epochami… Taková ukázka ohromného vkusu! A za celá staletí se nenašel nikdo, kdo by to pokazil! Praha je takovými místy doslova posetá. Je jedno, kam v centru půjdete. Vždycky narazíte na něco, co vás ohromí, kde se můžete zastavit a kochat.

Michaela, máte nejaké špeciálne rodinné vianočné zvyky?

Ještě když žila moje maminka, chodili jsme každý rok na Štědrý den dopoledne na hřbitov zapálit svíčku. Celé roky jsem protestovala. Dneska bych šla hned. Ale s ní. Pro mě Vánoce začínají prvním adventním dnem – jakmile vyrobím adventní věnec a zapálíme první svíčku. A pak následují víc jak čtyři týdny poslouchání vánočních písniček, pečení cukroví, celá Praha svítí, všechno je nějak přívětivější, a to i přes tak typický vánoční chaos. Já mám prostě strašně ráda Vánoce. A pak – myslím, že jeden z nejspecifičtějších zvyků, který zažívají stovky tanečníků každé Vánoce, je tančit Louskáčka. Začala jsem, když mi bylo jedenáct let. Tradici jsem od té doby nepřerušila.

Luskáčikom ste mi skvele nahrali na ďalšiu otázku. Zatancovali ste niekoľko dôležitých postáv víl v rôznych baletoch, popritom však excelujete v postavách dramatických v dejových baletoch. V čom sa cítite lepšie?

Zbožňovala jsem Vílu Vánoc v Louskáčkovi Youriho Vàmose. Ale asi budu vždycky tíhnout k rolím, jako je zlá Carabosse, a Šípkovou Růženku s lehkým srdcem přenechám éterickým blondýnkám. Nepotřebuji tančit hlavní role – potřebuji tančit role, které se neskládají jen ze dvou typů úsměvu.

A aké predstavenie z baletu či tanečného života v Prahe by ste čitateľom teraz odporučili?

Pro diváky, kteří milují balet se vším, co k němu patří, naši Sněhovou královnu. Pro ty, kteří chtějí vidět výpravné dějové představení, ale saténové střevíčky a spousta piruet je neoslovují, Malou mořskou vílu.

A čo by ste popriali českému baletnému životu do Nového roku?

Spoustu chytrých a v oboru vzdělaných lidí, pro které jsou divadlo a umělci, kteří ho tvoří, důležitější než vlastní prospěch.

A pre vás? Aký darček by vás najviac potešil pre celý budúci rok?

Mít štěstí.
***
Myslím, že Michaele Wenzelovej aj v mene čitateľov môžem popriať, nech ju šťastie neopúšťa, tak ako aj náročná každodenná práca na sále. Isto ste už napätí, aké video si vybrala. Môžete si ním spestriť vianočnú televíznu ponuku. Michaela odporúča: „The Kid, Charlie Chaplin, Jackie Coogin… Musíte se smát a zároveň se vám svírá hrdlo. Krásný film se skvělými herci a nádhernými scénkami.“ Tu je.

Čo sleduje?

Druhým vzácnym hosťom dielu číslo 207 je hviezda Hamburského baletu Johna Neumeiera Silvia Azzoni. Toto meno očarujúcej baleríny je už viac než dve desaťročia symbolom Neumeierovho tvorivého života. Rodáčka z Turína už v mladom veku opustila Taliansko, aby doštudovala na baletnej škole v Hamburgu, odkiaľ prirodzene prešla do angažmán. Po tom, čo jej generácia prvých sólistov postupne končí či odchádza, ako bratia Bubeníčkovci, Anna Polikarpova, Ivan Urban, Heather Jurgensen a ďalší, Silvia stále uchvacuje divákov svojou úžasnou plasticitou, hereckým ponorom do postáv, tanečnou brilantnosťou.

So súborom krížom krážom precestovala svet a bez súboru je obľúbeným hosťom najprestížnejších baletných gala na všetkých svetových kontinentoch. Výčet jej repertoáru je obrovský a ona je žijúcou a tancujúcou kronikou svojho šéfa Johna Neumeiera. Od epizódnych postáv, ktoré však v Hamburgu nikdy nie sú zanedbateľné, až po gigantické partie ako Hippolyta/Titania či Helena v Sne noci svätojánskej, Marguerite Gautier či jej snová dvojníčka Manon Lescaut v dnes už legendárnej Dáme s kaméliami, Aurora v Spiacej krásavici, Maria v Luskáčikovi, princezná Claira v Labuťom jazere (Illusionen – wie Schwanensee), Giselle, Romola Nižinská v Nižinskom, nezabudnuteľná titulná partia v Malej morskej víle (za ňu obdržala najvyššie tanečné ocenenie Benois de la Danse za rok 2008), Nina v Čajke, Sylvia v Sylvii, Blanche v Električke do stanice túžba, Eleonora Duse v balete o slávnej herečke Duse.

Osobne som mal šťastie vidieť skúšobný proces baleríny, keď študovala Júliu a strhujúcu trojrolu; Die Andere – Ingrid, die Grüne, Anitra v Peer Gyntovi. Samozrejme, že každý divák má svoje osobné preferencie, ale to, čo Silvia Azzoni vytvorila v týchto postavách, je pre mňa nezabudnuteľné. Aj s odstupom rokov stále vidím jej gestá, výraz, akoby som znovu bol v Hamburgu. Čas je nemilosrdný ničiteľ spomienok, ale na to, ako Silvia vyšla v Romeovi na ples, kde má strachom pred veronskou aristokraciou spadnúť, aby potom v závere v hrobke spadla znovu zlomená žiaľom, na to nezabudnem nikdy. Podobne ako v Peer Gyntovi, kde zahrala za večer tri rozdielne postavy, tri rozdielne pohybové charaktery, psychologicky odlišné štúdie. Od naivnej a nevinnej Ingrid až po filmovú hviezdu Anitru. To sú tie divadelné chvíle, kedy je interpret zajedno s postavou, ktorú stelesňuje. Samozrejme u tejto baleríny nemožno nespomenúť aj veľké postavy svetového repertoáru; Nikia v Bajadére vo verzii Makarovej, Lisa v Asthonovej Márnej opatrnosti, Aurora v Ekovej Spiacej krásavici, Lacottova Sylphida či Tatjana v Crankovom Oneginovi. Svoj osobný život spojila Silvia s kolegom Alexandrom Riabkom.

A čo si vybrala pre Baletnú panorámu? „V posledných mesiacoch som sledovala niekoľko súborov. Jeden ma mimoriadne zaujal – Netherland Dance Theater. Zakaždým, keď ich vidím, ma zaujmú a chytia ma a inšpirujú k novým pocitom o modernosti tanca a divadelného jazyka. Minulý mesiac som mala to šťastie, že som u nich študovala choreografiu s jedným z tanečníkov a pritom som mohla sledovať niekoľko skúšok predstavenia Stop Motion,“ hovorí sympatická, krehká a očarujúca primabalerína Silvia Azzoni.

„Chytilo ma to a ostala som bez dychu. V prúde dojemných okamihov. Jemnosť i sila, energia ma pohltili. Tak ako inšpirácia v samotnej hudbe,“ popisuje svoje dojmy Silvia. „To je to, čo ma ešte dnes inšpiruje. Vidíte veľa vecí, ktoré sa vám páčia alebo nepáčia, ale je niečo tak jedinečné, čo na vás zapôsobí už len svojou existenciou, že vás to chytí a drží. Sehnsucht – Vášeň – je ďalšie z takýchto diel, ktoré ma dohnali nečakane k slzám. Pamätám si, ako som sledovala predstavenie a myšlienky. Sledovala som úžasných tanečníkov, počúvala cool hudbu a sledovala silné kroky. Cítila som sa vo svojom vnútri tichučká a cítila som, ako mi slzy bežia dolu po tvári. Nemohla som si objasniť, čo sa deje, ale niečo sa mi dostalo na dno môjho srdca a vytvorilo tieto pocity. To je to, čo ma inšpiruje ešte dnes. Možno zajtra príde niečo iné, ale teraz je to moje malé dobrodružstvo s NDT,“ zakončuje skromne svoje úprimné rozprávanie Silvia Azzoni. „Toto je môj krátky príbeh, ktorý som vám rozpovedala. Hudbu nájdete tu,“ dodáva.

„Všetko najlepšie vám všetkým,“ odkazuje čitateľom z Hamburgu Silvia Azzoni. A ja len dodám, rozhodne si nenechajte ujsť šancu vidieť balerínu na scéne.
***

Drahí priatelia. Ak ste došli až na koniec, vedzte, že je to aj koniec línie Baletnej panorámy v jej doterajšej podobe. Čo dodať? Myslím, že predchádzajúce otvorené vyznanie primabaleríny Silvie Azzoni to zhrnulo. Prajem vám čo najviac takých predstavení, ktoré vás dokážu rozosmiať, rozplakať, zostať vo vás. Či už to bude balet, tanec, fyzické divadlo, či klasika, moderna, či možno niečo úplne nové, nedefinovateľné. Je to jedno. Prajem vám predstavenia, čo vám dokážu priniesť krásu aj domov, do všedných dní naplnených trápením aj bolesťou života, do dní naplnených úmornou prácou, aby ste zaplatili zloženky, do dní, mesiacov dnešných podivných spoločenských, politických labyrintov, v ktorých blúdi naše krehké bytie.
***

Citácie v texte https://mobile.nytimes.com